ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dantes prešiel všetkými stupňami nešťastia, ktorému podliehajú všetci väzni, zabudnutí v žalári.

Začal hrdosťou, ktorá vyplýva z nádeje a z povedomia nevinnosti; potom začal pochybovať o svojej nevinnosti, čo v značnej miere oprávňovalo gubernátora, aby si o ňom myslel, že je duševne chorý; napokon spadol z výšky svojej pýchy a prosil — nie ešte Boha, ale ľudí; Boh je posledné útočište. Nešťastník, ktorý by sa najprv mal obrátiť ku Všemohúcemu, začne skladať v neho svoju nádej až vtedy, keď už všetky ostatné nádeje zlyhaly.

Dantes teda prosil, aby ho vyviedli z tohto väzenia a vrhli do iného, hoc by bolo aj tmavšie a hlbšie. Zmena a nevýhoda bola predsa len zmenou a popriala by Dantesovi niekoľkodenné rozptýlenie.

Prosil, aby mu dovolili prechádzku, povetrie, knihy, nástroje. Odopreli mu všetko, ale to ho nehatilo, prosil neprestajne. Zvykol prihovárať sa novému žalárnikovi, hoci tento bol ešte zamĺknutejší ako predošlý. Ale hovoriť hoc aj k nemému človeku bolo tiež zábavou. Dantes hovoril, aby počul zvuk vlastného hlasu: pokúsil sa hovoriť v samote, ale to ho desilo.

Za čias, keď býval na slobode, Dantes si často s hrôzou predstavoval siene väzení, preplnených tulákmi, lupičmi a vrahmi, z ktorých odpudzujúcej veselosti vznikajú bezuzdné orgie a úžasné priateľstvá. Bol už tak ďaleko, že si želal, aby ho vrhli do niektorých z týchto brlohov, aby videl iné tváre, okrem tváre bezcitného žalárnika, ktorý nechcel hovoriť. Túžil po galejach, po ich ponižujúcom rúchu, po guli pri nohách a po znaku, vypálenom na ramene. Galejníci boli aspoň v spoločnosti bližných, vdychovali povetrie, videli oblohu; galejníci boli veľmi šťastní.

Raz prosil žalárnika, aby pre neho vyžiadal akéhokoľvek spoločníka, hoc aj toho šialeného abbého, o ktorom počul. Pod hocijako tvrdým povrchom žalárnika zostane vždy kúsok človeka. Hoci jeho tvár neprezradila nič, žalárnik často z hlbín srdca ľutoval nešťastného mladého človeka, pre ktorého väzenie bolo také kruté; predniesol žiadosť čísla 34 gubernátorovi. Ten však s opatrnosťou politika si predstavoval, že Dantes chce vzbúriť väzňov, osnovať sprisahanie, zabezpečiť si priateľskú oporu pre pokus o útek — a žiadosť odmietol.

Dantes vyčerpal všetky možnosti ľudskej pomoci. A ako sme už povedali a ako sa to muselo stať, obrátil sa k Bohu.

Všetky po svete rozptýlené zbožné myšlienky, ktoré osudom schýlení úbožiaci sbierajú, prišly osviežiť jeho ducha; rozpamätal sa na modlitby, ktoré ho naučila matka, a našiel v nich smysel, ktorý mu bol predtým neznámy; veď šťastnému človeku modlitba je jednotvárnou smesou do toho času, kým bolesť objasní nešťastnému vznešenú reč, ktorou sa hovorí k Bohu.

Modlil sa teda nie vrúcne, ale vášnive. Modliac sa nahlas, nedesil sa už svojich slov; bol v akejsi extáze; pri každom vyrieknutom slove videl zažiariť Boha; všetky skutky svojho skromného a strateného života pripisoval vôli mocného Boha, bral si z nich naučenie, dával si úlohy a na koniec každej modlitby vsunul zištné želanie, s ktorým sa ľudia oveľa častejšie obracajú na ľudí ako na Boha: „A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom.“

I pri horlivých modlitbách zostal Dantes vo väzení.

Tu sa jeho duch stal chmúrnym, hmla mu hustla pred očami. Dantes bol jednoduchým človekom bez vzdelania; minulosť zostala pred ním zastrená tmavým závojom, ktorý odhaľuje veda. V samote kobky a v púšti myšlienok nemohol si vyvolať zapadnuté veky, vzkriesiť vymreté národy, vystaviť antické mestá, ktoré obrazotvornosť zväčšuje a poetizuje, ktoré sa stelú pred očami obrovsky, ožiarené jasom neba ako Martinnove babylonské obrazy; Dantes mal len svoju krátku minulosť; takú tmavú prítomnosť a takú pochybnú budúcnosť: mal azda vo večnej tme premýšľať o svetle devätnástich liet! Nemohlo mu teda prísť na pomoc rozptýlenie: jeho rázny duch, ktorý by sa bol najradšej rozletel vekmi, musel zostať vo väzení ako orol v klietke. Priputnal sa teda húževnate k jednej myšlienke, k myšlienke svojho šťastia, ktoré bez zrejmej príčiny zničil neslýchaný osud; vrhol sa teda na túto myšlienku, obracal ju sem a ta, priam trhal ju zubmi, ako v Danteho Pekle nemilosrdný Ugolin kmáše lebku arcibiskupa Rogera. Dantes mal len unikajúcu, na moci založenú vieru; stratil ju, ako ju iní strácajú po dosiahnutí úspechu. On však nedosiahol nič.

Po askéze nasledovalo zúrenie. Edmond vrhal okolo seba rúhania, pred ktorými žalárnik ustupoval s úžasom; otĺkal si telo o múry väzenia; vylieval si jed na všetkom, čo ho obkľučovalo, a hlavne na sebe pre najmenšiu nepríjemnosť, ktorú mu zaviňovalo zrnko piesku, steblo slamy, van povetria. A tu mu prichodil na um ten udavačský list, ktorý mu ukázal Villefort, ktorého sa dotkol, každý riadok blčal na stene ako Baltazárovo: Mene, Tekel, Fares. Hovoril si, že nie pomsta božia, ale nenávisť ľudí ho vrhla do priepasti, v ktorej bol. Odovzdával všetkých tých neznámych ľudí mukám, ktorých predstavu budila v ňom ohnivá obrazotvornosť, a ešte sa mu zdalo, že aj najhroznejšie sú pre nich príliš mierne a príliš krátke; lebo po utrpení prichodí smrť; a v smrti je, keď nie odpočinok, tak aspoň bezcitnosť, ktorá sa mu podobá.

Mysliac na nepriateľa, toľko ráz si pripomínal, že v smrti je mier a že ten, kto chce kruto trestať, potrebuje iné prostriedky, ako je smrť, že upadol do umŕtvujúcej nehybnosti samovražednej myšlienky; beda tomu, kto, ocitnúc sa v nešťastí, utkvie na týchto chmúrnych predstavách! Je to sťa by mŕtve more, ktoré sa stelie ako azúr cudných vĺn, v ňom však plavcove nohy moria sa vždy väčšmi a väčšmi do lepkavého hlienu, ktorý ho priťahuje, sovrie a pohltí. Kto sa raz tak dal zachvátiť, ak mu nepomôže Božia Prozreteľnosť, je stratený, a každým pokusom o záchranu zabŕdne len ešte hlbšie v smrti.

No tento stav morálnej agónie je menej hrozný ako utrpenie, ktoré ho predchádzalo, a ako trest, ktorý ho bude nasledovať; je akási závratná útecha, ktorá nám ukazuje rozďavený pažerák, ale na dne pažeráka ničotu. Dôjduc až sem, Edmond v tej myšlienke našiel istú útechu; všetky bolesti, všetko utrpenie, rad úžasných videní, ktoré sa stíhaly, zdalo sa, že miznú z kúta väzenia, kde mohol zastať nečujnou nohou anjel smrti. Dantes hľadel pokojne na svoj minulý život a s hrôzou na budúci a vybral si tento stredný bod, ktorý sa mu zdal útulkom.

„Predtým,“ hovoril si vtedy, „na ďalekých cestách, keď som bol ešte človekom a keď ten slobodný a mocný človek vydával ľuďom rozkazy, ktoré boly plnené, vídaval som mračiť sa nebo, hučať a jačať more, vzrastať búrku na oblohe a ako obrovského orla trepať obidva horizonty peruťami. Vtedy som cítil, že moja loď je len bezvládnym útočišťom, lebo moja loď, ľahká ako páperie v rukách obra, chvela sa a triasla. Potom v hroznom štekote vĺn pohľad na ostré hrany skál zvestoval mi smrť a smrť ma desila; namáhal som sa všemožne, aby som jej unikol, sbieral som všetky sily muža a sústredil som všetok rozum námorníka, zápasiac s Bohom!… To preto, že som vtedy bol šťastný, a návrat k životu znamenal návrat k šťastiu; to preto, že som nevolal smrť, napokon preto, že sen na lôžku z morských alg a tráv zdal sa mi krutý a že som sa búril pri myšlienke, že ja, ktorý som sa považoval za bytosť, stvorenú na obraz boží, po smrti mám byť pokrmom čajok a supov. Dnes sa má vec inak: stratil som všetko, pre čo by mi mal byť život milý, dnes sa na mňa smrť usmieva ako dojka na dieťa, ktoré chce kolísať; dnes zomieram z vlastného rozhodnutia a zomriem ustatý a uštvaný, ako som zaspával v tých šialene zúfalých večeroch, keď som trojstý raz obišiel chyžu, urobiac tridsaťtisíc krokov, totiž, asi desať míľ.

Keď táto myšlienka vyklíčila v duši mladého človeka, upokojil sa a usmieval; ľahšie sa smieril s tvrdým lôžkom a čiernym chlebom, jedol menej, nespal veľa, a tento zvyšok jestvovania považoval skoro za znesiteľný, zvyšok, o ktorom bol presvedčený, že ho môže, keď chce, odložiť ako obnosenú šatu.

Mal dva druhy smrti; jeden spôsob bol jednoduchý: upevniť vreckovku na mrežu okna a obesiť sa; druhá záležala v tom, že sa bude tváriť, ako by jedol, a zomrieť hladom. Prvá sa Dantesovi veľmi protivila. Vyrástol v hrôze pred morskými lúpežníkmi, pred ľuďmi, ktorých vešajú na sťažeň lode; obesenie považoval za potupný trest, ktorý nechcel uskutočniť na sebe. Rozhodol sa teda pre druhý spôsob a začal ho uplatňovať ešte v ten istý deň.

Minuly asi štyri roky v striedavých premenách, ktoré sme načrtli. Koncom druhého roku Dantes prestal počítať dni a upadol zas do časovej nevedomosti, z ktorej ho bol vytrhol dozorca.

Dantes si povedal: „Chcem zomrieť,“ a vybral si druh smrti. Potom mu pozrel pevne do očú, a obávajúc sa, aby nezmenil rozhodnutie, zaprisahal sa, že ním zomrie.

,Keď mi žalárnik prinesie moje ranné a večerné jedlo,‘ myslel si, ,vyhodím jedlo oblokom, a bude sa zdať, že som ho zjedol.‘

Urobil tak, ako si prisľúbil urobiť. Malým zamrežovaným otvorom, cez ktorý videl len oblohu, denne dva razy vyhadzoval jedlo, najprv s radosťou, potom uvažujúc, napokon s ľútosťou; musel si pripomenúť prísahu, aby mal dosť sily konať ten hrozný úmysel. Hlodavé zuby hladu zapríčinily však to, že jedlo, ktoré v ňom predtým budilo odpor, zdalo sa jeho očiam chutné a čuchu príjemné; zavše misku, ktorá obsahovala jedlo, držal v rukách celú hodinu, upierajúc zrak na kus zhnitého mäsa alebo skazenej ryby a na čierny, plesnivý chlieb. Bol to posledný inštinkt života, ktorý sa v ňom ešte boril a ktorý občas umlčoval jeho rozhodnutie. Tu sa mu už kobka nezdala taká tmavá, jeho stav sa mu zdal menej zúfalý; ešte bol mladý; mohol mať dvadsaťpäť rokov; zostávalo mu pre život päťdesiat rokov, teda dva razy toľko, ako prežil. Koľko udalostí mohlo za taký nesmierne dlhý čas — vypáčiť brány väzenia, rozrumiť múry zámku a vrátiť mu slobodu! Tu chcel zahryznúť do jedla, ktoré si dobrovoľný Tantalus odtŕhal od úst. Však rozpomienka na prísahu sišla mu na um a jeho vznešená povaha bála sa sebaopovrhovania, ak by nedodržal prísahu. Prísny a neústupný zmaril ostatok životných síl a svitol deň, keď už nevládal vstať a vyhodiť oblokom večeru, ktorú mu priniesli.

Na druhý deň už nevidel a skoro nepočul. Žalárnik myslel na ťažkú chorobu, Edmond sa úfal blízkej smrti.

Takto uplynul deň: Dantes cítil nesmiernu otupelosť, ktorá nebola bez istej príjemnosti. Nervózne sťahovanie žalúdka prestalo; páľa smädu sa zmiernila, keď zavrel oči, videl množstvo žiarivých svetiel, ktoré sa podobaly svetlonosom, zachvievajúcim sa nad močarinou: bol to súmrak neznámej oblasti, ktorá sa menuje smrťou. Zrazu asi o deviatej hodine večer začul tlmený zvuk, prenikajúci stenou, pri ktorej ležal.

Toľko špinavého hmyzu sa hemžilo v tom väzení, že Edmond časom zvykol spať tak, že sa nedal vyrušiť takou maličkosťou. Teraz však alebo že mal zdržanlivosťou rozdráždené smysly, alebo zvuk bol silnejší ako inokedy, alebo že v týchto posledných chvíľach všetko získavalo na dôležitosti, Edmond zdvihol hlavu, aby lepšie počul.

Ozývalo sa rovnomerné škrabanie, ktoré sa zdalo pochádzať od obrovského drapu, alebo silného kla, alebo od tlaku akéhosi nástroja na kameni.

Zoslabnutým mozgom mladého človeka prebleskla banálna myšlienka, ktorá je stále blízka duchu väzňa: myšlienka na slobodu. Tento zvuk prichádzal práve vo chvíli, keď pre neho každý zvuk prestával, takže sa mu zdalo, ako by Boh konečne prejavoval súcit s jeho utrpením a posielal mu na výstrahu tento zvuk, aby sa zastavil na okraji hrobu, nad ktorým sa už tackaly jeho nohy. Kto mohol vedieť, či niekto z jeho priateľov, jedna z milovaných bytostí, na ktoré tak často myslel, v tejto chvíli nestarala sa o neho a nevynasnažovala sa zmenšiť priestor, ktorý ich delil?

Však nie, Edmond sa bezpochyby mýlil a bol to asi jeden zo snov, ktoré obletujú bránu smrti.

Jednako Edmond počúval ten zvuk stále. Zvuk trval asi tri hodiny, potom Edmond počul akési sosutie a zvuk zamĺkol.

Po niekoľkých hodinách ozval sa zas silnejšie a z väčšej blízkosti. Edmond sa už začínal zaujímať o činnosť, ktorá mu tvorila spoločnosť, keď zrazu vstúpil žalárnik.

Asi od ôsmich dní, ako sa rozhodol zomrieť, a od štyroch dní, ako začal svoj úmysel uskutočňovať, Edmond ani raz neoslovil tohto mužského a neodpovedal mu, keď sa ho spýtal, čo myslí, akou chorobou je zachvátený, a keď pozeral na neho príliš pozorne, obracal sa ku stene. V ten deň však žalárnik mohol počuť ten tlmený šelest, vzpružiť sa ním, urobiť mu koniec, a tak azda zničiť tušenie nádeje, ktorej číra predstava spríjemňovala Dantesove posledné chvíle.

Žalárnik prinášal raňajky.

Dantes sa zdvihol na lôžku a zosilňujúc hlas, začal hovoriť o všetkom možnom, o zlej akosti jedla, ktoré priniesol, o zime, ktorou trpí v kobke, hundrúc a nadávajúc, aby mohol hlasnejšie hovoriť, a vyčerpávajúc trpezlivosť žalárnika, ktorý práve v ten deň vyžiadal pre chorého väzňa hovädziu polievku a čerstvý chlieb a ktorú polievku a chlieb mu priam prinášal.

Žalárnik na šťastie myslel, že Dantes blúzni; postavil jedlo na zlý, rozheganý stôl, na ktorý ho obyčajne kládol, a odišiel.

Edmond, slobodný, zas s radosťou načúval.

Zvuk stával sa takým jasným, že ho mladý človek mohol počuť bez námahy.

,Niet pochybnosti,‘ hovoril sám sebe, ,keďže zvuk trvá i vo dne, iste pracuje nejaký nešťastný väzeň na svojom oslobodení práve tak ako ja. Ah, keby som bol pri ňom, ako by som mu pomáhal!‘

Však zrazu chmúrny mrak zaclonil zorničku nádeje v tom mozgu, privyknutom na nešťastie, ktorý sa len ťažko mohol vžiť do ľudských radostí. Skrsla v ňom myšlienka, že príčinou zvuku je práca niekoľkých robotníkov, ktorých vláda poverila opravou susednej miestnosti. Mohol to ľahko zistiť, ale ako riskovať tú otázku? Bolo celkom jednoduché vyčkať príchod žalárnika, upozorniť ho na ten zvuk a pozorovať, s akým výrazom ho načúva. Ale či to neznamenalo zradu najcennejších záujmov pre krátke uspokojenie? Na nešťastie Edmondova hlava, sťa prázdna baňa, bola ohúrená šelestením jednej myšlienky, bol taký slabý, že jeho duch sa vznášal ako para a nebol schopný sústrediť sa pevne okolo jednej myšlienky. Edmond videl len jednu možnosť, ako vrátiť svojmu uvažovaniu presnosť a úsudku jasnosť; obrátil zrak na pariacu sa ešte polievku, ktorú žalárnik položil na stôl, vstal, prišiel chvejným krokom ku stolu, vzal misku, primkol ju k ústam a vypil v nej obsaženú tekutinu s pocitom nevýslovnej rozkoše.

Odvážil sa, že na tom prestane: počul totiž, že nešťastní stroskotanci, ktorých našli vysilených hladom, zomreli, lebo sa hltavo najedli príliš silného jedla. Edmond položil na stôl chlieb, ktorý už podniesol k ústam, a šiel si zas ľahnúť. Edmond už nechcel zomrieť.

Onedlho cítil, že sa mu v mozgu vyjasňuje; všetky jeho nejasné a skoro nevystihnuteľné myšlienky zaujaly zas svoje miesta na tej báječnej šachovnici, kde o jeden štvorec viac azda stačí, aby človek získal prevahu nad zvieratami. Vrátila sa mu schopnosť myslieť a s pomocou dôvodov usporadovať myšlienky.

Riekol si:

,Treba sa postarať o dôkaz tak, aby nebol nikto ohrozený. Ak pracuje obyčajný robotník, stačí, keď zaklepem na múr, a on hneď prestane, aby sa dozvedel, kto klepe a prečo. Ale, keďže jeho práca bude nielen dovolená, ale i rozkázaná, o chvíľu bude v nej pokračovať. Ak je to však, naopak, väzeň, mnou zapríčinený zvuk ho nastraší; bude sa báť prezradenia; nechá prácu a dá sa do nej až večer, keď bude myslieť, že každý leží a spí.‘

Edmond vstal znova. Teraz sa mu nohy nepodlamovaly a v očiach sa mu netmelo. Šiel do rohu väzenia, odlomil vlhkom podožratý kameň a vrátil sa, aby zaklepal na múr priam na mieste, kde sa zvuk ohlasoval najjasnejšie.

Zaklepal tri razy.

Hneď po prvom údere zvuk stíchol sťa by čarom.

Edmond načúval z celej duše. Minula hodina, minuly dve, zvuk nezaznel znova. Edmond zapríčinil, že za múrom zavládlo úplné ticho.

Plný nádeje, Edmond zjedol niekoľko kusov chleba, vypil niekoľko dúškov vody, a vďaka silnej sústave, ktorou ho obdarila príroda, cítil sa skoro taký zdravý ako predtým.

Minul deň, a ticho trvalo stále.

Zavítala noc, no zvuk sa neozval znova.

,To je väzeň,‘ vravel si Edmond s nevýslovnou radosťou.

Od tej chvíle sa mu hlava vyjasnila; chuť k životnej činnosti vrátila sa mu v plnej sile.

Noc minula bez ozveny najmenšieho zvuku.

Edmond v túto noc nezažmúril oka.

Nadišiel nový deň, vstúpil žalárnik, priniesol jedlo; Edmond už zjedol staré všetko; zjedol aj nové, načúvajúc stále, ale zvuk sa neozýval znova; chvejúc sa, že azda utíchol navždy, uraziac v kobke desať či dvanásť míľ, otriasajúc niekoľko hodín železnými mrežami v okienku, vracajúc údom pružnosť a silu už dávno zabudnutým cvičením, slovom, chystajúc sa boriť so svojím budúcim osudom, ako zápasník, vypínajúci ramená a natierajúci telo olejom prv, ako vstúpi do arény. V prestávkach tejto horúčkovej činnosti však načúval, či sa zvuk neozýva znova, rozčuľoval sa rozšafnosťou väzňa, ktorý neuhádol, že pri svojej osloboditeľskej práci bol vyrušený iným väzňom, ktorý sa práve tak snažil dostať na slobodu ako on.

Minuly tri dni, minulo sedemdesiatdva smrteľných hodín, minúta počítaná za minútou!

Konečne raz večer, keď napokon odišiel žalárnik, keď Dantes už stý raz priložil ucho k múru, zdalo sa, ako by sa mu nebadaný záchvev bol tupo ozval v hlave, ktorú priložil k mlčiacim kameňom.

Dantes odstúpil, aby upokojil svoj rozčúlený mozog, niekoľko ráz obišiel celu a potom znova priložil ucho na to isté miesto.

Nebolo pochybnosti; niečo sa dialo na druhej strane. Väzeň zbadal nebezpečenstvo pokračovať v práci, dláto zamenil pákou.

Posmelený týmto objavom, Edmond sa rozhodol priskočiť na pomoc neúnavnému pracovníkovi. Najprv odsunul lôžko, za ktorým, ako sa mu zdalo, konalo sa dielo oslobodenia, a hľadal zrakom predmet, ktorým by sa mohol dať do steny, odstrániť vlhkú maltu a napokon vylúpiť kameň.

Jeho zrak nenašiel nič. Nemal ani noža, ani ostrého náčinia, zo železa boly len mreže, ale presvedčil sa už toľko ráz, že sú dobre zamurované, keď sa darmo namáhal, chtiac nimi otriasť.

Celé zariadenie sa skladalo z lôžka, stolice, stola, vedra a krčaha.

Posteľ mala síce železné spojky, ale boly prišraubované ku drevu. Bol by potreboval nástroj, ktorým by bol šrauby vytiahol a spojku odtrhol.

Na stole a stolici nebolo nič, vedro síce malo kedysi ucho, ale bolo odstránené.

Dantesovi ostávala už len jediná pomoc, totiž roztĺcť krčah a dať sa do roboty s ostrým kamenným črepom.

Pustil ho na kamennú dlažbu a krčah sa rozbil. Dantes si vybral dva či tri ostré črepy, ukryl ich v slamníku a ostatné nechal roztratené na dlažbe. Rozbitie krčaha bolo príliš obyčajnou príhodou, aby niekoho znepokojila.

Edmond mal na prácu celú noc, ale robota v tme napredovala zle, lebo musel pracovať podľa hmatu a cítil onedlho, že nedokonalý nástroj otupuje sa o tvrdší kameň. Pritisol lôžko na miesto a čakal deň. S nádejou vrátila sa mu trpezlivosť.

Načúval celú noc a počul, ako neznámy minér pokračuje v podzemnom diele.

Nastal deň, žalárnik vstúpil. Dantes mu povedal, že keď predošlý deň pil z krčaha, sa mu vykĺzol, padol a rozbil sa. Žalárnik, hundrúc, šiel po nový krčah a ani sa nenamáhal posbierať a odniesť črepy starého.

O chvíľu sa vrátil, napomenul väzňa, aby bol opatrnejší, a odišiel.

Dantes počul s nevýslovnou radosťou zaškripieť závoru, keď sa predtým zatvárala, svieralo sa mu srdce. Počúval, ako sa vzďaľuje ozvena krokov. A keď ich zvuk stíchol, Edmond vrhol sa na lôžko, odtiahol ho a pri svite slabého denného svetla, vnikajúceho do väzenia, zhliadol daromnú prácu, ktorú vykonal predošlej noci, útočiac znova na prostriedok kameňa, miesto toho, aby bol začal maltou, ktorou bol vôkol kameň obložený.

Pod vplyvom vlhkosti bola malta sypká.

S radostným trepotom srdca videl Dantes, že sa malta lúpe v odlomkoch; odlomky boly síce celkom drobné, ale za pol hodiny odlúpal ich Dantes asi za hrsť. Matematik by bol mohol vypočítať, že asi prácou dvoch rokov, predpokladajúc, že sa nenarazí na skalu, bolo by možno prekopať chodbu na dve stopy širokú a dvadsať stôp hlbokú.

Väzeň si teraz robil výčitky, že na prácu nepoužil mnohé uplynuvšie hodiny, ktoré zmárnil v nádejach, modlitbách a zúfaní.

Asi od šiestich rokov, čo bol zatvorený, koľkú prácu mohol vykonať, hoc by aj bola napredovala len veľmi pomaly!

Táto myšlienka dodala mu novej horlivosti.

Po troch dňoch podarilo sa mu s neslýchanou opatrnosťou odstrániť maltu a obnažiť kameň; múr bol složený z lámaného kameňa, medzi ktorým kde-tu pre väčšiu hutnosť bol vložený tesaný kameň. Dantes pracoval práve na jednom z týchto tesaných kameňov a teraz šlo o to vyvážiť ho zo základu.

Dantes to proboval nechtami, ale nechty nepostačovaly.

Črepy krčaha, vtisnuté do medzier, sa lámaly, keď ich chcel Dantés použiť za sochor.

Po hodinovom daromnom namáhaní Dantes vstal, majúc čelo uznojené potom úzkosti.

Už vari hneď na začiatku práce mal byť hatený a azda mal čakať, až jeho sused, ktorý mohol tiež ustať, vykoná všetko?

Tu mu umom prebleskla myšlienka. Stál, usmievajúci sa; potom zbrodené čelo mu oschlo.

Žalárnik každý deň prinášal Dantesovi polievku na plechovej rajničke. V tejto rajničke bola polievka pre dvoch väzňov. Edmond totiž zbadal, že nádoba je alebo plná, alebo do polovice prázdna, podľa toho, či žalárnik udelil pokrm najprv jemu alebo jeho susedovi.

Táto rajnička mala dlhú železnú rúčku; po tejto rúčke túžil Dantes, a keby bolo na ňom záležalo, bol by ju zaplatil desiatimi rokmi života.

Žalárnik vylial obsah rajničky do Dantesovho taniera. Keď zjedol polievku drevenou lyžicou, Dantes umyl tanier, ktorý mu takto slúžil každý deň.

Večer postavil Dantes tanier na zem na pol cesty medzi dvere a stôl; žalárnik vkročiac stúpil na tanier a rozbil ho na tisíc kusov.

Teraz nebolo možno nič vyčitovať Dantesovi; chybil, že nechal tanier na zemi, ale chybil aj žalárnik, že nehľadel na cestu.

Žalárnik sa teda uspokojil s hundraním.

Potom sa obzeral, do čoho by nalial polievku; Dantesovo náčinie obmedzovalo sa len na jediný tanier, nebolo teda výberu.

„Nechajte tu rajničku,“ riekol Dantes, „vezmite si ju zas zajtra, keď mi prinesiete raňajky.“

Táto rada prišla vhod pohodlnému žalárnikovi, ktorý takto aspoň nemusel chodiť hore-dolu.

Nechal tam rajničku.

Dantes sa zachvel od radosti.

Teraz zjedol rýchlo polievku i mäso, ktoré podľa väzenského zvyku dáva sa do polievky. Pre istotu však, ak by si žalárnik vec rozmyslel, vyčkal asi hodinu, potom odsunul posteľ, vzal rajničku, vtisol koniec rúčky medzi tesaný, malty zbavený kameň a susedné lámavé kamenie a sťa by zdvihadlom začal ho dvíhať.

Ľahké zakolísanie dokázalo Dantesovi, že sa dielo darí.

A skutočne, o hodinu kameň bol von zo steny, kde vznikla diera, majúca priemer pol druhej stopy. Dantes sosbieral všetku maltu a zaniesol ju do kúta väzenia, kde črepom krčaha nashŕňal sivej hliny a prikryl ňou maltu.

Potom, chtiac využiť noc, keď už náhoda, či skôr jeho vynaliezavý duch vložil mu do rúk taký cenný nástroj, pokračoval v dlabaní priam vášnivo.

Na svitaní vložil zas kameň do diery, pristavil lôžko ku stene a ľahol si.

Na raňajky dostával kus chleba; žalárnik vstúpil a položil chlieb na stôl.

„Neprinášate mi druhý tanier?“ spýtal sa Dantes.

„Nie,“ odvetil žalárnik; „lebo všetko ničíte, rozbili ste krčah a vašou vinou rozbil som tanier. Keby všetci väzni narobili toľko škody, vláda by to nevydržala. Nechám vám rajničku a nalejem vám vždy do nej polievky; tak aspoň vari nerozbijete svoju nádobu.“

Dantes zdvihol oči k nebu a složil ruky pod pokrovcom.

Kúsok železa, ktorý mu zostal, vylúdil z jeho srdca živší vznet vďaky proti nebu ako najväčšie dobrodenia, na ktorých bol účastný v minulom živote.

Ale zbadal, že od toho času, ako začal pracovať, druhý väzeň prestal.

Však to neprekážalo; to nebolo príčinou, pre ktorú by bol mal nechať úmysel; ak sused nepríde k nemu, príde on k susedovi.

Pracoval celý deň bez prestávky. Vďaka novému nástroju, do večera vydlabal viac ako za desať priehrští kamenných trosiek, malty a cementu.

Keď zavítala hodina žalárnikovej návštevy, podľa možnosti čím lepšie ponarovnával ohnutú rúčku rajničky a postavil ju na obvyklé miesto. Žalárnik nalial do nádoby dennú dávku polievky s mäsom, vlastne polievky s rybou, lebo bol práve pôstny deň, a väzni sa museli postiť tri razy do týždňa. Aj podľa toho by bolo bývalo možno počítať čas, keby to počítanie Dantes nebol dávno nechal. Nalejúc polievku, žalárnik odišiel.

Dantes chcel teraz zistiť, či jeho sused skutočne prestal pracovať.

Načúval.

Vládlo úplné ticho, práve tak ako cez tri dni, keď bola práca prerušená.

Dantes si vzdychol; bolo zrejmé, že mu sused nedôveruje.

Jednako Dantes neochabol a pokračoval v práci celú noc. Ale po dvoch či troch hodinách námahy narazil na prekážku. Železo nezaberalo a kĺzalo sa po hladkej ploche.

Dantes omakal rukami prekážku a zbadal, že prišiel na hradu.

Hrada zatarasovala Dantesom vydlabaný otvor.

Teraz bolo treba dlabať pod ním i nad ním.

Nešťastný mladý mužský nemyslel na túto prekážku.

„Oh! Bože môj, Bože môj!“ zvolal. „Toľko som ťa prosil a úfal som sa, že ma vyslyšíš, Bože, ktorý si mi odňal slobodu života, Bože, ktorý si mi odňal mier smrti, Bože, ktorý si ma zas povolal k životu, Bože môj, zmiluj sa nado mnou, nenechaj ma zahynúť v zúfalstve.“

„Kto hovorí o Bohu a súčasne o zúfalstve?“ prehovoril hlas, ktorý sa zdal vinúť z podzemia, a tlmený nepreniknuteľnou prekážkou, zaznieval mladému človeku hrobovým prízvukom.

Edmond cítil, ako sa mu ježia vlasy na hlave, a cúvol na kolenách.

„Ah!“ zašeptal, „počujem hovoriť človeka.“

Štyri či päť rokov Edmond nepočul ľudský hlas okrem žalárnika, a pre väzňa žalárnik nie je človekom: je živou bránou, je mrežou z mäsa a krvi, ktorá je pripojená ku mrežiam železným.

„Menom nebies!“ zvolal Dantes. „Vy, ktorý ste hovorili, hovorte ešte, hoc ma váš hlas nastrašil. Kto ste?“

„Kto ste vy?“ spytoval sa hlas.

„Nešťastný väzeň,“ odpovedal Dantes, ktorý pri odpovediach nerobil ťažkosti.

„Z ktorej krajiny?“

„Z Francúzska.“

„Vaše meno?“

„Edmond Dantes.“

„Vaše povolanie?“

„Námorník.“

„Od kedy ste tu?“

„Od 28. februára 1815.“

„Váš zločin?“

„Som nevinný.“

„Z čoho ste obvinený?“

„Z účasti na sprisahaní pre návrat imperátora.“

„Ako! Pre návrat imperátora? Imperátor teda už nie je na tróne?“

„Vzdal sa vlády vo Fontainebleau r. 1814 a dopravili ho na ostrov Elbu. Ale odkedy ste tu vy, keď o tom nič neviete?“

„Od r. 1811.“

Dantes sa striasol. Ten človek bol vo väzení o štyri roky dlhšie ako on.

„Dobre, nedlabte už,“ hovoril hlas veľmi rýchlo; „len to mi povedzte, ako vysoko je diera, ktorú ste vyryli?“

„Hneď pri zemi.“

„Ako je skrytá?“

„Za mojou posteľou.“

„Bola na iné miesto postavená posteľ v tom čase, ako ste tu?“

„Nikdy.“

„Kam vedie vaša cela?“

„Na chodbu.“

„A chodba?“

„Vychodí na dvor.“

„Beda!“ zašeptal hlas.

„Oh! Bože môj, čo sa stalo?“ zvolal Dantes.

„Stalo sa, že som sa zmýlil, že nepresnosť mojich nákresov ma oklamala, že nedostatok kružidla ma zničil, že čiara, o ktorú som sa na pláne zmýlil, v skutočnosti zodpovedá pätnástim stopám a že som múr, ktorý prekopávate, považoval za múr pevnosti!“

„Vy ste sa teda snažili k moru?“

„Mal som to v úmysle.“

„A keby sa vám to bolo podarilo?“

„Bol by som sa doň hodil, bol by som doplával k niektorému z ostrovov, ktoré sú vôkol zámku If, alebo k ostrovu Daumu, alebo Tiboulenu, alebo ku pobrežiu, a bol by som zachránený.“

„Mohli by ste doplávať až ta?“

„Boh by mi bol dal silu. A teraz je všetko stratené.“

„Všetko?“

„Áno. Zapchajte starostlivo dieru a nepracujte už, nezapodievajte sa ničím a čakajte na moje zvesti.“

„Ale aspoň toľko, kto ste… povedzte mi, kto ste?“

„Som… som… číslo 27.“

„Azda mi nedôverujete?“ spýtal sa Dantes.

Dantesovi sa zdalo, ako by cez klenbu prenikal trpký smiech a dorážal až k nemu.

„Oh! som dobrý kresťan!“ zvolal, tušiac inštinktívne, že ho ten človek chce opustiť. „Prisahám vám na Krista, že by som sa radšej dal zabiť, ako by som vašim i mojim katom mal naznačiť hoc i len tieň pravdy! Ale menom nebies, neodnímajte mi vašu prítomnosť, neodnímajte mi váš hlas, lebo prisahám, rozbijem si o múr lebku, lebo som už na konci so svojimi silami, a vy budete mať moju smrť na svedomí!“

„Koľko máte rokov? Tak sa mi zdá, že váš hlas je hlas mladého mužského.“

„Neznám svoj vek, lebo som nemeral čas odvtedy, ako som tu. Viem len toľko, že mi išlo na devätnásty rok, keď ma uväznili 28. februára 1815.“

„Nie úplných dvadsaťšesť rokov,“ šeptal hlas. „V tom veku ešte človek nebýva zradcom.“

„Oh, nie, nie, prisahám vám,“ opakoval Dantes. „Už som vám povedal a opakujem vám, že by som sa radšej dal rozsekať na kusy, ako by som vás mal zradiť.“

„Dobre ste urobili, že ste ku mne hovorili, dobre ste urobili, že ste ma prosili, lebo som si chcel sostaviť iný plán a vzdať sa vás. Ale váš vek je zárukou, sídeme sa zas, môžete ma čakať.“

„A kedy?“

„Musím zistiť naše výhľady; čakajte, kým vám dám znať.“

„Ale ma neopustíte, nenecháte ma osamote, prídete ku mne, alebo mi dovolíte prísť k vám? Ujdime spolu, a ak nemôžeme ujsť, budeme rozprávať: vy o ľuďoch, ktorých milujete, ja o ľuďoch, ktorých milujem. Predsa len milujete dakoho.“

„Som na svete sám.“

„Tak budete milovať mňa; ak ste mladý, budem vaším druhom; ak ste starý, budem vaším synom. Mám otca, ktorý má teraz asi sedemdesiat rokov, ak žije; miloval som len jeho a devu, ktorá sa volá Mercedes. Otec na mňa nezabudol, to viem iste, ale ona, bohvie, či ešte na mňa myslí. Miloval by som vás, ako som miloval svojho otca.“

„Dobre,“ vravel väzeň, „do videnia zajtra.“

Tieto slová boly povedané s prízvukom, ktorý Dantesa presvedčil; viacej si neželal, vstal, ako vždy opatrne odstránil odlomky malty a pristavil lôžko zas k múru.

Potom sa úplne oddal svojmu šťastiu. Už nebude osamelý a azda sa dostane aj na slobodu. A ak nebude na slobode, bude mať druha, a spoločné väzenie je už len polovičným väzením. Spoločné lkanie je skoro modlitbou; dvojitá modlitba je skoro chválospevom.

Dantés sa celý deň prechádzal po väzení s rozradosteným srdcom. Chvíľami ho radosť priam pridúšala; tu si sadol na lôžko a ruky tisol na hruď. Pri najmenšom zvuku, dorážajúcom zvonka, priskakoval ku dverám. Raz alebo dva razy prelietla mu mysľou obava, aby ho neodlúčili od človeka, ktorého ešte nepoznal a ktorého jednako už miloval ako priateľa.

Bol rozhodnutý, ak by žalárnik odtisol jeho lôžko a sklonil hlavu, aby si prezrel otvor, že mu roztrieska hlavu balvanom, na ktorom stál krčah. Odsúdili by ho na smrť, to vedel dobre. Ale či už nezomieral omrzenosťou a zúfalstvom vtedy, keď ten divotvorný zvuk ho vzkriesil znova k životu?

Večer prišiel žalárnik; Dantes sedel na lôžku, lebo sa mu zdalo, že je tak lepšie zakrytý nedokončený otvor. Pozrel bezpochyby nejako divne na nepohodlného návštevníka, lebo žalárnik sa ho spýtal:

„Tak, chcete vari zas šalieť?“

Dantés neodpovedal, obávajúc sa, aby hlasom neprezradil svoje pohnutie.

Žalárnik odišiel, potriasajúc hlavou.

S príchodom noci Dantes si myslel, že jeho sused použije ticho a tmu na obnovenie rozhovoru, mýlil sa však; noc uplynula, a ani najmenšie hlesnutie neodpovedalo na jeho fibrózne očakávanie. Ale na druhé ráno, keď žalárnik odišiel a Dantes práve odsunul lôžko od steny, začul tri pravidelné údery. Vrhol sa na kolená.

„Ste to vy?“ riekol; „tu som.“

„Odišiel už od vás žalárnik?“ spýtal sa hlas.

„Áno,“ odvetil Dantes, „príde až večer; máme dvanásť hodín slobody.“

„Môžem teda robiť?“ riekol hlas.

„Áno, áno, áno, bez meškania, hneď, prosím vás.“

Zdalo sa mu, že tá časť zeme, na ktorú Dantes, napolo súc skrytý v otvore, opieral sa rukami, pod ním povoľuje. Vrhol sa zpät, kým hŕba zeme a zmrveného kamenia sosula sa do diery, ktorá sa zjavila pod otvorom, ktorý vydlabal on. A tu v pozadí tejto tmavej diery, ktorej hĺbku nemohol odhadnúť, zjavila sa hlava, ramená, a napokon celý človek, ktorý sa dosť zručne pretiahol cez vydlabaný otvor.