ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Danglars na druhý deň bol zasa hladný; povetrie tejto jaskyne napomáhalo trávenie; väzeň si myslel, že v ten deň nebude mať výdavky: pretože bol sporivým človekom, skryl si pol kurčaťa a kus chleba v kúte cely.

Ale sotva sa najedol, bol smädný: na to zabudol.

Premáhal smäd tak dlho, kým cítil, že sa mu vyschnutý jazyk priliepa na podnebie.

Nemôžuc už premôcť pálčivosť, ktorá ho zožierala, zavolal.

Stráž otvorila dvere; zjavila sa nová tvár.

Bankár, mysliac, že bude výhodnejšie vyjednávať so starým známym, zavolal Peppina.

„Tu som, Excelencia,“ hlásil sa zbojník, pribehnúc ochotne, čo sa zdalo Danglarsovi dobrým znamením, „čo si žiadate?“

„Piť,“ povedal väzeň.

„Excelencia,“ riekol Peppino, „iste viete, že ceny vína v okolí Ríma sú nesmierne.“

„Dajte mi teda vody,“ povedal Danglars, chtiac odraziť úder úderom.

„Ó, Excelencia, voda je ešte vzácnejšia ako víno; teraz je také sucho.“

„A, tak sa zdá, že sa to zasa začína,“ poznamenal Danglars.

A nešťastník sa usmieval, chtiac ukázať, ako by žartoval, ale zato mu na sluchy vystupoval pot.

„Hľaďte, priateľ,“ riekol, vidiac, že sa Peppino správa cele nevšímavo, „žiadam si pohár vína; odopriete mi ho?“

„Už som vám povedal, Excelencia,“ odvetil vážne Peppino, „že nepredávame nadrobno.“

„Prosím vás, dajte mi teda fľašu.“

„Aké?“

„Najlacnejšie.“

„Obidva druhy sú za tú istú cenu.“

„Po čom?“

„Za dvadsaťpäťtisíc frankov fľaša.“

„Povedzte,“ zvolal Danglars takým trpkým tónom, že v rozpätí ľudského hlasu len Harpagon by bol mohol nájsť podobný, „povedzte, že ma chcete odrať, bude to prv ako takto, keď mi kožu trháte po kuse!“

„Môžbyť, že to má pán na mysli,“ riekol Peppino.

„Kto je to, ten pán?“

„Ten, ku ktorému vás predvčerom doviedli.“

„A kde je?“

„Tu.“

„Dovoľte mi shovárať sa s ním.“

„To je ľahká vec.“

O chvíľu bol Luigi Vampa u Danglarsa.

„Volali ste ma?“ opýtal sa väzňa.

„Vy, pane, ste vodcom ľudí, ktorí ma sem doviedli!“

„Áno, Excelencia.“

„Aké výkupné chcete za mňa? Vravte.“

„Nuž, len tých päť miliónov, ktoré máte pri sebe.“

Danglarsovo srdce zachvátil hrozný kŕč.

„Mám len to na svete, je to ostatok ohromného majetku; ak mi ho vezmete, vezmete mi život.“

„Máme zakázané preliať vašu krv…“

„A kto vám to zakázal?“

„Ten, koho poslúchame.“

„Vy teda niekoho poslúchate?“

„Áno, veliteľa.“

„Myslel som, že ste vy sami veliteľom.“

„Som veliteľom týchto ľudí, ale iný človek je mojím veliteľom.“

„A ten veliteľ poslúcha niekoho?“

„Áno.“

„Koho?“

„Boha.“

Danglars sa na chvíľu zamyslel.

„Nechápem vás,“ riekol potom.

„Môžbyť.“

„A ten veliteľ vám povedal, aby ste sa ku mne tak správali?“

„Áno.“

„Prečo to robí?“

„Neviem.“

„Moje vrecko sa však vyprázdni.“

„Iste.“

„Počujte,“ riekol Danglars, „chcete milión?“

„Nie.“

„Dva milióny?“

„Nie.“

„Tri milióny?… Štyri… Počujte, štyri? Dám vám ich, ak ma pustíte.“

„Prečo nám ponúkate štyri milióny za to, čo stojí päť miliónov?“ povedal Vampa. „To je úžera, pán bankár, alebo by som tomu nesmel rozumieť.“

„Berte si všetko, berte si všetko, vravím, zabite ma!“ zvolal Danglars.

„Upokojte sa, Excelencia, upokojte sa! Rozprúdi sa vám krv a dostanete takú chuť do jedenia, že by ste prejedli denne milión; do čerta, buďte lepší gazda!“

„Ale čo sa stane, keď nebudem mať peniaze, ktorými by som vám mohol zaplatiť?“ zvolal zúfalo Danglars.

„Nuž, potom budete hladovať.“

„Budem hladovať?“ opakoval Danglars, zblednúc.

„Najskôr,“ odvetil ľahostajne Vampa.

„Ale veď vravíte, že ma nechcete zabiť!“

„Nie.“

„A či ma chcete nechať umrieť od hladu?“

„To je niečo iné.“

„Nuž, podliaci,“ skríkol Danglars, „ja prekrižujem vaše nízke výpočty! Keď mrieť, nuž mrieť, radšej nech je tomu hneď koniec! Trápte ma, mučte ma; zabite ma, ale môj podpis už nedostanete!“

„Ako sa vám páči, Excelencia,“ odvetil Vampa.

A vyšiel z cely.

Danglars, revúc, vrhol sa na kozie lôžko.

Akí to boli ľudia? Kto bol ten neviditeľný veliteľ? Aké plány mal s ním? A keď sa každý môže vykúpiť, prečo len on nie?

Ó, smrť, rýchla, násilná smrť bola rozhodne dobrým prostriedkom na oklamanie zúrivých nepriateľov, ktorí ako by na ňom vykonávali nepochopiteľnú pomstu.

Áno, ale umrieť!

Vo svojom životnom behu, takom dlhom, teraz azda prvý raz myslel Danglars na smrť s túžbou a strachom. Ale zavítala chvíľa, keď treba do očú pozrieť ukrutnému prízraku, ktorý žije vo vnútri každej bytosti a ktorý mu opakuje pri každom údere srdca: Umrieš!

Danglars sa podobal divým zverom, ktoré honba rozjaruje, potom však ženie do zúfalstva, a ktoré, vďaka zúfalstvu, sa zavše zachránia.

Danglars myslel na útek.

Ale steny boly zo samých skál a pred jediným východom, ktorý mala cela, bol čítajúci mužský a za ním sa prechádzaly puškami ozbrojené tône.

Svojmu predsavzatiu nepodpísať ostal verný dva dni; potom si žiadal pokrm a ponúkol zaň milión.

Doniesli mu výtečnú večeru a vzali za ňu milión.

Od toho času život úbohého väzňa bol ustavičným uchyľovaním sa od predsavzatia. Pretrpel už toľko, že už nechcel viacej trpieť, a poddával sa všetkým podmienkam; po dvanástich dňoch, raz popoludní, keď sa naobedoval ako za krásnych čias svojho bohatstva, porátal svoju hotovosť a zistil, že vydal na doručiteľa toľko poukážok, že mu ostávalo už len päťdesiattisíc frankov.

Tu sa s ním stala čudná zmena: on, ktorý sa zriekol piatich miliónov, pokúšal sa zachrániť posledných päťdesiattisíc frankov; miesto toho, aby dal tých päťdesiattisíc, rozhodol sa, že radšej bude žiť zasa životom, plným odriekania; mal záblesky nádeje, ktoré hraničily so šialenosťou. On, ktorý tak dávno zabudol na Boha, rozpamätal sa na neho a povedal si, že Boh niekedy O chvíľu bol Luigi Vampa u Danglarsa.

„Volali ste ma?“ opýtal sa väzňa.

„Vy, pane, ste vodcom ľudí, ktorí ma sem doviedli!“

„Áno, Excelencia.“

„Aké výkupné chcete za mňa? Vravte.“

„Nuž, len tých päť miliónov, ktoré máte pri sebe.“

Danglarsovo srdce zachvátil hrozný kŕč.

„Mám len to na svete, je to ostatok ohromného majetku; ak mi ho vezmete, vezmete mi život.“

„Máme zakázané preliať vašu krv…“

„A kto vám to zakázal?“

„Ten, koho poslúchame.“

„Vy teda niekoho poslúchate?“

„Áno, veliteľa.“

„Myslel som, že ste vy sami veliteľom.“

„Som veliteľom týchto ľudí, ale iný človek je mojím veliteľom.“

„A ten veliteľ poslúcha niekoho?“

„Áno.“

„Koho?“

„Boha.“

Danglars sa na chvíľu zamyslel.

„Nechápem vás,“ riekol potom.

„Môžbyť.“

„A ten veliteľ vám povedal, aby ste sa ku mne tak správali?“

„Áno.“

„Prečo to robí?“

„Neviem.“

„Moje vrecko sa však vyprázdni.“

„Iste.“

„Počujte,“ riekol Danglars, „chcete milión?“

„Nie,“ podávajúc mu peňaženku, „a nechajte ma žiť tu, v tejto jaskyni; nežiadam si už slobodu, chcem len žiť.“

„Trpíte teda veľmi?“ spýtal sa Vampa.

„Ó, áno, trpím, a to kruto!“

„A sú predsa ľudia, ktorí ešte viacej trpeli ako vy.“

„Neverím.“

„Ba! Tí, ktorí umreli od hladu.“

Danglars sa rozpomenul na starca, ktorého videl vo chvíľach halucinácie v chudobnej izbe umierať na lôžku.

Udrel čelom o zem, zastonal.

„Áno, pravda je, iní ešte viac trpeli ako ja, ale to boli aspoň mučeníci.“

„Kajate sa aspoň?“ riekol chmúrny, slávnostný hlas, pri ktorom Danglarsovi vstaly dubkom vlasy na hlave.

Jeho zoslabnutý zrak namáhal sa rozoznať predmety a zbadal za zbojníkom mužského, zahaleného do plášťa a miznúceho v tôni kamenného stĺpu.

„Z čoho sa mám kajať?“ bľabotal Danglars.

„Zo zla, ktoré ste urobili,“ odvetil ten istý hlas.

„Ó, áno, kajam sa, kajam!“ zvolal Danglars.

A vychudnutou päsťou udrel sa do pŕs.

„Odpúšťam vám teda,“ riekol mužský, odhrnúc plášť a postaviac sa do svetla.

„Gróf Monte Christo!“ zvolal Danglars a od hrôzy zbledol ešte väčšmi ako predtým od hladu a biedy.

„Mýlite sa; nie som gróf Monte Christo.“

„Kto ste teda?“

„Som, ktorého ste predali, zradili, zneuctili; som, ktorého nevestu ste sprostituovali; som, po ktorom ste kráčali, chtiac dosiahnuť bohatstvo; som, ktorého otca ste nechali umrieť od hladu, ktorého ste odsúdili na hladovú smrť, a ktorý vám predsa odpúšťa preto, že aj on potrebuje odpustenia; som Edmond Dantes!“

Danglars skríkol a klesol tvárou na zem.

„Vstaňte,“ riekol gróf; „život vám ostane; vaši dvaja spoluvinníci nemali také šťastie: jeden sa zblaznel, druhý umrel. Nechajte si tých ostávajúcich päťdesiattisíc frankov, darujem vám ich; tých päťmiliónov, ktoré ste ukradli sirotincom, už vrátila neznáma ruka. A teraz jedzte a pite; dnes večer ste mojím hosťom. Vampa, keď sa ten človek nasýti, bude slobodný.“

Gróf odchádzal a Danglars ešte vždy ležal na tvári; keď zdvihol hlavu, zbadal už len akúsi tôňu, ktorá mizla v chodbe a pred ktorou sa klaňali zbojníci.

Danglarsa podľa grófovho rozkazu pohostil Vampa, ktorý mu dal doniesť najlepšie víno a najkrajšie druhy talianskeho ovocia; potom ho dal umiestiť v cestovnom koči a nechal ho na ceste, usadiac ho pod strom.

Danglars tam ostal až do rána, nevediac, kde je.

Keď sa rozbrieždilo, videl, že je pri potoku: bol smädný a dovliekol sa k nemu.

Keď sa nahol nad vodu, chtiac sa napiť, videl, že mu vlasy obelely.