ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čiastka väzenia La Force, v ktorej sú zatvorení najväčší vinníci a najnebezpečnejší väzni, menuje sa Dvorom svätého Bernarda.

Trestanci ju nazvali vo svojej ráznej reči Levskou jamou akiste preto, že tam zatvorení väzni majú zuby, ktorými môžu prehrýzť mreže a niekedy pohrýzť i strážnika.

Je to väzenie vo väzení; múry sú tam dva razy také hrubé ako inde. Žalárnik denne dva razy opatrne prezerá masívne mreže a z heraklovskej postavy a chladných prenikavých očí strážnikov možno súdiť, že ich vybrali, aby nad svojimi ľuďmi panovali terorom a čulosťou inteligencie.

Dvor tejto čiastky je obohnaný ozrutnými múrmi, po ktorých šikmo vniká slnce, keď sa odváži sostúpiť do toho pekla telesnej a morálnej ničomnosti. Od chvíle, ako vstali, blúdia po tejto dlažbe plachí, zjašení, ako tieň bledí mužskí, zohýnajúci sa pod nožom, ktorý nad nimi brúsi spravodlivosť.

Tisnú sa, krčia pozdĺž steny, ktorá prijíma a uchováva najviac tepla. Tam stoja, shovárajúc sa medzi sebou po dvaja, ale častejšie osamote, s očami neprestajne obrátenými ku dverám, ktoré sa otvoria, aby na chvíľu prepustily niektorého z obyvateľov toho smutného miesta, alebo aby vrhly do tej priepasti nové bahno zo dna spoločnosti.

Dvor svätého Bernarda má svoju zvláštnu konverzačnú sieň; je to obdĺžnik, rozdelený rovnobežnými mrežami na dve čiastky, ktoré od seba delí na tri stopy široké priestranstvo, aby návštevník nemohol podať väzňovi ruku alebo mu niečo podstrčiť. Táto sieň je chmúrna, vlhká a hrozná, najmä ak pomyslíme na úžasné zvesti, ktoré prenikly cez tieto mreže a pokryly hrdzou železné prúty.

Ale toto miesto, hoci je príšerné, je predsa rajom, kde sa idú vzpružiť do túžobne očakávanej spoločnosti ľudia, ktorí majú sčítané dni. Je taká vzácnosť dostať sa z Levskej jamy inam ako ku bráne svätého Jakuba, na galeje alebo do samoväzby.

Po dvore, ktorý sme opísali a ktorý vydychoval studenú vlhkosť, prechádzal sa mladý človek s rukami vo vreckách, budiaci veľkú zvedavosť v obyvateľoch Levskej jamy.

Bolo by bývalo možné pokladať ho za elegantného človeka podľa strihu šiat, keby neboly bývaly roztrhané. Obnosené však neboly: na nerozodraných miestach hodvábnym leskom sa skvúcu jemnú látku ľahko uhladila starostlivá ruka väzňa, ktorý sa vynasnažoval opraviť ich.

Práve takú starostlivosť venoval batistovej košeli, ktorá od jeho príchodu do väzenia značne zmenila farbu, a lakové topánky si leštil okrajom vreckového ručníčka s vyšívanou korunkou nad začiatočnými písmenami.

Niekoľko chovancov Levskej jamy hľadelo s netajeným záujmom na rafinovanú toaletu väzňa.

„Á, princ sa šľachtí,“ riekol jeden zo zlodejov.

„Je naozaj veľmi driečny,“ podotkol druhý, „a keby mal hrebeň a pomádu, vopchal by do vrecka všetkých pánov v bielych rukaviciach.“

„Jeho kabát bol iste celkom nový, a topánky sa mu tak pekne ligocú! Môže nám to lichotiť, že máme medzi sebou takých slušných ľudí. A tí žandári sú naozaj hlupáci. Zbojníci! Rozdriapať takú toaletu!“

„Je to vraj dobrý chlapík,“ poznamenal iný; „robil všetko… a vo veľkom štýle… Taký mladý, a už ušiel z galejí, to je znamenité!“

Zdalo sa, že človek, ktorého tak ošklive obdivovali, teší sa tej chvále, čiže v ozvene chvály, lebo slovám nerozumel.

Keď bol s toaletou hotový, zašiel k oblôčiku kantíny, o ktorý sa opieral žaláŕnik, a riekol:

„Čujte, pane, požičajte mi dvadsať frankov; vrátim vám ich skoro, u mňa ich nestratíte. Pamätajte, že mám príbuzných, ktorí majú viacej miliónov ako vy centimov. Hľaďte, dvadsať frankov, prosím vás, aby som si mohol vziať osobitnú izbu a župan. Strašne mi je nepríjemné byť stále v šatách a topánkach. Aký je to kabát, pane, pre princa Cavalcantiho!“

Žaláŕnik stisol plecami a obrátil sa mu chrbtom. Ani sa nezasmial slovám, ktoré by boly rozveselily každého človeka, lebo už počul i niečo iné, čiže počul vždy to isté.

„Choďte,“ riekol Andrea, „ste človek bez srdca, a ja sa postarám, aby vás pozbavili miesta.“

Pri týchto slovách sa žaláŕnik obrátil a teraz sa dal do hlasného smiechu.

Ostatní väzni sa priblížili a utvorili kruh.

„Hovorím vám,“ pokračoval Andrea, „že by som si za tú mizernú sumu mohol zaopatriť župan a izbu, aby som mohol slušne prijať návštevu, na ktorú čakám so dňa na deň.“

„Má pravdu, má pravdu!“ súhlasili väzni. „Tisíc hrmených, veď vidno, že je to človek zo slušnej spoločnosti.“

„Tak mu teda požičajte tých dvadsať frankov,“ riekol žalárnik, oprúc sa druhým heraklovským ramenom; „či nie ste povinní urobiť to druhovi?“

„Nie som druhom tých ľudí,“ odvetil pyšne mladý človek; „neurážajte ma, nemáte na to právo.“

Zlodeji pozreli na seba s chmúrnym hundraním a proti aristokratickému väzňovi začínala sa dvíhať búrka, vyvolaná skôr žalárnikovým vyzvaním, ako slovami Andreu.

Strážnik, istý svojím quos ego, keby sa vlny veľmi rozľútily, nechal ich pomaly stúpať, chtiac poučiť nepríjemného žiadateľa a sebe urobiť zábavku, ktorá by mu skrátila celodenné stráženie.

Zbojníci sa už blížili k Andreovi; jedni hundrali:

„Pantofľu! Pantofľu!“

Je to krutá operácia, a to taká, že druha, ktorý u tých pánov upadol do nemilosti, zbijú nie údermi papuče, ale okovanej obuvi.

Iní navrhovali jelito, iný druh zábavy, pri ktorej naplnia skrútený ručník pieskom, kamienkami a dvojsousovými peniažkami, ak ich majú; tým ručníkom šľahajú trestaného ako metlou po chrbte a po hlave.

„Vyšľahajme pekného pána,“ volali niektorí, „pána statočného človeka!“

Ale Andrea sa obrátil k nim, prižmúril jedno oko, oprel jazyk do líca a mľaskal perami; je to jedno z tisíc znamení, ktorými sa dorozumievajú zbojníci, keď musia mlčať.

Bolo to murárske znamenie, ktorému ho naučil Caderousse.

Trestanci poznali svojho človeka.

Ručníky hneď klesly; okovaná topánka putovala zpät na nohu najväčšieho zúrivca. Ozvalo sa niekoľko hlasov, zdôrazňujúcich, že pán má pravdu, že pán môže byť po svojom statočný a že väzni chcú dať príklad slobody myslenia.

Vzbura utíchla. Žalárnika to natoľko prekvapilo, že hneď chytil Andreu za ruku a začal ho prekutávať, pripisujúc tú ráznu zmenu medzi obyvateľmi Levskej jamy nejakému významnejšiemu prejavu, ako je sila pohľadu.

Andrea sa nezdráhal.

Zrazu sa ozval pri oblôčiku hlas.

„Benedetto!“ volal dozorca.

Žalárnik pustil svoju korisť.

„Kto ma volá?“ spýtal sa Andrea.

„Do konverzačnej siene!“ odvetil hlas.

„Vidíte, prišla mi návšteva. Uvidíte, môj drahý pane, či sa smie s Cavalcantim nakladať ako s obyčajným človekom!“

A Andrea, mihnúc sa na dvore ako čierny tieň, vbehol do odchýlených dvierok, vzbudiac obdiv druhov i samého žalárnika.

Volali ho naozaj do konverzačnej siene, a nesmieme sa čudovať menej ako Andrea, lebo mladý chytrák, miesto toho, aby použil danú výhodu a ako obyčajní trestanci dovolával sa svojho vydania písomne, od svojho príchodu do La Force stoicky mlčal.

,Mňa,‘ riekol si, ,rozhodne protežuje nejaký mocný; všetko svedčí o tom: rýchle šťastie, ľahkosť, s akou som prekonal všetky prekážky, improvizovaná rodina, slávne meno, ktoré sa stalo mojím majetkom, zasypávajúce ma zlato, najskvelejšie, mojej ctižiadosti sľúbené spojenia. To, že Fortuna na mňa pozabudla a že môj ochranca nebol prítomný, ma síce zničilo, áno, ale nie celkom, nie navždy. Ruka sa na chvíľu odtiahla, ale sa za mnou vystrie znova a zachytí ma zasa vo chvíli, keď si budem myslieť, že sa rútim do priepasti. Prečo by som sa mal odhodlať na neopatrný krok! Ešte by som si mohol znepriateliť svojho ochrancu. Má dve možnosti pomôcť mi ztadiaľto: tajný útek, kúpený zlatom, a prinútenie sudcov, aby ma prepustili. Vyčkám s vravením a konaním, kým nezbadám, že som celkom opustený, a potom…‘

Andrea si sostavil plán, ktorý možno pokladať za dôvtipný; podliak Andrea bol neohrozený pri útoku a prudký pri obrane. Biedu spoločného väzenia, všemožný nedostatok, všetko strpel. Ale prirodzenosť, či skôr zvyk predsa zvíťazil. Andrea ťažko niesol nahotu, špinu, hlad; čas sa mu míňal pomaly.

Vo chvíli takej nudy zavolal ho dozorcov hlas do konverzačnej siene.

Andreovi od radosti poskočilo srdce. Na návštevu vyšetrujúceho sudcu bolo priskoro a na zavolanie k direktorovi väzenia alebo k lekárovi prineskoro; bola to teda neočakávaná návšteva.

Za mrežami konverzačnej siene, do ktorej zaviedli Andreu, zbadaly jeho oči, rozškerené dychtivou zvedavosťou, zamračenú a inteligentnú tvár pána Bertuccia; intendant s bolestným počudovaním prezeral si mreže, závorami opatrené dvere a za skríženými prútmi pohybujúci sa tieň.

„Ach!“ zvolal Andrea, zasiahnutý do srdca.

„Dobrý deň, Benedetto,“ prehovoril Bertuccio hlbokým, zvučným hlasom.

„Vy? Vy?!“ zvolal mladý človek, obzerajúc sa zdesený okolo seba.

„Nepoznávaš ma, nešťastné dieťa?“ spýtal sa Bertuccio.

„Ticho, ticho,“ vravel prenikavo Andrea, ktorý poznal jemný sluch múrov; „Bože môj, Bože môj, nehovorte tak hlasno!“

„Pravda, rád by si sa so mnou shováral medzi štyrmi očami?“ spýtal sa Bertuccio.

„Áno, áno,“ odvetil Andrea.

„Dobre.“

A Bertuccio vyňal niečo z vrecka, kývol na žalárnika, ktorého postavu bolo možno vidieť za oblôčikom.

„Čítajte,“ riekol.

„Čo je to?“ spýtal sa Andrea.

„Rozkaz, aby ti dali osobitnú izbu a aby som sa mohol s tebou stýkať.“

„Ó!“ zvolal Andrea a vyskočil od radosti.

A hneď všetko premysliac v duchu, riekol si:

,Môj neznámy protektor! Nezabudol na mňa! Robia tajnosti, keď sa chcú rozprávať v osobitnej izbe. Mám ich v ruke… Bertuccia poslal protektor!‘

Žalárnik sa shováral chvíľu s predstaveným, potom otvoril obidvoje zamrežovaných dverí a zaviedol Andreu, ktorý bol bez seba od radosti, do izby v prvom poschodí s výhľadom na dvor.

Izba bola vylíčená vápnom, ako býva vo väzení. Bola veselá a väzňovi sa zdalo, že sa jagá: kachle, posteľ, stoličky a stôl tvorily skvelé zariadenie.

Bertuccio si sadol na stoličku. Andrea sa hodil na posteľ. Žalárnik odišiel.

„Tak, čo mi chceš povedať?“ spýtal sa intendant.

„A vy?“ spýtal sa Andrea miesto odpovede.

„Najprv hovor ty…“

„Ó, nie; vy mi máte všeličo povedať, veď ste ma vyhľadali.“

„Tak dobre. Pokračoval si na ceste zločinnosti: kradol si, vraždil si…“

„Ak ste ma dali zaviesť do osobitnej izby, aby ste mi toto povedali, nemuseli ste sa veru ustávať. To mi je všetko známe. Ale sú veci, o ktorých neviem. O tých hovorme, ak sa vám páči. Kto vás poslal?“

„Ó, ženiete to plnou parou, pán Benedetto!“

„Vidíte, a rovno k cieľu. Usporme si zbytočné slová. Kto vás posiela?“

„Nikto.“

„Ako viete, že som vo väzení?“

„Poznal som ťa už dávno v elegantnom bezočivcovi, ktorý tak rozkošne poháňal kone po Champs-Élysées.“

„Champs-Élysées!… Ach, horí, ako sa vraví v hre na oheň a vodu… Champs-Élysées!… Pohovorme si trochu, ak chcete, o mojom otcovi.“

„A čo som ja?“

„Vy, drahý pane, ste mojím pestúnom… Myslím si totiž, že nie vy ste složili pre mňa stotisíc frankov, ktoré som strovil za štyri či päť mesiacov; nie vy ste mi našli otca Taliana zo šľachtického rodu; nie vy ste ma uviedli do spoločnosti a pozvali ma do Auteuile na istý obed, o ktorom ešte vždy snívam, zároveň s najvyberanejšou parížskou spoločnosťou, s istým kráľovským prokurátorom, s ktorým som mal, žiaľ, udržiavať styky, lebo by mi to teraz bolo veľmi užitočné; a konečne nie vy ste sa za mňa zaručili jedným alebo dvoma miliónmi, keď ma stihla osudná nehoda s odhalením mojich výčinov… Hovorte teda, ctihodný Korzičan, hovorte…“

„Čo ti mám povedať?“

„Pomôžem ti. Práve si hovoril o Champs-Élysées, môj vznešený pestún.“

„Tak čo?“

„Nuž na Champs-Élysées býva veľmi bohatý pán.“

„U ktorého si kradol a vraždil, však?“

„Myslím, že áno.“

„Pán gróf de Monte Christo.“

„Vy ste ho pomenovali, ako vraví pán Racine. Tak, mám sa mu hodiť do náručia, pritisnúť ho k srdcu a volať: ,Otče! Otče!‘ ako vraví pán Pixérécourt?“

„Nežartujte,“ odvetil vážne Bertuccio, „a nech také meno nie je tu vyslovené tak, ako ste sa ho opovážili vysloviť vy.“

„Ech, prečo nie?“ riekol nedbanlivo Andrea, trochu zmätený slávnostným správaním Bertuccia.

„Preto, lebo kto má to meno, je veľkým miláčikom nebies, aby bol otcom takého podliaka, ako ste vy.“

„Ó, veľké slová…“

„A veľké účinky, ak si nedáte pozor!“

„Vyhrážky!… Nebojím sa ich… Poviem…“

„Myslíte si, že máte do činenia s takými ľuďmi, ako ste sami?“ povedal Bertuccio takým pokojným tónom a s takým jasným pohľadom, že Andreu vzrušilo až do hlbín srdca. „Myslíte, že máte do činenia so svojimi spustlými druhmi z galejí alebo s prostoduchými maznákmi zo spoločnosti?… Benedetto, ste v hrozných rukách, a tie ruky sa chcú pre vás otvoriť; využite príležitosť. Nehrajte sa s bleskom, ktorý na chvíľu odložily, ale ktorý môžu zasa pochytiť, ak im budete chcieť prekážať v slobodnom pohybe.“

„Môj otec!… Chcem vedieť, kto je môj otec!…“ opakoval Benedetto. „Musím sa to dozvedieť, keby som preto mal hneď i zahynúť. Čo mi urobí škandál? Slávu… reklamu… ako hovorí novinár Beauchamp… osoží mi. Ale vy, ľudia veľkého sveta, škandálom vždy niečo stratíte, hoci máte i milióny a erby… Tak, kto je môj otec?“

„Prišiel som ti to povedať…“

„Ach!“ zvolal Benedetto a oči mu zažiarily od radosti.

Vtom sa otvorily dvere a kľučiar riekol Bertucciovi:

„Prepáčte, pane, ale vyšetrujúci sudca čaká na väzňa.“

„To je zakončenie môjho výsluchu,“ vysvetľoval intendantovi Andrea. „Nech ho čert vezme!“

„Zajtra prídem zasa,“ riekol Bertuccio.

„Dobre,“ odvetil Andrea. „Páni žandári, som vám k službám… Ach, drahý pane, nechajte v kancelárii desať toliarov, aby mi dali, čo tu potrebujem.“

„Dobre,“ odvetil Bertuccio.

Andrea mu podával ruku, Bertuccio svoju ponechal vo vrecku a zaštrngal v nej niekoľkými strieborniakmi.

„To som chcel povedať,“ riekol Andrea s úškľabkom, ale cele opanovaný Bertucciovou mimoriadnou spokojnosťou.

,Azda by som sa bol mýlil“ spýtal sa v duchu sám seba, vstupujúc do zamrežovaného koča, ktorý parížski väzni volajú ,šalátový kôš‘. ‚Uvidíme!…‘

„Teda do videnia zajtra!“ riekol, obracajúc sa k Bertucciovi.

„Do videnia zajtra!“ odvetil intendant.