ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po každom spaní, okrem toho, ktorého sa bál Danglars, nasleduje prebudenie.

Danglars sa prebudil.

Parížanovi, navyknutému na hodvábne záclony, jemné čalúny, na vôňu, sálajúcu z horiaceho dreva na kozube a dýchajúcu z hodvábneho baldachýna, prebudenie v skalnatej jaskyni vidí sa mrzkým snom.

Keď sa dotkol prikrývadiel z kozej kože, Danglars si iste myslel, že sa mu sníva o Samojedoch alebo Laponcoch.

Ale v takých okolnostiach stačí moment, aby sa neistota premenila na istotu.

,Áno, áno,‘ šeptal, ,som v rukách zbojníkov, o ktorých rozprával Albert de Morcerf.‘

Jeho prvou myšlienkou bolo vydýchnuť si zhlboka, aby sa presvedčil, či nie je poranený: bol to prostriedok, ktorý poznal z „Don Quijota“, jedinej z prečítaných kníh, z ktorej si niečo zachoval.

,Nie,‘ riekol si, ,nezabili ma, ani ma neporanili, ale azda ma ozbíjali?‘

Rýchlo si prezrel vrecká. Boly nedotknuté; sto louisdorov, ktoré si nechal na cestu z Ríma do Benátok, bolo vo vrecku nohavíc, a portefeuille, do ktorého vložil úverný list na päťmiliónov päťdesiattisíc frankov, našiel vo vrecku kabáta.

,Čudní zbojníci!‘ riekol si. ,Nechali mi peňaženku i toboľku! Ustália mi akiste výkupné, ako som si to už večer myslel. Hľa, nechali mi i hodinky. A koľko môže byť hodín?‘

Danglarsove hodinky, majstrovské dielo od Bréqueta, ktoré bankár predošlého dňa opatrne natiahol, ukazovaly pol šiestej ráno. Keby ich nemal, nebol by si mohol určiť ani približne čas, lebo svetlo nevnikalo do jeho cely.

Mal žiadať od zbojníkov vysvetlenie? Či azda trpezlivo čakať, kým si ho vyžiadajú oni? Posledná alternatíva bola rozvažitejšia: Danglars čakal.

Čakal až do obeda.

Za celý ten čas stála pri jeho dverách stráž. Vymenili ju o ôsmej ráno.

Ta sa zachcelo Danglarsovi vidieť, kto ho stráži.

Zbadajúc, že lúče nie denného, ale umelého svetla predierajú sa škárami dosák, z ktorých boly posbíjané dvere, pristúpil k jednému z otvorov práve vo chvíli, keď si zbojník upíjal z koženej nádoby, ktorá zapáchala, čo sa Danglarsovi veľmi ošklivilo.

,Fuj!‘ zvolal, ustúpiac až na druhý koniec cely.

Videl zbojníka, Goliáša s veľkými očami, hrubými perami, tľapkavým nosom, ryšavé vlasy padaly mu na plecia vo vrkočoch, hadovite skrútených.

,Ó, ó!‘ riekol si Danglars, ,ten sa podobá viacej ľudožrútovi ako ľudskej bytosti; no, som starý a pritvrdý; tučný beloch nie je veľmi chutný zákusok.‘

Ako vidíme, Danglars ešte vedel žartovať.

Vtom sa strážca usadil oproti dverám cely, a ako by chcel Danglarsovi dokazovať, že nie je ľudožrútom, vyňal z kapsy čierny chlieb, cibuľu a syr a hneď si z toho začal ujedať s veľkou chuťou.

,Nikdy nepochopím,‘ myslel si Danglars, hľadiac na zbojníkov obed cez škáru dverí, ,ako môže niekto jesť niečo takého ošklivého!‘

A sadol si na kozie kože, ktoré mu pripomínaly zápach pálenky prvého strážcu.

Ale hocičo robil Danglars, tajomstvá prírody sú nevystihnuteľné a často i najhrubšie pokrmy hodne vábia ľudské žalúdky.

Danglars zrazu cítil, že má prázdny žalúdok; mužský sa mu zdal menej ošklivým, chlieb menej čiernym, syr čerstvejším.

Napokon i tie surové cibule, ten hrozný divošský pokrm pripomínal mu isté pikantné omáčky a isté korenené jedlá, ktoré jeho kuchár vedel tak znamenite pripravovať, keď mu Danglars povedal: „Pán Deniseau, urobte mi dnes niečo veľmi ostré.“

Vstal a zaklopal na dvere.

Zbojník zdvihol hlavu.

Danglars, vidiac, že ho počuli, klopal tým väčšmi.

„Che cosa?“ spýtal sa zbojník.

„Počujte, priateľ,“ riekol Danglars, klopúc ustavične na dvere, „tak sa mi vidí, že by už bol čas, aby som dostal niečo jesť.“

Ale obor alebo nerozumel, alebo nedostal rozkaz vo veci Danglarsovho jedla, neodpovedal a chytil sa zasa do jedenia.

Danglars sa cítil pokoreným vo svojej hrdosti, a nechtiac sa už ponižovať pred tým zvieraťom, ľahol si zasa na kozie kože a ani nemukol.

Uplynuly štyri hodiny; obra zamenil druhý zbojník. Danglars, ktorý cítil, že sa mu hrozne sťahuje žalúdok, ticho vstal, pritisol zasa oko ku škáre dverí a poznal umnú tvár svojho sprievodcu. Bol to naozaj Peppino, ktorý sa chystal strážiť čo najmiernejšie; sadol si oproti dverám a postavil si k nohám hlinený hrniec, v ktorom voňal teplý hrach so slaninou.

Ku hrachu postavil ešte pekný košíček veletrijského hrozna a fľašu orvietského vína.

Peppino bol, ako vidieť, labužník.

Danglarsovi, keď hľadel na tie gastronomické prípravy, sbiehaly sa sliny v ústach.

‚Či sa dá s týmto múdrejšie hovoriť ako s tamtým?‘ myslel si väzeň.

A zaklopal zľahka na dvere.

„Už utekám,“ odvetil zbojník, ktorý, vďaka častým návštevám v dome otca Pastriniho, naučil sa výtečne po francúzsky.

A naozaj otvoril dvere.

Danglars poznal v ňom jazdca, ktorý tak zlostne volal na neho: „Nazad hlavu!“ Ale teraz nebolo kedy na úvahy. Naopak, Danglars s najľúbeznejšou tvárou a s láskavým úsmevom riekol:

„Prepáčte, pane, či nedostanem nič na obed?“

„Ako?“ zvolal Peppino. „Vaša Excelencia by azda náhodou bola hladná?“

,To ,náhodou‘ je dobré,‘ myslel si Danglars; je tomu práve dvadsaťštyri hodiny, čo som jedol naposledy.‘

„Veru, pane,“ odvetil, krčiac plecami, „som hladný, a to hodne hladný.“

„A Vaša Excelencia chce jesť?“

„Ak je to možné, hneď.“

„Niet ľahšej veci,“ odvetil Peppino. „Tu možno dostať, čo kto chce, všetko, ale za peniaze, ako u všetkých statočných kresťanov.“

„To sa rozumie!“ zvolal Danglars. „Hoci by naozaj ľudia, ktorí chytajú a zatvárajú cestujúcich, mali svojich väzňov aspoň živiť.“

„Ach, Excelencia, to nie je obyčajou,“ odvetil Peppino.

„To je dosť zlý dôvod,“ riekol Danglars, ktorý sa úfal, že si strážcu získa svojou milotou, „ja ho však prijmem. Nech mi teda donesú niečo jesť.“

„Hneď, Excelencia: čo si žiadate?“

A Peppino postavil svoj hrniec na zem tak, aby para z neho stúpala Danglarsovi rovno do nosa.

„Rozkážte si,“ riekol.

„Vy tu teda máte kuchyne?“ spýtal sa bankár.

„Či máme kuchyne? Ako by nie? Výtečné kuchyne!“

„A kuchárov?“

„Znamenitých!“

„Tak teda kurča, rybu, zverinu, hocičo, len aby sa to dalo jesť.“

„Ako sa Vašej Excelencii páči; povedzme teda, kura, však?“

„Áno, kurča.“

Peppino sa vystrel a zavolal z plného hrdla:

„Kurča pre Jeho Excelenciu!“

Peppinov hlas ešte zvučal pod klenbami, a už sa zjavil mladý, pekný, štíhly mužský, polonahý ako antickí nosiči rýb; doniesol na striebornej miske na hlave postavené kurča.

„Ako v Café de Paris,“ zahundral Danglars.

„Prosím, Excelencia,“ riekol Peppino, vezmúc misku z rúk mladého zbojníka a postaviac ju na stôl, rozrytý črvotočou, ktorý so stolicou a posteľou z kozích koží tvoril celé zariadenie cely.

Danglars si žiadal nôž a vidličku.

„Tu sú, Excelencia,“ riekol Peppino, podávajúc mu tupý nôž a drevenú vidličku.

Danglars vzal nôž do jednej, vidličku do druhej ruky a chcel rozkrájať kura.

„Prepáčte, Excelencia,“ riekol Peppino, položiac bankárovi ruku na plece, „u nás sa platí vopred; inak by mohlo prísť pri obchode k nedorozumeniu.“

,Ach,‘ myslel si Danglars, ,to je už nie ako v Paríži, nevraviac ani o tom, že ma iste oderú. Ale čo, budem sa správať gavaliersky! Vždy som počúval, že je v Taliansku lacno; kurča môže stáť v Ríme dvanásť sous.‘

„Tu máte,“ riekol nahlas a hodil Peppinovi louisdor.

Peppino zdvihol zlatý peniaz a Danglars už chcel nožom zarezať do kurčaťa.

„Odpusťte, Excelencia,“ riekol Peppino, vystrúc sa, „Vaša Excelencia mi je ešte niečo dlžná.“

,Veď som si myslel, že ma tu oderú,‘ hundral Danglars.

Rozhodnúc sa, že sa poddá tomu dráčovi, spýtal sa:

„Tak koľko som vám teda dlžen za to nedochodča?“

„Vaša Excelencia splatila louisdor.“

„Splatil som louisdor za kurča?“

„Áno, to je splátka.“

„Dobre, teda pokračujte!“

„Vaša Excelencia má mi teda dať už len štyritisíc deväťsto deväťdesiat louisdorov.“

Danglars na tento veľkolepý žart vyvalil oči. „Ach, to je naozaj podarené,“ hundral. A zasa sa chystal rozkrájať kura. Ale Peppino mu ľavicou zadržal ruku a vystrel pravú dlaň.

„Tak?“ riekol.

„Ako, vy žartujete?“ spýtal sa Danglars.

„My nikdy nežartujeme, Excelencia,“ odvetil Peppino vážne ako kveker.

„Ako, stotisíc frankov za to kurča?“

„Excelencia, nikto by neveril, aká je to námaha vychovať kurčatá v týchto prekliatych jaskyniach.“

„To je síce veľmi zábavné, veľmi žartovné,“ povedal Danglars, „ale ja som hladný, nechajte ma teda jesť. Tu máte, tu je druhý louisdor, nechajte si ho, priateľ.“

„Ostáva teda už len štyritisíc deväťsto deväťdesiatosem louisdorov; len netraťte trpezlivosť a všetko príde do poriadku.“

„Ó, to nie, to nie! Nikdy!“ zvolal Danglars, rozčúlený tým dôsledným výsmechom. „Choďte do pekla; neviete, s kým máte do činenia!“

Peppino dal znamenie, mladý človek vystrel ruku a rýchlo odniesol kurča. Danglars sa vrhol na lôžko, Peppino zavrel dvere a oddal sa zasa do svojho hrachu so slaninkou.

Danglars nemohol vidieť, čo robí Peppino, ale mľaskanie perí nemohlo nechať väzňa v pochybnostiach o tom, čím sa zapodieva zbojník.

Bolo jasné, že je, ba že je nahlas, ako zle vychovaný človek.

„Hlupák!“ zvolal Danglars.

Peppino ako by bol hluchý; ani sa neobzrel a jedol ďalej s pomalou rozvažitosťou.

Danglarsovi sa zdalo, že má bezodný žalúdok, ako sud Danaid; nemohol uveriť, že by ho raz mohol naplniť.

Ale predsa sa ešte premáhal pol hodiny; nezveličujeme však, keď tvrdíme, že sa mu tá polhodina zdala storočím.

Vstal a zasa pristúpil ku dverám.

„Hľaďte, pane,“ riekol, nemučte ma ďalej a povedzte mi hneď, čo odo mňa žiadate.“

„Ale, Excelencia, ráčte povedať vy, čo žiadate od nás… Rozkazujte, a my vyplníme vaše rozkazy.“

„Najprv mi otvorte.“

Peppino otvoril.

„Chcem, tristo hrmených, jesť!“ zvolal Danglars.

„Ste hladný?“

„Veď to dobre viete.“

„Čo si žiada jesť Vaša Excelencia?“

„Okruh suchého chleba, keď je v týchto prekliatych klenbách cena kuraťa neprístojná.“

„Chlieb, prosím,“ povedal Peppino. „Holá, chlieb!“ skríkol.

Mládenec doniesol biely chlieb.

„Tu je,“ riekol Peppino.

„Koľko?“ spýtal sa Danglars.

„Štyritisíc deväťsto deväťdesiatosem louisdorov. Ako preddavok už boly zaplatené dva louisdory.“

„Ako, stotisíc frankov za chlieb?“

„Stotisíc frankov,“ odvetil Peppino.

„Ale veď ste chceli stotisíc za kurča!“

„U nás je jednaká cena, nie podľa lístku. Či zjedia veľa alebo málo, či sa objedná jedno jedlo alebo desať, cena je vždy tá istá.“

„Vždy tie isté žarty! Ubezpečujem vás, drahý priateľ, že je to nemožné, je to hlúpe! Povedzte mi radšej hneď, že ma chcete umoriť hladom, a bude to kratšie.“

„Ale, nie, nie, Excelencia, vy chcete byť sami príčinou svojej smrti. Zaplaťte a jedzte.“

„Čím mám zaplatiť, ty trojnásobné zviera?“ zvolal Danglars zúrivo. „Myslíš, že nosím stotisíc pri sebe?“

„Máte pri sebe päťmiliónov päťdesiattisíc frankov, Excelencia,“ povedal Peppino; „to reprezentuje päťdesiat kurčiat po stotisíc a pol kurčaťa po päťdesiattisíc.“

Danglars sa zachvel; beľmo mu spadlo s očú: bol to vždy ten istý žart, ale konečne ho pochopil.

Ba musíme i uznať, že sa mu už nezdal taký hlúpy ako pred chvíľou.

„A ak vám dám tých stotisíc“, riekol, „budeme potom vyrovnaní a dáte sa mi najesť do sýtosti?“

„Áno,“ odvetil Peppino.

„Ale ako vám ich dať?“ spýtal sa Danglars, oddýchnuc si trochu.

„To je najľahšia vec; máte otvorený úver v banke Thomsona a Frencha, na Via dei Banchi, v Ríme; dajte mi poukážku na štyritisíc deväťsto deväťdesiatosem louisdorov, náš bankár ju prijme…“

Danglars si chcel získať aspoň zásluhu dobrej vôle; vzal papier a pero, ktoré mu Peppino podával, napísal listinu a podpísal ju.

„Tu máte,“ riekol, „tu je poukážka, znejúca na doručiteľa.“

„A tu je vaše kurča.“

Danglars, vzdychajúc, rozkrájal kurča; za takú sumu zdalo sa mu veľmi chudé.

Peppino potom pozorne prečítal listinu, vsunul ju do vrecka a pokračoval v jedení hrachu.