ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď na druhý deň ráno Dantes vošiel do cely svojho druha v zajatí, našiel Fariu sedieť s pokojným výrazom tváre.

Vo svetle lúča, vnikajúceho cez okienko cely, držal v ľavej ruke, ktorou ešte hýbal, kus roztvoreného papiera, čo, stále svinutý v tenký kotúč, mal tvar trubice, vzdorujúcej narovnaniu.

Bez slova ukázal papier Dantesovi.

„Čo je to?“ spýtal sa Dantes.

„Obzrite si to dobre,“ riekol s úsmevom abbé.

„Hľadím, nakoľko mi len zrak stačí,“ odvetil Dantes, „a vidím len polospálený papier, na ktorom sú neobyčajným atramentom napísané gotické písmená.“

„Tento papier, priateľ,“ riekol Faria, „teraz, keď som vás vyskúsil, môžem vám všetko prezradiť — je mojím pokladom, z ktorého vám od dneška patrí polovica.“

Na čelo Dantesa vystúpil chladný pot. Za celý ten dlhý čas až do tohto dňa vyhýbal všemožne rozhovoru o abbého poklade, pre ktorý liplo na úbožiakovi obvinenie zo šialenstva. Vrodená jemnosť velila Dantesovi, aby sa netýkal tejto bolestne vibrujúcej struny. A Faria tiež mlčal. Starcovo mlčanie Dantes považoval za návrat k rozumnosti; teraz sa mu zdalo, že tých niekoľko slov, ktoré po takej ťažkej kríze unikly Fariovi, oznamuje vážnu recidívu duševnej poruchy.

„Vaším pokladom?“ zajakal sa Dantes.

Faria sa usmial.

„Áno,“ riekol; „máte v každom ohľade ušľachtilé srdce, Edmond, a badám podľa vašej bledosti a rozochvenosti, čo sa vo vás deje. Nie, nebojte sa, nešaliem. Poklad jestvuje, Dantes, ak som sa ho nemohol zmocniť ja, zmocníte sa ho vy; nechcel ma nik vypočuť, nechcel mi nik veriť, lebo ma pokladali za blázna. Ale vy, ktorý iste viete, že nie som ním, vypočujte ma a potom, ak budete chcieť, mi uveríte.“

,Ah,‘ šeptal Edmond sám sebe, ,zas ho zachvátila šialenosť! Toto nešťastie mi chýbalo!‘

Nahlas však riekol Fariovi:

„Priateľ môj, zmoril vás možno záchvat, nechcete si trocha odpočinúť? Ak si želáte, vašu históriu vypočujem zajtra, ale dnes vás budem len ošetrovať. Ostatne,“ pokračoval s úsmevom, „je to s tým pokladom také naliehavé?“

„Veľmi naliehavé, Edmond!“ odvetil starec. „Ktovie, či zajtra alebo pozajtre nepríde tretí záchvat? Uvážte, potom by bolo po všetkom! Áno, je to pravda; často som myslieval s trpkou radosťou na bohatstvo, ktoré by založilo blahobyt desiatich rodín, ktoré je však stratené pre mojich prenasledovateľov: táto myšlienka bola mojou pomstou, a ja som ju pozvoľna vychutnával v tme kobky a v zúfalstve zajatia. Ale teraz som odpustil svetu pre lásku k vám; teraz, keď vás vidím mladého, v splne budúcnosti, a pomyslím na šťastie, ku ktorému vám môže dopomôcť odhalenie, ľakám sa odkladania a desím sa, že by som takému dokonalému majiteľovi, ako ste vy, nemohol zabezpečiť vlastníctvo toľkého zakopaného bohatstva.“

Edmond odvrátil hlavu s povzdychom.

„Stále nedôverujete, Edmond,“ pokračoval Faria, „či vás nepresvedčil môj hlas? Vidím, že potrebujete dôkazy. Nože, prečítajte si tento papier, ktorý som neukázal nikomu.“

„Zajtra, priateľ môj,“ riekol Edmond, ktorý sa zdráhal poddať starcovmu šialenstvu; „myslel som, že je dohodnuté, že sa o tom poshovárame až zajtra.“

„Poshovárame sa o tom až zajtra, ale tento papier prečítajte si dnes.“

,Nesmiem ho popudzovať,‘ pomyslel si Edmond.

Vezmúc papier, ktorého polovička chýbala a bola asi nejakou nehodou zničená, čítal:

„Tak čo?“ riekol Faria, keď mladý človek dočítal.

„Nuž,“ odvetil Dantes, „vidím tu len kusé riadky, nesúvislé slová; písmená sú prervané ohňom a sú nesrozumiteľné.“

„Pre vás, priateľ, keď ich čítate prvý raz, ale nie pre mňa, ktorý som nad nimi pretrudil nejednu noc, rekonštruoval som každú vetu, doplnil každú myšlienku.“

„Myslíte si, že ste našli ten prervaný smysel?“

„Som si istý, môžete to posúdiť sami; prv však vypočujte históriu tohto papiera.“

„Ticho!“ zvolal Dantés. „Kroky!… Ide niekto… vyjdem… S Bohom!“

A Dantes, šťastný, že môže uniknúť histórii a výkladu, ktorý by mu bol iste potvrdil nešťastie priateľa, prekĺzol úzkou chodbou ako zmija, kým Faria, ktorému zdesenie dodalo sily, posunul na miesto dlaždicu a prikryl ju rohožou, aby nebolo viditeľné porušenie spojitosti, ktorú už nestačil zatajiť.

Bol to gubernátor, ktorému žalárnik oznámil Fariovu nehodu, prišiel sa teda sám presvedčiť o jej vážnosti.

Faria ho prijal sediac, vyhol každému zradnému pohybu, tak sa mu podarilo pred gubernátorom zatajiť porážku, ktorá ochromila polovicu jeho tela. Obával sa, aby ho súcitom dojatý gubernátor nechcel preložiť do zdravšieho väzenia a neoddelil ho tak od mladého druha. Na šťastie sa to nestalo a gubernátor odišiel, presvedčený, že jeho biedny blázon, ku ktorému v hĺbke srdca cítil istú náklonnosť, je stihnutý len ľahkou indispozíciou.

Edmond zatiaľ, sediac na posteli, s hlavou v dlaniach, snažil sa posbierať myšlienky; všetko bolo také rozumné, vznešené a logické pri Fariovi v období, v ktorom ho poznal, že nemohol pochopiť, ako táto svrchovaná, všetky predmety zahrnujúca múdrosť mohla by byť spojená s pomätenosťou, týkajúcou sa jediného predmetu: mýlil sa azda Faria vo svojom poklade, a či sa azda celý svet mýlil vo Fariovi?

Dantes zostal celý deň osamote, neodvážiac sa vrátiť k priateľovi. Snažil sa odsunúť chvíľu, v ktorej sa presvedčí o šialenosti abbého. Toto presvedčenie bolo pre neho desné.

Ale pod večer, po hodine obyčajnej návštevy žalárnika, Faria videl, že mladý človek sa nevracia, pokúsil sa teda sám prekročiť priestranstvo, ktoré ho od neho delilo. Edmond sa zachvel, keď počul, s akým bolestným namáhaním vlečie sa k nemu starec: jeho noha bola bez sily a rukou si nemohol pomáhať. Edmond ho musel pretiahnuť k sebe, lebo starec sám by z úzkeho otvoru, ktorý ústil do Dantesovej cely, nebol nikdy vyliezol.

„Vidíte, že vás prenasledujem s nemilosrdnou zúrivosťou,“ riekol s úsmevom, žiariacim dobrotou. „Nazdali ste sa, že môžete ujsť pred mojou radodajnosťou, z toho nebude nič. Počúvajte teda.“

Edmond videl, že sa už nemôže vzdialiť; posadil starca na lôžko a sadol si k nemu na stolec.

„Viete,“ povedal abbé, „že som bol tajomníkom, priateľom a dôverníkom kardinála Spadu, posledného kniežaťa tohto mena. Tomuto dôstojnému veľmožovi som zaviazaný vďakou za všetko šťastie, ktoré som v živote poznal. Nebol bohatý, hoc bohatstvo jeho rodiny bolo povestné a často som počul hovoriť: bohatý ako Spada. Teda podľa verejnej mienky mal povesť bohatého človeka. Jeho palác bol mojím rajom. Učil som jeho synovcov, ktorí pomreli, a keď osamel, splatil som mu úplnou oddanosťou všetko, čo za mňa urobil za desať liet.

Kardinálov dom onedlho nemal pre mňa tajomstva; často som vídal monsignora, s akou horlivosťou prezerá staré knihy a dychtivo sa prehŕňa v rodinnom archíve. Raz, keď som mu vyčitoval márne bdenie a zomdlenosť, ktorá po ňom vždy nasleduje, pozrel na mňa s trpkým úsmevom a otvoril knihu dejín mesta Ríma. V dvanástej kapitole tohto diela, hovoriacej o živote pápeža Alexandra VI., boly tieto riadky, ktoré som nemohol nikdy zabudnúť:

,Veľké romagnské vojny boly skončené. Cesare Borgia, ktorý dokončil svoje výboje, potreboval peniaze, aby kúpil celé Taliansko. Pápež tiež potreboval peniaze, aby mohol dokončiť spor s Ľudovítom XII., kráľom francúzskym, stále hrozným, i pri nedávnych úderoch sudby. Šlo teda o dobrú špekuláciu, ktorá v zúboženom, vyčerpanom Taliansku bola nie priam ľahká. Jeho Svätosť mala ideu. Rozhodla sa vymenovať dvoch kardinálov.

Vymenovaním dvoch predných a hlavne bohatých rímskych osobností bol by svätý Otec získal toto: predovšetkým bol by mohol predať veľké obročia a skvelé úrady, ich majiteľmi boli obidvaja kardináli, a popritom mohol rátať na briliantnú kúpnu cenu obidvoch kardinálskych klobúkov.

Zostávala ešte tretia čiastka špekulácie, ktorá sa onedlho objaví.

Pápež a Cesare Borgia vyhľadali predovšetkým obidvoch budúcich kardinálov: bol to Ján Rospigliosi, ktorý sám mal štyri najvyššie hodnosti svätej Stolice, a potom Cesare Spada, jeden z najušľachtilejších a najbohatších Rimanov. Obidvom bola známa cena takej významnej pápežskej priazne. Boli ctižiadostiví. Nájduc ich, Cesare onedlho našiel aj kupcov ich hodností.

Napokon Rospigliosi a Spada zaplatili za to, že sa stali kardinálmi, a osem iných osôb, že sa stali tým, čím boli pred nimi dvaja novomenovaní kardináli. Osemstotisíc toliarov pribudlo pokladnici špekulantov.

Pristúpme k poslednej časti špekulácie; je čas. Pápež zahrnul Rospigliosiho a Spadu pochlebovaním a udelil im odznaky kardinálskej hodnosti, istý, že svoje majetky premenili na hotové peniaze, aby zaplatili dlh svojej vďaky a presídlili trvale do Ríma; potom pápež a Cesare Borgia pozvali obidvoch kardinálov na obed.

Pozvanie bolo príčinou sporu medzi svätým Otcom a jeho synom. Cesare myslel, že by bolo možno použiť jeden z prostriedkov, ktoré mal vždy poruke pre svojich intímnych priateľov, totiž: hlavne povestný kľúč, ktorým istí ľudia mali na žiadosť otvoriť istú skriňu. Tento kľúč mal malý železný hrot — číra zámočnícka nedbalosť. Ak niekto pritlačil, aby sa otvorila skriňa, ktorej zámka sa ťažko odomykala, hrot sa mu zabodol do ruky a druhý deň nasledovala smrť. Potom bolo možno upotrebiť aj prsteň s hlavou leva, ktorý si Cesare nastokol na prst, keď chcel stisnúť isté ruky. Lev prehryzol kožku tých obľúbených rúk a uhryznutie stalo sa po štyriadvadsiatich hodinách smrteľným.

Cesare navrhoval svojmu otcovi, aby poslal pre kardinálov, alebo aby otvorili skriňu alebo že im obidvom stisne srdečne ruky, ale Alexander VI. mu odpovedal:

,Nehľaďme na nejaký ten obed, keď ide o tých výtečných kardinálov Spadu a Rospigliosiho. Niečo mi vraví, že tie výdavky dostaneme zpät. Okrem toho zabúdate, Cesare, že ťažké trávenie prichodí hneď, ale bodnutie alebo uhryznutie účinkuje až o deň alebo dva.‘

Cesare sa poddal týmto dôvodom. Preto kardinálov pozvali na obed.

Tabuľa bola prichystaná vo vinohrade, na pápežovom majetku, neďaleko svätého Petra v Putách, v spanilom príbytku, ktorý obidvaja kardináli dobre poznali podľa povesti.

Rospigliosi, cele omámený novou hodnosťou, pripravil si žalúdok a tváril sa čo najľúbeznejšie. Spada, prezieravý človek, milujúci len svojho synovca, mladého kapitána s najkrajšou budúcnosťou, vzal papier, pero a napísal závet.

Odkázal potom tomuto synovcovi, aby na neho čakal v blízkosti vinohradu, ale tak sa zdá, že ho sluha nenašiel.

Spada poznal tento zvyk pozvania od toho času, ako kresťanstvo, šíriac najvyššiu osvetu, vnieslo do Ríma svoj pokrok, nebol to už centurio, ktorý prichádzal od tyrana s odkazom: „Caesar si želá, aby si zomrel,“ ale bol to vyslanec a latere, ktorý s usmievavými perami odovzdával pápežov odkaz: „Jeho Svätosť si praje s vami obedovať.“

Spada odišiel asi o druhej hodine do vinice pri svätom Petrovi v Putách; pápež tam už čakal na neho. Prvá tvár, ktorá upútala zrak Spadu, bola tvár jeho synovca, pristrojeného a krásneho, ktorého Cesare Borgia zahrnoval pozornosťou. Spada zbledol, Cesare, ktorý na neho blysol ironickým pohľadom, dal najavo, že všetko predvídal a že pasca je dobre nastrojená.

Stolovali. Spadá sa len toľko mohol spýtať synovca: „Dostali ste môj odkaz?“ Synovec odpovedal, že nie, a pochopil úplne smysel otázky, ale bolo už neskoro, lebo práve vypil čašu znamenitého vína, ktorú pápežov čašník pre neho postavil nabok. Spada zbadal, že v tejže chvíli priniesli novú buteľku a naliali mu z nej hojne vína. O hodinu lekár oznámil, že sa otrávili jedovatými hubami. Spada zomrel na prahu vinohradu, synovec vydýchol pri svojich dverách, dávajúc žene znaky, ktorým nerozumela.

Cesare a pápež sa hneď vrhli na dedičstvo pod zámienkou, že musia prezrieť papiere zosnulého. Ale dedičstvo pozostávalo z kúska papiera, na ktorý Spada napísal:

,Porúčam môjmu milovanému synovcovi svoje truhly a knihy, medzi nimi krásny breviár so zlatými rohmi, želajúc si, aby zachoval túto pamiatku na svojho milujúceho strýca.‘

Dedičia prehliadli všetko, obdivovali breviár, zobrali nábytok a divili sa, že Spada, človek bohatý, bol skutočne najúbohejším zo strýcov. Pokladov voskrz nebolo, okrem pokladov vedy, zatvorených v bibliotéke a pracovniach.

To bolo všetko. Cesare a pápež hľadali, núrali, sliedili, nenašli nič, alebo len veľmi málo: tak asi za tisíc toliarov zlatých predmetov a skoro toľko hotových peňazí, ale synovec stihol ešte povedať svojej žene: ,Hľadajte medzi strýcovými písomnosťami: tam je skutočný testament.‘

Hľadali azda ešte usilovnejšie ako obidvaja vznešení dedičia. Všetko bolo márne: zostaly po ňom dva paláce a dva vinohrady za Palatinom. Ale v tých časoch nehnuteľnosti maly len prostrednú cenu; tie dva paláce a vinohrady zostaly rodine, ako nehodné hrabivosti pápeža a jeho syna.

Míňaly sa mesiace a roky. Alexander VI. zomrel jedom, viete, pod vplyvom akého omylu. Cesare, súčasne s ním otrávený, vyviazol tak, že zmenil kožu ako had a vzal na seba nový obal, na ktorom jed zanechal škvrny, podobné škvrnám na tigrovej kožušine. Napokon bol prinútený opustiť Rím, aby sa šiel dať zabiť neslávne v nočnej šarvátke, históriou skoro zabudnutej.

Po pápežovej smrti a po odsťahovaní sa jeho syna očakávalo sa všeobecne, že rodina začne zas žiť pôvodným životom, ako za čias kardinála Spadu. Ale to nebolo tak. Spadovci žili v pochybnom blahobyte, večná záhada spočívala na tej celej temnej veci a všeobecne sa myslelo, že Cesare, lepší politik ako jeho otec, odlúdil pápežovi majetok obidvoch kardinálov, lebo kardinála Rospigliosiho, ktorý neurobil opatrenia, celkom olúpili.‘

Doteraz sa vám to, všakver, zdá príliš nesmyselné?“ riekol Faria s úsmevom.

„Ó, priateľ môj,“ odvetil Dantes, „ba zdá sa mi práve, že čítam veľmi zaujímavú kroniku. Pokračujte, prosím.“

„Pokračujem:

Rodina zvykla na tú skromnosť. Roky ubiehaly; niektorí potomci boli vojakmi i diplomatmi; jedni cirkevnými hodnostármi, druhí bankármi; niektorí zbohatli, iní vyšli celkom na mizinu. Prichodím k poslednému z tohto rodu, ku grófovi Spadovi, u ktorého som bol tajomníkom.

Často som ho počul sťažovať sa na nepomer, ktorý je medzi jeho spoločenským postavením, preto som mu radil, aby ostatok svojho majetku uložil na doživotnú rentu; urobil podľa mojej rady a zdvojnásobil tak svoje príjmy.

Ten slávny breviár zostal v rodine a gróf de Spada bol jeho majiteľom: prechádzal s otca na syna, lebo divný záver jediného testamentu, ktorý našli, robil ho skutočnou relikviou, uchovávanou v rodine s poverčivou úctou. Bola to kniha, zdobená utešenými gotickými postavami, a taká ťažká od zlata, že ju sluha vo veľké, slávnostné dni nosil vždy pred kardinálom.

Pri pohľade na listiny rozličného druhu, dekréty, smluvy, pergameny, ktoré opatrovali v rodinnom archíve a ktoré všetky pochádzaly od otráveného kardinála, začal som sa aj ja, ako to predo mnou urobilo dvadsať sluhov, dvadsať intendantov, dvadsať sekretárov, prehŕňať v ohromných sväzkoch, no pri všetkej horlivosti a svedomitosti hľadania nenašiel som celkom nič. A predsa nielen že som čítal, ale som aj napísal obšírnu a skoro na deň podrobnú históriu borgiovského rodu len preto, aby som sa presvedčil, či nejakým spôsobom nevzrástol majetok týchto kniežat pri smrti kardinála Cesareho Spadu, a nezbadal som nič, okrem prírastku, vzniklého majetkom kardinála Rospigliosiho, jeho druha v nešťastí.

Bol som si takrečeno celkom istý, že dedičstvo nepripadlo ani Borgiovcom, ani rodine, ale že zostalo bez práva ako poklady arabských povestí, ktoré, strážené duchom, spia v lone zeme. Pátral som, skúmal, preratujúc tisíc a tisíc ráz príjmy i výdavky tejto rodiny od tristo rokov; všetko darmo, zostal som v nevedomosti a gróf Spada v núdzi.

Môj pán zomrel. Okrem svojej doživotnej renty a rodinného archívu mal päťtisícsväzkovú bibliotéku a ten slávny breviár. Poručil mi to všetko aj s tisíckou rímskych toliarov s podmienkou, že dám slúžiť výročité omše a že sostavím rodostrom a napíšem históriu jeho rodu, čo som splnil veľmi presne…

Buďte pokojný, drahý Edmond, blížime sa ku koncu.

Roku 1807, mesiac pred mojím uväznením a štrnásť dní po smrti grófa Spadu, 25. decembra — skoro pochopíte, prečo som si zapamätal dátum tohto pamätného dňa — zas som čítal tisíc ráz tie listiny, ktoré som usporadoval. Palác sa totiž stal majetkom iného a ja som sa chystal opustiť Rím, vziať so sebou asi dvanásťtisíc libier, ktoré tvorily môj celý majetok, bibliotéku a ten povestný breviár a osadiť sa vo Florencii; tu, ustatý stálym študovaním a necítiac sa najlepšie po trochu ťažkom obede, sklonil som hlavu na ruky a zaspal som: boly tri hodiny popoludní.

Zobudil som sa, keď hodiny bily šiestu.

Zdvihol som hlavu; bol som v čírej tme. Zazvonil som, aby mi priniesli svetlo, neprišiel nik; rozhodol som sa, že sa obslúžim sám. Bol to zvyk filozofa, ktorý som si musel osvojiť. Jednou rukou som vzal prichystanú sviecu a druhou, keďže zápalková škatuľka bola prázdna, hľadal som nejaký papier, ktorý som zapálil zvyškom ohňa, blikajúcim v kozube. Z obavy, aby som vo tme nevzal cenný papier miesto bezcenného, váhal som, keď mi zrazu sišlo na um, že som v tom povestnom breviári, ležiacom na stole vedľa mňa, videl shora už celkom ožltnutý, starý papier, ktorý vyzeral ako značka a ktorý zbožnou úctou dedičov zostal na svojom mieste cez celé veky. Hľadal som tam práve ten zbytočný papier, našiel som ho, složil, a priblížiac ho k ohňu, zapálil.

Ale v tej miere, ako stúpal oheň, videl som, ako mi sťa by kúzlom pod prstami vystupujú a na liste sa objavujú žltkavé písmená; v tom ma ovládlo zdesenie: skrkval som rukou papier, zahasil oheň, a zažnúc sviečku zrovna na kozube, rozostrel som s nevýslovným pohnutím skrkvaný papier a videl som, že písmená boly písané tajomným, syntetickým atramentom a objavujú sa len v bezprostrednom styku so živým teplom. Viac ako tretina papiera bola plameňom zničená: je to ten papier, ktorý ste čítali dnes ráno, Dantes; prečítajte si ho ešte raz a potom vám doplním prervané vety a ich neúplný smysel.“

A Faria, prerušiac rozhovor, podal papier Dantesovi, ktorý teraz dychtivo prečítal tieto slová, napísané červenkastým, hrdze podobným atramentom:

„A teraz,“ povedal abbé, „prečítajte si tento druhý papier.“

A podal Dantesovi iný list s inými úryvkami riadkov.

Dantes ho vzal a čítal:

Faria ho sledoval blčiacim pohľadom.

„A teraz,“ riekol, keď videl, že Dantes došiel k poslednému riadku, „spojte obidva útržky a súďte sám.“

Dantes poslúchal; obidva dovedna spojené útržky dávaly tento smysel:

„Dnes 25. apríla 1489, s…úc pozvaný Jeho Svätosťou Alexandrom VI. na obed, a obávajúc sa, že nie… súc azda spokojný s tým, čo som zaplatil za klobúk, chcel by sa stať mojím dedičom a pripra…viť mi osud kardinála Capraru a Bentivoglia, ktorí zomreli jedom… oznamujem svojmu synovcovi Quidovi Spadovi ako svojmu univerzálnemu dedičovi, že som zako…pal na istom mieste, o ktorom vie, lebo ho so mnou navštívil, totiž v… jaskyniach malého ostrova Monte Christo, všetko, čo m…ám v kusoch zlata, minciach, drahokamoch, diamantoch, skvostoch; že len ja… viem o tomto poklade, ktorý má hodnotu dvoch mil…iónov rímskych toliarov, a nájde ho, ak vyzdvihne dvadsiaty balva…n, počítajúc od malého východného zálivu priamo. Na jaskyniach sú dva otvo…ry: poklad je v najvzdialenejšom kú…te druhej, ktorý poklad mu porúčam a postupujem ce…le do vlastníctva ako svojmu jedinému dedičovi.

25. apríla 1498.

Cesar † Spada.“

„Tak teda! Chápete konečne?“ riekol Faria.

„To je deklarácia kardinála Spadu a závet, ktorý tak dlho hľadali?“ spýtal sa Edmond, ešte vždy neveriac.

„Áno, tisíc ráz áno!“

„Kto ju tak rekonštruoval?“

„Ja, ktorý som s pomocou pozostalého fragmentu uhádol ostatok, odmerajúc dĺžku riadkov dĺžkou papiera a vniknúc mocou jasného smyslu do smyslu skrytého práve tak, ako sa v podzemí dáme viesť zbytkom shora vnikajúceho svetla.“

„A čo ste urobili, keď ste získali toto presvedčenie?“

„Chcel som odísť, a skutočne som hneď odišiel, vezmúc so sebou začiatok svojho veľkého diela o jednote talianskeho kráľovstva; ale cisárska polícia, ktorá v tom čase — proti tomu, o čo sa snažil Napoleon, keď sa mu narodil syn — chcela rozdelenie provincií, striehla na mňa: môj rýchly odchod, o príčinách ktorého nemala poňatia, vzbudil jej podozrenie a vo chvíľke, keď som v Piombine vysadal na loď, ma zatvorili.“

„A teraz,“ pokračoval Faria, hľadiac na Dantesa skoro s otcovským výrazom, „teraz, priateľ môj, viete práve toľko, ako ja: ak sa raz spoločne zachránime, polovica pokladu je vaša; ak by som tu zomrel a vy by ste sa zachránili sami, je váš celý poklad.“

„Ale,“ spýtal sa Dantes váhavo, „či nemá ten poklad legitímnejších dedičov, ako sme my?“

„Nie, nie, nebojte sa, rodina vymrela cele; posledný gróf Spada urobil ma i tak svojím dedičom, poručiac mi ten symbolický breviár, poručil mi jeho obsah. Nie, nie, upokojte sa; ak sa zmocníme toho pokladu, môžeme sa mu tešiť bez výčitiek.“

„A vy hovoríte, že ten poklad má hodnotu…“

„Dva milióny rímskych toliarov, v našej mene asi trinásť miliónov.“

„Nie je možné!“ povedal Dantes, žasnúc nad nesmiernosťou sumy.

„Že to nie je možné? A prečo?“ vetil starec. „V XI. storočí rod Spadovcov bol najstarším a najmocnejším rodom. A potom v časoch, keď nebolo podnikov a priemyslu, nie je zriedkavosťou takéto hromadenie zlata a skvostov; ešte aj dnes jestvujú rímske rodiny, ktoré hynú núdzou popri miliónoch, čo majú v diamantoch a drahokamoch, prechodiacich dedične vždy na najstaršieho syna, dotknúť sa ich však nesmie.“

Edmondovi sa zdalo, že sníva: zmietal sa medzi nedôverou a radosťou.

„Zatajoval som vec pred vami tak dlho,“ pokračoval Faria, „hlavne preto, aby som vás vyskúsil, a potom, aby som vás prekvapil. Ak by sme boli ušli pred záchvatom, bol by som vás doviedol na Monte Christo; teraz,“ dodal vzdychnúc, „budete to vy, ktorý ma ta dovediete. A vy sa mi, Dantes, ani nepoďakujete?“

„Poklad patrí vám, priateľ môj,“ riekol Dantes, „patrí jedine vám a nemám naň voskrz práva: nie som vaším príbuzným.“

„Ste mojím synom, Dantes!“ zvolal starec. „Ste dieťaťom môjho zajatia, môj stav ma odsúdil na celibát: poslal vás ku mne Boh, aby ste potešili človeka, ktorý nemôže byť otcom, a väzňa, ktorý nemôže byť slobodným.“

A Faria vystrel za mladým človekom ešte zdravé rameno a Dantes sa mu s plačom vrhol okolo krku.