ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nechajme Danglarsa, zápasiaceho s duchom nenávisti, aby sa pokúšal našeptať nejaký zlomyseľný predpoklad o svojom druhovi do ucha majiteľa lodí a pozorujme Dantesa, ktorý, prebehnúc pozdĺž Cannebiere, zabočil do ulice de Noailles, a vstúpiac do malého, na ľavej strane Allees de Mailhan stojaceho domca, kráčal rýchlo hore tmavými schodmi na štvrté poschodie, zachytávajúc sa jednou rukou zábradlia, druhou rukou utlmoval tlkot srdca, a zastal pri odchýlených dverách, ktorými bolo vidieť do malej chyžky.

V tejto chyžke býval Dantesov otec.

Novina o príchode ,Faraóna‘ nezalietla ešte k starcovi, ktorý, stojac na stolici, chvejúcou sa rukou pripevňoval tyčky k niekoľkým kapucínskym žeruchám, ktoré, spletené s divým viničom, vypínali sa po mrežiach okna.

Zrazu cítil, že ho dakto objal okolo pása a dobre známy hlas volal mu za chrbtom:

„Otec, môj drahý otec!“

Starec sa s výkrikom obrátil, a keď zbadal syna, klesol mu celý bledý a celý sa trasúc do náručia.

„Čo ti je, otecko?“ zvolal mladý človek znepokojený. „Si azda chorý?“

„Nie, nie, môj drahý Edmond, môj syn, moje dieťa, nie, nečakal som ťa však a radosť, vzrušenie, že ťa tak neočakávane vidím… ah, Bože môj! Zdá sa mi, že zomriem!“

„Len sa upokoj, otče! Som to ja, som to naozaj ja! Vravia, že radosť neublíži, preto som vstúpil bez prípravy. Usmej sa mi teda a nehľaď na mňa tak vyjavene. Vraciam sa a teraz už budeme šťastní.“

„Ah, tým lepšie, šuhajko!“ vetil starec; „ale ako že budeme šťastní? Azda ma už neopustíš? Rozprávaj mi teda o svojom šťastí!“

„Bože, odpusť,“ riekol mladík, „že sa teším šťastiu, ktoré bolo vykúpené zármutkom jednej rodiny; Boh mi je svedok, že by som po tom šťastí nebol nikdy zatúžil; zavítalo, a nemám sily, aby som sa nad ním rmútil: znamenitý kapitán Leclere zomrel, otče, a je pravdepodobné, že vplyvom pána Morrela dostanem jeho miesto. Rozumieš, otče? V dvadsiatom roku budem kapitánom s platom sto luisdorov a s podielom zo zisku! Či to nie je viacej, ako mohol očakávať taký chudobný námorník, ako som ja?“

„Áno, syn môj, áno, to je úspech,“ odvetil starec, „to je šťastie.“

„Chcem, aby si z prvých zlatákov, ktoré dostanem, mal domec so záhradkou, aby si v nej mohol pestovať žeruchu, vinič a zemozeleň… Ale čo ti je, otče, tak sa mi vidí, že ti je zle?“

„Trpezlivosť, trpezlivosť! To je nič.“ A starec, ktorému unikaly sily, klesol dozadu.

„Rýchlo, rýchlo!“ riekol mladík, „čaša vína ťa občerství. Kde mávaš víno?“

„Nie, ďakujem, nehľadaj; netreba mi,“ riekol starec a pokúsil sa zadržať syna.

„Ba hej, ba hej, otče, povedz mi, kde je?“

A otvoril dve-tri skrine.

„Darmo…“ riekol starec. „Niet už vína.“

„Ako, niet už vína!“ riekol blednúci Dantes, pozerajúc striedavo na starcove spadnuté líca a na prázdne skrine. „Ako, niet už vína! Trpel si nedostatkom groša, otče?“

„Keď si ty tuná, nechýba mi nič,“ odvetil starec.

„Veď,“ zajakal sa Dantes, sotierajúc si pot, ktorý mu rinul čelom. „Veď keď som odchodil pred troma mesiacmi, nechal som ti dvesto frankov.“

„Áno, áno, Edmond, to je pravda, ale keď si odchodil, zabudol si na malý dlh u suseda Caderoussa; pripomenul mi ho a hovoril, že ak ho za teba nezaplatím, dá si ho zaplatiť od pána Morrela. Tak, rozumieš, obávajúc sa, že by ti to mohlo škodiť…“

„Tak?“

„Tak, vyplatil som ho.“

„Ale,“ zvolal Dantes, „ja som bol dlžen Caderoussovi sto štyridsať frankov!“

„Áno,“ zajakal sa starec.

„A ty si mu ich zaplatil z tých dvesto frankov, ktoré som ti nechal?“

Starec kývol na znak súhlasu.

„A ty si žil tri mesiace zo šesťdesiatich frankov!“ vzdychol si mladý mužský.

„Vieš, ako málo potrebujem,“ riekol starec.

„Oh! Bože môj, Bože môj, odpusť mi!“ zvolal Edmond, vrhajúc sa pred dobrým starcom na kolená.

„Čo robíš?“

„Ranil si mi srdce!“

„Bah! Ty si tuná,“ vravel usmievavo starec, „všetko je už zabudnuté, všetko je zas dobre.“

„Áno, tu som,“ riekol mladík, „tu som s peknou budúcnosťou a s trochou zlata. Pozri, otče, vezmi si ho, vezmi, a daj si hneď dačo doniesť.“

A vyprázdnil na stôl svoje vrecká, ktoré obsahovaly dvanásť kusov zlata, päť alebo šesť päťfrankových mincí a drobné peniaze.

Obličaj starého Dantesa sa vyjasnil.

„Čie je to?“ spýtal sa.

„Nuž moje!… Tvoje!… Naše!… Vezmi, nakúp zásob, buď šťastný, zajtra budú iné.“

„Pomaly, pomaly,“ riekol starec s úsmevom; „s tvojím dovolením upotrebím skromne tvoju peňaženku; keby ma videli naraz kupovať viacej vecí, ešte by si mysleli, že som musel čakať na tvoj návrat, aby som si ich mohol zadovážiť.“

„Urob, ako chceš, otče, ale predovšetkým si vezmi slúžku. Nechcem, aby si bol aj naďalej sám. Prepašoval som kávu a znamenitý tabak v malej skrinke, zajtra to dostaneš. Ale pst! Dakto ide.“

„To je Caderousse, ktorý sa asi dozvedel o tvojom príchode a ide ti bezpochyby blahoželať k šťastnému návratu.“

„To sú tiež pery, ktoré, keď hovoria, srdce si myslí dačo cele iné,“ zašomral Edmond, „Všetko jedno, je to sused, ktorý nám preukázal službu, preto nechže je vítaný.“

A skutočne, vo chvíli, keď Edmond tlmeným hlasom dokončil vetu, zjavila sa vo dverách čierna, bradatá hlava Caderoussa. Bol to dvadsaťpäť-dvadsaťšesťročný mužský, držiaci v ruke kus súkna, ktoré — keďže bol povolaním krajčír — mienil premeniť na výložky obleku.

„Eh! konečne si sa vrátil, Edmond?“ riekol s nefalšovaným prízvukom marseillskej výslovnosti, pričom sa usmial naširoko, odhaľujúc ako zo slonoviny biele zuby.

„Ako vidíte, sused Caderousse, a som ochotný poslúžiť vám hocičím,“ odvetil Dantes, týmto ponúknutím služieb nedobre zakrývajúc svoju chladnosť.

„Ďakujem, ďakujem, na šťastie nepotrebujem nič, ba čo viac, zavše mňa môžu potrebovať iní.“ (Dantes urobil pohyb.) „Nemyslím to na teba, šuhaj, požičal som ti peniaze, ty si mi ich vrátil; tak to robia dobrí susedi, a sme vyrovnaní.“

„Nie sme nikdy vyrovnaní s tými, ktorým sme dačím zaviazaní,“ vravel Dantes. „Preto, ak sme im aj nie dlžni peniaze, dlžni sme im vďaku.“

„Prečo by sme mali o tom hovoriť! Čo sa stalo, stalo sa. Hovor o svojom šťastnom návrate, šuhaj. Šiel som práve do prístavu zaopatriť si látku gaštanovej farby, a tu som sa stretol s priateľom Danglarsom.

,Ty si v Marseille?‘

,Eh, to si myslím,‘ odvetil on.

,Domnieval som sa, že si v Smyrne.‘

,Mohol by som tam byť, lebo ztadiaľ prichodím.‘

,A čo je s Edmondom, kde je ten šuhaj?‘

,Bezpochyby u svojho otca,‘“ vravel Danglars. „Vrátil som sa teda,“ pokračoval Caderousse, „aby som mal šťastie stisnúť priateľovi ruku!“

„Ten dobrý Caderousse,“ riekol starec, „má nás tak rád.“

„Isteže vás mám rád, ba si vás aj ctím, pretože statočných ľudí je málo! Tak sa mi vidí, šuhaj, že sa vraciaš bohatý!“ pokračoval krajčír, škúliac na žmeň zlata a striebra, ktoré Dantes položil na stôl.

Mladík zbadal túžobný plam, ktorý vybĺkol z čiernych očú susedových.

„Ah! Bože môj!“ riekol nedbanlivo, „to nie je moje zlato; prejavil som pred otcom obavu, či azda nemal nedostatok, kým som bol preč, a on, aby ma uspokojil, vysypal na stôl obsah svojej peňaženky. Tak, otče,“ pokračoval Dantes, „schovaj si peniaze, ak ich len nepotrebuje sused Caderousse, ak áno, stojím mu k službám.“

„Nie, šuhaj,“ riekol Caderousse, „chvalabohu, nepotrebujem nič, povolanie živí svojho človeka. Nechaj si len svoje peniaze, nechaj: niet ich nikdy dosť. Som ti však vďačný za ponúknutie práve tak, ako by som ho bol prijal.“

„Urobil som to ochotne,“ riekol Dantes.

„Nepochybujem o tom. Tak, s pánom Morrelom si v najlepšom pomere, ty lichotník?“

„Pán Morrel bol ku mne vždy láskavý,“ odvetil Dantes.

„Tak si potom schybil, že si neprijal jeho pozvanie na obed.“

„Ako to, neprijal jeho pozvanie na obed?“ spýtal sa starý Dantes. „On ťa teda zval na obed?“

„Áno, otče,“ odvetil Edmond, usmievajúc sa otcovmu počudovaniu, vyvolanému toľkým poctením, ktoré sa dostalo synovi.

„Prečo si ho teda odmietol, syn môj?“ spýtal sa starec.

„Aby som čím skôr prišiel k vám, otče,“ vetil mladík. „Ponáhľal som sa vidieť vás.“

„To asi popudilo dobrého pána Morrela,“ riekol Caderousse. „A ak má dakto chuť na miesto kapitána, robí chybu, ak popudí proti sebe majiteľa lode.“

„Objasnil som mu príčinu svojho odrieknutia,“ vravel Dantes, „a on ju, dúfam, pochopil.“

„Ale to je tak, že ak chce byť dakto kapitánom, musí sa svojim pánom trocha zaliečať.“

„Dúfam, že sa stanem kapitánom aj bez toho,“ vetil Dantes.

„Tým lepšie, tým lepšie! To bude tešiť všetkých tvojich starých priateľov, a poznám dakoho tamdolu za citadelou svätého Mikuláša, kto sa preto nebude hnevať.“

„Mercedes?“ riekol starec.

„Áno, otče,“ odvetil Dantes, „a teraz, keď som vás už videl a viem, že ste zdravý, že máte všetko, čo potrebujete, prosím vás o dovolenie, aby som smel navštíviť Kataláncov.“

„Choď, dieťa moje,“ riekol starý Dantes, „a nech Boh žehná tvojej žene tak, ako žehnal v mojom synovi mne.“

„Jeho žene!“ riekol Caderousse. „Vy sa s tým akosi ponáhľate, otec Dantes! Tak sa mi vidí, že ešte nie je ňou.“

„Nie; ale podľa všetkej pravdepodobnosti,“ vravel Edmond, „bude ňou už skoro.“

„Nebude škodiť, naozaj nebude škodiť, keď sa poponáhľaš, šuhaj.“

„A prečo?“

„Lebo Mercedes je krásna deva, a krásnym devám nechýbajú nikdy zaľúbenci. A najmä za touto ich behá na tucty.“

„Skutočne?“ riekol Edmond s úsmevom, ktorým prenikal ľahký nádych nepokoja.

„Oh, áno,“ vetil Caderousse, „a k tomu dobré partie; ale, rozumie sa, budeš kapitánom a nemusíš sa obávať, že ti dá kôš!“

„To je toľko,“ odpovedal Dantes s úsmevom, ktorým nedobre utajoval svoj nepokoj, „že keby som nebol kapitánom…“

„Eh! Eh!“ pohodil Caderousse.

„Dosť!“ riekol mladík, „mám o ženách vo všeobecnosti lepšiu mienku ako vy, a najmä o Mercedes som presvedčený, či som už kapitánom alebo nie, že mi ostane verná.“

„Tým lepšie! Tým lepšie!“ povedal Caderousse. „Keď sa má človek ženiť, je vždy lepšie, keď verí. Ale nemôže škodiť, šuhajko, keď nebudeš mrhať čas, oznámiš jej čím skôr svoj príchod a sveríš jej svoje nádeje.“

„Idem,“ riekol Edmond.

Objal otca, pozdravil sa Caderoussovi kývnutím a odišiel.

Caderousse sa ešte chvíľu zabavil, potom sa odobral od starého Dantesa a odišiel aj on, aby sa stretol s Danglarsom, ktorý ho čakal na rohu ulice Genac.

„Tak,“ povedal Danglars, „videl si ho?“

„Len čo sme sa rozišli,“ odvetil Caderousse.

„A vravel ti, že má nádej stať sa kapitánom?“

„Hovoril o tom, ako by ním už bol.“

„Trpezlivosť!“ riekol Danglars. „Tak sa mi vidí, že sa trochu prenáhľuje.“

„Hrom! Zdá sa, že mu to pán Morrel sľúbil.“

„Je rozradostený?“

„Ba je preto bezočivý; ponúkal mi svoje služby, ako by bol veľkou osobnosťou; núkal mi na pôžičku peniaze ako nejaký bankár.“

„A ty si to odmietol?“

„Priamo, hoci som to mohol pokojne prijať, keďže prvé groše, ktoré mal v rukách, boly odo mňa. Ale teraz už pán Dantes nebude potrebovať nikoho, veď bude kapitánom.“

„Bah!“ riekol Danglars, „ešte nie je ním.“

„Na moj’ dušu, dobre by bolo, keby sa ním nestal,“ vravel Caderousse, „bo inak sa nebude možno s ním shovárať.“

„Keby som tak chcel,“ riekol Danglars, „ostal by tým, čím je, ba možno, že by bol menší, ako je.“

„Čo vravíš?“

„Nič, hovorím to len sebe. A ešte je vždy zaľúbený do tej peknej Katalánky?“

„Šialene zaľúbený. Šiel k nej. Ale ak sa nemýlim, narazí tam na prekážky.“

„Vysvetli, ako to myslíš.“

„Načo?“

„Je to dôležitejšie, ako si myslíš. Nemáš rád Dantesa, čo?“

„Nemám rád arogantných ľudí.“

„Tak mi teda povedz, čo vieš o Katalánke?“

„Neviem nič určite; lenže som videl veci, ktoré vo mne vzbudzujú myšlienku, že budúci kapitán, ako som ti povedal, bude mať ťažkosti dakde na okolí cesty Vieilles-Infirmeries.“

„Čo si videl? Tak vrav.“

„Nuž, videl som, že keď Mercedes ide do mesta, sprevádza ju vždy statný Katalánec, veľmi ohorený a veľmi vznetlivý mládenec čiernych očú a červených líc, ktorého menuje svojím bratancom.“

„Ah! skutočne! A myslíš, že jej ten bratanec dvorí?“

„Myslím, že áno: veď, do čerta, čo by mohol iné robiť statný, dvadsaťjedenročný šuhaj v spoločnosti peknej devy?“

„A ty vravíš, že Dantes šiel ku Kataláncom?“

„Odišiel ta predo mnou.“

„Ak pôjdeme tým smerom, mohli by sme sa zastaviť v Réserve a pri čaši vína vyčkať ďalšie zvesti.“

„A kto nám ich dá?“

„Budeme pri ceste a Dantesovi vyčítame z tváre, čo sa stalo.“

„Nedbám,“ vetil Caderousse; „ale ty platíš.“

„Isteže,“ vravel Danglars.

A obidvaja sa pobrali rýchlym krokom na označené miesto. A keď prišli ta, dali si doniesť sklenicu vína a dva poháre.

Otec Pamfile vravel, že videl ísť Dantesa okolo ani nie pred desiatimi minútami.

Keď sa presvedčili, že Dantes je u Kataláncov, sadli si pod šumiace lístie platanov a moruší, na ich konároch veselá družina vtákov ospevovala jeden z prvých krásnych dní vesny.