ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dantes sovrel do náručia nového, tak dávno očakávaného priateľa a pritiahol ho k oblôčiku, aby ho svetlo, len slabo vnikajúce do kobky, celkom osvietilo.

Bol to človek nízkej postavy, s vlasmi ošedivenými skôr strádaním ako vekom, s prenikavými očami, zatienenými hustými obrvami, s čiernou ešte bradou, ktorá siahala až na prsia. Jeho chudá, výrazná tvár bola preoraná hlbokými vráskami a smelé, charakteristické črty svedčily o tom, že je skôr človekom duševnej ako telesnej práce. Čelo hosťa bolo zarosené potom.

Nebolo možno rozoznať pôvodný tvar jeho obleku, lebo visel s neho v zdrapoch.

Vyzeral asi ako šesťdesiatpäťročný, hoc istota jeho živých pohybov svedčila o tom, že je mladší, ako ho urobilo dlhé väzenie.

Nadšené zdravenie mladého človeka prijal so zrejmým potešením; jeho zmrazená duša v styku s touto blčiacou dušou začala sa zohrievať a mäknúť. Hoc bol trpko sklamaný, že našiel iné väzenie tam, kde sa úfal nájsť slobodu, predsa mu ďakoval s istou vrúcnosťou za jeho srdečnosť.

„Zisťme najprv,“ riekol, „či možno pred zrakom dozorcov ukryť stopy môjho príchodu. Náš budúci pokoj závisí od toho, aby nevedeli nič o tom, čo sa stalo.“

Nachýlil sa k otvoru, vzal kameň, ktorý i pri jeho váhe ľahko zdvihol, a vložil ho dovnútra.

„Tento kameň bol veľmi nedbanlivo odstránený,“ riekol, krútiac hlavou; „čo nemáte nástroje?“

„A vy?“ spýtal sa Dantes s počudovaním. „Vy azda máte nejaké?“

„Zhotovil som si ich niekoľko. Okrem pilníka mám všetko, čo potrebujem: dláto, kliešte, sochor.“

„Ó, tak rád by som videl výtvory vašej trpezlivosti a vynaliezavosti,“ riekol Dantes.

„Hľaďte, tu je dláto.“

A ukázal mu silnú, ostrú čepeľ s drevenou rúčkou.

„Z čoho ste si to urobili?“ spýtal sa Dantes.

„Zo spojky mojej postele. Týmto nástrojom vydlabal som si chodbu, ktorá ma doviedla až sem; asi päťdesiat stôp.“

„Päťdesiat stôp!“ zvolal Dantes skoro s úžasom.

„Hovorte ticho, mladý človeče, hovorte ticho; často sa stáva, že pri dverách žalára niekto načúva.“

„Vedia, že som sám.“

„To je jedno.“

„Hovoríte, že prv, ako ste prišli sem, prekopali ste päťdesiat stôp?“

„Áno, asi taká vzdialenosť delí vašu celu od mojej. Ale pre nedostatok geometrických prístrojov zle som vypočítal rozmery. Ukázalo sa, že elipsa nemá štyridsať, ale má päťdesiat stôp. Ako som vám už povedal, chcel som sa dostať k vonkajšej stene, preraziť ju a vrhnúť sa do mora. Miesto toho, aby som podkopal chodbu, do ktorej vedie vaša kobka, kopal som pozdĺž nej. Všetka moja práca je daromná, lebo chodba vedie na dvor, plný stráží.“

„To je pravda,“ riekol Dantes; „ale chodba vedie len pozdĺž jednej steny, a moja cela má štyri.“

„Áno, jedna z nich je zo skaly; desať robotníkov, vystrojených všetkými potrebnými nástrojmi, muselo by pracovať desať rokov, aby prerazilo skalu; táto druhá susedí asi so základmi gubernátorovho bytu, dostali by sme sa do pivníc, ktoré sa zatvárajú kľúčom, a boli by sme v pasci. Tretia stena vedie — počkajte — kam vedie tá tretia stena?!“

Bola to stena, do ktorej umiestili oblôčik, ktorým prenikalo do kobky trochu svetla. Tento oblôčik, cez ktorý by nepreliezlo ani dieťa, mal ešte tri mreže, ktoré mohly upokojiť aj najopatrnejšieho dozorcu, lebo útek tadiaľto bol nemožný.

Hosť, dajúc túto otázku, pritiahol stôl pod okno.

„Vystúpte na stôl,“ riekol Dantesovi.

Dantes poslúchol, vyliezol na stôl, a uhádnuc myšlienku svojho druha, oprel sa chrbtom o múr a otrčil mu ruky.

Ten, ktorý sa pomenoval číslom svojej chyže a ktorého pravé meno Dantes ešte nepoznal, vyskočil rýchlejšie, ako bolo podľa jeho veku možné očakávať, s obratnosťou mačky alebo jašterice najprv na stôl, so stola potom na Dantesove ruky a s rúk na ramená. Takto ohnutý v polovici tela, lebo klenba kobky mu nedovoľovala, aby sa vzpriamil, prestrčil hlavu cez prvý rad mreží a tak mohol nazrieť shora nadol.

Hneď však rýchlo stiahol hlavu zpät.

„Oh! Oh!“ riekol, „tušil som to.“

Sviezol sa pozdĺž Dantesovho tela na stôl a so stola skočil na zem.

„Čo ste tušili?“ spýtal sa úzkostlivo mladý človek, soskočiac tiež k nemu.

Starý väzeň uvažoval.

„Áno,“ riekol, „tak je to; štvrtá stena vašej cely vedie na vonkajšiu galeriu, akúsi okružnú cestu, kade chodia hliadky a kde stojí stráž.“

„Je to iste tak?“

„Videl som šišak vojaka a koniec jeho pušky, preto som tak rýchlo stiahol hlavu, bál som sa, že ma zbadajú.“

„Teda?“ riekol Dantes.

„Vidíte, že nemožno ujsť cez vašu celu.“

„A tak?“ pokračoval mladý človek so spýtavým prízvukom.

„A tak,“ povedal starý väzeň, „nech sa stane vôľa božia.“ Starcovými črtami rozhostil sa výraz hlbokej rezignácie.

Dantes s počudovaním, ku ktorému sa družil obdiv, pozrel na človeka, ktorý sa s takým filozofickým mierom vzdáva taký dlhý čas roznecovanej nádeje.

„A teraz by ste mi nepovedali, kto ste?“ spýtal sa Dantes.

„Oh! Bože môj, áno, ak vás to ešte môže zaujímať, keď vám už v ničom nemôžem osožiť.“

„Môžete mi osožiť potechou a podporou, lebo tak sa mi vidí, že ste silný medzi silnými.“

Abbé sa smutne usmial.

„Som abbé Faria,“ riekol, „väznený, ako už viete, na zámku If od roku 1811. Ale bol som tri roky zatvorený v pevnosti Fenestrelle. Roku 1811 ma dopravili z Piemontu do Francúzska. Vtedy som sa dozvedel, že osud obdaril Napoleona, ktorému sa zdal v tom čase podrobený, syna a tento syn bol v kolíske menovaný rímskym kráľom. Nemal som ani potuchy o tom, čo ste mi práve povedali, že o štyri roky neskoršie kolos sa zrútil. Kto vládne teraz vo Francúzsku? Vari Napoleon II.?“

„Nie, Ľudovít XVIII.“

„Ľudovít XVIII., brat Ľudovíta XVI. — divné a záhadné je riadenie neba. Aký úmysel mala Prozreteľnosť, keď ponížila človeka, ktorého vyvýšila, a povýšila toho, ktorého ponížila?“

Dantes sledoval pohľadom človeka, ktorý, zapodievajúc sa osudom sveta, na chvíľu zabudol na svoj vlastný osud.

„Áno, áno,“ pokračoval abbé. „Je to tak ako v Anglicku: po Karolovi I. Cromwell, po Cromwellovi Karol II., a možno po Jakubovi II. nejaký zať, nejaký príbuzný, nejaké knieža z Oranie; stathonder stane sa kráľom; potom nové právo ľudu, potom konštitúcia, napokon sloboda. Vy to uvidíte, mladý človeče!“ riekol, obracajúc sa k Dantesovi a pozerajúc na neho hlbokými, žiarivými očami, aké mohli mať proroci. „Vo vašom veku to možno zhliadnuť, vy to uvidíte.“

„Áno, ak ztadeto vyjdem.“

„Ah! Máte pravdu,“ prisvedčil abbé Faria. „Sme väzni; sú chvíle, keď na to zabúdam a keď ešte moje oči prenikajú múrmi, svierajúcimi ma, a myslím, že som na slobode.“

„A prečo ste väznený?“

„Ja? Lebo som roku 1807 snoval plán, ktorý chcel Napoleon uskutočniť roku 1811, lebo som chcel ako Machiavelli medzi tými kniežatkami, ktoré robily z Talianska hniezdo drobných, tyranských a slabých kráľovstiev, vybudovať veľkú a jedinú ríšu, kompaktnú a silnú; preto, lebo som myslel, že som v korunovanom hlupcovi našiel svojho Caesara Borgiu, ktorý sa tváril, ako by ma chápal, aby ma mohol bezpečnejšie zradiť. Bol to projekt Alexandra VI. a Klementa VII. Vždy sa na niečom stroskoce, keď sa ho oni márne ujímali a keď ho nemohol uskutočniť Napoleon; Taliansko je zrejme prekliate.“

A starec sklonil hlavu.

Dantes nechápal, ako môže človek za takéto záujmy klásť na váhu svoj život; a hoci poznal Napoleona, ktorého videl a s ktorým sa shováral, nemal ani potuchy o tom, kto je Klement VII. a Alexander VI.

„Nie ste vy ten duchovný,“ riekol Dantes, začínajúc súhlasiť s náhľadom žalárnika, ktorý bol na zámku If všeobecným náhľadom, „ktorého považujú za… chorého?“

„Ktorého považujú za blázna, chcete povedať, všakver?“

„Neopovážil som sa,“ vravel Dantes s úsmevom.

„Áno, áno,“ pokračoval Faria s trpkým smiechom, „áno, som to ja, ktorého pokladajú za blázna, zabávam oddávna hostí tohto väzenia a zabával by som aj drobné deti, keby nejaké boly na tomto mieste beznádejnej bolesti.“

Dantes stál na chvíľu nepohnute a nemo.

„Vy sa teda zriekate úteku?“ riekol.

„Vidím, že útek je nemožný; chcieť uskutočniť to, čo nechce Boh, znamenalo by vzburu proti Bohu.“

„Prečo tratiť smelosť? Bolo by neskromnosťou žiadať od Prozreteľnosti, aby hneď prvý pokus bol odmenený úspechom. Či by ste nemohli začať v inom smere to, čo ste podnikali v tomto smere?“

„A či vy viete, čo som vykonal, keď hovoríte o novom podnikaní? Či viete, že som potreboval štyri roky, kým som si zhotovil nástroje? Či viete, že od dvoch rokov ryjem a dlabem zem, tvrdšiu ako žula? Či viete, že som musel ohlodať kamene, o ktorých by som si inokedy bol myslel, že nimi ani nehnem, že sa míňaly celé dni v tejto titanskej práci a že často som býval večer blažený, keď som odstránil na štvorcový palec starého, v kameň stvrdnutého cementu? Či viete, že, aby som mal kam podieť hlinu a kamenie, ktoré som vyhrabal, musel som prelomiť klenbu schodišťa a do tej diery som sypal po trochách všetky sutiny, takže diera je dnes plná a ja by som nevedel, kam podieť za hrsť prachu? A či viete napokon, že som sa úfal dosahovať už cieľ svojich všetkých námah, že som práve cítil silu dokončiť túto úlohu a že teraz Boh nielen že tento cieľ odsunuje, ale prenáša ho, nevedno kam? Ah, hovorím vám, opakujem vám to, že už v budúcnosti neurobím nijaký pokus na dosiahnutie slobody, keďže vôľa božia je, aby ona bola navždy stratená.“

Edmond sklonil hlavu, aby neprezradil, že radosť nad získaním druha mu prekáža, ako by bolo jeho povinnosťou, bolestiť s väzňom nad nemožnosťou zachrániť sa.

Abbé Faria si sadol na Edmondovo lôžko a Edmond zostal stáť.

Mladý človek nemyslel nikdy na útek. Sú veci, ktoré sa zdajú také nemožné, že človeku nesíde ani na um pokúsiť sa o ne a že im inštinktívne vyhýba. Prehrabať sa pod zemou na diaľku päťdesiat stôp, venovať tomuto výkonu tri roky práce, ak by sa vydarila, dostať sa nad priepasť, ktorá sa rúti strmhlav do mora, skočiť z výšky päťdesiat, šesťdesiat, azda aj sto stôp, roztrepať si pádom hlavu o nejaké bralo, ak úskoka prv netrafí guľka stráže, a musieť po dokonaní všetkých týchto nástrah ešte plávať jednu míľu, to bolo príliš smelé, aby sa človek neodovzdal osudu, a videli sme, že by Dantes tejto rezignácii bol podľahol.

Teraz však, keď mladý človek videl starca, ktorý s toľkou energiou tkvel na živote a ktorý mu dal príklad takej zúfalej odhodlanosti, začal uvažovať a merať svoju odvahu. Iný sa pokúsil o to, čo jemu ani na um nesišlo; iný, starší, slabší, neobratnejší ako on, zadovážil si obratnosťou a vytrvanlivosťou všetky nástroje, ktoré mu boly potrebné k tomu neuveriteľnému výkonu, ktorého úspech zmaril len zlý výpočet; keď to iný dokázal, Dantesovi nebolo nič nemožné: Faria sa prehrabal na päťdesiat stôp, on sa prehrabe na sto. Faria s päťdesiatimi rokmi potreboval na vykonanie svojho diela tri roky; Dantes, majúc polovičku Fariových liet, bude potrebovať šesť rokov. Faria, abbé, učenec, duchovný, nebál sa preplávať zo zámku If na ostrov Daume, Ratonneau alebo Lemaire: on, Edmond, námorník, odvážny morec, ktorý sa tak často spúšťal na dno mora, aby odlomil koralovú ratolesť, váhal by plávať jednu míľu? Či nezotrval celé hodiny na mori, a nezastal ani nohou na brehu? Nie, nie, Dantes potreboval byť len povzbudený príkladom. Všetko, čo urobil alebo by mohol urobiť iný, to urobí aj Dantes.

Mladý človek premýšľal chvíľu.

„Našiel som to, čo ste hľadali,“ riekol starcovi.

Faria sa striasol.

„Vy?“ riekol, zdvihnúc hlavu, tónom, ktorý prezrádzal, že ak Dantés hovorí pravdu, skleslosť jeho druha nebude trvať dlho. „Vy? Teda, čo ste našli?“

„Chodba, ktorú ste prelomili, aby ste sa dostali zo svojej izby sem, ťahá sa tým istým smerom ako vonkajšia galeria, však?“

„Áno.“

„Iste je od nej vzdialená len na pätnásť krokov, pravda?“

„Najviacej.“

„Tak teda v strede chodby prekopeme priechod, tvoriaci sťa by rameno kríža. Teraz si to presnejšie vymeriate. Vyjdeme na vonkajšiu galeriu, zabijeme stráž a ujdeme. Aby sa projekt vydaril, na to je potrebná len smelosť, ktorú máte, a sila, ktorá mi nechýba. O trpezlivosti nehovorím; vy ste ju už dokázali a ja ju dokážem.“

„Moment!“ riekol abbé. „Nevideli ste, môj drahý, akého druhu je moja smelosť a ako mienim využiť svoje sily. Čo sa týka trpezlivosti, myslím, že som bol dosť trpezlivý, keď som každé ráno začínal nočnú prácu a každý večer dennú prácu. Ale vtedy, rozumejte ma dobre, mladý človeče, vtedy sa mi zdalo, že slúžim Bohu, oslobodzujúc jedno z jeho stvorení, ktoré, súc nevinné, nemohlo byť zatratené.“

„No, a či to nie je aj teraz tak?“ spýtal sa Dantes. „Azda sa cítite vinný od chvíle, ako ste sa so mnou stretli?“

„Nie, ale nechcem sa ním stať. Až doteraz som sa nazdával, že mám do činenia len s vecami, a vy mi teraz navrhujete, aby som mal do činenia aj s ľuďmi. Mohol som prervať stenu, zničiť schody, ale nikdy neprebodnem hruď a nezničím život!“

Dantes urobil ľahký pohyb prekvapenia.

„Ako?“ riekol, „majúc možnosť oslobodiť sa, dali by ste sa zadržať takým škrupuliam?“

„A prečo ste,“ odvetil Faria, „nesrazili niekedy večer nohou stola svojho žalárnika, prečo ste si neobliekli jeho šaty a nepokúsili sa o útek?“

„Nesišlo mi to na um,“ odvetil Dantes.

„Že sa už inštinktívne desíte pred takým zločinom, preto ste naň ani nepomysleli; lebo v jednoduchých a dovolených veciach naše prirodzené náklonnosti vymedzujú nám cesty nášho práva. Tiger, ktorý je od prirodzenosti krvilačný, ktorého určením je, aby ním bol, potrebuje len jedno, aby mu čuch oznámil, že je nablízku korisť. Hneď skočí za korisťou, vrhne sa na ňu a rozkmáše ju. Poslúcha svoj pud. Naopak človek, má v krvi odpor; nie sú to spoločenské zákony, ktoré sa vzpierajú vražde, ale zákony prirodzené.“

Dantes bol v rozpakoch; bol to skutočne výklad o tom, čo sa odohrávalo nevedome v jeho duchu, lepšie rečeno v jeho duši, lebo sú myšlienky, ktoré prýštia z hlavy, a iné, ktoré prýštia zo srdca.

„A potom,“ pokračoval Faria, „skoro od dvanásť liet, ako som vo väzení, prebral som v duchu všetky slávne úteky. Videl som, že sa len zriedka podarily. Šťastné úteky, ktoré boly korunované úplným úspechom, boly všetky obozretne premyslené a postupne pripravené; tak ušiel vojvoda de Beaufort zo zámku Vincennes, abbé Dubuqui z Fort-l’Eveque a Latude z Bastilly. Sú možnosti, ktoré môže poskytnúť náhoda: tie sú najlepšie. Čakajme na príležitosť, verte mi, a ak sa naskytne, využijeme ju.“

„Vy ste mohli čakať,“ povedal Dantes vzdychajúc; „dlhá práca vyplnila každú vašu chvíľu a ak ste nemali prácu, ktorá vás zaujímala, mali ste nádeje, ktoré vás potešovaly.“

„Nezapodieval som sa len tým,“ vravel abbé.

„A čo ste robili?“

„Písal som alebo som študoval.“

„Dávajú vám azda papier, perá a atrament?“

„Nie,“ odvetil abbé, „robím si to sám.“

„Vy si robíte papier, perá a atrament?“ zvolal Dantes.

„Áno.“

Dantes pozrel na abbého s obdivom; ale len ťažko mohol tomu veriť. Faria si povšimol tú ľahkú pochybnosť.

„Keď prídete ku mne,“ riekol mu, „ukážem vám úplné dielo, výsledok myslenia, bádania a hĺbania celého svojho života, o ktorom som hútal v tôni Kolosea v Ríme, pod stĺpom svätého Marka v Benátkach, na brehoch Arna, vo Florencii, netušiac, že žalárnici medzi štyrmi stenami zámku If poprajú mi dosť slobodného času, aby som ho mohol dovŕšiť. Je to: rozprava o možnosti všeobecnej monarchie v Taliansku. Bude to veľký kvartový sväzok.“

„Napísali ste ho?“

„Na dve košele. Vynašiel som preparát, ktorý robí plátno hladkým a silným ako pergamen.“

„Ste chemik?“

„Trochu. Poznal som Lavoisiera a som v priateľstve s Cabanisom.“

„Ale k takému dielu ste potrebovali historické pramene. Azda ste mali nejaké knihy?“

„Moja knižnica v Ríme mala päťtisíc sväzkov. Ich stálym čítaním prišiel som na to, že zo stopäťdesiat dobre vybraných diel možno získať aj keď nie úplný súbor ľudských vedomostí, tak aspoň toľko, čo je človeku užitočné poznať. Venoval som tri roky života opätovanému prečítaniu týchto stopäťdesiat sväzkov, takže som ich vedel bezmála nazpamäť, keď ma zavreli. Vo väzení ľahkou námahou pamäti rozpamätal som sa na ne celkom. Tak by som vám mohol nazpamäť recitovať Thukydida, Xenofonta, Plutarcha, Tita Livia, Tacita, Stradu, Jordanisa, Danteho, Montaigna, Shakespeara, Spinozu, Machiavelliho a Bossuetta. Menujem vám len najdôležitejších.“

„Poznáte teda niekoľko rečí?“

„Poznám päť živých rečí, viem po nemecky, po francúzsky, po taliansky, po anglicky a po španielsky; s pomocou starej gréčtiny rozumiem novogrécky; ale túto reč viem zle, práve sa ju učím.“

„Učíte sa ju?“ riekol Dantes.

„Áno, sostavil som si slovník slov, ktoré poznám, usporiadal som ich, sostavoval, obracal a prevracal, tak, aby mi slúžily na vyslovenie myšlienky. Poznám asi tisíc slov, práve toľko, koľko najnevyhnutnejšie potrebujem, hoci v slovníkoch je ich, tuším, stotisíc. Nebudem síce výrečný, ale dorozumiem sa veľmi dobre, a to stačí.“

Diviac sa vždy väčšmi, Edmond začal považovať schopnosti tohto zvláštneho človeka skoro za nadprirodzené; chtiac ho dolapiť pri nejakom omyle, pokračoval:

„Ale ak vám nedali perá, čím ste mohli napísať ten objemný sväzok?“

„Narobil som si znamenitých pier, ktoré by boly hľadanejšie ako obyčajné, keby bol materiál známy, z chrupiek hláv tých ohromných merlán, ktoré dostávame niekedy v pôstne dni. S veľkou radosťou vítam každú stredu, piatok a sobotu, lebo mi prinášajú nádej na zveľadenie mojich perových zásob, a moje historické práce sú, priznám sa, mojím najmilším zamestnaním. Ponoriac sa do minulosti, zabúdam na prítomnosť; kráčajúc slobodne a nezávisle dejinami, zabúdam, že som väzňom.“

„Ale atrament?“ riekol Dantes. „Z čoho ste si narobili atramentu?“

„V mojej cele bol raz kozub,“ odpovedal Faria. „Tento kozub bol bezpochyby v krátkom čase pred mojím príchodom zapchatý, ale kúrili v ňom dlhé roky, jeho celé nútro je zasadzené. Sadze smiešam s trochou vína, ktoré dostávam každú nedeľu, to mi poskytuje znamenitý atrament. Zvláštne poznámky, ktoré majú padnúť do očú, píšem krvou, získanou bodnutím do prsta.“

„A kedy budem môcť všetko to vidieť?“ spýtal sa Dantes.

„Kedy budete chcieť,“ odvetil Faria.

„Oh, hneď!“ zvolal mladý človek.

„Poďte teda za mnou,“ riekol abbé.

A vrátil sa podzemnou chodbou, v ktorej zmizol. Dantes ho nasledoval.