ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ulici Grand-Cours, oproti Studni medúz, v jednom z domov aristokratického slohu, aké budoval staviteľ Puget, toho istého dňa, v tú istú hodinu odbavovala sa tiež oddávková hostina.

No dejatelia tejto druhej scény nepochádzali z ľudových vrstiev, neboli námorníkmi a vojakmi, ale patrili k prednej marseillskej spoločnosti. Boli to niekdajší úradníci, ktorí sa pod uzurpátorom zriekli svojich postavení; starí oficieri, ktorí, dezertujúc z našich radov, prešli k armáde kniežaťa z Condé; mladé pokolenie, vychované rodinami — ktoré, hoc maly pri vojsku zaplatených viac ako štyroch či piatich náhradníkov, neboly ešte dostatočne spokojné so svojou existenciou — v nenávisti proti človeku, z ktorého päť rokov vyhnanstva malo urobiť mučeníka a pätnásť rokov reštaurácie boha.

Sedeli pri stole a konverzácia plynula, blčiac všetkými vášňami doby, ktoré na juhu kypely oveľa hroznejšie, živšie a roztrpčenejšie, keďže náboženská nesnášanlivosť od päťsto rokov pomáha nenávisti politickej.

Imperátora, kráľa ostrova Elby, predtým svrchovaného vládcu čiastky sveta, teraz panujúceho nad obyvateľstvom, počítajúcim päť či šesťtisíc duší, ktorému predtým sto dvadsať miliónov poddaných desiatimi rozličnými rečami privolávalo: „Nech žije Napoleon!“, táto spoločnosť považovala za človeka, pre Francúzsko a trón navždy strateného. Úradníci odhaľovali jeho politické slabiny, oficieri hovorili o Moskve a Lipsku, ženské o jeho rozvode s Jozefínou. Tak sa zdalo tomuto rojalistickému svetu — ktorý sa tešil a triumfoval nie nad pádom človeka, ale nad zničením zásady — že sa začína znova žiť a že sa zobúdza zo sna nečinnosti.

Starec, vyznamenaný krížom svätého Ľudovíta, vstal a vyzval stolujúcich, aby pripili na zdravie Ľudovíta XVIII.; bol to markíz de Saint-Méran.

Tento prípitok, pripomínajúci hartwellského vyhnanca a mierumilovného kráľa Francúzska, vyvolal hlučný súhlas, čaše sa zdvihly anglickým spôsobom, ženské odopäly svoje kytky a zasypaly nimi obrus. Bolo to skoro poetické nadšenie.

„Keby boli tuná,“ riekla markíza de Saint-Méran, žena s úzkymi perami, suchým okom, aristokratického správania a i pri päťdesiatke ešte vždy elegantná, „všetci tí revolucionári, ktorí nás vyhnali a ktorých sme nechali pokojne konšpirovať v našich starých zámkoch, ktoré za hrôzovlády kúpili za skyvu chleba, museli by uznať, že opravdivá oddanosť bola na našej strane, lebo my sme sa pripútali k rúcajúcej sa monarchii, kým oni pozdravovali východ slnca a shŕňali majetky, ktoré sme my strácali: uznali by, že náš kráľ bol nám naozaj Ľudovítom Milovaným, kým ich uchvatiteľ bol vždy len Napoleonom zlorečeným, či nie, de Villefort?“

„Hovorili ste, pani markíza…? Odpusťte, nesledoval som rozhovor.“

„Eh! nechajte tie deti, markíza,“ vravel starec, ktorý vyniesol prípitok; „deti sa majú zobrať, a rozumie sa, majú si čo povedať a čomsi inom, a nie o politike.“

„Prosím vás o odpustenie, mať moja,“ riekla mladá, krásna plavovlasá deva s baršúnovými očami vlhkého, perleťového jasu; „vraciam vám pána de Villefort, ktorého som na chvíľu zaujala. Pán de Villefort, shovára sa s vami moja matka.“

„Ochotne odpoviem, ak milostivá bude taká láskavá zopakovať otázku, ktorú som zle počul,“ riekol pán de Villefort.

„Odpúšťam vám, Renée,“ riekla markíza s nežným úsmevom, o ktorom by nebol nik myslel, že môže vykvitnúť na takej suchej tvári: veď ženské srdce je už raz tak stvorené, že keby bolo pod vplyvom predsudkov a nárokov etikety oveľa vyprahnutejšie, predsa v sebe tají bohatý, usmievavý kútik: to je ten, ktorý Boh posvätil materinskej láske. „Odpúšťam vám… A teraz, hovorila som, Villefort, že bonapartisti nemali ani naše presvedčenie, ani naše nadšenie, ani našu oddanosť.“

„Oh, madame, mali však niečo iné, čo všetko to nahrádza: a to je fanatizmus. Napoleon bol Mohamedom Západu; všetkým tým obyčajným ľuďom s najvyššou ambíciou je nielen zákonodarcom a majstrom, ale aj typom, typom rovnosti.“

„Rovnosti!“ zvolala markíza. „Napoleon typom rovnosti! A čo urobíte potom s pánom de Robespierre? Tak sa mi zdá, že mu beriete jeho miesto a dávate ho Korzikánovi; podľa môjho náhľadu bolo by však dosť jednej uzurpácie.“

„Nie, madame,“ odvetil Villefort, „ponechávam každému jeho piedestál: Robespierrovi na námestí Ľudovíta XV. jeho popravište, Napoleonovi na Vendomskom námestí jeho stĺp; no jeden sa snažil o rovnosť, ktorá snižuje, a druhý o rovnosť, ktorá povznáša; jeden srážal kráľov na roveň gilotíny, druhý povznášal ľud na roveň prestolu. To nie je toľko,“ riekol so smiechom Villefort, „ako by obidvaja neboli nízkymi revolucionármi a že 9. thermidor a 4. apríl 1814 neboly by dvoma šťastnými dňami Francúzska, hodnými oslavy priateľov poriadku a monarchie; tým sa vysvetľuje, že Napoleon, hoci ho, ako dúfam, navždy porazili, predsa má svojich prívržencov. Čo si želáte, markíza? Veď Cromwell, ktorý bol len polovičným Napoleonom, mal tiež svojich!“

„Viete, že čo vy tu hovoríte, Villefort, páchne na míľu revolúciou? Ale ja vám odpúšťam: veď nie je možné, aby žirondistov syn nemal v sebe aspoň kvapku teroristickej krvi.“

Živý pýr tiahol čelom Villefortovým.

„Môj otec, pravda, madame, bol žirondista,“ riekol, „ale môj otec nehlasoval za kráľovu smrť. Môjho otca proskribovala tá istá hrôzovláda, ktorá proskribovala aj vás, a málo chýbalo, že nepoložil hlavu na to isté popravište, ktoré videlo padnúť hlavu vášho otca.“

„Áno,“ riekla markíza, ktorej črty pri tejto krvavej rozpomienke neprezradily ani najmenšie pohnutie; „ale obidvaja boli by naň vystúpili pre celkom protichodné zásady; a dôkazom toho je, že celá moja rodina zostala oddaná princom-vyhnancom, kým váš otec sa ponáhľal pripojiť k novej vláde, takže občan Noirtier, ktorý bol žirondista, stal sa grófom Noirtierom a senátorom.“

„Mať moja, mať moja,“ riekla Renée, „viete, že sme sa dohodli, že už nikdy viac nebudeme hovoriť o týchto zlých rozpomienkach.“

„Madame,“ vravel Villefort, „pripojujem sa ku slečne de Saint-Méran, prosiac vás veľmi pokorne, aby ste láskave zabudli na minulosť. Prečo máme rekriminovať veci, proti ktorým je bezvládna sama vôľa božia? Boh môže zmeniť budúcnosť, ale nemôže pretvoriť minulosť. A my ľudia, keď ju už raz nemôžeme zaprieť, môžeme ju aspoň zahaliť závojom. Ja som sa veru odlúčil nielen od náhľadov svojho otca, ale aj od jeho mena. Môj otec bol a azda aj je bonapartista a menuje sa Noirtier, ja som však rojalista a menujem sa de Villefort. Nechajte odumrieť v starom pni ostatok revolučnej miazgy a hľaďte, madame, na výhonok, ktorý sa odchyľuje od toho pňa, nemôžuc a nechtiac sa cele odlúčiť od neho.“

„Bravo, Villefort,“ povedal markíz, „bravo, skvelá odpoveď! Aj ja som vždy kázal markíze o zabudnutí minulosti, ale nemohol som to pri nej dosiahnuť; dúfam, že vy budete šťastnejší.“

„Áno, dobre,“ riekla markíza, „zabudnime na minulosť, neprajem si viacej, je to dohodnuté; ale pre budúcnosť nech je aspoň Villefort neústupný. Nezabudnite, Villefort, že som pred Jeho Veličenstvom vzala za vás na seba zodpovednosť, že Jeho Veličenstvo pod vplyvom nášho odporučenia láskave zabudlo, ako aj ja zabúdam (podala mu ruku) pod vplyvom vašej prosby. Ale ak vám padne do rúk nejaký ten sprisahanec, pamätajte, že sa na vás väčšmi hľadí, keď je známe, že pochádzate z rodiny, ktorá by mohla mať styky so sprisahancami.“

„Žiaľ, madame,“ riekol Villefort, „moje povolanie, a najmä časy, v ktorých žijeme, kážu mi, aby som bol prísny. A ja budem taký. Bol som už zástupcom pri niekoľkých politických žalobách a obstál som. Na nešťastie nie sme ešte hotoví.“

„Myslíte?“ povedala markíza.

„Mám obavy. Napoleon na ostrove Elbe je vo veľkej blízkosti Francúzska, okolnosť, že je takrečeno na dohľad od našich brehov, udržiava nádeje jeho prívržencov. Marseille je plná oficierov s polovičným platom, ktorí každý deň pod bezvýznamnými zámienkami vyhľadávajú hádky s rojalistami; z toho vznikajú súboje medzi ľuďmi vyšších tried, z toho sú vraždy medzi ľudom.“

„Áno,“ riekol gróf de Salvieux, starý priateľ pána de Saint-Méran, komorník pána grófa d‘Artois, „áno, ale viete, že ho Svätá aliancia presídli.“

„Áno, bolo to predmetom úvah, keď sme odchodili z Paríža,“ povedal pán de Saint-Méran. „A kam ho pošle?“

„Na Svätú Helenu.“

„Na Svätú Helenu? Čo je to?“ spýtala sa markíza.

„Ostrov, ležiaci na dvetisíc míľ ztadiaľto, za rovníkom,“ odvetil gróf.

„Veľkolepé! Bolo to veľké bláznovstvo, ako vraví Villefort, nechať takého nebezpečného človeka medzi Korzikou, kde sa narodil, a medzi Neapolom, kde dosiaľ panuje jeho švagor, a naproti Taliansku, z ktorého chcel pre svojho syna urobiť kráľovstvo.“

„Na nešťastie,“ riekol Villefort, „sú tu smluvy z roku 1814 a bez ich naštrbenia nemožno sa dotknúť Napoleona.“

„Dobre, tak sa naštrbia!“ vravel pán de Salvieux. „Či on bral ohľad na niečo, keď išlo o zastrelenie nešťastného vojvodcu d‘Enghien?“

„Áno,“ riekla markíza, „je to dohodnuté: Svätá aliancia zbaví Európu Napoleona a Villefort zbaví Marseille jeho prívržencov. Kráľ alebo panuje, alebo nepanuje: ak panuje, jeho vláda musí byť silná a jeho orgány nepoddajné; takým spôsobom možno predísť zlu.“

„Žiaľ, madame,“ povedal s úsmevom Villefort, „zástupca kráľovského žalobcu príde až vtedy, keď je už zlo spáchané.“

„Tak jeho úlohou je napraviť ho.“

„Mohol by som vám povedať i to, madame, že my nenaprávame spáchané zlo, ale ho len pomstíme; to je všetko.“

„Oh! pán de Villefort,“ riekla mladá, pekná deva, dcéra grófa de Salvieux, priateľka slečny de Saint-Méran, „vynasnažujte sa mať nejakú peknú pravotu, zakiaľ sme v Marseille. Nevidela som ešte porotu, a je to vraj veľmi zvláštne.“

„Skutočne, veľmi zvláštne, slečna,“ vravel zástupca; „lebo miesto robenej tragédie je to skutočná dráma, miesto hraných bolestí bolesti opravdivé. Človek, ktorého tam vidíte, keď spadne opona, miesto toho, aby sa vrátil domov, navečeral sa s rodinou a pokojne si ľahol a ráno zas hral, vstúpi do väzenia, kde nájde kata. Vidíte teda, že pre nervózne osoby, ktoré hľadajú vzrušenie, niet lepšieho divadla ako toto. Buďte pokojná, slečna, keď sa naskytne príležitosť, zaopatrím vám ho.“

„Nás mrazí… a on sa smeje!“ povedala Renée blednúc.

„Čo chcete… je to súboj… vymohol som už päť či šesť trestov smrti politickým a iným odsúdencom… Veď ktovie, koľko dýk ostria tajne v tejto chvíli, alebo koľko ich je už proti mne namierených.“

„Oh, Bože môj!“ riekla Renée, chmúriac sa vždy väčšmi, „hovoríte vážne, pán de Villefort?“

„Čo najvážnejšie, slečna,“ odvetil mladý úradník s úsmevom okolo perí. „A tými krásnymi pravotami, ktoré si želá slečna, aby uspokojila svoju zvedavosť a ktoré si prajem ja, aby som uspokojil svoju ambíciu, položenie sa len zaťažuje. Nazdávate sa, že Napoleonovi vojaci, zvyknutí ísť slepo na nepriateľa, vari rozmýšľali prv ako vystrelili alebo útočili s nastoknutými bodákmi? Azda budú väčšmi váhať, či zabiť človeka, ktorého považujú za osobného nepriateľa, ako váhali, či majú zabiť Rusa, Rakúšana alebo Maďara, ktorého nikdy nevideli? Napokon je to potrebné, vidíte, bez toho naše povolanie by nebolo ospravedlnené. Ja sám, keď vidím vzbĺknuť v oku obvineného záblesk pomsty, cítim v sebe úplnú odvahu, nadchnem sa: to už nie je pravota, to je boj; borím sa s ním, on odráža útok, ja sa vzpružím a boj sa končí ako každý boj: víťazstvom alebo porážkou. Hľa, to znamená viesť právny spor; nebezpečenstvo robí výrečným. Keby sa po mojej replike obžalovaný usmieval, vzbudil by vo mne obavu, že som hovoril zle, že to, čo som povedal, je bledé, bezvládne, nedostatočné. Predstavte si pocit hrdosti, ktorý ovláda kráľovského žalobcu, presvedčeného o vine obžalovaného, keď vidí, ako tento obžalovaný bledne a klesá pod váhou jeho dôkazov a pod vplyvom bleskov jeho výrečnosti! Tá hlava sa skloní a spadne.“

Renée zľahka vykríkla.

„Tak treba hovoriť,“ riekol jeden zo stolujúcich.

„Hľa, to je človek, akého potrebujú naše časy!“ povedal iný.

„Skvele ste si počínali, môj drahý Villefort, aj pri poslednom prípade,“ riekol tretí hosť. „Viete, ten človek, ktorý zavraždil svojho otca; eh, veru, vy ste ho doslovne popravili prv, ako na neho siahol kat.“

„Oh! čo sa týka otcovrahov,“ riekla Renée, „oh! na tých mi veľmi nezáleží; pre takých zvrhlých ľudí niet dosť veľkého trestu. Ale nešťastní politickí obžalovaní!…“

„To je ešte horšie, Renée, lebo kráľ je otcom národa, a kto by chcel svrhnúť kráľa, to je toľko, ako by chcel zavraždiť otca tridsaťdvamiliónov ľudí.“

„Oh! to je jedno,“ vravela Renée, „pán de Villefort, sľúbite mi, že budete zhovievavý k tým, ktorých vám odporučím?“

„Buďte pokojná,“ odvetil Villefort s najpôvabnejším úsmevom. „Budeme spolu chystať moje obžalovacie reči.“

„Moja drahá,“ riekla markíza, „starajte sa o svoje kolibríky, o psíčkov a o svoje šaty, a nechajte svojmu budúcemu manželovi jeho povolanie. Dnes odpočívajú zbrane a talár je vo vážnosti, jedno nesmierne hlboké latinské porekadlo vraví o tom čosi.“

„Cedant arma togae,“ riekol Villefort pokloniac sa.

„Neosmelila som sa hovoriť po latinsky,“ povedala markíza.

„Myslím, že by mi bolo milšie, keby ste boli lekárom,“ riekla Renée, „anjel-zhubca, naproti tomu, že je anjelom, budil vo mne vždy strach.“

„Dobrá Renée!“ šeptal Villefort, objímajúc devu láskavým pohľadom.

„Dcéra moja,“ vravel markíz, „pán Villefort bude morálnym a politickým lekárom tejto provincie; verte mi, je to veľmi pekná úloha.“

„A príhodný prostriedok, aby sa zabudlo na tú, ktorú hral jeho otec,“ vetila nenapraviteľná markíza.

„Madame,“ povedal Villefort so smutným úsmevom, „mal som už česť povedať vám, že môj otec sa odriekol, aspoň tak dúfam, omylov svojej minulosti, že sa stal horlivým priateľom náboženstva a poriadku, azda lepším rojalistom, ako som ja; lebo on je ním z kajúcnosti a ja z vášne.“

Po tejto zaokrúhlenej vete Villefort, aby posúdil jej dojem, poobzeral sa po hosťoch práve tak, ako by sa bol díval po podobnej vete na obecenstvo súdnej siene.

„Tak dobre, môj drahý Villefort,“ prehovoril gróf de Salvieux, „to isté som odpovedal predvčerom ministrovi kráľovského domu, keď ma žiadal, aby som mu trocha vysvetlil to čudné spojenie medzi žirondistovým synom a dcérou oficiera z armády kniežaťa z Condé; a minister to veľmi dobre pochopil. Tento spojovací systém je systémom Ľudovíta XVIII. Kráľ tiež, o čom sme nevedeli, vypočul náš rozhovor a prerušil nás, rieknuc: ,Villefort‘ — všimnite si, že kráľ nevyslovil meno Noirtiera, ale naopak, zdôraznil meno Villeforta. — ,Villefort,‘ povedal teda kráľ, ,má pred sebou peknú dráhu; je to rozumný mladý človek, mám v ňom záľubu. Videl som s radosťou, že markíz de Saint-Méran vyhliadol si ho za zaťa, a bol by som mu sám radil toto spojenie, keby ma sami neboli prišli prosiť o dovolenie uskutočniť ho.‘“

„To povedal kráľ, pán gróf?“ zvolal naradovaný Villefort.

„Opakujem vám jeho vlastné slová, a ak chce byť markíz úprimný, prizná, že čo vám teraz vravím, kryje dokonale to, čo kráľ povedal jemu, keď sa s ním pred šiestimi mesiacmi shováral o zamýšľanom manželstve medzi jeho dcérou a vami.“

„Je to pravda,“ potvrdil markíz.

„Oh, som mu cele zaviazaný! Čo všetko by som neurobil, len aby som poslúžil tomu vznešenému panovníkovi!“

„Výborne,“ riekla markíza; „takého vás rada vidím. Keby tak teraz prišiel nejaký ten sprisahanec, tomu by sa dostalo privítania.“

„A ja, mať moja,“ povedala Renée, „prosím Boha, aby vás nevyslyšal a aby soslal pánu de Villefort malých zlodejov, slabých bankrotárov a bojazlivých podvodníkov, tak budem aspoň pokojne spávať.“

„To je tak,“ riekol so smiechom Villefort, „ako by ste lekárovi želali len samé migrény, osýpky a osie bodnutia; veci, ktoré ohrozujú len pokožku. Ak si ma želáte vidieť kráľovským žalobcom, prajte mi hrozné choroby, vyhojenie ktorých robí lekárovi dobrú povesť.“

V tej chvíli, ako by priam náhoda bola čakala na vyslovenie Villefortovho želania, aby mohlo byť splnené, pristúpil k nemu komorník a pošepol mu do ucha niekoľko slov. Villefort sa exkuzoval, odišiel od stola a vrátil sa o niekoľko minút s vyjasnenou tvárou a s usmievavými perami.

Renée pozrela na neho s láskou, lebo s belavými očami, s matnou pleťou, čiernymi lícnikmi, vrúbiacimi jeho tvár, bol naozaj elegantný a pekný človek; zdalo sa, že táto mladá deva s celou dušou visí na jeho perách, čakajúc, čím vysvetlí príčinu svojej náhlej neprítomnosti.

„Hľa,“ riekol Villefort, „práve ste si želali, slečna, mať za muža lekára; ja mám so žiakmi Eskulápa (roku 1815 sa ešte tak hovorilo) podobnosť, že táto chvíľa nepatrí mne a že ma ešte aj po vašom boku vyrušujú pri oddávkových hodoch.“

„A pre akú príčinu vás vyrušujú, pane?“ spýtala sa trochu znepokojená krásna deva.

„Žiaľ, kvôli chorému, ktorý, ak možno veriť tomu, čo mi povedali, je v krajnom nebezpečenstve: má to byť teraz ťažký prípad, a choroba je blízka k popravišťu.“

„Oh, Bože môj!“ vykríkla Renée zblednúc.

„Skutočne!“ riekli shromaždení jedným hlasom.

„Tak sa mi vidí, že jednoducho odhalili malé bonapartistické sprisahanie.“

„Je to možné?“ spýtala sa markíza.

„Tu, hľa, je písomné udanie.“

A Villefort čítal:

„Pán kráľovský štátny zástupca! Priateľ trónu a náboženstva Vám oznamuje, že Edmond Dantes, sekond lode ,Faraón‘, ktorý prišiel dnes ráno zo Smyrny, keď prv pristál v Neapole a v Portoferajo, dostal od Murata list pre uzurpátora a od uzurpátora pre bonapartistický výbor v Paríži.

Dôkazu jeho zločinu možno sa zmocniť, keď ho zatvoria, lebo ten list sa nájde alebo u neho, alebo u jeho otca, alebo v jeho kabíne na palube Faraóna‘.“

„Ale,“ povedala Renée, „tento list, ktorý je len anonymným listom, je adresovaný pánu kráľovskému žalobcovi, a nie vám.“

„Áno, ale pán kráľovský žalobca nie je prítomný; v jeho neprítomnosti list doručili jeho tajomníkovi, ktorý mal rozkaz otvárať listy; otvoril ho teda, dal ma hľadať, a keď ma nenašli, nariadil zatknutie.“

„Previnilec je teda zatknutý?“ spýtala sa markíza.

„Lepšie povedané: obvinený,“ podotkla Renée.

„Áno, madame,“ riekol Villefort, „a mal som česť práve povedať slečne Renée, že ak otázny list nájdu, tak choroba chorého je naozaj vážna.“

„A kde je ten nešťastník?“ spýtala sa Renée.

„U mňa.“

„Choďte, priateľ,“ povedal markíz, „kvôli nám nezanedbávajte svoje povinnosti, keď kráľovská služba na vás inde čaká, ponáhľajte sa teda ta, kde vás očakáva kráľovská služba.“

„Ó, pán de Villefort,“ riekla Renée, sopnúc ruky, „buďte zhovievavý, je to deň nášho zasnúbenia!“

Villefort obišiel okolo stola, a pristúpiac k devinej stoličke, oprel sa o jej operadlo a povedal:

„Pre vaše upokojenie urobím všetko, čo bude v mojej moci, drahá Renée; ale ak je udanie správne a obvinenie pravdivé, bude potrebné odťať tú bonapartistickú zelinu.“

Renée pri slove ,odťať‘ striaslo, lebo zelina, o ktorú išlo, mala hlavu.

„Hah! hah!“ riekla markíza, „nepočúvajte na to dievčatko, Villefort, veď sa ona do toho vžije.“

A markíza podala Villefortovi svoju suchú ruku; on, hľadiac na Renée, ju bozkal, a pohľad jeho vravel:

,Vašu ruku celujem, alebo aspoň chcel by som bozkať v tejto chvíli.‘

„Zlé znamenie!“ šeptala Renée.

„Naozaj, slečna,“ riekla markíza, „ste až do zúfania detinská: povedzte mi, čo spoločného môže mať osud štátu so sentimentálnymi výmyslami vášho precitlivelého srdca!“

„Oh! mať moja!“ zašeptala Renée.

„Milosť zlej rojalistke, pani markíza,“ riekol Villefort, „a sľubujem vám, že úrad zástupcu kráľovského žalobcu budem vykonávať svedomite, totiž, budem hrozne prísny.“

Zároveň však, kým úradník toto hovoril markíze, snúbenec vrhol kradmý pohľad na snúbenicu, a tento pohľad hovoril:

,Buďte pokojná, Renée, pre vašu lásku budem zhovievavý.‘

Renáta na ten pohľad odpovedala svojím najľúbeznejším úsmevom a Villefort odišiel s rajom v srdci.