ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva sa ocitol Villefort mimo jedálne, odložil masku veselosti a zamenil ju výzorom vážneho človeka, ktorý má dôležitú úlohu rozhodovať nad životom bližného. Ale i pri pohyblivosti jeho tváre, ktorú zástupca neraz nacvičoval pred zrkadlom, ako robieva schopný herec, teraz sa mu len s námahou podarilo svraštiť čelo a zakaboniť črty. A skutočne, okrem rozpomienky na otcovu politickú dráhu, ktorá, ak by sa od neho nebol úplne odvrátil, mohla zahatiť jeho kariéru, Gerard de Villefort bol v tejto chvíli taký šťastný, ako človek len byť môže; bohatý rodom, v dvadsiatom siedmom roku zaujímal vysoké postavenie pri súde, bral si mladé a pekné dievča, ktoré miloval nie vášnivo, ale rozumne, ako má milovať zástupca kráľovského žalobcu, a k tomu jeho snúbenica, slečna de Saint-Méran, popri svojej značnej kráse, pochádzala z rodiny, ktorá sa v tom čase tešila priazni dvora; okrem vplyvu jej otca a matky, ktorí keďže nemali iných detí, mohli ho použiť výlučne v prospech zaťa, prinášala mu aj päťdesiattisíc toliarov vena, ktoré, ak sa počítalo aj s nádejou na dedičstvo (toto úžasné slovo vynašli sprostredkovatelia sobášov), raz mohlo vzrásť na pol milióna.

Složenie všetkých týchto prvkov tvorilo teda pre Villeforta celok takej oslňujúcej blaženosti, že keď na svoj vnútorný život dlho pozeral zrakom duše, zdalo sa mu, ako by videl škvrny na slnci.

Pri dverách stihol policajného komisára, ktorý čakal na neho. Pohľad na čierneho mužského stiahol ho zrazu z výšin siedmeho neba na materiálnu zem, po ktorej kráčame: upravil si tvár, ako sme už vraveli, a pristúpil k policajnému úradníkovi.

„Tu som, pane,“ riekol, „čítal som ten list, dobre ste urobili, že ste zavreli toho človeka; povedzte mi teraz všetko podrobne, čo ste zistili o ňom a o sprisahaní.“

„O sprisahaní, pane, nevieme ešte nič; všetky papiere, nájdené u neho, sme sviazali do balíka a zapečatené deponovali vo vašom úrade. Čo sa týka obvineného, ako ste ráčili vidieť v udávacom liste, je to istý Edmond Dantes, sekond trojsťažňovej lode ,Faraón‘, ktorá dopravuje bavlnu z Alexandrie a Smyrny a je majetkom firmy Morrel a syn v Marseille.“

„A prv, ako prešiel k obchodnému loďstvu, slúžil pri vojenskom námorníctve?“

„Oh! nie, pane; je to celkom mladý človek.“

„Koľko má rokov?“

„Devätnásť, najviacej dvadsať.“

Vo chvíli, keď Villefort, idúci cez Grand Rue, prišiel na roh ulice Conseils, pristúpil k nemu mužský, ktorý, tak sa zdalo, čakal na neho: bol to pán Morrel.

„Ah! pán de Villefort!“ zvolal tento statočný človek, zbadajúc zástupcu. „Šťastný som, že sa s vami stretám. Predstavte si, práve sa vyskytol najčudnejší a najneslýchanejší omyl: sekonda mojej lode, Edmonda Dantesa, zatvorili!“

„Viem o tom, pane,“ odvetil Villefort, „a chcem ho práve vypočuť.“

„Oh! pane,“ pokračoval Mr. Morrel, unesený svojím priateľstvom k mladíkovi. „Vy nepoznáte obvineného, ako ho poznám ja: predstavte si najpokojnejšieho, najstatočnejšieho človeka, ba mohol by som tvrdiť človeka, ktorý sa vo svojom povolaní v celom obchodnom námorníctve vyzná najlepšie. Oh, pán de Villefort, odporúčam vám ho s najväčšou úprimnosťou, z celého srdca!“

Villefort, ako sme videli, patril do šľachtickej a Morrel do ľudovej čiastky mesta: prvý bol krajný rojalista, druhého upodozrievali z tajného bonapartizmu. Villefort pozrel opovržlivo na Morrela a odpovedal mu chladne:

„Viete, pane, že možno byť pokojným v súkromnom živote, statočným v stykoch obchodných, obratným v povolaní, a v ohľade politickom o nič nie menším vinníkom; viete to, či nie je pravda, pane?“

Úradník prízvukoval tieto posledné slová, ako by ich chcel aplikovať na samého majiteľa lodí, a pátravým zrakom snažil sa preniknúť až na dno srdca tohto človeka, ktorý mohol vedieť, keď sa odvážil zakročiť v záujme iného, že sám potrebuje zhovievavosť.

Morrel sa zapýril, ako by bol cítil, že jeho svedomie nie je cele čisté; a potom Dantesovo dôverné priznanie o stretnutí s veľmaršalom a o niekoľkých slovách, ktoré mu povedal imperátor, znepokojily ho tiež do istej miery. Pri tom všetkom dodal tónom najhlbšieho záujmu:

„Prosím vás, pán de Villefort, buďte spravodlivý, ako máte byť, dobrý, ako bývate vždy, a vráťte nám skoro toho chudáka Dantesa!“

,Vráťte nám!‘ znelo revolucionársky ušiam zástupcu kráľovského žalobcu.

,Eh! eh!‘ vravel sám sebe, ,vráťte nám… Azda by bol ten Dantes členom nejakého karbonárskeho spolku, keď jeho protektor nevdojak upotrebuje kolektívnu formulu? Komisár mi, tuším, povedal, že ho zajali v krčme; v mnohočlennej spoločnosti, dodal; mohla to byť nejaká schôdzka.‘

Nahlas však vetil:

„Pane, môžete byť cele pokojný, a nie nadarmo ste sa dovolávali mojej spravodlivosti, ak je zavretý nevinný človek; ak je však naopak, vinný, pane, žijeme v ťažkých časoch, v ktorých beztrestnosť bola by osudným príkladom: bol by som teda nútený konať svoju povinnosť.“

A dôjduc ku dverám svojho domu, spojeného s justičným palácom, vstúpil doň majestátne, pozdraviac s chladnou zdvorilosťou nešťastného majiteľa lodí, ktorý ostal ako skamenený na mieste, kde ho zanechal Villefort.

Predizba bola plná žandárov a politických agentov; medzi nimi v krížnom ohni nenávistných pohľadov, prísne strážený, pokojne a nepohnute stál väzeň.

Villefort, prechodiac cez predizbu, vrhol kosý pohľad na Dantesa, a odoberúc balík, ktorý mu podal jeden z agentov, zmizol, vraviac:

„Predveďte väzňa.“

Hoc to bol len bežný pohľad, stačil predsa, aby si Villefort utvoril predstavu o človeku, ktorého mal vyslúchať: poznal hneď umnosť na širokom a otvorenom čele, smelosť v pevnom oku a stiahnutých obrvách a úprimnosť v mäsitých, polootvorených perách, ktoré odhaľovaly dva rady zubov, bielych ako slonovina.

Prvý dojem prial Dantesovi; Villefort však tak často počul opakovať ako hlbokú politickú múdrosť tvrdenie, že sa treba vystríhať pred prvým hnutím, nakoľko ono býva priaznivé, a aplikujúc zásadu na dojem, neuvedomil si rozličnosť týchto dvoch výrazov.

Premohol teda svoje dobré inštinkty, ktoré chcely opanovať jeho srdce, aby ztadiaľ doliehaly na jeho ducha, pred zrkadlom vzal na seba tvárnosť veľkých dní a zasadol si vo svojej úradovni cele zakabonený a hrozivý.

O chvíľu po ňom vstúpil Dantes.

Mladý človek bol stále bledý, ale spokojný a usmiaty; pozdravil sa svojmu sudcovi nenútenou zdvorilosťou a hľadal pohľadom sedadlo, ako by bol v salóne majiteľa lodí Morrela.

Až potom sa stretol s Villefortovým zachmúreným pohľadom, aký mávajú ľudia súdneho paláca, ktorí, nechtiac, aby im čítali v myšlienkach, robia zo svojho oka nepriehľadné sklo. Tento pohľad ho poučil, že stojí pred spravodlivosťou, ktorá má chmúrny vzhľad.

„Kto ste a ako sa voláte?“ spýtal sa Villefort, prehŕňajúc sa v záznamoch, ktoré mu pri príchode odovzdal agent a ktoré za hodinu vzrástly v objemný sväzok. Tak rýchlo sa prisáva skazenosť vyzvedačstva k nešťastníkovi, ktorého menujú obvineným.

„Menujem sa Edmond Dantes, pane,“ odvetil mladý človek pokojným a zvučným hlasom, „som sekondom na palube lode ,Faraón‘, ktorá patrí pánom Morrelovi a synovi.“

„Váš vek?“ pokračoval Villefort.

„Devätnásť rokov,“ odvetil Dantes.

„Čo ste robili vo chvíli, keď vás uväznili?“

„Zúčastnil som sa na hodoch svojho vlastného zasnúbenia, pane,“ riekol Dantes zľahka pohnutým hlasom; tak bolestne kontrastovaly trudné formality tejto chvíle s tými radostnými chvíľami; vedľa zakabonenej tváre pána de Villefort tak jasne vystupoval žiarivý zjav Mercedes.

„Zúčastnili ste sa na hodoch svojho zasnúbenia?“ spýtal sa zástupca, zachvejúc sa nevdojak.

„Áno, pane, chcem si vziať devu, ktorú milujem tri roky.“

Villeforta i pri jeho obvyklej necitnosti dotkla sa táto shoda a pohnutý hlas Dantesov vznietil sympatický plam na dne jeho duše: aj on sa ženil, aj on bol šťastný a prišli ho vyrušiť z jeho šťastia, aby šiel pomáhať zničiť radosť človeka, ktorý, ako on, už dosahoval blaženosť.

,Toto filozofické sblíženie,‘ myslel si, ,pri mojom návrate vyvolá veľký dojem v salóne pána de Saint-Méran.‘ A už vopred, kým Dantes čakal na nové otázky, skladal v duchu protikladné slová, s pomocou ktorých rečníci, túžiaci po potlesku, konštruujú vety, ktoré často budia zdanlivosť skutočnej výrečnosti.

Keď mal hotovú svoju vnútornú reč, Villefort sa usmial jej účinlivosti, a vrátiac sa k Dantesovi, povedal:

„Pokračujte, pane!“

„V čom mám pokračovať?“

„V odhaľovaní pred spravodlivosťou.“

„Nech mi spravodlivosť povie, čo mám odhaliť, a ja poviem všetko, čo viem: upozorňujem však,“ dodal a sám sa pritom usmial, „že toho veľa neviem.“

„Slúžili ste pod uzurpátorom?“

„Mal som byť privtelený k vojenskému námorníctvu, keď padol.“

„Vaše politické náhľady sú vraj prepiate,“ riekol Villefort, hoc mu o tom nepošepli ani slova, ktorý však bez rozpakov zaobalil otázku do formy obžaloby.

„Moje politické presvedčenie, pane? Žiaľ, je to až hanba povedať, ale ja som nikdy nemal politického presvedčenia, sotva mám devätnásť rokov, ako som mal česť povedať vám; neviem o ničom, nie som určený na nijakú úlohu. Za to málo, čo som a čím budem, ak dosiahnem miesto, o ktoré sa snažím, som a budem zaviazaný pánu Morrelovi. Tak všetko moje presvedčenie, nehovorím politické, ale privátne, obmedzené je týmito troma citmi: milujem svojho otca, ctím si pána Morrela a zbožňujem Mercedes. To je všetko, pane, čo môžem spravodlivosti povedať; vidíte, že je to neveľmi zaujímavé.“

Kým Dantes hovoril, Villefort mu hľadel do tváre, takej pokojnej a otvorenej, a cítil, ako mu schodia na um slová Renée, ktorými, hoci nepoznala obvineného, prosila ho o zhovievavosť. Zástupca, zvyknutý už na zločiny a zločincov, videl, že každé Dantesovo slovo je dôkazom jeho nevinnosti. Skutočne, tento mladý človek, mohlo by sa tamer povedať tento chlapec, prostý, prirodzený, výrečný tou srdečnou výrečnosťou srdca, ktorú nenachodíme, keď ju hľadáme, plný lásky ku všetkým preto, že bol šťastný, a preto, že šťastie robí dobrými aj zlých, zahrnoval aj svojho sudcu sladkým citom, ktorým prekypovalo jeho srdce. Edmond mal v pohľade, v hlase, v posunkoch len láskavosť a dobrotu k Villefortovi, ktorý ho vyslúchal prísne a nemilosrdne.

,Veru,‘ vravel si Villefort, ,je to milý šuhaj, a dúfam, že to nebude príliš namáhavé zavďačiť sa Renée a vyhovieť jej prvému odporučeniu, ktorým získam srdečný stisk ruky a rozkošný bozk v zákutí.‘

Pri tejto sladkej nádeji zažiarila Villefortova tvár; a keď odvrátil zreteľ od tejto myšlienky na Dantesa, ktorý pozoroval každé hnutie jeho tváre, táto tvár bola usmievavá ako jeho myšlienka.

„Pane,“ riekol Villefort, „viete o nejakých svojich nepriateľoch?“

„O nepriateľoch?“ riekol Dantes. „Na šťastie som príliš málo významný, aby ich mohlo vzbudiť moje postavenie. A svoju povahu, hoci je trocha prudká, proti svojim podriadeným snažil som sa vždy krotiť. Mám pod velením asi dvanásť námorníkov; vypočujte ich, pane, a oni vám povedia, že ma majú radi a ctia si ma ako otca, k tomu som primladý, ale ako staršieho brata.“

„Ale ak nemáte nepriateľov, azda máte nejakého soka: majú vás vymenovať za kapitána v devätnástom roku, čo je vo vašom povolaní vysokou hodnosťou; máte si vziať za ženu driečne dievča, ktoré vás miluje, čo je vzácnym šťastím vo všetkých stavoch sveta, tieto dva prejavy osudu mohly vyvolať proti vám dosť závisti.“

„Áno, máte pravdu. Zaiste poznáte ľudí lepšie ako ja, a je to možné; ale keby tí závistníci mali byť medzi mojimi priateľmi, priznávam sa vám, bolo by mi milšie, keby som ich nepoznal, aby som ich nemusel nenávidieť.“

„To je chyba, pane. Musíme vždy čo najjasnejšie vidieť okolo seba; a naozaj zdáte sa poriadnym mladým človekom, preto sa kvôli vám odchýlim od zvyčajných pravidiel spravodlivosti a dopomôžem vám ku svetlu, obznámiac vás s udaním ktoré vás priviedlo ku mne; tu je obviňujúci list. Poznávate písmo?“

Villefort vyňal z vrecka list a odovzdal ho Dantesovi. Dantes pozrel naň a prečítal ho. Čelom mu prelietol mrak a riekol:

„Nie, pane, nepoznám to písmo; je zmenené, a predsa hodne nenútené. Písala ho rozhodne zbehlá ruka. Mám veľké šťastie,“ dodal, „že som sa stretol s človekom, ako ste vy, lebo môj závistník je skutočný nepriateľ.“

A podľa blesku, ktorý pri vyslovení týchto slov vzbĺkol v očiach mladého človeka, Villefort mohol poznať, koľko prudkej energie sa skrýva pod týmto pokojným zovňajškom.

„A teraz hľaďte, pane,“ povedal zástupca, „odpovedajte mi otvorene, nie ako obžalovaný sudcovi, ale ako odpovedá mužský v ťažkostiach mužskému, ktorý sa o neho zaujíma: čo je pravdivého na tomto anonymnom obvinení?“

A Villefort s odporom šmeril na písací stôl list, ktorý mu priam vrátil Dantes.

„Všetko a nič, pane, a to je čistá pravda na moju námornícku česť, na moju lásku k Mercedes a na život môjho otca.“

„Hovorte, pane,“ riekol zvysoka Villefort.

A sám sebe dodal potichu:

,Keby ma tak videla Renée, myslím, že by bola so mnou spokojná, a nemenovala by ma už odtínačom hláv!‘

„Tak, keď sme odišli z Neapola, kapitán Leclere ochorel na zápal mozgu. Keďže sme nemali na lodi lekára a on sa tak ponáhľal na ostrov Elbu, že nechcel pristáť ani na jednom bode pobrežia, jeho choroba sa zhoršila natoľko, že koncom tretieho dňa sa cítil blízko smrti a zavolal ma k sebe.

,Môj drahý Dantes,‘ riekol mi, ,prisahajte mi na svoju česť, že spravíte to, čo vám poviem; ide o veľmi dôležitú vec.‘

,Prisahám vám, kapitán,‘ odpovedal som mu.

,Tak, keďže po mojej smrti velenie na lodi, ako sekondovi, pripadne vám, prevezmete velenie a budete sa plaviť na ostrov Elbu, vystúpite v Portoferajo, dáte sa predviesť k veľmaršalovi a odovzdáte mu tento list, azda vám potom odovzdajú iný list a poveria vás nejakým poslaním. Poslanie, ktorým mali poveriť mňa, Dantes, vykonáte miesto mňa, a všetka zásluha bude vaša.‘

,Urobím to, kapitán, ale azda sa nedostanem tak ľahko k veľmaršalovi, ako si to vy myslíte.‘

,Pošlete mu prsteň,‘ riekol kapitán, ,a ten odstráni všetky prekážky.‘

A pri tých slovách mi podal prsteň.

Bol svrchovaný čas; o dve hodiny upadol do delíria; na druhý deň zomrel.“

„A čo ste urobili potom?“

„To, čo bolo mojou povinnosťou, pane, čo by bol na mojom mieste urobil každý človek: želania umierajúceho sú sväté; ale pri námorníctve želanie predstaveného je rozkazom, ktorý treba splniť. Zabočil som teda na ostrov Elbu, kam sme došli na druhý deň; rozkázal som všetkým ostať na palube a sám som vystúpil na breh. Chtiac sa však dostať k veľmaršalovi, ako som predvídal, narazil som na určité ťažkosti; ale poslal som mu prsteň, ktorý mi slúžil za poznávací znak, a predo mnou sa otvorily všetky dvere. Prijal ma, vypýtal sa na posledné okolnosti umierajúceho nešťastného Leclera, a ako Leclere predvídal, odovzdal mi list a naložil mi, aby som ho zaniesol osobne do Paríža. Sľúbil som mu to, lebo to bolo posledným želaním môjho kapitána. Keď sme došli k cieľu, v rýchlosti zariadil som na palube všetky veci, potom som utekal ku svojej snúbenici, ktorú som našiel krajšiu a ľúbeznejšiu ako predtým. Vďaka pánu Morrelovi, prekonali sme všetky cirkevné ťažkosti; napokon, pane, ako som už povedal, bol som prítomný na svojich oddávkových hodoch, o hodinu mal som mať sobáš a druhý deň mal som úmysel odísť do Paríža, keď pod vplyvom tohto udania, ktorým, tak sa zdá, teraz práve tak opovrhujete ako ja, ma zatkli.“

„Áno, áno,“ šomral Villefort, „všetko to zdá sa mi pravdivé, a ak ste vinný, tak jedine pre neopatrnosť; a aj vašu neopatrnosť možno ospravedlniť rozkazom vášho kapitána. Vydajte mi list, ktorý vám odovzdali na ostrove Elbe, dajte mi čestné slovo, že prídete na prvé vyzvanie, a môžete sa vrátiť ku svojim priateľom.“

„Som teda slobodný, pane?“ zvolal od radosti cele bez seba Dantes.

„Áno, len mi dajte ten list.“

„Tuším, leží pred vami, pane; lebo mi ho vzali aj s ostatnými písmami, poznávam daktoré z nich v tomto sväzku.“

„Počkajte,“ povedal Dantesovi zástupca, berúc rukavice a klobúk, „počkajte; komu je adresovaný?“

„Pánu Noirtierovi, ulica Coq-Héron, v Paríži.“

Keby bol do Villeforta udrel hrom, nebol by ho mohol zasiahnuť prudšie a neočakávanejšie; klesol nazad do kresla, z ktorého vstal, siahajúc za sväzkom listín, nájdených u Dantesa, a prehŕňajúc sa v nich náhlivo, vyňal ztade osudný list, na ktorý vrhol pohľad plný hrôzy.

„Pán Noirtier, ulica Coq-Héron číslo 13,“ šeptal, blednúc čoraz väčšmi.

„Áno, pane,“ vravel s údivom Dantes, „poznáte ho?“

„Nie,“ odvetil chytro Villefort, „verný služobník kráľa sa nepozná so sprisahancami.“

„Ide teda o sprisahanie?“ spýtal sa Dantes, ktorý myslel, že je už slobodný, a teraz prenikla ho oveľa väčšia hrôza ako prv. „Akokoľvek, pane, už som vám povedal, že obsah depeše, ktorú som niesol, je mi cele neznámy.“

„Áno,“ hovoril tlmeným hlasom Villefort, „ale poznáte meno toho, na ktorého bola adresovaná!“

„Musel som ho poznať, pane, keď som mu ju mal osobne odovzdať.“

„A neukázali ste ten list nikomu?“ riekol Villefort, čítajúc a blednúc tým väčšmi, čím ďalej čítal.

„Nikomu, pane, na moju česť!“

„Nevie ani živá duša, že ste niesli list, ktorý pochodil z ostrova Elby a adresovaný bol pánu Noirtierovi?“

„Nik, pane, okrem toho, kto mi ho odovzdal.“

„To je veľa, to je priveľa!“ šeptal Villefort.

Čím väčšmi sa blížil Villefort s čítaním listu ku koncu, tým väčšmi sa kabonilo jeho čelo; jeho bledé pery, trasúce sa ruky a jeho blčiace oči pôsobily, že mysľou Dantesovou chvátaly najbolestnejšie predstavy.

Keď dočítal, Villefort si podoprel rukami hlavu a chvíľu zostal zdrvený.

„Oh, Bože môj, čo sa stalo, pane?“ spýtal sa nesmelo Dantes.

Villefort neodpovedal. O niekoľko minút zdvihol rozrušenú a bledú tvár a prečítal list ešte raz.

„A vy vravíte, že neviete, aký je obsah tohto listu?“ spýtal sa znova.

„Opakujem na svoju česť, neviem,“ odvetil Dantes.

„Ale čo vám je, Bože môj! Vám je zle! Mám dakoho zavolať?“

„Nie, pane,“ riekol Villefort, vstanúc rýchlo, „nepohnite sa a ani nemuknite: tu rozkazujem ja.“

„Pane,“ povedal urazeno Dantes, „chcel som vám len poslúžiť, a to je všetko!“

„Nepotrebujem nič; chvíľkový záchvat, to je všetko; starajte sa o seba, a nie o mňa, odpovedajte.“

Dantes čakal na výsluch, ktorý ohlasovalo toto vyzvanie, ale márne: Villefort znova klesol do kresla, ľavou rukou si pretrel potom zmáčané čelo a pustil sa čítať list po tretí raz.

,Oh! ak vie, čo obsahuje tento list,‘ šeptal si, ,ak sa raz dozvie, že Noirtier je Villefortov otec, som stratený, navždy stratený!‘

A s času na čas pozeral na Edmonda, ako by chcel pohľadom preboriť neviditeľnú prekážku, ktorá uzaviera tajomstvo srdca, kým ústa sa bránia vysloviť ho.

„Oh! Už o tom nepochybujeme!“ zvolal zrazu.

„Ale, pre meno božie, pane!“ zvolal nešťastný mladý človek. „Ak o mne pochybujete, ak ma podozrievate, vypočúvajte ma, hotový som odpovedať vám.“

Villefort sa premohol s napätou námahou a tónom, ktorý chcel byť istý, riekol:

„Pane, z vášho výsluchu vyplývajú pre vás nesmierne obťažujúce priznania; nie je v mojej moci, ako som sa zpočiatku domnieval, aby som vás mohol prepustiť na slobodu; prv, ako urobím podobné opatrenie, musím sa poradiť s vyšetrujúcim sudcom. Doteraz ste videli, ako som s vami zaobchádzal.“

„Oh! áno, pane,“ zvolal Dantes, „a ja vám ďakujem, lebo ste mi boli skôr priaznivcom ako sudcom.“

„Tak, pane! za čas — podľa možnosti čím kratší čas — ponechám vás ešte vo väzení; hlavným svedectvom, jestvujúcim proti vám, je tento list, a ako vidíte…“

Villefort pristúpil ku kozubu, hodil list do ohňa a postál pri ňom tak dlho, kým sa neobrátil na popol.

„A ako ste videli,“ pokračoval, „zničil som ho.“

„Oh! pane,“ zvolal Dantes, „vy ste viacej ako spravodlivosť, ste dobrota!“

„Ale počujte ma,“ pokračoval Villefort, „po takomto čine chápete, že mi môžete dôverovať, všakver?“

„Ó, pane, rozkážte len, a ja splním vaše rozkazy!“

„Nie,“ riekol Villefort, pristupujúc k mladému človeku, „nie, nechcem vám dať rozkazy, ale chcem vám dať radu, rozumiete?“

„Vravte, budem sa jej držať ako rozkazu.“

„Ponechám vás tu, v paláci spravodlivosti, až do večera; azda vás bude miesto mňa vyslúchať niekto iný: povedzte všetko, čo ste povedali mne, ale ani slova o tom liste.“

„Sľubujem vám to, pane.“

Zdalo sa, že Villefort prosí a obžalovaný chlácholí sudcu.

„Rozumiete,“ riekol, vrhajúc pohľad na popol, ktorý ešte zachoval formu papiera, letmo sa vznášal nad plameňom; „teraz je ten list zničený a len my dvaja vieme, že jestvoval; odtajte ho teda, ak by sa naň niekto spytoval, a ste zachránený.“

„Odtajím, pane, buďte pokojný,“ povedal Dantes.

„Dobre, dobre,“ riekol Villefort a siahol za šnúrou zvonca.

Ale vo chvíli, keď už chcel zazvoniť, zarazil sa.

„Bol to jediný list, ktorý ste mali?“ riekol.

„Jediný.“

„Prisahajte!“

Dantes zdvihol ruku:

„Prisahám,“ riekol.

Villefort zazvonil.

Vstúpil policajný komisár.

Villefort pristúpil k úradníkovi a pošepol mu do ucha niekoľko slov; komisár odpovedal len kývnutím hlavy.

„Nasledujte ho, pane,“ povedal Dantesovi Villefort. Dantes sa poklonil, vrhol na Villeforta posledný vďačný pohľad a odišiel.

Sotva sa za ním zatvorily dvere, Villefort cele vyčerpaný klesol v mdlobách do kresla.

O chvíľu zašeptal:

,Oh, Bože môj, na čom spočíva život a šťastie!… keby kráľovský žalobca bol v Marseille, keby miesto mňa boli zavolali vyšetrujúceho sudcu, bol by som stratený. A ten papier, ten prekliaty papier ma socal do priepasti.

Ah! otče, otče, či budete vždy prekážkou môjho zemského šťastia a ja budem musieť večne zápasiť s vašou minulosťou?‘

Zrazu však ako by neočakávané svetlo osvietilo jeho ducha a ožiarilo tvár: na jeho ešte vždy kŕčovite sovretých perách zjavil sa úsmev, jeho vytreštené oči sa zahľadely a zdalo sa, že utkvely na myšlienke.

,To je skvelé,‘ riekol; ,áno, list, ktorý ma mal zničiť, ešte mi prinesie šťastie. Nože, Villefort, maj sa k činu!‘

A presvedčiac sa, že obžalovaný nie je už v predizbe, odišiel tiež a rýchlo sa poberal do domu svojej snúbenice.