ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve vo chvíli, keď grófov parník zmizol za Cap Morgiou, mužský, ktorý cestoval poštou po hradskej z Florencie do Ríma, prejachal cez mestečko Aquapendente. Jachal dosť rýchlo, aby mu ubudlo čím viacej cesty, nevzbudiac však podozrenie.

Mužský, oblečený do redingotu či plášťa, na ktorom dlhá cesta zanechala množstvo stôp, ale ktorému na kabáte nedotknute skvela sa stužka Čestnej légie, svoj francúzsky pôvod veľmi prezrádzal nielen týmto odznakom, ale i prízvukom, ako sa shováral s postiliónom. Že bol rodák krajiny, v ktorej hovorili svetovou rečou, o tom svedčila okolnosť, že nevedel ani slovka po taliansky, okrem hudobných výrazov, ktorými možno, ako Figarovým „Goddam“, nahradiť všetky finesy cudzej reči.

„Allegro!“ vravel vždy postiliónom, keď išli do vŕšku.

„Moderato!“ volal, keď išli dolu vrchom.

A Boh sám vie najlepšie, koľko vŕškov je na aquapendentskej hradskej, ktorá vedie z Florencie do Ríma!

Inak obidve tie slová vzbudzovaly úprimný smiech dvoch čulých mužských, ktorým boly adresované.

V blízkosti večného mesta, pri Storte, zkade vidieť Rím, cestovateľ necítil hnutie nadšenej zvedavosti, ktorá núti každého cudzinca vstať so sedadla a usilovať sa zbadať slávny dóm svätého Petra, ktorý možno rozoznať prv ako všetko ostatné. Nie, len vyňal z vrecka portefeuille a z neho poskladanú listinu, ktorú rozostrel a potom zasa poskladal s opatrnosťou, ktorá bola podobná úcte.

„Dobre, ešte vždy ju mám.“

Koč prešiel cez Porta del Popolo, zabočil vľavo a zastal pred hotelom d’Espagne.

Otec Pastrini, náš starý známy, privítal hosťa na prahu dverí s klobúkom v ruke.

Cestovateľ sostúpil, objednal si dobrý obed a spýtal sa na adresu závodu Thompson a French, ktorú mu hneď oznámili, lebo ten závod bol v Ríme jeden z najznámejších.

Stál na Via dei Banchi v blízkosti svätého Petra.

V Ríme, ako aj inde, je príchod pošty udalosťou. Desať mladých potomkov Maria a Gracchovcov, s bosými nohami a rozodranými lakťami, s rukami na bokoch a ramenami malebne založenými za hlavou, obzeralo si cestovateľa, koč a kone; k týmto typickým uličníkom sídelného mesta pripojilo sa s päťdesiat bosákov zo štátu Jeho Svätosti, takých, ktorí sa ponevierajú po uliciach a pľujú so Svätoanjelského mosta do Tibery, keď je v Tibere voda.

Keďže však rímski uličníci a bosáci majú pred parížskymi tú výhodu, že rozumejú všetkým rečiam, najmä francúzskej, počuli, že cestovateľ žiada izbu, obed a že sa spytuje na adresu závodu Thompson a French.

Preto, keď nový hosť vyšiel z hotela s nevyhnutným ciceronom, od skupiny zvedavcov odlúčil sa mužský, ktorý, nezbadaný cestovateľom a zdanlivo nepozorovaný sprievodcom, kráčal v malej vzdialenosti za cudzincom, sledujúc ho s obratnosťou parížskeho agenta polície.

Francúz sa natoľko ponáhľal na návštevu v závode Thompsona a Frencha, že ani nechcel čakať, kým zapriahnu kone; koč ho mal dohoniť na ceste alebo čakať na neho pred bránou banky.

Prišli ta, a koč ich nedohonil.

Francúz vošiel, nechajúc v predizbe sprievodcu, ktorý sa hneď začal shovárať s dvoma či troma zamestnancami bez zamestnania, ktorí stoja v Ríme pri dverách bankových závodov, kostolov, zrúcanín múzeí a divadiel.

S Francúzom hneď vošiel i mužský, ktorý sa odlúčil od skupiny zvedavcov; Francúz zazvonil na úradovni a vstúpil do prvej miestnosti; jeho tieň urobil to isté.

„Páni Thompson a French?“ spýtal sa cudzinec.

Na pokyn prokuristu, slávnostného strážcu prvej úradovne, vstal akýsi lokaj.

„Koho mám ohlásiť?“ spýtal sa lokaj, chystajúc sa ísť pred cudzincom.

„Barón Danglars,“ odvetil cestovateľ.

„Poďte,“ riekol lokaj.

Otvorily sa dvere; lokaj a barón v nich zmizli. Mužský, ktorý vošiel za Danglarsom, sadol si na lavicu, ako by čakal.

Úradník ešte písal so päť minút; za tých päť minút mužský, ktorý sedel na lavici, správal sa celkom ticho a bol nehybný.

Pero potom prestalo škrípať na papieri; úradník zdvihol hlavu, pozorne sa obzrel, a presvedčiac sa, že sú sami, riekol:

„Ej, ty si tu, Peppino?“

„Áno,“ znela lakonická odpoveď.

„Vetríš niečo u toho tučného, čo by stálo za to?“

„Ja nemám takú veľkú zásluhu, upozornili nás.“

„Rozumiem.“

„Teda, ty zvedavec, vieš, prečo som prišiel? — Nuž, pre peniaze; teraz by som len rád vedieť sumu.“

„Hneď sa to dozvieš, priateľ môj.“

„Dobre, ale mi nedáš, ako onehdy, zlé informácie!“

„Čo to vravíš? O kom to hovoríš? Azda o tom Angličanovi, ktorý si onehdy ztadiaľto odniesol tritisíc toliarov?“

„Nie, ten naozaj mal pri sebe tritisíc toliarov, a sme ich i našli. Vravím o tom ruskom kniežati.“

„Tak?“

„Oznámil si nám tridsaťtisíc libier, a my sme našli len dvadsaťdva.“

„To ste akiste zle hľadali.“

„Luigi Vampa ho prehliadal osobne.“

„Tak mal azda dlhy a zaplatil ich.“

„Rus?“

„Alebo to strovil?“

„To by konečne bolo možné.“

„Rozhodne. Ale teraz idem na postriežku, lebo inak by Francúz mohol zariadiť svoju vec tak, že sa nedozviem sumu.“

Peppino prikývol, vyňal z vrecka ruženec a začal hundrať akúsi modlitbu, kým úradník vyšiel tými istými dverami, v ktorých zmizol lokaj a barón.

Asi po desiatich minútach úradník sa vrátil so žiariacou tvárou.

„Tak čo?“ spýtal sa Peppino priateľa.

„Môžeme si blahoželať,“ povedal úradník, „je to pekná sumička!“

„Päť až šesť miliónov, nie?“

„Áno, ty si to vedel?“

„Na šek Jeho Excelencie grófa de Monte Christo…“

„Ty poznáš grófa?“

„A úverné listy ktorého má pre Rím, Benátky a Viedeň.“

„Tak je,“ povedal úradník. „Ako je to, že si tak dobre informovaný?“

„Povedal som ti, že sme dostali vopred zprávu…“

„Prečo si sa ma teda spytoval?“

„Aby som bol istý, že je to naozaj on.“

„Je to on… päť miliónov. Pekná suma, čo, Peppino?“

„Áno.“

„My nebudeme mať toľko nikdy.“

„Budeme mať z toho aspoň nejaké omrvinky,“ povedal filozoficky Peppino.

„Pst, tu je!“

Keď sa dvere otvorily, úradník zasa siahol po pere, Peppino po ruženci.

Zjavil sa Danglars so žiariacou tvárou v sprievode bankára, ktorý ho odprevadil až ku dverám.

Za Danglarsom vyšiel Peppino.

Koč, ktorý mal ísť za Danglarsom, čakal podľa dohovoru pred domom Thompsona a Frencha. Cicerone držal otvorené dvierka, lebo cicerone je veľmi ochotná bytosť, ktorú možno na všetko upotrebiť.

Danglars skočil do koča ľahko ako dvadsaťročný mladík.

Cicerone zavrel dvierka a sadol si ku kočišovi.

Peppino vysadol na zadné miesto.

„Želá si Vaša Excelencia vidieť svätého Petra?“ spýtal sa cicerone.

„Načo?“ pýtal sa barón.

„Obzrieť si to.“

„Neprišiel som si obzerať Rím,“ odvetil Danglars nahlas; potom dodal potichu s chtivým úsmevom: ,Prišiel som si pre peniaze.‘

A ohmatal si tašku na hrudi, do ktorej práve schoval istú listinu.

„Vaša Excelencia si teda želá ísť…?“

„Do hotela.“

„Casa Pastrini,“ riekol cicerone kočišovi.

A koč vyjachal rýchlo ako panská ekvipáž.

O desať minút barón vstúpil do svojej izby a Peppino si sadol pred hotelom na lavicu; prv, ako si sadol, šepol niečo jednému z potomkov Maria a Gracchovcov, ktorých sme spomenuli na začiatku tejto kapitoly, a tento človek sa pobral ku Kapitolu, bežiac, nakoľko mu len nohy stačily.

Danglars bol ustatý, spokojný a ospanlivý. Ľahol si, položiac si portefeuille s listinami pod podušku, a zaspal.

Peppino mal teda dosť času; hral sa s niekoľkými facchini „morru“, prehral tri toliare, a aby sa potešil, vypil fľašu orvietského vína.

Na druhý deň Danglars, hoci si zavčasu ľahol, prebudil sa neskoro; päť či šesť nocí spal veľmi zle, ak spal vôbec.

Zjedol hojné raňajky, a nestarajúc sa veľmi, ako sám povedal, o krásy večného mesta, objednal si poštové kone na poludnie.

Ale Danglars nemyslel na policajné formality, ani na lenivosť vedúceho pošty.

Kone prišly až o druhej a cicerone doniesol vidovaný pas až o tretej.

Tieto prípravy dolákaly pred bránu otca Pastriniho väčšie množstvo bosákov.

Nechýbali ani potomkovia Maria a Gracchovcov.

Barón prešiel víťazoslávne medzi skupinami, ktoré ho menovaly Excelenciou, aby dostaly baiocco.

Hoci Danglars, ako vieme, človek demokratický, bol doteraz spokojný s titulom baróna a nevolali ho ešte Excelenciou, tento nový titul mu natoľko lichotil, že sberbe rozdal asi tucet paolov, ktorá za nových dvanásť paolov bola ochotná titulovať ho Výsosťou.

„Ktorou hradskou?“ spýtal sa postilión po taliansky.

„Hradskou do Ancony,“ odvetil barón.

Otec Pastrini pretlmočil otázku i odpoveď a koč vyjachal v cvale.

Danglars naozaj mienil zájsť do Benátok, vyzdvihnúť tam čiastku majetku, a potom chcel ísť z Benátok do Viedne, kde by si dal vyplatiť ostatok.

Chcel sa osadiť v posledne spomenutom meste, o ktorom počul, že je mestom zábav.

V rímskej kampani sotva jachal tri míle, už začalo mrkať. Danglars netušil, že vyjachal tak neskoro, inak by bol radšej ostal; spýtal sa postilióna, kedy dôjdu do najbližšieho mesta.

„Non capisco!“ odvetil postilión.

Danglars kývol hlavou, ako by chcel povedať:

„Veľmi dobre!“

Koč jachal ďalej.

,Ostanem na prvej pošte,‘ riekol si Danglars.

Danglars pociťoval ešte ostatok blaženosti predošlého dňa, ktorá mu umožnila takú znamenitú noc. Pohodlne sa rozťahoval v dobrej anglickej kaleši s dvojitými perami; cítil, že ho cvalom unáša pár dobrých koní; vedel, že budú prepriahať o sedem míľ ďalej. Čo má človek robiť, keď je bankárom a keď urobil šťastný bankrot?

Danglars myslel desať minút na svoju ženu, ktorá ostala v Paríži, druhých desať minút na dcéru, ktorá behá po svete so slečnou d’Armilly; desať minút venoval veriteľom a tomu, čo bude robiť s ich grošmi; potom, už nemajúc na čo myslieť, zavrel oči a zaspal.

S času na čas, otrasený silnejším nárazom ako obyčajne, Danglars otvoril na chvíľu oči, cítil, že je vždy unášaný tou istou rýchlosťou po rímskej kampani, ktorá má množstvo rozrumených akvaduktov, podobajúcich sa granitovým obrom, ktorí skameneli v behu. Ale noc bola chladná, tmavá, daždivá a driemajúcemu človeku bolo oveľa príjemnejšie ostať v hĺbke koča so zatvorenými očami, ako vystŕkať hlavu cez okno a spytovať sa postilióna, ktorý nevedel nič iné odpovedať ako: Non capisco!

Danglars teda spal ďalej; myslel si, že nič nezmešká, ak sa zobudí až pri prepriahaní.

Koč zastal; Danglars myslel, že konečne dojachal k vytúženému cieľu.

Otvoril oči a vykukol oknom, úfajúc sa, že uvidí okolo seba nejaké mesto, alebo aspoň dedinu, ale videl len akési opustené rumy a troch či štyroch mužských, ktorí sa pohybovali ako tône.

Danglars chvíľu čakal, kým postilión, ktorý prepriahal kone, príde pýtať poštový poplatok; chcel použiť tú príležitosť a spýtať sa nového sprievodcu na rozličné veci. Kone však prepriahli tak, že sa nikto nehlásil o cestovný poplatok. Danglars sa tomu začudoval a otvoril dvere; ale nejaká silná ruka sotila ho nazad, a voz jachal zasa ďalej.

Ohromený barón zobudil sa celkom.

„Ach, mio caro!“ volal na postilióna.

I to si pamätal Danglars z talianskych romancí, ktoré jeho dcéra spievala v duete s princom Cavalcantim.

Ale „mio caro“ neodpovedal.

Danglars spustil teda len okno.

„Hej, priateľ, kde jacháme?“ volal, vystrčiac von hlavu.

„Dentro la testa!“ zvolal prísny, veliteľský hlas v sprievode výhražného posunku.

Danglars porozumel, že „dentro la testa“ znamená „nazad hlavu“ Ako vidíme, v taliančine robil rapídny pokrok.

Poslúchol, ale nie bez nepokoja, a keďže ten pokoj rástol s minúty na minútu, jeho duch nezíval prázdnotou, ktorá ho na začiatku cesty ukolísala v sen, ale za chvíľu naplnil sa množstvom myšlienok, z ktorých každá jednotlive bola by mohla udržať cestovateľa v stave bdenia, a najmä cestovateľa v položení Danglarsovom.

Jeho oči nadobudly v tme ten stupeň ostrosti, ktorú nám na chvíľu poskytuje silné rozčúlenie, ale ktorá neskoršie ochabne pre priveľké napätie. Prv, ako máme strach, vidíme jasne; keď nás opanuje strach, vidíme dvojnásobne ostro, a keď strach prejde, vidíme nejasne.

Danglars zbadal mužského, zahaleného do plášťa, ktorý cválal na strane pravých dvierok.

,Nejaký žandár,‘ myslel si. ,Azda by ma francúzsky telegram bol oznámil pontifikálnym úradom?‘

Rozhodol sa, že sa strasie tej tiesne.

„Kde ma veziete?“ spýtal sa.

„Dentro la testa!“ odvetil zasa ten istý hlas s výhražným prízvukom.

Danglars sa obrátil k oblôčiku naľavo.

Iný jazdec cválal na strane ľavých dvierok.

‚Chytili ma,‘ riekol si Danglars, a na čelo mu vystúpil pot, ,je to rozhodne tak.‘

Vrhol sa do úzadia kaleše, teraz však nie aby spal, ale aby rozmýšľal.

O chvíľu vyšiel mesiac.

Z hĺbky kaleše pozeral Danglars na širokú kampaňu; zasa videl akvadukty, tie skamenené prízraky, ktoré už predtým pozoroval; ale miesto toho, aby boly napravo, boly naľavo.

Zbadal, že koč sa obrátil v oblúku a že ho vezú nazad do Ríma.

,Oh, aký som ja nešťastník,‘ šeptal si, ,talianska vláda ma vydala!‘

Koč stále uháňal s nesmiernou rýchlosťou. Minula hrozná hodina, lebo Danglars podľa každého nového znamenia poznával, že ho vezú nazad cestou, ktorou už šiel. Napokon zbadal tmavú hmotu, do ktorej, ako sa mu videlo, koč vrazí. Ale koč jej vyhol a šiel povedľa tej tmavej hmoty; boly to múry rímskych hradieb.

,Ó, ó!‘ šeptal Danglars, ,nevraciame sa do mesta, nezajala ma teda spravodlivosť. Bože môj, boli by to azda…‘

Vlasy mu vstávaly dubkom.

Rozpamätal sa na zaujímavé histórie o rímskych banditoch, ktorým v Paríži nechceli veriť a ktoré Albert de Morcerf rozprával pani Danglarsovej a Eugenii, keď ešte šlo o to, aby sa mladý vikont stal synom prvej a mužom druhej.

,Azda zbojníci!‘ šeptal.

Koč zrazu zarachotil na niečom tvrdšom, ako je piesočnatá cesta. Danglars sa opovážil pozrieť na obidve strany; zbadal pomníky divných foriem, a zaujatý Morcerfovým opisom, ktorý mu prichodil na um so všetkými detailami, zrazu mu skrslo v mysli, že je asi na ceste Via Appia.

V akomsi údolí naľavo bolo vidieť okrúhlu priehlbinu.

Bol to Caracallov cirkus.

Na rozkaz mužského, ktorý jazdil na pravej strane, koč zastal.

Hneď sa otvorily ľavé dvierka.

„Scendi!“ rozkazoval čísi hlas.

Danglars hneď sostúpil; ešte nehovoril po taliansky, ale už rozumel.

Poobzeral sa sťa polomŕtvy.

Obklopovali ho štyria mužskí, nepočítajúc postilióna.

„Di qua,“ riekol jeden zo štyroch mužských, idúc chodníkom, ktorý z cesty Via Appia viedol na hrboľaté zeme rímskej kampane.

Danglars kráčal za svojím sprievodcom bez odporu a neobzrúc sa, vedel, že traja mužskí idú za ním.

Ale zdalo sa mu, že mužskí sa rozostavujú v jednakej vzdialenosti od seba ako stráže.

Šli asi desať minút a za ten čas Danglars svojmu sprievodcovi nepovedal ani slova; potom sa ocitli medzi kopcami a húštinou vysokej trávy; traja mlčanliví mužskí tvorili trojuholník, ktorého stredom bol on.

Chcel hovoriť; jazyk mu vypovedal službu.

„Avanti!“ zvolal ten istý hlas, ktorý mal ostrý, veliteľský tón.

Teraz Danglars porozumel dvojnásobne: porozumel slovo i posunok, lebo mužský, ktorý šiel za ním, sotil ho tak silne, že barón sa temer búšil do vodcu.

Tým vodcom bol náš priateľ Peppino, ktorý sa pustil vo vysokej tráve chodníkom, čo mohol azda byť schodnou cestou len pre kuny a jašterice.

Peppino zastal pred skalou, ktorá bola zarastená hustým krovím. Skala bola rozškerená ako mihalnica oka a tvorila vchod, v ktorom mladý človek zmizol, ako sa prepadá do zeme diabol našich povestí.

Hlas a príučka mužského, ktorý šiel za ním, prinútily Danglarsa, aby urobil to isté. Nebolo už pochybnosti, francúzsky bankár mal robotu s rímskymi banditami.

Danglars sa poddal ako človek, ktorý sa ocitol medzi dvoma nebezpečenstvami a ktorého strach robí smelým. Hoci mal brucho, ktoré bolo neveľmi súce vnikať do puklín rímskej kampane, prekĺzol sa za Peppinom a spustil sa dolu so zažmúrenými očami, až dopadol na zem.

Dotknúc sa zeme, otvoril oči.

Cesta bola široká, ale tmavá. Peppino, keď už bol doma, neskrýval sa viacej, zakresal a zapálil fakľu.

Dvaja mužskí, tvoriaci zadnú stráž, sostúpili za Danglarsom, a socajúc ho, keď náhodou zastal, zaviedli ho po miernom svahu do strediska chmúrnej križovatky.

Vôkol v stenách jedna nad druhou boly na podobu rakiev vytesané dutiny, ktoré v prostredí bieleho kamenia zdaly sa sťa hlboké, čierne očné diery lebky.

Stráž siahla na karabínu a natiahla kohútik.

„Kto je?“ spýtala sa potom.

„Priateľ, priateľ!“ ozval sa Peppino. „Kde je kapitán?“

„Tam,“ odvetila stráž, ukážuc na nejakú veľkú dvoranu, ktorá bola vytesaná zo skaly; z nej vnikalo svetlo do chodby veľkými klenutými otvormi.

„Dobrá korisť, kapitán, dobrá korisť,“ oznamoval Peppino po taliansky.

A chytiac Danglarsa za golier redingotu, zaviedol ho k otvoru, ktorý nahrádzal dvere a ktorým sa vchádzalo do dvorany, z ktorej si kapitán urobil bydlisko.

„Je to ten človek?“ spýtal sa vodca, ktorý veľmi pozorne čítal Plutarchov ,Životopis Alexandra‘.

„Je to on, kapitán, je.“

„Dobre; ukážte mi ho.“

Na ten dosť nezdvorilý rozkaz Peppino sa s takým prudkým pohybom priblížil s fakľou k Danglarsovej tvári, že bankár rýchlo ustúpil, aby mu nespálila obrvy.

Jeho rozrušená tvár mala všetky príznaky bledej, ošklivej hrôzy.

„Ten človek je ustatý,“ riekol kapitán, „zaveďte ho na odpočinok.“

,Ó,‘ šeptal Danglars, ,mojou posteľou bude iste jedna z tých rakiev v stene a snom smrť, ktorú mi privedie jedna z tých dýk, jagajúcich sa v tôni.‘

V tmavých hĺbkach obrovskej dvorany naozaj sa dvíhali na lôžkach zo suchého lístia alebo z vlčích koží druhovia mužského, ktorého Albert de Morcerf videl čítať „Caesarove Commentare“ a Danglars „Životopis Alexandra“.

Bankár ticho zastonal a pobral sa za svojím sprievodcom; nesnažil sa ani prosiť, ani kričať. Nemal už ani sily, ani vôle, ani moci, ani citu; šiel preto, že musel.

Potkol sa na schod; zbadal, že má pred sebou schody, sklonil sa mimovolne, aby si neprerazil čelo, a ocitol sa v cele, ktorá bola vytesaná do skaly.

Cela bola čistá, ale holá a suchá, hoci bola veľmi hlboko pod zemou.

Zo suchého lístia zhotovené a vlčími kožami pokryté lôžko nestálo, ale ležalo v rohu cely. Keď ho Danglars zbadal, myslel si, že vidí žiariť symbol svojej spásy.

,Ó, buď Bohu chvála!‘ šeptal. ‚Je to naozaj posteľ!‘

Za hodinu už druhý raz vzýval meno božie, čo sa mu neprihodilo ani raz za desať rokov.

„Ecco!“ riekol sprievodca.

A sotiac Danglarsa do cely, zavrel za ním dvere.

Zámka zaškripela; Danglars bol väzňom.

Konečne, keby ho i neboli zamkli, Danglars by bol musel byť svätým Petrom a mať za sprievodcu anjela nebies, aby bol mohol prejsť cez posádku, ktorá bývala v katakombách svätého Šebastiána a táborila okolo svojho vodcu, v ktorom naši čitatelia akiste poznali povestného Luigiho Vampu.

I Danglars poznal tohto zbojníka; v jeho jestvovanie nechcel veriť, keď mu o ňom vo Francúzsku rozprával Morcerf. Poznal nielen vodcu, ale i celu, v ktorej bol uväznený Morcerf a ktorá, ako sa zdalo, bola hosťovskou izbou.

Tieto rozpomienky, na ktorých Danglars utkvel s istou radosťou, ho upokojily. Keď ho zbojníci nezabili hneď, azda ho ani nechceli zabiť.

Zajali ho, aby ho ozbíjali, a keďže pri sebe mal len niekoľko louisdorov, myslel si, že mu vyrubia výkupné.

Pamätal sa, že Morcerfa odhadli asi na štyritisíc toliarov, a keďže sa domnieval, že jeho zjav zavážil viacej ako Morcerfov, v duchu ustálil svoje výkupné na osemtisíc toliarov.

Osemtisíc toliarov bolo štyridsaťtisíc libier.

Ostalo by mu ešte päťmiliónov a päťdesiattisíc frankov.

S tým môže vyviaznuť z pomykova.

Temer celkom istý, že vyviazne z pomykova, veď ešte nikdy nežiadali od nikoho päťmiliónov päťdesiattisíc výkupného, Danglars si ľahol na posteľ, a obrátiac sa dva či tri razy, zaspal napokon s pokojom hrdinu, ktorého históriu študoval Luigi Vampa.