ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od chvíle, keď poklad, ktorý bol tak dlho predmetom abbého úvah, mohol zabezpečiť budúce šťastie toho, ktorého Faria miloval naozaj ako syna, v očiach starcových nadobudol dvojnásobnú cenu; každý deň sa rozhovoril o veľkosti pokladu, vysvetľoval Dantesovi, koľko dobrého môže človek s trinásť- alebo štrnásťmiliónovým majetkom urobiť svojim priateľom. A tu sa kabonila Dantesova tvár, lebo prísaha pomsty, ktorú složil, schodila mu na um, a Dantes uvažoval aj o tom, koľko zla môže narobiť človek svojim nepriateľom, keď má trinásť- či štrnásťmiliónový majetok.

Abbé nepoznal ostrov Monte Christo, ale Dantes ho poznal; plavil sa často popri tom ostrove, ktorý leží asi na dvadsaťpäť míľ od Pianosy, medzi Korzikou a Elbou, a raz tam aj pristál. Ostrov ten bol, vždy býval a je ešte vždy cele pustý; je to bralo skoro kužeľového tvaru, ktoré sťa by bol sopečný výbuch z hlbiny vymrštil nad hladinu mora.

Dantes načrtal Fariovi plán ostrova a Faria radil Dantesovi, aké prostriedky má použiť pri hľadaní pokladu.

Dantes však nebol ani zďaleka taký nadšený, a najmä nie taký dôverčivý ako starec. Bol teraz síce celkom istý, že Faria nešalie, spôsob, akým prišiel k objaveniu pokladu, ktorý vzbudil o ňom povesť blázna, ešte zdvojnásobil jeho obdiv. Ale nemohol uveriť ani to, že poklad — aj keď pripustil jeho jestvovanie — ešte vždy jestvuje, a ak ho nepovažoval za vybájený, považoval ho aspoň za nezvestný.

Lež ako by bola chcela sudba vziať väzňom aj poslednú nádej a zvestovať im, že sú odsúdení do väzenia navždy, stihlo ich nové nešťastie: galeriu nad morským brehom, čo hrozila oddávna zrútiť sa, rekonštruovali, podmurovanie opravili a Dantesom už do polovice vyplnenú dutinu zapchali obrovskými kvádrami. Keby sa o to Edmond vnuknutím abbého nebol postaral, ich nešťastie bolo by bývalo oveľa horšie, lebo by boli odhalili pokus ich úteku a oni boli by bývali neodvratne odlúčení. Tak by sa bola za nimi zavrela nedobytnejšia brána ako všetky ostatné.

„Vidíte,“ riekol mladý človek Fariovi s nežným smútkom. „Boh mi chce odňať aj tú zásluhu, ktorú vy nazývate mojou oddanosťou k vám. Sľúbil som vám, že zostanem navždy s vami, a teraz ani nemôžem nesplniť svoj sľub; nezmocním sa pokladu práve tak ako vy, a nevyviaznem ztadiaľto ani ja, ani vy. Veď, priateľ môj, mojím skutočným pokladom nie je ten, ktorý ma očakáva pod chmúrnym bralom Monte Christa, ale je to vaša prítomnosť, naše každodenné päť- či šesťhodinové nažívanie na priek všetkým žalárnikom; sú to lúče múdrosti, ktoré ste vliali do môjho mozgu, jazyky, ktoré ste vštepili do mojej pamäti a ktoré sa tam vyvíjajú so svojím celým filologickým rozvetvením. Tieto rozličné vedy, ktoré ste mi urobili ľahko prístupnými hĺbkou svojich vedomostí a jasnosťou základov, ktorými ste ich zjednodušili, to je môj poklad, priateľ môj, ním ste ma obohatili a oblažili. Verte a potešte sa, cením si to vyššie ako tony zlata a skrine diamantov, i keby neboly problematické ako hmly, ktoré sa zrána vznášajú nad morom, vyzerajúc ako pevnina, no rozplynú sa, tratia a miznú v tej miere, ako sa k nim blížime. Mojím bohatstvom je: mať vás čím dlhšie pri sebe, počúvať váš výrečný hlas, pestovať ducha, zaoceľovať dušu, zosilňovať svoju celú bytosť, aby bola schopná veľkých a hrozných činov, ak sa raz dostanem na slobodu, naplniť sa všetkým tým tak, aby zúfalstvo, ktoré ma skoro premohlo, kým som vás poznal, nenašlo vo mne už miesta — a toto bohatstvo nie je vybájené; majetok, pre ktorý som vám zaviazaný, je skutočný, pravdivý a všetci panovníci sveta, keby boli hneď Cesarmi Borgiovcami, nadarmo by sa mi ho snažili uchvátiť.“

Obidvom nešťastníkom nasledujúce dni ubiehaly keď aj nie šťastne, tak aspoň rýchlo; Faria, ktorý také dlhé roky mlčal o poklade, bol by o ňom hovoril pri každej príležitosti. Ako to predvídal, zostal ochromený na pravú ruku a ľavú nohu a stratil skoro všetku nádej, že by sa kedy mohol z neho tešiť, ale sníval stále o nejakom oslobodení alebo úteku svojho mladého druha a tešil sa z pokladu kvôli nemu. Strach, aby list raz nezachytili alebo nestratili, primal Dantesa k tomu, aby sa ho naučil nazpamäť, a Dantes vedel ho od prvého do posledného slova. Potom zničil druhú časť, istý, že keby prvú našli a zachytili, pravý smysel nemohli by pochopiť. Zavše strávil Faria celé hodiny tým, že udeľoval Dantesovi pokyny, ktoré mu maly slúžiť, keď dosiahne slobodu. V ten deň, v tú hodinu, v tej chvíli, keď sa ocitne na slobode, má mať len jednu myšlienku: akýmkoľvek prostriedkom dostať sa na Monte Christo, zostať tam pod nenápadnou zámienkou, a keď tam bude, keď tam zostane osamote, snažiť sa vyhľadať zázračné jaskyne a hľadať na označenom mieste. Označeným miestom bol, ako sa pamätáte, najvzdialenejší kút druhej jaskyne.

Zatým hodiny sa míňaly, aj keď nie rýchlo, aspoň znesiteľne. Fariova ruka a noha sa už nezotavila, ale vrátila sa mu úplná jasnosť rozumu. Nehľadiac na morálne vlastnosti, o ktorých sme sa podrobne zmienili, naučil svojho mladého spoločníka trpezlivému a vznešenému väzenskému zamestnaniu, ktoré vie z ničoho urobiť niečo. Zapodievali sa teda stále niečím, Faria, obávajúc sa pripomínať si starnutie, Dantes zas, bojac sa rozpomínať na skoro zhasnutú minulosť, blikajúcu v hlbinách jeho pamäti ako vzdialené, nocou blúdiace svetielko. Tak plynulo všetko svojím tokom, ako životy, ktoré nestihlo nešťastie a ktoré plynú mechanicky a pokojne pred okom Prozreteľnosti.

Ale pod týmto pokojným povrchom v srdci mladého človeka a azda aj v srdci starca bolo veľa utlmených vznetov a vzdychov, ktoré sa zjavily, keď Faria osamel a keď sa Edmond vrátil do svojej cely.

Raz v noci sa Edmond zrazu prebudil, zdalo sa mu, že ho niekto volá.

Otvoril oči a snažil sa preniknúť hustú tmu.

Jeho meno, čiže kvílivý hlas, ktorý sa pokúšal vysloviť jeho meno, doliehal až k nemu.

Zdvihol sa na lôžku, majúc čelo zvlhnuté potom úzkosti a načúval. Nebolo pochybnosti, hlas sa vinul z druhovej cely.

„Veľký Bože!“ šepol Dantes. „To by to bolo?“

Odsunul posteľ, vyňal kameň, vrhol sa do chodby a pretiahol sa na jej druhý koniec; dlaždica bola odstránená.

Pri nedostatočnom svetle blikajúcej lampky Edmond videl starca ešte vždy stojaceho, bledého, ako sa kŕčovite drží postele. Jeho črty boly znetvorené hroznými príznakmi, ktoré Dantés už poznal a ktoré ho tak prestrašily, keď ich videl zjaviť sa prvý raz.

„Priateľ môj,“ hovoril Faria rezignovane, „chápete, však, a nemusím vám nič vysvetľovať?“

Edmond skríkol bolestne, a stratiac cele hlavu, vrhol sa ku dverám, volajúc:

„Pomoc! Pomoc!“

Faria mal ešte toľko sily, že ho chytil za ruku.

„Ticho,“ riekol, „bo inak ste stratený! Myslime teraz len na vás, priateľ, ako by sme vám mohli väzenie urobiť znesiteľným alebo útek možným. Na to, aby ste sami znova urobili to, čo som urobil ja, potrebovali by ste dlhé roky, a moja práca by bola zničená vo chvíli, keby sa dozorcovia dozvedeli o našom dorozumení. Ináče, buďte spokojný, priateľ, cela, ktorú opustím, nezostane dlho prázdna: iný nešťastník zaujme moje miesto. Tomu sa zjavíte ako anjel spásy. Ten bude azda mladý, silný a trpezlivý ako vy, ten vám bude môcť pomáhať vo vašom úteku, kým ja som vám v ňom prekážal. Nebudete mať v sebe pripútanú polomŕtvolu, ktorá ochromovala vaše pohyby. Napokon sám Boh urobí za vás niečo: poskytujúc vám viac, ako vám odníma, a je už svrchovaný čas, aby som zomrel.“

Edmond len toľko mohol urobiť, že složil ruky a zvolal:

„Oh, priateľ môj, priateľ môj, mlčte!“

Potom, sosbierajúc silu, otrávenú na chvíľu týmto neočakávaným úderom, a odvahu, ktorú podlomily starcove slová, riekol:

„Oh! už som vás raz zachránil, zachránim vás aj druhý raz!“

A hneď zdvihol nohu postele a vyňal z nej skleničku, ktorá bola ešte do tretiny plná červenej tekutiny.

„Hľaďte,“ hovoril, „toho spásneho lieku je ešte dosť. Rýchlo, rýchlo, povedzte mi, čo teraz robiť. Je iná úprava? Hovorte, priateľ, počúvam vás.“

„Niet nádeje,“ odvetil Faria, potriasajúc hlavou. „Ale všetko jedno; Boh si praje, aby človek, ktorého stvoril a do jeho srdca vštepil hlbokú lásku k životu, urobil všetko, čo môže, aby zachoval jestvovanie, zavše také ťažké a vždy také drahé.“

„Áno, áno!“ zvolal Dantes. „A ja vás zachránim, vravím vám!“

„Dobre, pokúste sa o to teda! Chytá ma triaška; cítim nával krvi do mozgu; hrozné chvenie, pre ktoré mi klepocú zuby a kosti, ako by sa chcely od seba oddeliť, začína mnou lomcovať; o päť minút choroba vypukne a o štvrť hodiny bude zo mňa mŕtvola.“

„Oh!“ zvolal Dantés, ktorého srdce krvácalo bolesťou.

„Urobte to, čo ste urobili prvý raz, ale nečakajte tak dlho. Všetky vzpruhy života sú už značne oslabené, a na smrť,“ pokračoval, ukazujúc na chromú nohu a ruku, „čaká už len polovičná práca. Ak neprídem k sebe po dvanástich kvapkách, ktoré mi miesto desiatich nakvapkáte do úst, vlejte mi do nich ostatok. A teraz ma odneste na posteľ, lebo už nemôžem stáť.“

Edmond vzal starca do náručia a odniesol ho na posteľ.

„A teraz, priateľ,“ riekol Faria, „jediná útecha môjho biedneho života, vy, ktorého mi kus neskoro soslalo nebo ako neoceniteľný dar, za ktorý mu ďakujem, — vo chvíli, keď sa s vami navždy lúčim, želám vám hojnosť šťastia, blaha, ktoré si zaslúžite: syn môj, žehnám vás!“

Mladý mužský pokľakol a oprel hlavu o starcovo lôžko.

„Ale počúvajte ma dobre, čo vám hovorím v tejto poslednej chvíli: Spadov poklad jestvuje: Boh mi žičí, že pre mňa už niet ani vzdialenosti, ani prekážky. Vidím ho v hĺbke druhej jaskyne, moje oči prenikajú do hĺbok zeme a sú oslnené nesmiernym bohatstvom. Ak sa vám podarí ujsť, spomeňte si, že biedny abbé, ktorého celý svet považoval za blázna, nebol ním. Ponáhľajte sa na Monte Christo, užívajte náš majetok, užívajte ho, veď ste dosť trpeli.“

Starca prerušila prudká triaška. Dantes zdvihol hlavu; zbadal, že sa mu oči podlievajú krvou: zdalo sa, ako by z hrude k čelu bola vystúpila krvavá vlna.

„S Bohom, s Bohom!“ šepol starec, tisnúc mladému človeku kŕčovite ruku. „S Bohom!“

„Oh, ešte nie, ešte nie!“ zvolal Edmond. „Neopúšťajte ma! Oh, Bože môj, prispej… pomoc… sem…“

„Ticho, ticho!“ šeptal umierajúci. „Aby nás neodlúčili, ak ma zachránite!“

„Máte pravdu. Oh, áno, áno, buďte spokojný, zachránim vás! Tak sa mi vidí, že i pri vašom veľkom utrpení trpíte menej ako prvý raz.“

„Oh, neklamte sa! Trpím menej, lebo je vo mne menej sily na utrpenie. Vo vašom veku má človek vieru v život; veriť a dúfať je výsadou mladosti. Starci však vidia smrť jasnejšie. Oh… tu je… blíži sa koniec… kalí sa mi zrak… opúšťa rozum… vašu ruku, Dantes… S Bohom… S Bohom!“

A zdvihnúc sa s poslednou námahou, v ktorej sústredil všetky svoje sily, riekol:

„Monte Christo! Nezabudnite na Monte Christo!“

A klesol zpät na posteľ.

Kríza bola hrozná: skrútené údy, nabehnuté mihalnice, krvavá pena, bezvládne telo, to spočívalo na lôžku bolesti miesto inteligentnej bytosti, ktorá si naň pred chvíľou ľahla.

Dantes vzal lampu, postavil ju ku hlave lôžka na vyčnievajúci kameň, zkade blikavé svetlo divným, fantastickým bleskom ožarovalo znetvorenú tvár a bezvládne a stuhnuté telo.

Utkvejúc očami na chorom, čakal neohrozene chvíľu, keď bude treba dať spásny liek.

Keď sa nazdával, že nadišla chvíľa, roztvoril nožom zuby, ktoré vzdorovaly menej ako pri prvom raze, načítal desať kvapák a čakal; sklenička obsahovala asi práve toľko, koľko vylial.

Čakal desať minút, štvrť hodiny, pol hodiny, nič sa nepohlo. Chvejúc sa, s naježenými vlasmi a znojom na čele, počítal sekundy podľa klopania srdca.

Myslel si, že je čas urobiť posledný pokus, priklonil fiolu k abbého siným perám, a nemusiac roztvárať otvorené ďasná, vylial mu ostatok tekutiny do úst.

Liek mal galvanický účinok, prudké zachvenie zalomcovalo údmi starca, jeho na pohľad strašné oči sa otvorily, výkriku podobný vzdych vyrval sa mu z hrude a potom celé trasúce sa telo upadlo pomaly zas do predošlej nehybnosti.

Len oči zostaly otvorené.

Minulo pol hodiny, hodina, pol druhej hodiny. V tom úzkostlivom čase Edmond, schýlený nad priateľom a tisnúc mu ruku na srdce, cítil, ako telo postupne meravie a srdce ustáva stále v slabšom a temnejšom tlkote.

Napokon všetko stíchlo; prestal aj posledný záchvev srdca, tvár osinela, oči zostaly otvorené, ich pohľad sa zakalil.

Bolo šesť hodín ráno, svitalo a v matnom svetle, ktoré vnikalo do cely, bledol hasnúci svit lampky. Divné reflexy stlaly sa po tvári mŕtvoly a občas jej dodávaly živého vzhľadu. Kým trvala táto borba dňa a noci, Dantes ešte mohol pochybovať. Po víťazstve dňa však pochopil, že je s mŕtvolou sám.

Tu ho zachvátila hlboká, nepremožiteľná hrôza: už sa neodvážil stisnúť ruku, visiacu s lôžka, neodvážil sa už pozrieť na tie strnulé, biele oči, ktoré sa vynasnažoval niekoľko ráz, ale márne, zatvoriť a ktoré sa zas vždy otváraly. Zahasil lampu, skryl ju opatrne a ušiel, upraviac čo najlepšie nad hlavou dlaždicu.

Bol svrchovaný čas, žalárnik mohol prísť každú chvíľu.

Teraz začal svoju návštevu u Dantesa. Chystal sa, keď vyjde z jeho cely, odobrať sa do cely Fariovej, ktorému niesol raňajky a bielizeň.

Nenasvedčovalo nič, že by žalárnik vedel o tom, čo sa stalo.

Tu Dantesa zachvátila nevýslovne prudká túžba zvedieť, čo sa bude robiť v cele jeho nešťastného priateľa; vošiel znova do podzemnej chodby a prišiel práve včas, aby počul výkriky žalárnikove, ktorý volal o pomoc.

Onedlho prišli aj ostatní kľučiari; potom sa ozvaly ťažké kroky, aké majú vojaci, aj keď sú mimo služby. Po vojakoch prišiel gubernátor.

Edmond počul zavŕzgať posteľ, na ktorej pohybovali mŕtvolou. Počul hlas gubernátorov, ktorý nariadil, aby abbému naliali vody do tváre, a vidiac, že sa väzeň ani tak neprebral, poslal po lekára.

Gubernátor odišiel a k Dantesovmu sluchu doľahlo niekoľko slov súcitu, smiešaných s dožúvaním.

„Tak teda,“ ozval sa jeden, „blázon šiel pre svoje poklady. Šťastlivú cestu!“

„Zo všetkých tých miliónov nebude mať čím zaplatiť ani svoj rubáš,“ povedal druhý.

„Oh,“ vetil tretí hlas, „na ifskom zámku rubáše nie sú veľmi drahé.“

„Hádam,“ riekol zas jeden z prvých, „keď je to duchovný, jemu na počesť už azda len vydajú niečo.“

„Výnimočne dajú mu vrece.“

Dantes počúval, neušlo mu ani slovo, ale veľmi tomu nerozumel. Hlasy onedlho tíchly a zdalo sa mu, že sprievod odchodí z cely.

Jednako sa neodvážil vstúpiť ta: bolo možné, že tam nechali žalárnika, aby striehol mŕtvolu.

Zostal teda ticho, nepohnute, so zatajeným dychom.

Asi o hodinu ozval sa v tichu slabý zvuk, ktorý silnel tým viac, čím bližšie prichodil.

Vracal sa gubernátor s lekárom a niekoľkými dôstojníkmi.

Nastala chvíľa ticha: bolo zrejmé, že lekár pristúpil ku lôžku a prehliadal mŕtvolu.

Skoro nato začaly otázky.

Lekár stopoval chorobu, ktorej podľahol väzeň, a vyhlásil, že je mŕtvy.

Otázky a odpovede sa striedaly nedbanlivo, čo Dantesa rozhorčovalo. Nazdával sa, že každý musí k úbohému abbému cítiť časť lásky, ktorú pociťoval on.

„Vaše oznámenie ma mrzí,“ riekol gubernátor, odpovedajúc na lekárom osvedčenú istotu, že starec je skutočne mŕtvy; „bol to mierny, tichý blázon, ktorého šialenstvo bolo zábavné a bolo možno naň ľahko striehnuť.“

„Oh,“ ujal sa slova žalárnik, „nebolo ho treba vôbec striehnuť; ručím za to, že by tu bol zostal aj päťdesiat rokov, a nebol by sa ani len raz pokúsil o útek.“

„Myslím však,“ vravel gubernátor, „že i pri vašom ubezpečení — nie že by som pochyboval o vašej vede, ale pre svoju zodpovednosť — potrebné je presvedčiť sa, že je väzeň skutočne mŕtvy.“

Na chvíľu zavládlo absolútne ticho, Dantes stále načúval a myslel si, že lekár ešte raz prezerá a preklepáva mŕtvolu.

„Môžete byť spokojný,“ povedal lekár, „ručím vám za to, že je mŕtvy.“

„Viete, pane,“ vetil gubernátor, trvajúc na svojom, „že v takomto prípade neuspokojíme sa s jednoduchým prehliadnutím, ráčte teda i pri všetkej zdanlivosti prikročiť k opatreniam, predpísaným zákonom.“

„Nech dajú rozžeraviť železo,“ riekol lekár, „ale je to naozaj celkom zbytočné opatrenie.“

Dantes sa striasol, počujúc, že idú rozžeraviť železo.

Bolo počuť rýchle kroky, vrzgot dvier, niekoľkoraký odchod a príchod a o niekoľko sekúnd prišiel žalárnik, hovoriac:

„Tu je uhlie a železo.“

Na chvíľu všetko zatíchlo, potom sa ozvalo škvrkanie spaľovanej kože, ktorej hutný, dusiaci zápach prenikal aj múrom, za ktorým Dantes načúval s hrôzou.

Pri tomto zápachu zuhoľnateného ľudského mäsa vystúpil pot na čelo mladého človeka, myslel, že zamdlie.

„Vidíte, pane, že je skutočne mŕtvy,“ ozval sa lekár; „táto popálenina na päte neklame: úbohý blázon je vyliečený zo šialenstva a zbavený zajatia.“

„Nevolal sa Faria?“ spýtal sa jeden z dôstojníkov, sprevádzajúcich gubernátora.

„Áno, pane, a bolo to, ako tvrdil, staré meno. Bol ináče veľmi učený, aj dosť rozumný vo všetkom, čo sa nevzťahovalo na jeho poklad. Ale treba uznať, že v tom ohľade bol neprístupný.“

„Táto zaťaženosť menujeme monomaniou,“ povedal lekár.

„Nemuseli ste sa na neho nikdy sťažovať?“ spýtal sa gubernátor žalárnika, ktorého úlohou bolo prinášať abbému pokrm.

„Nikdy, pán gubernátor,“ odvetil žalárnik, „nikdy nie! Naopak: dokonca občas ma zabával rozprávaním príhod; raz chorľavela moja žena a on mi poradil liek, ktorý ju uzdravil.“

„Ah, ah,“ zasmial sa lekár, „ani som nevedel, že mám do činenia s kolegom; úfam sa, pán gubernátor,“ dodal, stále sa smejúc, „že s ním budete podľa toho zaobchádzať.“

„Áno, áno, slušne ho pochovajú, v najnovšom vreci, ktoré nájdu; ste spokojný?“

„Áno, ale ponáhľajte sa; nemôžem celý deň zostať v cele.“

Chodenie ozvalo sa znova; o chvíľu potom doľahol k Dantesovmu uchu šuchot plátna, posteľ zaškripela, na dlažbe zadunel ťažký krok človeka, ktorý dvíhal bremeno, potom zaškripela posteľ znova pod vracajúcou sa ťarchou.

„Do videnia večer,“ riekol gubernátor.

„Bude omša?“ spýtal sa jeden z dôstojníkov.

„To nie je možné,“ odvetil gubernátor; „zámocký kaplán si vyžiadal včera od mňa dovolenie na krátku týždennú cestu po Hyérskych ostrovoch. Ručil som mu na ten čas za všetkých väzňov; chudák abbé nemal sa tak ponáhľať, bol by mal svoje rekviem.“

„Hah! Hah!“ povedal lekár s neúctou, vlastnou ľuďom jeho povolania, „je to duchovný; Boh bude mať ohľad na jeho stav a nedopraje peklu škodoradosti z toho, že mu pošle kňaza.“

Výbuch smiechu odmenil tento zlý vtip.

Zatým stále trvalo obliekanie zosnulého.

„Do videnia večer!“ riekol gubernátor, keď to bolo dokončené.

„O koľkej?“ spýtal sa žalárnik.

„Tak asi o desiatej alebo jedenástej.“

„Zostane niekto pri mŕtvole?“

„Načo? Cela sa zavrie, ako by bol živý, nič viac.“

Potom sa kroky vzďaľovaly, hlasy slably, ozvalo sa zatvorenie dvier so škrípaním zámky a zapadnutím závory a ticho sa rozhostilo všade, aj v zmrazenej duši mladého človeka.

Dantes dvíhal pozvoľne hlavou dlaždicu a vrhol skúmavý pohľad do cely.

Bola prázdna, Dantes vystúpil z chodby.