ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Omráčený, skoro zadusený Dantes mal ešte toľko duchaprítomnosti, že zadržal dych, a keďže, prichystaný na všetko, v pravej ruke držal nôž, prerezal rýchlo vrece, vystrčil ruku a potom hlavu. I pri všetkých pohyboch, ktorými sa pokúšal zdvihnúť guľu, cítil, že ho ťahá stále nadol. Skrčil sa, hľadajúc povraz, ktorým mal sputnané nohy, a s nesmiernou námahou ho prerezal práve vo chvíli, keď mu už dochodil dych. Potom vzoprúc sa silne nohami, vyšinul sa slobodne nad hladinu mora, kým guľa ťahala do neznámej hĺbky tkanivo, ktoré malo byť jeho rubášom.

Dantes, len čo nabral dychu, ponoril sa znova, lebo prvým činom, ktorý mu kázala opatrnosť, bolo vyhnúť pohľadom.

Keď sa zjavil druhý raz, bol už od miesta svojho pádu aspoň na päťdesiat krokov; nad hlavou zbadal čierne, búrlivé nebo, po ktorom vietor naháňal niekoľko rýchlych mrakov, odkrývajúc zavše kúsok hviezdnatého azúru; pred ním stlala sa tmavá a jačiaca pláň, jej vlny začaly víriť ako pri blížiacej sa búrke, a za ním sa vypínal od mora i neba černejší žulový obor, sťa by hrozný fantom, ktorého vrchol sa podobal ramenu, siahajúcemu na korisť; na najvyššom brale horela fakľa, ožarujúca dva tiene.

Zdalo sa mu, že tie dva tiene sa vzrušene skláňajú nad more; dvaja neobyčajní hrobári asi pravdepodobne počuli výkrik, ktorý sa mu vyrval z pŕs, keď letel priestranstvom. Dantes sa teda ponoril zas a plával dosť ďaleko pod vodou; tento výkon mu kedysi nerobil ťažkosti a obyčajne upútal ním v zálive Faro pozornosť početných obdivovateľov, ktorí ho často vyhlasovali za najzručnejšieho plavca marseillského.

Keď sa zas vynoril na hladinu, fakľa zmizla.

Musel sa orientovať: zo všetkých ostrovov, ktoré obkľučujú ifský zámok, najbližší je Ratonneau a Pommégue. Ale Ratonneau a Pommégue sú obývané, tak isto aj malý ostrov Daume: najbezpečnejším ostrovom bol teda Tiboulen alebo Lemaire. Ostrov Tiboulen a Lemaire sú vzdialené od ifského zámku na míľu.

To Dantesa neodvrátilo od rozhodnutia uchýliť sa na jednom z nich. Ale ako nájsť tie ostrovy v nočnej tme, ktorá s chvíle na chvíľu hustla okolo neho?

V tej chvíli videl sťa hviezdu zažiariť planiersky maják.

Keby plával rovno k majáku, nechal by ostrov Tiboulen koľkosi naľavo; ak sa vrhne kus naľavo, musí sa dostať rovno k ostrovu.

Ale, ako sme už povedali, tento ostrov ležal asi na míľu od ifského zámku.

Vo väzení Faria často prízvukoval mladému mužskému, vidiac ho mdlého a záhaľčivého:

„Dantes, nepovoľujte tej skleslosti: ak nebudú vaše sily vypestované a ak sa pokúsite o útek, utopíte sa.“

Tieto slová počul zaznieť pod ťažkou, horkou vlnou. Vynoril sa teda rýchlo na povrch a začal brázdiť hrebene vĺn, aby sa presvedčil, či naozaj nestratil niečo na sile; videl s radosťou, že nútenou nečinnosťou nestratil schopnosť a zručnosť, cítil sa ešte vždy pánom živlu, s ktorým sa pohrával v mladosti.

Napokon strach, ten rýchly prenasledovateľ, zdvojnásobil Dantesovu silu; ležiac na vlnách, načúval, či k nemu nedoľahne nejakých ruch. Vždy, keď ho zdvihla do výšky nejaká vlna, rýchlym pozorom objal celý viditeľný obzor a snažil sa preniknúť hustú tmu; v každej vlne od ostatných trocha väčšej, videl bárku, ktorú za ním poslali, a tu zdvojnásobil úsilie, ktorým sa síce vzďaľoval od zámku, ale jeho opakovaním mal skoro vyčerpať sily.

Jednako plával ďalej a hrozný zámok halila už koľkosi nočná hmla: už ho nerozoznával, ale tušil ho stále.

Uplynula hodina, v ktorej, rozohnený pocitom slobody, vládnúcej celou jeho bytosťou, stále rozrážal vlny smerom, ktorý si určil.

,Veď to už bude skoro hodina, ako plávam,‘ riekol sám sebe, ,ale nepriaznivý vietor marí asi štvrtinu mojej rýchlosti; jednako však ak som nepochybil smer, nemôžem byť už príliš ďaleko od Tiboulenu… Ale ak som pochybil!‘

Plavec sa zachvel na celom tele; skúsil ľahnúť si na chvíľu na vodu, aby si odpočinul. Ale more bolo čoraz nepokojnejšie a Dantes pochopil, že tento obľahčujúci prostriedok, na ktorý sa spoliehal, je nemožný.

,Nechže je,‘ riekol si, ,vydržím do konca, kým neustanú moje ruky a kŕč zachváti telo a potom klesnem na dno.‘

A začal zas plávať, hnaný zúfalstvom, ktoré mu dodávalo sily.

Zrazu sa mu zdalo, že tmavé nebo zakabonilo sa ešte väčšmi a že na neho padá ťažká, nepreniknuteľná hmla. Súčasne pocítil v kolene prudkú bolesť a tu obraznosť s nesmiernou rýchlosťou mu zvestovala, že je to úder guľky a že bezprostredne potom počuje výstrel pušky. Ale výstrel sa neozval. Dantes vystrel ruku a pocítil priekor, pritiahol k sebe druhú nohu a zastal na zemi a tu videl predmet, ktorý považoval za hmlu.

Od neho na dvadsať krokov vypínala sa skupina bizarných skál, ktoré by bolo možno považovať za ohnisko, skamenené vo chvíľke najprudšieho blkotu: bol to ostrov Tiboulen.

Dantes vstal, urobil niekoľko krokov napred a ľahol si, ďakujúc Bohu za granitové hrany, ktoré sa mu v tej chvíli zdaly mäkšie ako najmäkšie lôžko!

Potom i pri vetre a daždi, ktorý sa začal liať, zaspal, zmorený ustatosťou, tým ľúbezným snom človeka, ktorého telo otupie, ale duša bdie v povedomí neočakávaného šťastia.

Po hodine sa Edmond prebudil od ohromného úderu hromu: búrka sa rozpútala a bila ovzdušie svojimi šumiacimi peruťami; s času na čas šľahol z neba blesk ako ohnivý had, ožiariac vlny a hmly, víriace sa proti sebe sťa prúdy ohromného chaosu.

Dantesa neklamalo námornícke oko: doplával ku pravému z dvoch ostrovov, bol ním skutočne Tiboulen. Vedel o ňom, že je holý, odhalený a že neposkytne ani najmenší úkryt. Chystal sa však, keď búrka stíchne, pustiť sa zas na more a dostať sa na Lemaire, tiež neúrodný, ale širší a útulnejší ostrov.

Vyčnievajúca skala poskytla Dantesoví dočasné útočište. Uchýlil sa ta a skoro súčasne rozpútala sa búrka s celou besnosťou.

Edmond cítil, ako sa otriasa skala, pod ktorú sa uchýlil; vlny, dorážajúce na základy ohromnej pyramídy, striekaly až k nemu. Hoc bol v bezpečnosti, prostred ohlušujúceho jakotu a oslepujúcich bleskov predsa ho zachvátil akýsi závrat; zdalo sa mu, že sa pod ním ostrov chveje a v každej chvíli, ako zakotvená loď, pretrhne lano a sotí ho do stredu ohromného víru.

Tu si smyslel, že od dvadsiatich štyroch hodín nič nejedol: bol hladný a smädný.

Dantes vystrel ruky a hlavu a napil sa dažďovice zo skalnej dutiny.

Keď sa zas vzpriamil, blesk, ktorý sa zdal rozčesnúť nebo až k nohám oslňujúceho božieho trónu, ožiaril priestranstvo. V žiare tohto blesku zbadal Dantes medzi ostrovom Lemairom a zálivom Croisillom, asi na štvrť míle od Tiboulenu, malú rybársku loď, ktorá sa zjavila sťa príšera, kĺžuc sa s vrchola vlny do priepasti, nesená búrkou i prúdom vĺn; o chvíľu zjavil sa fantom na vrchole inej vlny, blížiac sa s príšernou rýchlosťou. Dantes chcel volať, hľadal kus šaty, ktorou by mával v povetrí, aby im dal výstrahu, že im hrozí záhuba, ale oni to videli tiež. Pri žiari iného blesku zbadal Edmond štyroch mužských, držiacich sa kŕčovite sťažňa a jeho povrazov; piaty nepúšťal sa rukoväti zlomeného kormidla. Títo mužskí, ktorých videl, videli ho bezpochyby tiež, lebo počul zúfalé výkriky, nesené skučiacim víchrom. Na sťažni, ohnutom ako trsť, trepotaly sa prudko vo vzduchu zdrapy plachty; zrazu sa pretrhly povrazy, ktoré ju ešte držaly, a plachta, sťa na čiernych mrakoch sa odrážajúci vták, zmizla, odnášaná do tmavej hĺbky neba.

Súčasne ozval sa desný praskot a výkriky smrteľnej úzkosti doliehaly k Dantesovi. Ležal na skale ako sfinga, držiac sa silne a skláňajúc sa nad priepasť. Nový blesk ukázal mu roztrieskanú malú loď a medzi troskami hlavy so zúfalými tvárami a k nebu vystreté ruky.

Potom všetko pohltila noc, hrozné divadlo trvalo vo chvíľke blesku.

Dantes sa vrhol dolu hladkým svahom skaly, nedbajúc na nebezpečenstvo, že by mohol spadnúť do mora, pátral a načúval, ale nevidel a nepočul nič, ani výkriky, ani ľudské námahy. Len búrka, tá veľkolepá božia vec, jačala ďalej s víchrom a zúrila s vlnami.

Pomaly vietor ustával; nebom sa valily na západ veľké sivé mraky, ako by vyčerpané búrkou, zjavil sa azúr s hviezdami skvúcejšími ako inokedy: onedlho nato zjavil sa na východe tmavomodro zvlnený ružovkastý pruh, vlny sa vzpúdzaly, neočakávané svetlo polialo ich hrebene a premenilo ich spenené vrcholce na zlatú hrivu.

To bol deň.

Dantes zostal nepohnute a nemo stáť pred tým veľkolepým divadlom, ako by ho videl prvý raz; skutočne zabudol naň za ten čas, ktorý strávil na ifskom zámku. Obrátil sa k pevnosti, skúmajúc súčasne dlhým pohľadom vôkol po zemi i mori.

Chmúrna budova týčila sa z lona vĺn s impozantnou veľkoleposťou nehybných vecí, ktoré ako by strážily a velily zároveň.

Mohlo byť päť hodín; more sa postupne tíšilo.

,O dve alebo tri hodiny,‘ vravel si Edmond, ,žalárnik vstúpi do mojej cely, nájde tam mŕtvolu môjho úbohého priateľa, pozná ju, bude ma márne hľadať a urobí poplach.

Potom nájdu otvor, chodbu; vypočujú mužských, ktorí ma hodili do mora a ktorí iste počuli môj výkrik. Bárky, plné ozbrojených vojakov, hneď budú letieť za úbohým úskokom, o ktorom dobre vedia, že nie je ďaleko. Výstrel z kanóna upozorní celé pobrežie, aby nik nedal prístrešie mužskému, ktorý sa potuluje hladný a nahý. Vyzvedači a marseillskí drabanti dostanú zvesť a prekutajú pobrežie, kým gubernátor ifského zámku dá sliediť po mori. Tak stíhaný na zemi a obkľúčený na mori čo si počnem? Som hladný, mriem od zimy, zahodil som aj nôž, ktorý mi hatil v plávaní. Som vydaný na milosť a nemilosť prvému sedliakovi, ktorý, aby vyrobil dvadsať frankov, ma zradí; nemám už ani sily, ani myšlienky, ani odhodlanosť. Ó, Bože môj, Bože môj! Hľaď, či som trpel dosť a či môžeš pre mňa urobiť viac, ako môžem sám!‘

Vo chvíli, keď Edmond v akomsi delíriu, zapríčinenom vyčerpanosťou síl a odkrvnatením mozgu, hovoril túto vrúcu modlitbu, úzkostlive obrátený k ifskému zámku, zbadal pri výbežku ostrova Pommégue malú loď, odrážajúcu na obzore svoju latinskú plachtu, v ktorej len oko námorníka mohlo poznať janovskú tartanu, podobnú čajke, letiacej nízko nad vlnami na čiare doteraz tmavého mora. Plavila sa z marseillského prístavu a vchodila do šíriny, ženúc pred ostrým predkom, ktorý razil hladšiu cestu jej vyčnievajúcim bokom, jasavú penu.

,Oh!‘ zvolal Edmond, keď si predstavil, že za pol hodiny by dosiahol tú loď, keby sa nebál, že ho budú vyslúchať a privedú nazad do Marseille! ,Čo robiť? Čo povedať? Akú bájku by som si vymyslel, ktorou by som ich mohol oklamať? Tí ľudia sú podludníci, poloviční morskí lupiči. Pod zámienkou pobrežného obchodu lúpežia, radšej by ma predali, než aby urobili dobrý skutok bez zisku.

Vyčkám.

Ale čakať nemožno, zomriem hladom; za niekoľko hodín bude celkom vyčerpaný aj zvyšok mojich síl. Okrem toho blíži sa hodina rannej návštevy. Ešte nedali znamenie, azda by som ani nevzbudil podozrenie. Môžem sa zahrať na jedného z tých námorníkov, ktorých loďka dnes v noci stroskotala. Bude to celkom pravdepodobné. Nikto nemôže podvrátiť moje slová, veď sa všetci utopili. Nuž!‘

Povediac tieto slová, Dantes pozrel na miesto, kde sa roztrieskala malá loď, a striasol sa. Na skalnom útese utkvela frygická čiapka jedného z utopených plavcov a neďaleko plávaly trosky predku, zdrúzgané brvná, ktoré more odnášalo od ostrova a zas hnalo k ostrovu, do úpätia ktorého trieskaly ako bezvládne barany.

Dantes sa rozhodol vo chvíľočke. Spustil sa zpät do mora, doplával ku čiapke, dal si ju na hlavu, chytil sa brvna a plával oproti tartane.

,Som zachránený,‘ šeptal.

Táto myšlienka mu vrátila sily.

Onedlho zbadal loď, ktorá, majúc protivný vietor, plavila sa medzi ifským zámkom a planierskou vežou. Na chvíľu ho ovládala obava, že loď, namiesto toho, aby sa plavila pozdĺž pobrežia, pustí sa na šíre more, čo by iste urobila, keby šla na Korziku alebo Sardíniu; ale podľa jej rozličných pohybov plavec potom poznal, že sa chce preplaviť, ako všetky lode, smerujúce k Taliansku, medzi ostrovom Jarosom a Calaseraignom.

Zatým loď a plavec blížili sa nebadane k sebe. V jednej chvíli bola tartana len štvrť míle od Dantesa. Vyšinul sa na vlnách, mávajúc zúfalo čiapkou, ale nezbadali ho na lodi, ktorú nový manéver zas od neho vzdialil. Dantes chcel kričať. Zmerajúc však okom vzdialenosť, pochopil, že jeho hlas by odniesol vietor a prehlušil jakot vĺn, takže by nedoľahol až na palubu.

Tu chválil svoju opatrnosť, že si ľahol na brvno. Pre zoslabnutie iste by sa nebol udržal na mori tak dlho, až by ho tartana zbadala; a ak ho nezbadajú z lode, čo bolo možné, nebol by sa už dostal nazad ku brehu.

Hoc Dantes vedel, akou cestou sa musí loď brať, predsa ju sledoval úzkostlivým pohľadom do chvíle, keď sa obrátila a blížila sa k nemu.

Tu plával jej v ústrety zas; prv však, ako ju mohol dohoniť, loď sa začala otáčať.

Tu sa Dantes s nesmiernym napätím vyšinul skoro v úplnej výške nad vlny, a mávajúc čiapkou, vykríkol žalostne, ako námorníci kričievajú v najvyššom nebezpečenstve, ktorý výkrik zneje žalostne ako kvílenie nejakého morského ducha.

Vtedy ho zbadali a počuli. Loď prestala manévrovať a obrátila sa k nemu predkom. Súčasne videl, že sa chystajú spustiť na vodu čln.

O chvíľu skočili dvaja mužskí do člna a mierili k nemu, brázdiac more dvoma pármi vesiel. Dantes pustil brvno, nazdajúc sa, že ho už nebude potrebovať, a začal plávať zo všetkých síl, chtiac svojim záchrancom usporiť polovičku cesty.

Plavec sa však sklamal vo svojich silách. Zbadal až teraz, akým užitočným mu bol kus dreva, ktorý sa už bezcieľne kolísal na vlnách vo vzdialenosti sto krokov. Dantesovi začaly meravieť ruky, nohy strácaly pružnosť, pohyby sa stávaly trhanými, hruď sotva lapala dych.

Skríkol hlasno, veslári sa usilovali dvojnásobne a jeden z nich zavolal na neho po taliansky:

„Smelosť!“

To slovo začul vo chvíli, keď vlna, cez ktorú už nemal sily sa premrštiť, prevalila sa mu cez hlavu a pokryla ho penou.

Zjavil sa znova, čľapkajúc vo vode nepravidelnými, zúfalými pohybmi tonúceho, skríkol tretí raz a cítil, že sa norí do mora, ako by mal ešte na nohách smrtiace guľu.

Voda mu siahala už nad hlavu, cez ňu videl siné nebo s čiernymi škvrnami.

Prudká sila vyzdvihla ho nad hladinu mora. Zdalo sa mu, že ho chytili za vlasy; potom už nevidel nič, nepočul nič; zamdlel.

Keď zas otvoril oči, videl, že je na palube tartany, ktorá pokračovala v ceste. Dantesovou prvou starosťou bolo presvedčiť sa, akým smerom sa plavia; vzďaľovali sa stále od ifského zámku.

Dantes bol natoľko vysilený, že jeho radostný výkrik považovali za bolestný ston.

Ako sme už povedali, ležal na palube. Jeden námorník mu trel údy vlneným pokrovcom; druhý, v ktorom poznal toho, ktorý zavolal na neho „Smelosť!“, kládol mu do úst otvor sklenice; tretí, starý námorník, ktorý bol súčasne kormidelníkom i kapitánom, pozeral na neho s pocitom sebeckej sútrpnosti, akú obyčajne prechovávajú ľudia k nešťastiu, z ktorého vyviazli včera a s ktorým sa môžu stretnúť zajtra.

Niekoľko kvapák rumu oživilo ochabnuté srdce mladého človeka, kým trenie vlneným pokrovcom, ktoré stále konal kľačiaci matróz, vracalo pružnosť jeho údom.

„Kto ste?“ spýtal sa zlou francúzštinou kapitán.

„Som maltánsky námorník,“ odvetil Dantes zlou taliančinou, „vracali sme sa zo Syrakúz, viezli sme náklad vína. Búrka dnešnej noci prekvapila nás pri Cap Morion, a naša loď stroskotala sa na bralách, ktoré vidno tamhľa.“

„Zkade prichádzate?“

„Od brál, ktorých som sa šťastne zachytil, kým náš kapitán, chudák, rozdrvil si na nich lebku. — Naši ostatní traja druhovia sa utopili. Myslím, že len ja som zostal nažive; zbadal som vašu loď, a obávajúc sa, že by som na tom opustenom, pustom ostrove musel dlho čakať, odhodlal som sa ľahnúť si na trosku nášho plavidla a pokúsil som sa prísť až k vám. Ďakujem vám,“ pokračoval Dantes, „zachránili ste mi život; bol som stratený, keď jeden z vašich námorníkov ma chytil za vlasy.“

„Bol so to ja,“ riekol námorník priamej a otvorenej tváre, obrúbenej dlhými čiernymi lícnikmi, „bol svrchovaný čas, už ste sa topili.“

„Áno,“ vravel Dantes, podávajúc mu ruku, „áno, priateľ, a ďakujem vám ešte raz.“

„Veru,“ vetil námorník; „skoro som váhal, so šesť palcov dlhými fúzmi a na stopu dlhými vlasmi vyzerali ste skôr ako lupič, a nie ako statočný človek.“

Dantes sa spamätal, že od čias svojho uväznenia v ifskom zámku sa neholil a nestrihal si vlasy.

„Áno,“ riekol, „vo chvíli nebezpečenstva dal som sľub Márii de Pie de la Grotta, že si desať rokov nedám strihať vlasy ani fúzy. Práve dnes vypršala lehota a v deň toho výročia bol by som sa bezmála utopil.“

„A teraz čo urobiť s vami?“ spýtal sa kapitán.

„Ach,“ odvetil Dantes, „čo chcete; moja plachtovka zhynula, kapitán je mŕtvy; ako vidíte, unikol som tou istému osudu, ale celkom nahý. Na šťastie som dosť dobrý námorník; vysaďte ma v prvom prístave, kde pristanete, a ja si už nájdem miesto na nejakej obchodnej lodi.“

„Poznáte Stredozemné more?“

„Plavím sa po ňom od detstva.“

„Viete dobre zakotvovať?“

„Je málo prístavov, nevynímajúc ani najneprístupnejšie, do ktorých by som nevedel vojsť alebo z nich vyplávať so zažmúrenými očami.“

„Ak hovorí kamarát pravdu,“ riekol námorník, ktorý Dantesa posmeľoval, „azda by nebolo na škodu, kapitán, keby zostal s nami.“

„Áno, ak hovorí pravdu,“ odvetil kapitán s pochybnosťou v tvári, „ale v položení, v ktorom je, sľubuje sa veľa, hoc by sa malo splniť len toľko, čo možno.“

„Splnil by som viac, ako som sľúbil,“ riekol Dantes.

„No, no,“ vravel kapitán so smiechom, „uvidíme.“

„Kedy sa vám páči,“ vetil Dantes, vstávajúc. „Kam mienite?“

„Do Livorna.“

„Tak prečo nevyužijete vietor, miesto toho lavírovania, pri ktorom strácate drahý čas.“

„Pretože by sme šli rovno na ostrov Rion.“

„Zostal by bokom na viacej ako dvadsať siah.“

„Ujmite sa teda kormidla,“ riekol kapitán, „nechže posúdime vaše vedomosti.“

Mladý človek si sadol ku kormidlu a presvedčil sa ľahkým stiskom, že loď je poddajná; vidiac však, že nie je práve najjemnejšia, nie je ani spurná, riekol:

„K lanám a povrazom.“

Štyria námorníci, ktorí tvorili posádku, skočili na svoje miesta, kým kapitán pozoroval ich výkony.

„Ťahajte!“ pokračoval Dantes.

Námorníci poslúchli s dosť značnou presnosťou.

„Teraz upevnite dobre laná!“

Rozkaz vyplnili, ako aj prvšie dva, a loď miesto toho, aby sa plavila krížom-krážom, šla k ostrovu Rion, ktorý zostal od nej napravo, vo vzdialenosti dvadsiatich siah, ako Dantes predpovedal.

„Bravo!“ riekol kapitán.

„Bravo!“ opakovali námorníci.

A všetci hľadeli s obdivom na človeka, v ktorého pohľade zračila sa zas inteligencia a telo kypelo silou, ktorú by v ňom nik nebol tušil.

„Vidíte,“ riekol Dantes, opúšťajúc kormidlo, „že vám budem môcť byť trochu na osoh, aspoň na ceste. Ak ma nebudete chcieť, necháte ma v Livorne. Z platu prvého mesiaca zaplatím vám za jedlo až do toho času a za šaty, ktoré mi požičiate.“

„Dobre, dobre,“ vravel kapitán, „ak ste rozumný, môžeme sa zjednať.“

„Chlap ako chlap,“ riekol Dantes, „dáte mi toľko, koľko dávate kamarátom, a sme zjednaní.“

„To nie je spravodlivé,“ riekol plavec, ktorý vytiahol Dantesa z mora, „veď on vie viacej ako my.“

„Do čerta, čo sa do toho miešaš?“ odvetil kapitán. „Či sa to teba týka, Jacopo? Každý sa môže dať najať za taký groš, za aký sa mu páči.“

„Tak je,“ riekol Jacopo; „bola to len poznámka.“

„Dobre, ale urobil by si lepšie, keby si tomu znamenitému šuhajovi, ktorý je nahý, požičal nohavice a blúzu, ak máš nejakú v zásobe.“

„Nie,“ odvetil Jacopo, „ale mám košeľu a nohavice.“

„To stačí,“ povedal Dantes; „ďakujem vám, priateľ.“

Jacopo prekĺzol otvorom paluby a o chvíľu vystúpil zas, nesúc obidva kusy šiat, ktoré si Dantes obliekol s pocitom nevýslovného šťastia.

„Potrebujete ešte niečo?“ spýtal sa kapitán.

„Kúsok chleba a hlt toho znamenitého rumu, ktorý som okúsil. Nejedol som dlhý čas.“

Naozaj bolo tomu asi štyridsať hodín, čo jedol naposledy.

Dantesovi priniesli kus chleba a Jacopo mu podal fľašu.

„Vľavo pieština!“ zvolal kapitán, obracajúc sa ku kormidelníkovi.

Dantes, nesúc fľašu k ústam, pozrel tým smerom, ale ruka mu zmeravela v polovičke cesty.

„Hľa,“ zvolal kapitán, „čo sa robí na ifskom zámku?“

Malý biely obláčik, ktorý upútal Dantesovu pozornosť, zjavil sa nad južnou baštou ifského zámku.

O chvíľu nato vzdialený výbuch delového výstrelu doľahol na palubu tartany.

Námorníci zdvihli hlavy a pozreli na seba.

„Čo to znamená?“ spýtal sa kapitán.

„Dnes v noci asi ušiel nejaký väzeň,“ povedal Dantes, „a strieľajú na poplach.“

Kapitán pozrel na mladého človeka, ktorý, povediac tieto slová, pritisol fľašu k ústam; no videl, že s toľkou záľubou a tak pokojne popíja nápoj, že ak mal aké podozrenie, aj to zaplašil.

„To je silný rum,“ povedal Dantes, utierajúc si rukávom košele potom skropené čelo.

„Nuž ak je to naozaj tak,“ hundral kapitán k sebe, pozrúc na neho ešte raz, „tým lepšie. Aspoň som získal statného chlapa.“

Pod zámienkou, že je ustatý, Dantes si žiadal, aby smel prisadnúť ku kormidlu. Kormidelník sa potešil, že svoju úlohu môže prepustiť inému, pozrel spýtavo na kapitána, ktorý mu kývol, aby kormidlo prepustil druhovi.

Dantes so svojho miesta mohol uprene hľadieť na Marseille.

„Koľkého a ktorý mesiac je dnes?“ spýtal sa Jacopa, ktorý si prišiel k nemu sadnúť, keď mu zpred očú zmizol ifský zámok.

„28. februára,“ odvetil námorník.

„Ktorého roku?“ spýtal sa znova Dantes.

„Ktorého roku? Ako to? Spytujete sa, ktorého roku?“

„Áno,“ odvetil mladý človek, „spytujem sa vás, ktorého roku.“

„Vy ste zabudli tohoročný letopočet?“

„Nedivte sa! Dnes v noci som mal taký hrozný strach,“ riekol Dantes so smiechom, „že som pošiel z rozumu. Preto mám trocha zmätenú pamäť. Spytujem sa vás teda, aký je tohoročný letopočet.“

„Je rok 1829,“ odvetil Jacopo.

Bolo tomu navlas štrnásť rokov, ako Dantesa uväznili!

Mal devätnásť liet, keď vkročil do ifského zámku, a vyšiel z neho tridsaťtriročný.

Bolestný úsmev tiahol perami Dantesa; myslel si, čo sa asi za ten čas stalo s Mercedes, keď ho iste považovala za mŕtveho.

Potom pri myšlienke na troch mužských, ktorí boli príčinou jeho uväznenia, vyšľahol mu z očú plameň nenávisti.

A v duchu obnovil prísahu nemilosrdnej pomsty proti Danglarsovi, Fernandovi a Villefortovi, ktorú bol už vyslovil vo väzení.

Prísaha nebola už len prázdnou márnou vyhrážkou, lebo v tejto chvíli najzručnejší plachtár celého Stredozemného mora nebol by dohonil malú tartanu, ktorá plnými plachtami šinula sa k Livornu.

Koniec prvej časti.