ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Valentína ostala sama. Dvoje iných hodín, ktoré šly neskoršie ako hodiny na veži svätého Filipa Roulského, odbily dva razy polnoc.

Potom, okrem vzdialeného rachotu niekoľkých kočov, všetko upadlo zasa do hlbokej tichosti.

Tu všetka pozornosť Valentíny koncentrovala sa na hodiny v jej izbe, ktorých kyvadlo označovalo sekundy.

Začala počítať sekundy a zbadala, že sú o polovicu voľnejšie ako údery jej srdca. A jednako ešte pochybovala. Valentínina nevinnosť nemohla si predstaviť, že by si niekto želal jej smrť. Prečo? Aký by to malo cieľ? Akého zla sa dopustila, že by jej ono mohlo vzbudiť nepriateľa?

Nebolo strachu, že zaspí.

Myšlienka, hrozná myšlienka držala jej ducha v napätosti: že jestvuje na svete bytosť, ktorá sa pokúsila zavraždiť ju a ktorá sa znova o to pokúša.

Keby tá bytosť, znervóznená stálym neúčinkovaním jedu, vzala si na pomoc, ako Monte Christo povedal, železo! Keby gróf nemal dosť času priskočiť na pomoc! Ak sa tak blíži jej posledná chvíľa! Ak už neuvidí Morrela!

Pri tej myšlienke, pri ktorej jej tvár pokrývala bledosť a pot, Valentína už-už siahala za zvoncom a chcela volať o pomoc.

Tu sa jej však zdalo, že za dverami knižnice vidí blčať grófovo oko, ktoré jej zaľahlo na myseľ a ktoré, keď si na to myslela, drvilo ju takým studom, že sa spytovala v duchu, či sa kedy podarí vďakou zahladiť trápny dojem Monte Christovho indiskrétneho priateľstva.

Dvadsať minút, dvadsať večností tak uplynulo, potom ešte ďalších desať minút; napokon hodiny, hrknúc o sekundu prv, ozvaly sa jediným zvonivým úderom.

V tej chvíli tiché škrabnutie nechtom na drevo knižnice upozornilo Valentínu, že gróf bdie a ponúka ju byť ostražitou.

A naozaj, Valentíne sa zdalo, že s druhej strany, totiž od Eduardovej izby, zaprašťala dlážka; zostrila sluch, zatajujúc dych až na udusenie. Kľučka zaškripela, dvere sa otvorily.

Valentína, ktorá sa oprela na lakte, mala práve čas klesnúť na lôžko a zakryť si ramenom oči.

Trasúc sa od rozhorčenia, so srdcom, sovretým nevýslovnou hrôzou, čakala.

Niekto pristúpil k lôžku a dotkol sa záclon.

Valentína sosbierala všetky sily a začala pravidelne oddychovať, sťa by pokojne spala.

„Valentína!“ zaznel tichý hlas.

Deva sa striasla až do základov duše, ale neodpovedala.

„Valentína!“ opakoval ten istý hlas.

Mlčanie; Valentína sľúbila, že sa nezobudí.

Nič sa nepohlo.

Valentína začula len nepatrný zvuk tekutiny, nalievanej do pohára, ktorý pred chvíľou vyprázdnila.

Tu sa osmelila, krytá vystretým ramenom, pootvoriť mihalnice.

Zazrela ženskú v bielom župane, vyprázdňujúcu do jej pohára obsah flakóna s vopred prichystanou tekutinou.

Za tú krátku chvíľku Valentína azda zadržala dych alebo urobila nejaký pohyb, lebo ženská prestala a znepokojená sa nahla nad jej lôžko, chtiac vidieť, či naozaj spí: bola to pani de Villefort.

Valentínu, keď poznala macochu, zachvátila prudká triaška, takže sa pohybovalo i lôžko.

Pani de Villefort rýchlo ustúpila pozdĺž steny a tam, krytá baldachýnom postele, pozorovala starostlivo a bez muknutia každý čo najmenší pohyb Valentínin.

Valentína sa rozpamätala na hrozné slová Monte Christove; zdalo sa jej, že v ruke, v ktorej nedržala flakón, zajagal sa akýsi dlhý, tenký nôž. Tu Valentína, zvúc na pomoc všetku silu vôle, namáhala sa zavrieť oči. Ale ten výkon nášho najchúlostivejšieho smyslu, výkon obyčajne taký ľahký, stal sa v tej chvíli temer nemožným, natoľko sa chtivá zvedavosť usilovala odškeriť mihalnicu a poznať pravdu.

Zatiaľ pani de Villefort, upokojená tichosťou, v ktorej sa zasa začalo ozývať pravidelné dýchanie Valentíny, a presvedčená, že deva spí, vystrela zasa ruku a napoly zakrytá záclonou, shrnutou k hlave lôžka, doliala obsah flakóna do Valentíninho pohára.

Potom odišla tak ticho, že ani najmenší šum neupozornil Valentínu na jej odchod.

Videla len toľko, že rameno zmizlo, nič viacej: to svieže, oblé rameno dvadsaťpäťročnej mladej a krásnej ženy, nalievajúcej smrť.

Nemožno vysloviť, čo precítila Valentína v tej pol druhej minúte, čo bola pani de Villefort v jej izbe.

Zaškrabnutie na knižnici vytrhlo devu zo stavu zmalátnenosti, do ktorého sa norila a ktorý sa podobal ochromeniu.

Zdvihla s námahou hlavu.

Dvere sa druhý raz nečujne otočily a gróf de Monte Christo sa zjavil.

„Tak, pochybujete ešte?“ spýtal sa gróf.

„Ó, Bože môj!“ šepla deva.

„Videli ste?“

„Žiaľbohu!“

„Poznali ste?“

Valentína zastonala.

„Áno,“ odvetila, „ale nemôžem tomu veriť.“

„Chcete teda radšej umrieť a zaviniť Maximiliánovu smrť?…“

„Bože môj, Bože môj!“ opakovala deva temer bez seba. „Či nemôžem odísť z domu, ujsť?…“

„Valentína, ruka, ktorá vás prenasleduje, zasiahne vás všade, podplatí zlatom vašich sluhov a smrť sa vám bude ponúkať všade, skrytá vo všetkom, vo vode, ktorú budete piť zo žriedla, v ovocí, ktoré odtrhnete so stromu.“

„Ale či ste nepovedali, že ma opatrnosť starého otecka obrnila proti jedu?“

„Proti jednému jedu a ešte nie proti jeho silnej dávke; jed zmenia alebo zväčšia dávku.“

Gróf vzal pohár a navlhčil v ňom pery.

„Hľaďte,“ riekol, „už sa tak stalo. Už vás neotravujú brucínom, ale prosto uspávadlom. Rozoznávam chuť lieku, v ktorom je rozpustené. Keby ste boli vypili, Valentína, čo vám pani de Villefort práve naliala do pohára, boli by ste stratená.“

„Ach, Bože môj,“ zvolala deva, „prečo ma tak prenasleduje?“

„Ako? Či ste natoľko jemná, dobrá, tak málo veríte v zlo, že ste to nepochopili, Valentína?“

„Nie,“ odvetila deva; „nikdy som jej neublížila.“

„Ale ste bohatá, Valentína, máte dvestotisíc frankov dôchodku, a o tých dvestotisíc frankov dôchodku pripravujete jej syna.“

„Ako? Môj majetok nie je jeho a mám ho od svojich príbuzných.“

„Áno, a preto umreli pán a pani de Saint-Méran, aby ste dedili po svojich príbuzných; preto bol pán Noirtier odsúdený v deň, keď vás urobil svojou dedičkou, a preto máte umrieť i vy, Valentína, aby váš otec dedil po vás a aby váš brat, potom jeho jediný syn, dedil po otcovi.“

„Eduard! Chudáčik, kvôli nemu páchajú všetky tie zločiny?“

„Konečne ste teda pochopili!“

„Ach, Bože môj, len aby to všetko nepadlo na neho zpät!“

„Ste anjel, Valentína.“

„A čo starý otecko? Bolo azda rozhodnuté nepokúšať sa o jeho smrť?“

„Bolo premyslené, že keď vy umriete, majetok pripadne sám od seba na vášho brata, len ak by bol vydedený, a že napokon zbytočný zločin bol by dvojnásobne nebezpečný.“

„A také kombinácie skrsly v mozgu ženy! Ó, Bože môj, Bože môj!“

„Rozpamätajte sa na Perugiu na listnaté krovie v hostinci ,Pri pošte‘, na mužského v hnedom plášti, ktorého sa vaša macocha spytovala na aqua-tofanu: nuž, od toho času dozrieval v jej mozgu celý ten diabolský plán.“

„Ó, pane,“ zvolala nežná deva, dajúc sa do plaču, „ak je to tak, vidím dobre, že som odsúdená na smrť.“

„Nie, Valentína, lebo ja som predvídal všetky úklady; nie, lebo vaša nepriateľka je známa, a tým je už premožená; nie, budete žiť, Valentína, budete žiť, aby ste boli šťastná a urobili šťastným ušľachtilé srdce. Ale ak chcete žiť, Valentína, musíte mi pevne dôverovať.“

„Čo mám robiť? Rozkazujte, pane!“

„Musíte slepo vziať všetko, čo vám dám.“

„Ó, Boh mi je svedkom,“ zvolala Valentína, „že keby som bola sama, dala by som sa radšej usmrtiť!“

„Nezdôveríte sa nikomu, ani otcovi.“

„Môj otec nie je účastníkom tohto hrozného sprisahania, však, pane?“ hovorila Valentína, zalamujúc rukami.

„Nie, a predsa váš otec, privyknutý na súdne obžaloby, iste tuší, že všetky tie umretia, ktoré zasiahly jeho rodinu, nie sú prirodzené. Je to on, váš otec, ktorý by mal nad vami bdieť v tejto chvíli na mieste, ktoré zaujímam ja; on mal už vyprázdniť tento pohár, on sa už mal postaviť proti vražednici. Mátoha proti mátohe,“ dodal šeptom, povediac nahlas ostatné slová.

„Pane,“ riekla Valentína, „urobím všetko možné, aby som žila, lebo ma na svete dve bytosti natoľko milujú, že by umrely, keby som ja umrela: môj deduško a Maximilián.“

„Budem nad nimi bdieť, ako som bdel nad vami.“

„Nuž, pane, robte so mnou, čo chcete,“ povedala Valentína, potom si tíško vzdychla: „Ó, Bože môj, Bože môj, čo sa len bude robiť so mnou?“

„Nech sa s vami robí čokoľvek, Valentína, nedeste sa; ak pocítite bolesť, ak stratíte zrak, sluch, cit, nebojte sa; ak sa prebudíte, nevediac, kde ste, nestrachujte sa, keby ste sa prebrali hneď v podzemnej hrobke alebo boli ste zatvorená v rakve; vzpružte hneď myseľ a povedzte si: Priateľ, otec, človek, ktorý si želá šťastie môjho Maximiliána, v tejto chvíli bdie nado mnou.“

„Ach, aký úžas!“

„Valentína, chcete radšej udať svoju macochu?“

„Radšej by som umrela, sto ráz radšej!“

„Nie, neumriete, a nech sa s vami stane hocičo, sľubujete mi, že nebudete nariekať, že budete dúfať?“

„Budem myslieť na Maximiliána.“

„Ste moja milovaná dcéra, Valentína; jedine ja vás môžem zachrániť, a zachránim vás.“

Valentína v najväčšom úžase složila ruky (lebo cítila, že zavítala chvíľa, keď treba Boha prosiť o posilu) a vzpružila sa k modlitbe, šeptajúc nesúvislé slová a zabúdajúc, že jej biele ramená halia len dlhé vlasy a že vidieť pod jemnou čipkou košele biť jej srdce.

Gróf láskavo položil ruku na rameno devy, pritiahol jej až po krk zamatové prikrývadlo a riekol s otcovským úsmevom:

„Dieťa moje, verte v moju oddanosť, ako veríte v božskú dobrotu a v Maximiliánovu lásku.“

Valentína pozrela na neho vďačným pohľadom a ostala tíško ležať, poslušná ako dieťa v kolíske.

Tu gróf vyňal z vestového vrecka smaragdovú bonboniéru, sňal s nej zlatý vrchnák a vložil do pravej ruky Valentíny malú guľôčku ako zrnko hrachu.

Valentína ju vzala druhou rukou a pozrela pozorne na grófa; v črtách toho neohrozeného ochrancu zračil sa odblesk božskej veleby a moci. Bolo jasné, že Valentína sa ho spytuje pohľadom.

„Áno,“ odvetil gróf.

Valentína vložila pilulku do úst a prehltla ju.

„Teraz do videnia, dieťa moje,“ riekol Monte Christo; „pokúsim sa spať, lebo ste zachránená.“

„Choďte,“ povedala Valentína; „nech sa so mnou robí čokoľvek, sľubujem vám, že sa nebudem báť.“

Monte Christo dlho hľadel uprene na devu, ktorá pomaly zaspávala, premožená silným prostriedkom, ktorý jej dal.

Potom vzal pohár, vylial tri štvrtiny jeho obsahu do kozuba, aby sa zdalo, že ostatok vypila Valentína, a postavil ho zasa na nočný stolík. Potom išiel ku dverám knižnice a zmizol, pozrúc ešte raz na Valentínu, ktorá zaspala s dôverou a nevinnosťou anjela, ležiaceho pri nohách Pána.