ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posledné udalosti zaujímaly celý Paríž. Emanuel a jeho žena hovorili o nich vo svojom salóne v ulici Meslay s pochopiteľným prekvapením; porovnávali tie tri pohromy, ktoré tak náhle a neočakávane stihly Morcerfovcov, Danglarsovcov a Villefortovcov.

Maximilián, ktorý ich prišiel navštíviť, zdanlivo počúval ich rozhovor, ale, hoci bol prítomný, naozaj noril sa do bezcitnej neúčasti.

„Či je to nie tak, Emanuel,“ vravela Júlia, „ako by všetci tí bohatí a včera ešte takí šťastní ľudia, zaisťujúc si majetok, šťastie a úctu, boli vo svojej vypočítavosti zabudli na daň zlému duchu, a že ten, ako zlá rusalka v Perraultových povestiach, ktorú zabudli pozvať na nejakú svadbu alebo na krstenie, zjavil sa neočakávane a pomstí sa pre tú zábudlivosť?“

„Aké pohromy!“ zvolal Emanuel, mysliac na Morcerfa a Danglarsa.

„Aké utrpenie!“ riekla Júlia, mysliac na Valentínu, ktorú, počúvajúc na svoj ženský inštinkt, nechcela pomenovať pred bratom.

„Ak na nich Boh soslal to nešťastie,“ riekol Emanuel, „je zrejmé, že Boh, ktorý je svrchovaná dobrota, v minulosti tých ľudí nenašiel nič, čo by si zaslúžilo zmiernenie trestu; je zrejmé, že tí ľudia boli prekliati.“

„Nesúdiš veľmi prenáhlene, Emanuel?“ povedala Júlia. „Keby bol niekto povedal, keď môj otec s pištoľou v ruke chystal sa urobiť svojmu životu koniec: ,Ten človek si zaslúžil svoj trest,‘ nebol by sa mýlil?“

„Áno, ale Boh nedopustil, aby náš otec podľahol, ako nedopustil, aby Abrahám obetoval svojho syna.

Patriarchovi i nám soslal anjela, ktorý v polovici cesty prestrihol krídla Smrti.“

Sotva dopovedal tieto slová, ozval sa zvuk zvonca.

Bolo to znamenie vrátnika, že ide návšteva.

Temer v tej istej chvíli otvorily sa na salóne dvere a na prahu zjavil sa gróf de Monte Christo.

Obidvaja mladí ľudia skríkli od radosti.

Maximilián zdvihol hlavu a zasa ju sklonil.

„Maximilián,“ riekol gróf, ako by nebol zbadal rozličný dojem, ktorý vyvolal jeho príchod u domácich, „idem pre vás.“

„Pre mňa?“ riekol Morrel, ako by sa prebúdzal zo sna.

„Áno,“ odvetil Monte Christo. „Či sme sa nedohovorili, že pôjdete so mnou, a neoznámil som vám vopred, že sa máte prichystať?“

„Tu som,“ povedal Maximilián, „prišiel som sa s nimi rozlúčiť.“

„A kde idete, pán gróf?“ spýtala sa Júlia.

„Najprv do Marseille, madame.“

„Do Marseille?“ opakovali obidvaja mladí ľudia jednohlasne.

„Áno, a vezmem vám vášho brata.“

„Ach, pán gróf,“ riekla Júlia, „vráťte nám ho uzdraveného!“

Morrel sa odvrátil, aby utajil svoje zapýrenie.

„Zbadali ste teda, že chorľavie?“ spýtal sa gróf.

„Áno,“ odvetila mladá žena, „a obávam sa, že sa s nami nudí.“

„Rozoberiem ho,“ povedal gróf.

„Hotový som, pane,“ riekol Maximilián. „S Bohom, drahí priatelia; s Bohom, Emanuel, s Bohom, Júlia!“

„Ako to? S Bohom?“ zvolala Júlia. „Vy odchádzate tak nečakane, bez príprav, bez dokumentov?“

„Preťahovanie robí lúčenie len bolestnejším,“ riekol Monte Christo; „presvedčený som, že si Maximilián všetko usporiadal, kládol som mu to na srdce.“

„Batožinu a dokumenty mám prichystané,“ riekol Morrel s ľahostajnou spokojnosťou.

„Znamenite,“ zvolal Monte Christo s úsmevom; „vidno presnosť dobrého vojaka!“

„A to nás opustíte tak zrazu?“ riekla Júlia. „Nedožičíte nám ani dňa, ani hodiny?“

„Môj koč čaká pred bránou, madame; musím byť o päť dní v Ríme.“

„Ale Maximilián azda nejde do Ríma?“ pýtal sa Emanuel.

„Idem ta, kde sa páči grófovi zaviesť ma,“ odvetil Morrel so smutným úsmevom; „patrím mu ešte mesiac.“

„Bože môj, ako to hovorí, pán gróf!“

„Maximilián ma sprevádza,“ riekol gróf s láskavou presviedčavosťou, „buďte teda bez starosti o svojho brata.“

„S Bohom, sestra,“ opakoval Morrel, „s Bohom, Emanuel!“

„Svojou ľahostajnosťou mi rozrýva srdce,“ riekla Júlia. „Ó, Maximilián, Maximilián, ty pred nami niečo tajíš!“

„Ech,“ poznamenal Monte Christo, „vráti sa vám veselý, usmiaty a plný radosti.“

Maximilián vrhol na Monte Christa pohŕdlivý, temer nahnevaný pohľad.

„Poďme,“ riekol gróf.

„Prv, ako odídete, pán gróf,“ riekla Júlia, „dovolíte mi povedať všetko, čo sme nedávno…?“

„Madame,“ prerušil ju gróf, chytiac ju za obidve ruky, „čokoľvek mi poviete, nebude to, čo čítam vo vašich očiach, to, čo vaše srdce cíti a čo moje vytušilo. Mal som zmiznúť ako dobrodinci z románu a nevidieť vás už. Ale táto ctnosť presahuje moje sily, lebo som slabý a márnivý človek, a preto, že zvlhnutý, radostný a nežný pohľad mojich blížnych robí mi slasť. Teraz odchodím a som natoľko sebecký, že vám poviem: Nezabudnite na mňa, priatelia, lebo ma už akiste neuvidíte nikdy.“

„Nevidieť vás nikdy!“ zvolal Emanuel, kým po Júliiných lícach kanuly dve veľké slzy. „Nevidieť vás už nikdy! Nie je to teda človek, ale boh, ktorý nás opúšťa, a ten boh vstúpi zasa na nebesá, keď sa bol zjavil na zemi a robil tu dobre!“

„Nevravte to,“ povedal rýchlo Monte Christo, „nevravte to nikdy, priatelia; bohovia nikdy nerobili zle, bohovia sa zastavia tam, kde sa chcú zastaviť; náhoda nie je silnejšia ako oni, ktorí jej rozkazujú. Nie, som človek, Emanuel, a váš obdiv je taký nemiestny, ako sú vaše slová rúhavé.“

A pritisnúc na svoje pery Júliinu ruku, ktorá sa mu hodila do náručia, druhú ruku podal Emanuelovi; potom sa rozlúčil s domom, v ktorom hosťom bolo šťastie, pokynul Maximiliánovi, ktorý šiel za ním zadumaný, necitný a konšternovaný, aký bol ustavične od smrti Valentíny.

„Vráťte môjmu bratovi radosť,“ šepla Monte Christovi do ucha Júlia.

Monte Christo jej stisol ruku, ako jej ju stískal pred jedenástimi rokmi na schodoch, ktoré viedly k Morrelovej pracovni.

„Dôverujete stále námorníkovi Simbadovi?“ spýtal sa jej s úsmevom.

„Ó, áno!“

„Tak teda len žite v pokoji a dôvere v Pána…“

Ako sme povedali, cestovný koč stál pred bránou. Štyri mocné kone potriasaly hrivami a netrpezlivo kopaly kopytami do dlažby.

Pod schodmi čakal Ali; tvár sa mu ligotala od potu; zdalo sa, že prišiel z dlhej cesty.

„Tak,“ pýtal sa ho gróf po arabsky, „bol si u starca?“

Ali prisvedčil.

„Podržal si mu pred očami list, ako som ti rozkázal?“

„Áno,“ zasa úctivo pokynul otrok.

„A čo povedal, či skôr, čo urobil?“

Ali si stal do svetla, aby ho jeho pán dobre videl, a umne napodobňujúc starcovu tvár, zavrel oči, ako robieval Noirtier, keď chcel povedať: Áno.

„Dobre, prijíma,“ riekol Monte Christo; „poďme!“

Sotva vyriekol to slovo, koč už zarachotil a pod konskými kopytami sa zaiskrilo. Maximilián sa oprel bez slova do rohu.

Minulo pol hodiny. Koč zrazu zastal. Gróf potiahol hodvábnu šnúru, ktorú mal Ali pripevnenú na prste.

Núbijec soskočil a otvoril dvierka.

Noc žiarila hviezdami. Boli hore na Villejuife, na planine, zkade sa Paríž zdá tmavým morom s miliónmi svetiel, ktoré upomínajú na fosforeskujúce vlny. Sú to naozaj vlny, vlny hlučnejšie, náruživejšie, pohyblivejšie, besnejšie a dravšie ako vlny rozbúreného oceána, vlny, ktoré nepoznajú pokoj ako morské vlny, ktoré sa ustavične srážajú, ustavične sa penia, stále pohlcujú…

Gróf ostal sám a na pokyn jeho ruky koč odišiel o niekoľko krokov napred.

Tu so skríženými rukami dlho hľadel na tú pec, v ktorej sa roztápajú, miesia a formujú všetky myšlienky, ktoré chrlí žeravý hrtan, aby pohly svetom. Potom, dlho tkvejúc mocným pohľadom na Babylone, ktorý inšpiruje náboženských básnikov práve tak, ako posmeškujúcich materialistov, zašeptal, skloniac hlavu a somknúc ruky sťa by k modlitbe:

,Veľké mesto! Nie je tomu ani šesť mesiacov, čo som vstúpil do tvojich brán. Myslím, že ma ta zaviedol duch boží a vyvádza ma ztade víťazne; tajomstvo svojho pobytu medzi tvojimi múrmi sveril som Bohu, ktorý jedine mohol čítať v mojom srdci; len on vie, že odchádzam bez nenávisti a pýchy, ale nie bez ľútosti; len on vie, že nepoužil som moc, ktorú mi sveril, ani pre seba, ani pre daromné ciele. Ó, veľké mesto! V tvojich nepokojných útrobách našiel som, čo som hľadal; ako trpezlivý baník pohol som nimi, aby som ztade vykántril zlo. Moje dielo je dokončené, vykonal som svoju úlohu; teraz mi už nemôžeš poskytnúť ani radosti, ani žalosti. S Bohom, Paríž, s Bohom!‘

Jeho zrak ešte objal širokú rovinu ako zrak nočného ducha; prejdúc si rukou po čele, gróf zasa vstúpil do koča, dvierka sa za ním zavrely a skoro potom koč zmizol na druhej strane vrchu, sprevádzaný oblakom prachu a rachotom kolies.

Prešli dve míle, neprehovoriac ani slova. Morrel sníval a Monte Christo ho pozoroval.

„Morrel,“ prehovoril gróf, „ľutujete azda, že ste šli so mnou?“

„Nie, pán gróf, ale opustiť Paríž…“

„Keby som bol myslel, že vás v Paríži čaká šťastie, Morrel, bol by som vás tam nechal.“

„V Paríži odpočíva Valentína, a opustiť Paríž je toľko, ako druhý raz stratiť Valentínu.“

„Maximilián,“ odvetil gróf, „priatelia, ktorých sme stratili, neodpočívajú v zemi, ale sú pochovaní v našom srdci, a je to božia vôla, aby nás vždy sprevádzali. Ja mám dvoch priateľov, ktorí ma tak vždy sprevádzajú: jeden je ten, ktorý mi dal život, druhý, ktorý mi dal múdrosť. Duch obidvoch žije vo mne. Radím sa s nimi, keď mám pochybnosti, a ak som kedy vykonal niečo dobré, mám čo ďakovať ich radám. Spýtajte sa hlasu svojho srdca, Morrel, ak mi máte vždy ukazovať takú zachmúrenú tvár.“

„Priateľ môj,“ povedal Maximilián, „hlas môjho srdca je veľmi smutný a sľubuje mi len nešťastie.“

„Ustatí duchovia majú vlastnosť, že všetko vidia sťa by pod smútočným závojom; duša si sama tvorí svoje obzory; vaša duša je chmúrna, a ona vám robí nebo búrlivým.“

„Azda je to pravda,“ odvetil Maximilián.

A znova začal snívať.

Cestu konali so zázračnou rýchlosťou, ktorá bola jednou z grófových mocí. Mestá, ktoré im ležaly v ceste, mizly ako tiene; prvými jesennými vetrami otriasané stromy zdaly sa im ísť v ústrety ako strapatí obri a tratily sa rýchlo, sotvaže sa s nimi stretli. Na druhý deň ráno prišli do Châlonsu, kde ich čakal grófov parník. Koč hneď dopravili na palubu; obidvaja cestovatelia tam už boli.

Loď bola upravená pre rýchloplavbu a pripomínala indiánsku pirogu; jej dve kolesá podobaly sa dvom krídlam, ktorými sa dotýkala vody ako sťahovavý vták. Sám Morrel pociťoval opojenie rýchlosti a zavše sa zdalo, že vietor, ktorý mu rozvieva vlasy, už-už mu odháňa chmáry s čela.

A gróf, čím väčšmi sa vzďaľovali od Paríža, získaval tým väčší, až nadzemský mier, ktorý, tak sa zdalo, opriada ho aureolou. Zdal sa ako vyhnanec, vracajúci sa do vlasti.

Skoro sa vynorilo pred ich očami Marseille, biele, teplé, živé Marseille, mladšia sestra Tyru a Kartága, po ktorých zdedilo vládu nad Stredozemným morom, Marseille čím staršie, tým jarejšie. Koľko rozpomienok vzkriesil v obidvoch pohľad na okrúhlu vežu, na pevnosť sv. Mikuláša, na Pugetovu radnicu, na prístav a tehlové nábrežia, kde sa obidvaja hrávali v detstve.

Obidvaja sa jednomyseľne zastavili i na Cannebiere.

Dopravná loď chystala sa odplávať do Alžíra; batožina, na palube shromaždení cestujúci, zástup lúčiacich sa, volajúcich a plačúcich príbuzných a priateľov, pohľad, dojímajúci i tých, ktorým sa núka denne, ale ani ten ruch nemohol Maximiliána zbaviť myšlienky, ktorá ho ovládala, keď zastal na širokých dlaždiciach nábrežia.

„Hľaďte,“ riekol, chytiac Monte Christa za rameno, „keď Faraón vplával do prístavu, môj otec stál na tomto mieste; tu sa mi vrhol do náručia ten dobrý človek, ktorého ste zachránili pred smrťou a hanbou; ešte vždy cítim na tvári jeho slzy, a neplakal len on sám, ale pri pohľade na nás slzilo veľa ľudí.“

Monte Christo sa usmial.

„Bol som tam, hľa,“ riekol, ukazujúc Morrelovi na roh ulice.

Keď to povedal, neďaleko miesta, ktoré označil gróf, zaznelo bolestné lkanie; stála tam žena, ktorá kývala jednému z cestovateľov odchádzajúcej lode. Bola zahalená závojom; Monte Christo ju sledoval pohľadom v rozochvení, ktoré by bol Morrel ľahko zbadal, keby jeho oči neboly bývaly upreté na loď v opačnom smere.

„Ó, Bože môj,“ zvolal Morrel, „azda sa len nemýlim! Ten mladý človek, ktorý kýva klobúkom, ten mladý človek v rovnošate je Albert de Morcerf!“

„Áno,“ prisvedčil Monte Christo, „poznal som ho…“

„Ako, veď ste hľadeli na opačnú stranu.“

Gróf sa usmial, ako robil, keď nechcel odpovedať.

A jeho pohľad sa zasa obrátil k zahalenej žene, ktorá zmizla za rohom ulice.

Tu sa obrátil.

„Drahý priateľ,“ riekol Maximiliánovi, „nemáte v tomto meste nijakú robotu?“

„Plakať na otcovom hrobe,“ odvetil Morrel chmúrne.

„Dobre, choďte a počkajte tam na mňa; prídem ta za vami.“

„Odchádzate?“

„Áno… i ja musím urobiť istú pietnu návštevu.“

Morrel položil ruku do ruky, ktorú mu podával gróf. Potom s nevysloviteľne melancholickým kývnutím hlavy odišiel od grófa a šiel k južnej čiastke mesta.

Monte Christo nechal odísť Maximiliána, počkal na tom istom mieste, kým nezmizol, potom sa pohol smerom k Meilhanským alejam, aby vyhľadal domec, ktorý je čitateľom dobre známy od začiatku tejto povesti.

Tento dom stál v tôni veľkého lipového stromoradia, obľúbenej to promenády zaháľajúcich Marseillčanov, zahalený hustou záclonou viniča, ktorý pálčivosťou južného slnca ožltnutým kamením prepletal svoje drsnaté, vekom čierne ramená. Ku dverám, ktoré boly sbité z troch dosák, nepoznájúcich okrem každoročnej opravy ani glej, ani farbu a trpezlivo čakajúcich na to, že ich spojí vlhkosť, viedly dva vychodené kamenné schody. Tento dom, v ktorom naozaj býval starý Dantes, hoci bol vetchý a zrejme chudobný, predsa len bol rozkošný a veselý. Lenže starec býval v podkroví a gróf dal Mercedes k dispozícii celý dom.

Sem vošla žena s dlhým závojom, ktorú Monte Christo videl odchádzať od odbíjajúcej lode; zatvárala práve dvere, keď sa gróf zjavil na rohu ulice, takže mu zmizla s očú temer vo chvíli, ako ju zbadal.

Zodraté schody poznal oddávna; vedel oveľa lepšie otvoriť staré dvere ako hocikto iný; ich vnútorná kľučka dvíhala sa klincom so širokou hlávkou.

Vstúpil bez klopania, bez upozornenia, ako priateľ, ako domáci pán.

Na konci chodby, dláždenej tehlou, bol vchod do záhradky, ktorá oplývala slncom, teplom a svetlom; v nej Mercedes na označenom mieste našla sumu, o ktorej jemnocitný gróf povedal, že ju tam uložil pred dvadsiatimi štyrmi rokmi; s prahu domových dverí bolo vidieť prvé stromy záhrady.

Zastanúc na prahu, Monte Christo začul vzdych, podobný vzlyku; pozrúc v tú stranu, zbadal pod krovom virgínskeho jazmínu s hustým lístím a dlhými nachovými kvetmi sklonenú plačúcu Mercedes.

Mysliac, že je pred tvárou neba sama, zdvihla závoj, zakryla si tvár obidvoma rukami, aby sa nepozorovane vyplakala, keď pred synom tak dlho utajovala vzdychy a slzy.

Monte Christo urobil niekoľko krokov napred; piesok mu zaškripel pod nohami.

Mercedes zdvihla hlavu, a vidiac pred sebou mužského, skríkla od ľaku.

„Madame,“ riekol gróf, „keď vám už nemôžem žičiť šťastia, ponúkam vám aspoň potechu: ráčite ju prijať ako od priateľa?“

„Naozaj som veľmi nešťastná,“ odvetila Mercedes; „sama na tomto svete… Mala som aspoň jediného syna, a ten odišiel.“

„Dobre urobil, madame,“ povedal gróf, „má ušľachtilé srdce. Pochopil, že každý mužský povinný je zaplatiť daň vlasti: jeden nadanosťou, iný dômyslom, ten prácou, onen krvou. Keby bol ostal u vás, jeho život bol by sa stal márnym a on by nebol mohol privyknúť na vašu bolesť. Bezvládnosť bola by ho urobila nenávistným; v borbe s prekážkami, ktoré premení na štastie, stane sa veľkým a mocným. Nechže založí vám obidvom budúcnosť, madame; je v dobrých rukách.“

„Ó,“ vzdychla úbohá žena, smutne kývajúc hlavou, „toho šťastia, o ktorom hovoríte a za ktoré sa z hlbín duše modlím, ja neužijem. Vo mne a okolo mňa rozrumilo sa toľko vecí, že cítim, ako by som bola blízka hrobu. Dobre ste urobili, pán gróf, že ste mi dožičili dostať sa do blízkosti miesta, kde som bola taká šťastná: človek má umrieť tam, kde bol šťastný.“

„Ach, madame,“ povedal Monte Christo, „vaše slová trpko a žeravo padajú na moje srdce, tým trpkejšie a žeravejšie, že máte právo nenávidieť ma: zavinil som celé vaše nešťastie. Prečo ma radšej neľutujete, miesto toho, aby ste ma obviňovali? Urobili by ste ma ešte nešťastnejším…“

„Nenávidieť, viniť vás, Edmond…? Nenávidieť, obviňovať človeka, ktorý môjmu synovi zachránil život, lebo, však, mali ste osudný, krvavý úmysel zabiť pánu de Morcerf toho syna, na ktorého bol hrdý? Ó, pozrite na mňa a uvidíte, či je vo mne čo len za mak výčitky.“

Gróf pozrel a jeho pohľad utkvel na Mercedes, ktorá, napoly vstanúc, vystierala k nemu ruky.

„Ó, pozrite na mňa,“ pokračovala s pocitom hlbokej melanchólie, „dnes je už žiara mojich očú znesiteľná, nie sú to už časy, keď som prichádzala usmiať sa na Edmonda Dantesa, ktorý čakal na mňa tamhore pri obloku izbičky, v ktorej býval jeho otec… Od toho času uplynulo mnoho bolestných dní, ktoré ako by medzi mnou a tým časom prehĺbily priepasť. Vás obviňovať, Edmond, vás nenávidieť, priateľ môj? Nie, nenávidím a obviňujem len sama seba. Ó, ja som úbohá!“ zvolala, složiac ruky a pozdvihnúc oči k nebu. „Bola som potrestaná… Mala som zbožnosť, nevinnosť a lásku, tie tri šťastia, z ktorých sú utvorení anjeli, a ja, úbohá, pochybovala som o Bohu.“

Monte Christo sa priblížil k nej o krok a bez slova jej podával ruku.

„Nie,“ riekla Mercedes, odtiahnuc zľahka svoju, „nie, priateľ, netýkajte sa ma. Ušetrili ste ma, hoci zo všetkých, ktorí vám ublížili, najvinnejšia som bola ja. Všetci ostatní boli nenávistní, hrabiví, sebeckí, ja som bola zbabelá. Oni túžili, ja som sa bála… Nie, nestískajte mi ruku, Edmond; máte na mysli láskavé slovo, cítim to, nevyslovujte ho; zachovajte ho pre inú, ja si ho nezasluhujem. Hľaďte,“ odhalila si cele tvár, „hľaďte, nešťastím obelely moje vlasy; moje oči vyronily toľko sĺz, že ich halia fialové tiene; na mojom čele začínajú sa zjavovať vrásky. Ale vy, Edmond, ste ešte vždy mladý, krásny, hrdý. To je preto, že ste mali vieru, mali ste silu, že ste sa spoliehali na Boha, a Boh vám pomohol.

Ja som bola zbabelá, zriekla som sa viery a vyšla som na toto.“

Mercedes sa rozplakala; pri náraze rozpomienok pukalo jej ženské srdce.

Monte Christo jej chytil ruku a úctivé ju pobozkal

Mercedes však cítila, že ten bozk je bez žiare, ako by gróf bol poceloval mramorovú ruku sochy svätice.

„Sú bytosti,“ pokračovala Mercedes, „prvý poklesok ktorých zničí ich celú budúcnosť. Keď som vás pokladala za mŕtveho, mala som umrieť. Lebo čo to osožilo, že som v srdci stále smútila za vami? Toľko, že z tridsaťdeväťročnej ženy stala sa päťdesiatročná, nič viac. Čo to osožilo, že, zpomedzi všetkých poznajúc vás len ja, zachránila som len svojho syna? Či nebolo mojou povinnosťou — čo ako bol vinný — zachrániť i muža, meno ktorého som prijala? Miesto toho nechala som ho umrieť. Čo to hovorím, Bože môj! Svojou chabou bezcitnosťou, svojou pohŕdavosťou prispela som k jeho smrti, zabudnúc, že krivoprísažníkom a zradcom stal sa pre mňa. Čo to osoží, že som svojho syna odprevadila až sem, keď som ho vydala napospas zhubnej africkej pôde? Ó, vravím vám, bola som chabá; ako odpadlík zaprela som svoju lásku, prinášam našťastie všetkému, čo ma obklopuje!“

„Nie, Mercedes, nie,“ povedal Monte Christo, „majte o sebe lepšie presvedčenie. Nie, vy ste ušľachtilá, svätá žena, odzbrojili ste ma svojím bôľom. Ale za mnou bol neviditeľný, neznámy, rozhnevaný Boh, pred ktorým od desiatich rokov denne padám na kolená; zvem za svedka toho Boha, že som vám chcel obetovať svoj život a s ním i plány, ktoré boly s ním spojené. Ale, hovorím to hrdo, Mercedes: Boh ma potreboval, a ja som žil. Skúmajte minulosť, skúmajte prítomnosť, vynasnažujte sa uhádnuť budúcnosť, a uvidíte, či nie som nástrojom Pánovým; najhroznejšie nešťastie, najukrutnejšie utrpenie, úplné odlúčenie od tých, ktorí ma milovali, prenasledovanie tých, ktorí ma nepoznali, — to všetko tvorilo prvú čiastku môjho života. Potom zrazu po zajatí, samote, biede — povetrie, sloboda a bohatstvo také báječné, také zázračné, také ohromné, že by som musel byť slepý, aby som nevidel, že mi ho Boh poslal na uskutočnenie veľkého cieľa. Od toho času zdalo sa mi to bohatstvo posvätným úradom; od toho času ani som len nepomyslel na ten život, sladkému hoveniu ktorého ste sa vy, úbohá žena, niekedy oddávali, nemal som ani jedinej pokojnej hodiny, ani jedinej… Hnalo ma ako ohnivé mračno, letiace nebom a majúce podpáliť zlorečené mestá. Ako dobrodružní kapitáni, poberajúci sa na nebezpečnú cestu, chystajúci sa na odvážlivú výpravu, sháňal som zásoby, nabíjal zbrane, kopil prostriedky na útok i na obranu; otužoval som telo najnamáhavejším výcvikom, dušu najprudkejším nárazom; učil som svoje rameno zabíjať, oči hľadieť na utrpenie, ústa usmievať sa pri najhroznejšom výjave; z dobrého, dôverčivého, odpúšťajúceho, aký som bol, stal som sa pomstivým, falošným, zlým, či skôr bezcitným, ako hluchý a slepý osud. Potom som sa vrhol na dráhu, ktorá sa mi naskytla, prekročil som priestor, dosiahol cieľ: beda bolo tým, s ktorými som sa stretol na svojej ceste.“

„Dosť,“ zvolala Mercedes, „dosť, Edmond! Verte mi, že tá, ktorá vás jediná poznala, vedela vás i jediná porozumieť. Tá teda, Edmond, ktorá vás poznala, ktorá vás vedela pochopiť, bola by vás musela obdivovať, Edmond, keby ste ju boli stretli na svojej ceste a zdrúzgali ju ako sklo! Ako je priepasť medzi mnou a minulosťou, tak je priepasť medzi vami a ostatnými mužskými. A mojou najbolestnejšou múkou je prirovnávanie, lebo sa vám na svete nikto nevyrovná, nikto vám nie je podobný. A teraz, Edmond, dajte mi s Bohom a rozlúčme sa.“

„Prv, ako od vás odídem, povedzte mi, čo si žiadate, Mercedes?“ spýtal sa Monte Christo.

„Žiadam si len jedno, Edmond: aby môj syn bol šťastný.“

„Proste Všemohúceho, ktorý jediný má v rukách život ľudí, aby ho zachránil pred smrťou; ja si beriem na starosť ostatné.“

„Vďaka, Edmond.“

„Ale vy, Mercedes?“

„Nepotrebujem nič, žijem medzi dvoma hrobmi: jeden je Edmonda Dantesa, ktorý je už tak dávno mŕtvy; milovala som ho! To slovo už nepristane mojim uvädnutým perám, ale moje srdce sa ešte vždy rozpomína, a za nič na svete nechcela by som stratiť tú pamiatku srdca. Druhý je hrob môjho muža, ktorého zabil Edmond Dantes; súhlasím s vraždou, ale musím sa modliť za mŕtveho.“

„Váš syn bude šťastný, madame,“ opakoval gróf.

„Potom i ja budem šťastná, nakoľko mi je to možné.“

„Ale… predsa len… čo budete robiť?“

Mercedes sa trúchlivo usmiala.

„Keby som vám povedala, že budem žiť v tomto kraji, ako žila raz Mercedes, totiž prácou, neverili by ste to; neviem už iné robiť, ako sa modliť, ale nemusím pracovať; vami zakopaný malý poklad našli sme na mieste, ktoré ste označili. Ľudia budú núrať, kto som, budú sa spytovať, čo robím, nebudú vedieť, ako žijem, ale na tom nezáleží. To je vec, o ktorej sme sa dohodli medzi Bohom, vami a mnou.“

„Mercedes,“ riekol gróf, „nevyčítam vám to, ale myslím, že ste priniesli prepiatu obeť, keď ste sa zriekli celého majetku, ktorý nahonobil pán de Morcerf, keďže jeho polovica právom pripadala vašej sporivosti a obozretnosti.“

„Viem, čo mi chcete ponúknuť, Edmond, ale nemôžem to prijať, môj syn by mi to zakázal.“

„Budem sa i vystríhať urobiť niečo za vás, čo by pán Albert de Morcerf neschválil. Dozviem sa o jeho úmysloch a poddám sa im. Ale ak bude súhlasiť s tým, čo chcem urobiť, však, bez zdráhania budete nasledovať jeho príklad?“

„Vy viete, Edmond, že už nie som mysliacou bytosťou; nemám nijaké úmysly, jedine azda ten, že nebudem mať nijaký. Boh mnou tak otriasol vo svojich búrkach, že som stratila vlastnú vôľu. Som v jeho rukách ako vtáča v pazúroch orla. Nechce, aby som umrela, preto žijem. Ak mi sošle pomoc, je to jeho vôľa, prijmem ju.“

„Dajte pozor, madame,“ riekol Monte Christo, „Boh si nežiada, aby sme ho takto milovali. Boh chce, aby sme ho rozumeli a skúmali jeho moc: preto nám dal slobodnú vôľu.“

„Vy nešťastník,“ zvolala Mercedes. „Nerozprávajte sa tak so mnou! Keby som si myslela, že Boh mi dal slobodnú vôľu, čo by som mala urobiť, aby som sa zbavila zúfalstva?“

Monte Christo zľahka zbledol a sklonil hlavu, premožený silou tej bolesti.

„Nechcete mi povedať do videnia?“ riekol, podávajúc jej ruku.

„Ó, áno, vravím vám do videnia,“ ukazujúc vážne na nebo, „aby som vám dokázala, že dúfam.“

A dotknúc sa chvejúcou rukou grófovej ruky, Mercedes rýchlo vyšla na schody a zmizla pred Monte Christovým zrakom.

Potom gróf zvoľna vyšiel z domu a kráčal k prístavu.

Mercedes ho však nevidela odchádzať, hoci stála pri obloku v chyžke Dantesovho otca. Jej oči stopovaly v diaľke loď, ktorá odnášala jej syna na šíre more.

Jej hlas však, ako by proti jej vôli, tíško šeptal:

,Edmond, Edmond, Edmond!‘