ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudovít XVIII. pri pohľade na vzrušenú tvár ministra polície prudko odsotil stôl, za ktorým sedel.

„Čo vám je, pán barón?“ zvolal, „zdáte sa celý vyrušený, azda by ten zmätok, to váhanie malo súvisieť s tým, čo hovoril pán de Blacas a čo mi práve potvrdil pán de Villefort?“

Pán de Blacas sa živo priblížil k barónovi, ale hrôza dvoranova nedovolila víťaziť hrdopýche štátnikovej; v daných okolnostiach pre neho bolo oveľa lepšie, aby bol pokorený policajným prefektom, ako by bol mal byť pokorený sám policajný prefekt.

„Sire…“ zajakal sa barón.

„Tak čo je?“ riekol Ľudovít XVIII.

Minister polície, premožený návalom zúfalstva, vrhol sa k nohám Ľudovíta XVIII., ktorý ustúpil, svraštiac obrvy.

„Hovorte!“ povedal.

„Oh! sire, aké hrozné nešťastie! Aký som len na poľutovanie! Nepoteším sa už nikdy!“

„Pane,“ riekol Ľudovít XVIII., „rozkazujem vám, aby ste hovorili.“

„Sire! uchvatiteľ opustil Elbu 28. februára a pristál 1. marca.“

„Kde?“ spýtal sa živo kráľ.

„Vo Francúzsku, sire, v malom prístave, neďaleko Antibes, v zálive Juan.“

„Uchvatiteľ pristál vo Francúzsku, neďaleko Antibes, v zálive Juan, dvesto päťdesiat míľ od Paríža, 1. marca, a vy ste sa dozvedeli o tom len dnes, 3. marca!… Eh! pane, to, čo ste mi povedali, nie je možné: alebo vás naplašili šialenou zvesťou, alebo ste sa zbláznili.“

„Žiaľ, sire, je to čistá pravda!“

Ľudovít XVIII. urobil pohyb nevýslovného hnevu a zdesenia, ale sa vypäl, ako by jeho srdce a tvár bol zasiahol nepredvídaný úder.

„Vo Francúzsku!“ zvolal. „Uchvatiteľ vo Francúzsku! Či nebdeli nad tým človekom? Ktovie, kto mohol byť s ním v spojení?“

„Oh! pane,“ zvolalo knieža de Blacas, „človeka, ako je pán Dandré, nemožno obviniť zo zrady! Sire, boli sme všetci zaslepení, a minister polície bol ranený všeobecnou slepotou, to je všetko.“

„Však…“ riekol Villefort, ale zrazu zamĺkol a poklonil sa: „Ah! odpusťte, sire, moja horlivosť ma uchvacuje, nech mi Vaše Veličenstvo prepáči.“

„Hovorte, pane, hovorte smelo,“ povedal kráľ, „vy ste jediný predvídali to zlo, pomôžte mi nájsť proti nemu nejaký liek.“

„Sire,“ vravel Villefort, „uchvatiteľa nenávidia na juhu, bolo by ľahko proti nemu popudiť Provence a Languedoc.“

„Áno, bez pochyby,“ povedal minister, „ale on napreduje medzi Gapom a Sisteronom.“

„Napreduje, napreduje,“ riekol Ľudovít XVIII. „Azda pochoduje na Paríž?“

Minister polície mlčal a jeho mlčanie sa rovnalo úplnému súhlasu.

„A Daphiné, pane,“ spýtal sa kráľ Villeforta, „myslíte, že by ho bolo možno vzbúriť ako Provence?“

„Sire, mrzí ma povedať Vášmu Veličenstvu krutú pravdu; ale cítenie Daphiné sa naskrze nevyrovná tomu, ktoré vládne v Provence a Languedocu. Horali sú bonapartistického smýšľania, sire.“

„Tak,“ hundral Ľudovít XVIII., „má spoľahlivé zvesti. A koľko mužov tiahne s ním?“

„Neviem, pane,“ riekol minister polície.

„Ako, že to neviete! Zabudli ste sa informovať o veci? Pravda, to je bezvýznamné?“ dodal kráľ s opovržlivým úsmevom.

„Pane, nemohol som sa informovať; depeša oznamovala len zakotvenie uchvatiteľa a cestu, ktorou postupuje.“

„A ako ste teda dostali tú depešu?“ spýtal sa kráľ.

Minister sklonil hlavu a živý rumenec mu zalial čelo.

„Telegrafom, sire,“ zajakal sa barón.

Ľudovít XVIII. urobil krok napred a skrížil ramená ako Napoleon.

„Preto,“ riekol, blednúc od hnevu, „porazilo toho človeka sedem spojených armád; preto som bol divom neba znova posadený na trón svojich otcov po dvadsaťpäťročnom vyhnanstve; preto som dvadsaťpäť rokov študoval, bádal a analyzoval ľudí a veci toho Francúzska, ktoré mi bolo sľúbené, aby, keď som sa dostal k cieľu svojich túžob, moc, ktorú som držal v rukách, vybúšila a zničila ma!“

„Sire, to je sudba,“ šomral minister, cítiac, že zdanlive nepatrná váha osudu stačí, aby zdrvila človeka.

„Teda je to predsa pravda, čo o nás hovoria naši nepriatelia: ,Ničomu sa nenaučili a nič nezabudli?‘ Keby ma boli zradili ako jeho, našiel by som útechu; ale byť medzi ľuďmi, ktorých som povýšil na hodnosti, ktorí mali nado mnou väčšmi bdieť ako nad zrenicou vlastného oka, lebo moje šťastie je aj ich šťastím, keď predo mnou neboli ničím a po mne nebudú ničím, a zahynúť biedne pre ich neschopnosť a nesúcosť! Ah! áno, páni, máte pravdu, to je sudba!“

Minister sa hrbil pod touto desnou kliatbou.

Pán de Blacas si osúšal čelo, ktoré pokrýval pot; Villefort sa usmieval v sebe, lebo cítil, že jeho dôležitosť rastie.

„Padnúť,“ pokračoval Ľudovít XVIII., ktorý hneď zbadal priepasť, na okraji ktorej sa ocitla monarchia, „padnúť, a dozvedieť sa o svojom páde telegrafom! Oh! radšej by som vystúpil na popravište svojho brata Ľudovíta XVI., ako by som takto výsmechom pudený mal sostúpiť po schodoch Tuilerií… Vy, pane, neviete, čo je smiešnosť vo Francúzsku, a predsa mali by ste to vedieť.“

„Sire, sire,“ šeptal minister, „zmilujte sa!“…

„Poďte bližšie, pán de Villefort,“ pokračoval kráľ, obrátiac sa k mladému človeku, ktorý stál nepohnute v úzadí a sledoval rozhovor, ako sa v ňom vo víre sudby kolísalo kráľovstvo, „poďte bližšie a povedzte pánovi, že bolo možno vopred vedieť to, čo on nevedel.“

„Sire, materiálne nebolo možno predvídať úmysly, ktoré ten človek skrýval pred celým svetom.“

„Materiálne nemožné! Áno, to je veľké slovo, pane; na nešťastie je to s veľkými slovami tak ako s veľkými ľuďmi. Materiálne je nemožné pre ministra, ktorý má poruke administráciu, kanceláriu, agentov, tajnú políciu, vyzvedačov a jeden milión päťstotisíc frankov z tajných fondov, vedieť, čo sa robí vo vzdialenosti šesťdesiat míľ od francúzskeho pobrežia! Tak, hľaďte! tento pán, ktorý nemal naporúdzi nič z týchto prostriedkov, tento pán, jednoduchý úradník, vedel viacej ako vy s celou svojou políciou a bol by zachránil moju korunu, keby, tak ako vy, bol mal právo použiť telegraf.“

Minister polície uprel pohľad, vyjadrujúci hlbokú nevoľu, na Villeforta, ktorý sklonil hlavu so skromnosťou víťaza.

„Výčitka neplatí vám, Blacas,“ pokračoval Ľudovít XVIII., „lebo, ak ste aj nič neodhalili, váš um vás predsa udržiaval v obavách; niekto iný, možno, odhalenie pána de Villefort bol by pokladal za bezvýznamné, buď za výmysel predajnej ctižiadosti.“

Kráľ týmito slovami narážal na vývody ministra polície, ktoré pred hodinou predniesol s toľkou dôverou.

Villefort porozumel hre kráľových slov. Iný by sa bol dal azda uchvátiť omamom pochvaly; on však sa bál urobiť si z ministra polície smrteľného nepriateľa, hoc aj cítil, že minister je neodvratne stratený. A skutočne, minister, ktorý ani v plnosti svojej moci nevedel uhádnuť Napoleonovo tajomstvo, aj vo svojom smrteľnom zápase mohol vniknúť do tajomstva Villefortovho; stačilo, aby vypočul Dantesa. Priskočil teda ministrovi na pomoc miesto toho, aby ho bol pokoril.

„Sire,“ riekol Villefort, „dejová rýchlosť dokazuje Vášmu Veličenstvu, že ju jedine Boh mohol zamedziť soslaním búrky; v čom u mňa Vaše Veličenstvo vidí hlbokú predvídavosť, je čiste a jednoducho len náhoda, ktorú som využil ako oddaný služobník, to je všetko. Neráčte mi pod vplyvom svojej prvej mienky pripisovať viacej, sire, ako si zaslúžim.“

Minister polície ďakoval mladému človekovi výrečným pohľadom, z ktorého Villefort mohol vyčítať, že sa mu plán podaril; tak, nestratiac nič z kráľovského uznania, získal si priateľa, na ktorého v prípade potreby mohol počítať.

„Dobre,“ riekol kráľ. „A teraz, páni,“ pokračoval, obracajúc sa k Blacasovi a k ministrovi polície, „vás už nepotrebujem, môžete odísť; ostatné spadá do rezortu ministra vojny.“

„Na šťastie, sire,“ riekol pán de Blacas, „na armádu sa môžeme spoliehať: Vaše Veličenstvo vie z hlásení, nakoľko je oddaná vašej vláde.“

„Nehovorte mi o hláseniach; teraz už viem, knieža, nakoľko im možno dôverovať. Ale keď je už reč o hláseniach, pán barón, čo ste sa dozvedeli najnovšie o afére v ulici Saint-Jacques?“

„O afére v ulici Saint-Jacques!“ zvolal Villefort, nevediac premôcť výkrik.

Ale zbadajúc sa hneď, povedal:

„Odpusťte, sire, ale pod vplyvom oddanosti k Vášmu Veličenstvu vždy zabúdam nie síce na úctu proti nemu, lebo táto úcta je do môjho srdca príliš hlboko vrytá, ale na predpisy etikety.“

„Hovorte a robte, pane,“ riekol Ľudovít XVIII., „ako myslíte, dnešným dňom získali ste právo spytovať sa.“

„Sire,“ odpovedal minister polície, „prišiel som dnes práve, aby som Vášmu Veličenstvu oznámil mnou najnovšie zistené podrobnosti tej udalosti, keď pozornosť Vášho Veličenstva bola upútaná hroznou katastrofou pristánia v zálive; tie podrobnosti už teraz sotva budú zaujímať kráľa.“

„Práve naopak, pane, práve naopak,“ riekol Ľudovít XVIII., „tak sa mi vidí, že tá aféra priamo súvisí s tým, čím sa zapodievame, a smrť generála Quesnela pravdepodobne nás privedie na stopu veľkého vnútorného komplotu.“

Pri mene generála Quesnela Villefort sa striasol.

„Skutočne, sire,“ vetil minister polície, „všetko svedčí o tom, že príčinou tejto smrti nie je samovražda, ako sa zo začiatku myslelo, ale vražda: tak sa zdá, že generál Quesnel pred svojím zmiznutím odišiel z bonapartistického klubu. V ten istý deň ráno prišiel k nemu neznámy človek a dohodol sa s ním o schôdzke v ulici Saint-Jacques; na nešťastie generálov komorník, ktorý ho česal práve vo chvíli, keď neznámeho voviedli do kabinetu, dobre počul, že označuje ulicu Saint-Jacques, ale nezachoval si číslo.“

Kým minister polície podával kráľovi Ľudovítovi XVIII. tieto zprávy, Villefort, ktorý mu priamo visel na perách, pýril sa a bledol.

Kráľ sa obrátil k nemu.

„Nie ste aj vy toho náhľadu, pán de Villefort, že generál Quesnel, ktorého mohli pokladať za uchvatiteľovho spojenca, ktorý však vskutku bol cele oddaný mne, stal sa obeťou bonapartistického úkladu?“

„Je to pravdepodobné, sire,“ odvetil Villefort; „ale nevie sa o veci nič viac?“

„Sú na stope mužskému, ktorý určil schôdzku.“

„Na stope?“ opakoval Villefort.

„Áno, sluha ho opísal: je to päťdesiat-päťdesiatdvaročný človek, černovlasý, černooký, s hustými brvami a fúzmi: mal modrý redingot a v gombíkovej dierke rozetku oficiera Čestnej légie. Včera stopovali osobu, ktorej opis sa presne shoduje s tým, čo som priam povedal, ale zmizla na rohu ulice de la Jussienne a Coq-Héron.“

Villefort sa oprel na operadlo kresla, a kým minister polície hovoril, cítil, ako sa mu podlamujú nohy. Keď sa však dozvedel, že neznámy zmizol policajnému agentovi, ktorý ho sledoval, vydýchol si.

„Vystopujte toho človeka, pane,“ riekol kráľ ministrovi polície; „lebo ak sa generál Quesnel, ktorý by nám teraz bol užitočný, stal, čo sa mi zdá uveriteľné, obeťou zákernej vraždy bonapartistickej alebo inej, chcem, aby jeho vrahovia boli krute potrestaní.“

Villefort musel posbierať všetku chladnokrvnosť, aby neprezradil hrôzu, ktorá ho prenikla pri tomto kráľovom rozkaze.

„Čudná vec!“ pokračoval kráľ s humoristickým pohnutím. „Polícia si myslí, že je všetko povedané tým, keď riekne: ,bola spáchaná zákerná vražda,‘ a všetko je vykonané, keď dodá: ,sme vinníkom na stope.‘“

„Sire, úfam sa, že aspoň v tomto ohľade bude Vaše Veličenstvo spokojné.“

„Dobre, uvidíme; nezdržiavam vás dlhšie, pán barón; pán de Villefort, iste ste od dlhej cesty ustatý, choďte si odpočinúť. Sosadli ste bezpochyby u svojho otca.“

Villefortovi sa zatmelo v očiach.

„Nie, sire,“ riekol, „sosadol som v hoteli Madride, v ulici de Tournon.“

„Ale boli ste u neho?“

„Sire, dal som sa najprv uviesť k pánu kniežaťu de Blacas.“

„Ale aspoň pôjdete k nemu?“

„Nemyslím, sire.“

„Ah, pravda!“ povedal Ľudovít XVIII. s úsmevom, ktorý bol dôkazom toho, že tieto otázky nedával bez úmyslu, „zabudol som, že medzi vami a pánom Noirtierom je chlad a že je to nová žertva, prinesená kráľovským záujmom, musím vás teda za ňu odškodniť.“

„Sire, láskavosť, ktorú mi prejavuje Vaše Veličenstvo, je odmenou, ktorá natoľko prevyšuje všetky moje želania, že nemám, o čo by som viac žiadal kráľa.“

„Na tom nezáleží, pane, nezabudneme na vás, nebojte sa; nateraz“ (a kráľ odopäl kríž Čestnej légie, ktorý obyčajne nosil na modrom kabáte vedľa kríža svätého Ľudovíta, nad hviezdou radu karmelskej Matky Božej a svätého Lazára, a odovzdal ho Villefortovi), „nateraz prijmite tento kríž.“

„Sire,“ riekol Villefort, „Vaše Veličenstvo sa mýli, to je kríž, určený pre oficierov.“

„Nuž,“ vetil Ľudovít XVIII., „vezmite ho tak, ako je, pane; niet na to čas, aby som žiadal iný. Blacas, postarajte sa o to, aby bola pánu de Villefort odovzdaná darujúca listina.“

Vo Villefortovom zraku zajasala slza hrdej radosti; vzal kríž a poceloval ho.

„A teraz,“ spýtal sa, „akými rozkazmi ma poctí Vaše Veličenstvo?“

„Dožičte si odpočinku, ktorý potrebujete, a pamätajte, že keď mi už nemôžete slúžiť v Paríži, môžete mi byť v Marseille tým užitočnejší.“

„Sire,“ vetil Villefort, pokloniac sa, „o hodinu odídem z Paríža.“

„Choďte, pane,“ riekol kráľ, „a keby som na vás zabudol (pamäť kráľov je krátka), neostýchajte sa upozorniť ma na seba… Pán barón, vydajte rozkaz, aby zavolali ministra vojny. Blacas, zostaňte.“

„Ah! pane,“ povedal minister polície Villefortovi, keď opúšťali Tuilerie, „vstúpili ste dobrými dverami, vaše šťastie je zaistené.“

„Či bude dlho trvať?“ šepol Villefort, zdraviac ministra, dokončil svoju kariéru, a hľadajúc pohľadom povoz, čo by ho odviezol.

Nábrežím uháňal fiaker, Villefort mu dal znak, fiaker sa priblížil; Villefort udal adresu, vrhol sa do hĺbky koča a oddal sa svojim ctibažným snom. O desať minút Villefort bol vo svojom byte; rozkázal, aby o dve hodiny kone boly zapriahnuté na odjazd a aby mu priniesli raňajky.

Sadal si práve za stôl, keď sa ozval zvuk ráznou a pevnou rukou rozkolísaného zvonca; komorník šiel otvoriť a Villefort začul hlas, vyslovujúci jeho meno.

,Kto môže už vedieť, že som tu?‘ spýtal sa sám seba mladý človek.

V tej chvíli vstúpil komorník.

„Tak, čo je?“ riekol Villefort. „Kto to zvonil? Kto sa na mňa dopytuje?“

„Cudzinec, ktorý nechce povedať svoje meno.“

„Ako! Cudzinec, ktorý nechce povedať svoje meno? A čo chce ten cudzinec?“

„Chce sa s vami shovárať, pane.“

„So mnou?“

„Áno.“

„Pomenoval ma?“

„Určite.“

„A ako vyzerá ten cudzinec?“

„Je to asi päťdesiatročný mužský, pane.“

„Malý? Veľký?“

„Asi taký vysoký ako vy pane.“

„Hnedý či plavý?“

„Hnedý, veľmi hnedý: černovlasý, černooký, s čiernymi obrvami.“

„Aký má oblek?“ spýtal sa Villefort, „aký strih má jeho oblek?“

„Má dlhý, modrý, oddola nahor poupínaný kabát; so znakom Čestnej légie.“

,To je on,‘ šepol Villefort blednúc.

„Hrom do toho!“ zvolal, zjaviac sa vo dverách, nami už dva razy opísaný človek. „Koľké sú to okolky! Je to azda zvykom v Marseille, že synovia nechávajú čakať otcov v predsieni?“

„Otče!“ zvolal Villefort. „Predsa som sa nemýlil. Tušil som, že ste to vy.“

„Tak, tušil si, že som to ja,“ vetil zavítavší hosť, stavajúc palicu do kúta a kladúc klobúk na stolec, „dovoľ, aby som ti povedal, drahý Gérard, že to od teba nebolo láskavé nechať ma tak dlho čakať.“

„Môžete ísť, Germain,“ riekol Villefort.

Sluha odišiel so zrejmým výrazom počudovania.