ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sudcovia si sadli v hlbokej tichosti; porotcovia zaujali svoje miesta. Pán de Villefort, predmet všeobecnej pozornosti, ba temer obdivu, usadil sa do kresla a pokojne sa obzeral dookola.

Každý hľadel s údivom na jeho vážnu a prísnu tvár, proti chladnosti ktorej zdala sa otcovská bolesť bezvládna, a všetci hľadeli s istým zdesením na človeka, ktorého sa nedotkly ľudské city.

„Žandári,“ riekol predseda, „predveďte obžalovaného!“

Pri tých slovách pozornosť obecenstva ešte zbystrela a zraky všetkých utkvely na dverách, ktorými mal vstúpiť Benedetto.

Dvere sa skoro otvorily a obžalovaného voviedli.

Výraz jeho tváre vzbudil v obecenstve ten istý dojem.

Jeho črty nevyjadrovaly hlboké dojatie, pri ktorom sa sbieha v srdci krv, zbavujúc čelo a líca farby. Jeho ruky, jedna pôvabne držiaca klobúk, druhá spočívajúca v otvore bielej piketovej vesty, nechvely sa hrôzou, jeho pohľad bol pokojný a žiarivý. Sotva vstúpil do súdnej siene, jeho oči, prebehnúc po rade sudcov a prísediacich, utkvely na prezidentovi, a najmä na kráľovskom prokurátorovi. Andrea si sadol vedľa advokáta, ktorého mu pridelili úradne (lebo Andrea sa nechcel zaoberať týmito podrobnosťami, ktorým, zdalo sa, nepripisoval nijaký význam); tento mladý advokát mal fádne plavé vlasy a tvár, ktorá bola červená od sto ráz väčšieho rozčúlenia, v akom bol obžalovaný.

Prezident žiadal prečítanie obžalobného spisu, osnovaného obratným a nemilosrdným perom Villefortovým.

Kým trvalo čítanie, ktoré bolo dlhé a pre každého iného zdrvujúce, všeobecná pozornosť neodvracala sa od Andreu, ktorý znášal jej ťarchu s ľahkou mysľou Sparťana.

Villefort nebol azda ešte nikdy taký jadrný a výrečný; zločin bol maľovaný najživšími farbami; predošlá činnosť obžalovaného, jeho transfigurácia, súvislosť jeho skutkov od dosť útleho veku, to všetko bolo znázornené s nadanosťou, akú mohla dlhá prax a znalosť ľudského srdca poskytnúť takému vyspelému duchu, akého mal kráľovský prokurátor.

Už sám úvod mohol zničiť Benedetta, znemožniť ho navždy pred verejnosťou a jej mienkou prv, ako by bol citeľnejšie potrestaný zákonom.

Andrea si ani najmenej nevšímal nových a nových obvinení, ktoré sa vyskytovaly a padaly na neho. Pán de Villefort, ktorý na neho často upieral svoj pohľad, podrobujúc ho akiste novým psychologickým štúdiám, ako často robieval s obžalovanými, a hoci mal prenikavý a hlboký pohľad, nemohol ho ani raz prinútiť sklopiť zrak.

Konečne čítanie sa skončilo.

„Obžalovaný,“ povedal prezident, „vaše meno a priezvisko?“

Andrea vstal.

„Prepáčte, pán prezident,“ povedal celkom jasne zvučiacim hlasom, „ale vidím, že mienite mi dávať otázky v poriadku, v akom na ne nemôžem odpovedať. Som toho náhľadu — čo chcem neskoršie dokázať — že som výnimkou medzi obyčajnými obžalovanými. Ráčte mi teda, prosím, dovoliť, aby som na otázky smel odpovedať v inom poriadku, odpoviem na všetky i tak.“

Prezident pozrel prekvapený na porotcov, ktorí pozreli na kráľovského prokurátora.

Shromaždení sa veľmi čudovali. Andrea však nezdal sa dojatý.

„Koľko máte rokov?“ spýtal sa predseda. „Odpoviete na otázku?“

„Odpoviem na ňu i na ostatné, pán prezident, keď na ne príde rad.“

„Koľko máte rokov?“ opakoval sudca.

„Mám dvadsaťjeden rokov, vlastne budem ich mať až o niekoľko dní, lebo som sa narodil v noci s dvadsiateho siedmeho na dvadsiateho ôsmeho septembra tisíc osemsto sedemnásť.“

Pán de Villefort, ktorý si chcel niečo poznačiť, pri tom dáte zdvihol hlavu.

„Kde ste sa narodili?“ pokračoval prezident.

„V Auteuile pri Paríži,“ odpovedal Benedetto.

Pán de Villefort druhý raz zdvihol hlavu, pozrel na Benedetta, ako by bol pozrel na Meduzinu hlavu, a zbledol.

Benedetto si utrel pôvabne pery vyšívaným okrajom jemného batistového ručníčka.

„Vaše zamestnanie?“ spýtal sa prezident.

„Najprv som bol falšovateľom,“ odvetil Andrea s nesmiernym pokojom, „potom som prešiel k zlodejstvu a napokon stal som sa vrahom.“

Bzukot čiže búrka rozhorčenia a počudovania vypukla na všetkých stranách súdnej siene. Ešte i sudcovia pozreli na seba s ustrnutím a porotcovia prejavovali krajný odpor nad cynizmom, ktorý nečakali od elegantného človeka.

Pán de Villefort si pritisol ruku na čelo, ktoré bolo na začiatku bledé a teraz ho polial žeravý rumenec. Zrazu vstal a jeho vytreštený zrak blúdil dookola: cítil nedostatok povetria.

„Hľadáte azda niečo, pán kráľovský prokurátor?“ spýtal sa Benedetto s najúslužnejším úsmevom.

Pán de Villefort neodpovedal a sadol si, či skôr klesol do kresla.

„Či chcete teraz povedať svoje meno, obžalovaný?“ spýtal sa prezident. „Surové chvastúnstvo, s ktorým ste pomenovali svoje rozličné zločiny, označujúc ich ako povolanie, nejakú česť, ktorú im privlastňujete — za čo vás musí súdny dvor v mene morálky a úcty k ľudskosti prísne pokárať — zdá sa príčinou, prečo ste nechceli udať svoje meno prv: chceli ste akiste, aby predošlými titulmi vyniklo.“

„Je neuveriteľné, pán prezident,“ riekol Benedetto najzdvorilejším tónom a s najhladkejšími posunkami, „ako ste mi vedeli čítať v duši; verte mi, preto som vás prosil, aby ste zmenili poriadok otázok.“

Úžas dosiahol vrchol; v slovách obžalovaného nebolo už ani chvastúnstva, ani cynizmu. Dojaté obecenstvo v tej tmavej hmle tušilo nejaký smrtiaci blesk.

„Teda,“ spýtal sa prezident, „ako sa menujete?“

Nemôžem vám povedať svoje meno, lebo ho neviem, ale viem meno svojho otca, a to vám môžem povedať.“

Villeforta schvátil bolestný závrat; po lícach mu kanuly hojné kropaje potu na listiny, ktoré kŕčovitou zmätenou rukou prekladal s miesta na miesto.

„Povedzte teda meno svojho otca,“ riekol prezident.

Ani šum, ani dych nezvíril tichosť, ktorá zavládla ohromným shromaždením: všetci čakali.

„Môj otec je kráľovským prokurátorom,“ odvetil pokojne Andrea.

„Kráľovským prokurátorom?“ opakoval s užasnutím prezident, nevšímajúc si zmenu čŕt vo Villefortovej tvári. „Kráľovským prokurátorom?“

„Áno, a keďže chcete vedieť jeho meno, poviem vám ho: menuje sa de Villefort.“

Výbuch, tak dlho tlmený úctou, ktorá je pri rokovaní vzdávaná spravodlivosti, vyhŕkol zo všetkých pŕs ako hrom; ani len sudcovia nemysleli na udusenie toho hnutia v zástupe. Výkriky, nádavky, namierené proti Benedettovi, ktorý ostal chladný, rázne posunky, pohyb medzi žandármi, rehot nízkej vrstvy, ktorá vo všetkých shromaždeniach vystupuje na povrch vo chvíľach zmätku a pohoršenia, všetko to trvalo päť minút, kým sa sudcom a sluhom podarilo obnoviť tichosť.

V huriavku bolo počuť prezidentov hlas, ktorý volal:

„Azda sa zahrávate so spravodlivosťou, obžalovaný, a opovažujete sa dávať občianstvu príklad skazenosti, ktorá ani v dnešných časoch, natoľko skazených, nemá páru?“

Desať osôb tislo sa okolo pána kráľovského prokurátora, zdrveného v kresle, a poskytovalo mu útechu, povzbudenie, prejavy horlivosti a sympatie.

Pokoj zavládol v celej sieni, okrem miesta, kde dosť početná tlupa rozčúlene vstala a šepkala.

Zamdlela vraj akási ženská; dali jej vdychovať anglickú soľ, kým sa trochu zotavila.

Andrea v tom zmätku obrátil sa s usmievavou tvárou k obecenstvu; potom sa konečne oprel rukou o dubové zábradlie lavice obžalovaných a v tejto veľmi pôvabnej póze začal hovoriť:

„Páni,“ riekol, „bohuchovaj, že by som chcel urážať súdny dvor a vyvolať v prítomnosti tohto cteného shromaždenia zbytočný škandál. Spytovali sa ma, koľko mám rokov, povedal som to; spytovali sa ma, kde som sa narodil, odpovedal som; spytovali sa ma na meno, to však označiť nemôžem, lebo ma rodičia opustili. Ale keď, súc bez mena, nemôžem udať svoje meno, môžem povedať aspoň meno svojho otca. Opakujem teda: môj otec sa menuje pán de Villefort a som ochotný to dokázať.“

Mladý človek hovoril s takou istotou, presvedčením a ráznosťou, že zatíchol všetok huk. Na chvíľu pohľady utkvely na kráľovskom prokurátorovi, ktorý sedel v kresle ako človek, ktorého usmrtil blesk.

„Páni,“ pokračoval Andrea, posunkom a hlasom si zbezpečujúc tichosť, „povinný som vám dokázať a vysvetliť to, čo som tvrdil.“

„Ale pri výsluchu ste povedali, že sa menujete Benedetto,“ zvolal rozčúlene prezident, „hovorili ste, že ste sirota a ako svoju vlasť označili ste Korziku.“

„Pri výsluchu som povedal, čo som uznal za dobré povedať pri výsluchu, lebo som nechcel, aby moje slávnostné osvedčenie bolo oslabené alebo azda prekvapené, čo by sa iste bolo stalo. Teraz opakujem, že som sa narodil v Auteuile v noci s dvadsiateho siedmeho na dvadsiateho ôsmeho septembra tisíc osemsto sedemnásť a že som synom kráľovského prokurátora pána de Villefort. Želáte si teda podrobnosti? Uvediem i tie. Narodil som sa v prvom poschodí domu číslo dvadsaťosem v Lafontainovej ulici, v spálni, ktorá bola obtiahnutá červeným damaskom. Môj otec ma vzal do náručia, povediac mojej matke, že som mŕtvy, zavinul ma do plienky s monogramom H a N a zaniesol ma do záhrady, kde ma živého zakopal.“

Zimomriavky prebehly všetkými prítomnými, keď videli, že istota obžalovaného rastie s hrôzou pána de Villefort.

„Ale zkadiaľ viete všetky tie podrobnosti?“ spýtal sa prezident.

„Poviem vám to, pán prezident. Do záhrady, kde ma chcel môj otec pochovať, vplúžil sa mužský, ktorý ho smrteľne nenávidel a dlho na neho striehol, chtiac na ňom vykonať korzickú pomstu. Mužský bol skrytý v hustom kroví; videl môjho otca zakopávať do zeme truhličku a prebodol ho nožom práve pri práci. Mysliac si, že v truhličke je skrytý poklad, vykopal ju a našiel ma ešte živého. Mužský ma zaniesol do nalezínca, kde ma zapísali pod číslom päťdesiatsedem. O tri mesiace prišla pre mňa jeho sestra z Rogliana do Paríža, vypýtala si ma ako svojho syna a vzala ma so sebou. Tak sa stalo, že, hoci som sa narodil v Auteuile, bol som vychovaný na Korzike.“

Na chvíľu zavládla tichosť, ale tichosť taká hlboká, že nebyť tiesne, ktorá zrýchľovala dýchanie tisíc pŕs, bolo možno sieň pokladať za prázdnu.

„Pokračujte,“ ozval sa predseda.

„Mohol som byť iste šťastný,“ pokračoval Benedetto, „u tých dobrých ľudí, ktorí ma zbožňovali. Ale vrodená zvrhlosť mojej povahy zvíťazila nad ctnosťami, ktoré mi vštepovala moja pestúnka. Rástol som v zlom a spáchal som zločin. Konečne raz, keď som klial Bohu, že ma urobil takým zlým a určil mi taký hrozný osud, povedal mi môj pestún: ,Nekľaj, ty nešťastník, lebo Boh ti dal život bez hnevu! Príčinou zločinnosti je tvoj otec, a nie ty; tvoj otec, ktorý ťa obecal peklu, keby si umrel, a biede, keby si divom ostal nažive!‘ Od toho času nerúhal som sa viac Bohu, ale preklínal som svojho otca. Preto som tu povedal slová, ktoré ste mi vyčítali, preto som vyvolal škandál, pre ktorý sa trasie toto shromaždenie. Ak je to nový zločin, potrescite ma; ale ak som vás presvedčil, že odo dňa môjho narodenia bol môj osud zlorečený, bolestný, trpký, žalostný, poľutujte ma!“

„A vaša matka?“ spýtal sa predseda.

„Moja matka si myslí, že som mŕtvy. Moja matka je nevinná. Nechcel som sa dozvedieť meno svojej matky; nepoznám ju.“

V tom momente sa ozval prenikavý výkrik, ktorý sa končil vzlykaním, zo skupiny, ktorá, ako sme povedali, obklopovala akúsi ženskú.

Ženská, dostanúc prudký nervový záchvat, klesla; vyniesli ju zo súdnej siene. Keď ju vynášali, odhrnul sa hustý závoj, ktorý halil jej tvár, a všetci poznali pani Danglarsovú.

Hoci mal nervy od vysilenia celkom ochabnuté, hoci mu hučalo v ušiach a šialenosť opanúvala jeho mozog, pán de Villefort ju poznal a vstal.

„Dôkazy! Dôkazy!“ volal prezident. „Upozorňujem obžalovaného, že táto sieť hrôz musí byť podopretá neodškriepiteľnými dôkazmi!“

„Dôkazy?“ odvetil so smiechom Benedetto. „Ešte chcete dôkazy?“

„Áno.“

„Tak pozrite na pána de Villefort, a potom si ešte žiadajte dôkazy.“

Všetci sa obrátili ku kráľovskému prokurátorovi, ktorý pod vplyvom tisícich na ňom tkvejúcich pohľadov vykročil, tackajúc sa, na slobodné miesto pred sudcov, s rozstrapatenými vlasmi a nechtami poprerývanou tvárou.

Shromaždením prebehol dlhý šum údivu.

„Chcú odo mňa dôkazy, otec,“ riekol Benedetto, „mám ich povedať?“

„Nie, nie,“ šemotil Villefort chrapľavým hlasom, „netreba.“

„Ako to, že netreba?“ zvolal predseda. „Čo tým chcete povedať?“

„Chcem povedať toľko, páni,“ zvolal kráľovský prokurátor, „že by som sa darmo bránil sovretiu hrdúsiacej slučky! Priznávam sa, že som v rukách Boha-pomstiteľa. Nie sú potrebné nijaké dôkazy. Všetko, čo tento mladý človek hovoril, je pravda!“

Všetkých prítomných, ktorým dúpnely vlasy na hlave, zahalil olovený plášť zlovestnej tichosti, aká predchádzava prírodné pohromy.

„Ako to, pán de Villefort?“ zvolal prezident. „Nepodľahli ste azda halucinácii? Ste pánom všetkých smyslov? Bolo by pochopiteľné, keby taká neobyčajná, nepredvídaná, hrozná obžaloba zatemnila vášho ducha. Hľaďte, spamätajte sa!“

Kráľovský prokurátor potriasol hlavou. Zuby mu drkotaly, ako by mal horúčku, hoci jeho tvár bola smrteľne bledá.

„Som pánom všetkých svojich smyslov, pane,“ odvetil, „trpí len telo, a to je pochopiteľné. Priznávam sa ku všetkému, čo tento mladý človek proti mne svedčil, a od tejto chvíle vo svojom byte som k dispozícii pánu kráľovskému prokurátorovi, svojmu nástupcovi.“

Povediac tieto slová hmlistým a temer nezvučným hlasom, pán de Villefort išiel tackavým krokom ku dverám, ktoré pred ním sluha otvoril mechanickým pohybom.

Shromaždenie onemelo, ako by ohlušené odhalením a priznaním, ktoré bolo takým hrozným rozuzlením rozličných dramatických udalostí, čo už štrnásť dní zaujímaly vznešenú parížsku spoločnosť.

„A teraz,“ poznamenal Beauchamp, „nech niekto povie, že príroda nie je dramatická!“

„Veru,“ odvetil Château-Renaud, „koniec pána de Morcerf zdá sa mi predsa lepší; výstrel z pištole je proti takejto pohrome dobrodením.“

„A potom zabíja,“ riekol Beauchamp.

„A ja som raz pomýšľal na to, že si vezmem za ženu jeho dcéru!“ riekol Debray. „Chúďa, dobre urobilo, že umrelo!“

„Rokovanie je skončené, páni,“ oznamoval prezident, „vec sa odkladá na budúce obdobie. Treba ju znova vyšetriť a odovzdať inému sudcovi.“

Andrea, stále pokojný a oveľa zaujímavejší, odišiel zo siene v sprievode žandárov, ktorí sa správali k nemu mimovoľne šetrne.

„Tak, aký máte o tom úsudok, dobrý človek?“ spýtal sa Debray strážnika, vtisnúc mu do ruky louisdor.

„Budú obľahčujúce okolnosti,“ odpovedal strážnik.