ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätáme sa, že abbé Bussoni ostal sám s Noirtierom v umrlčej izbe a že starec a kňaz stali sa dobrovoľnými strážcami devinho tela.

Azda kresťanské exhorty abbého, azda jeho sladké milosrdenstvo, azda jeho presvedčivé slová povzbudily starca. Lebo od tej chvíle, keď sa mohol dorozumieť s kňazom, Noirtier miesto zúfalstva, ktoré ho zpočiatku opanovalo, javil veľkú odovzdanosť a spokojnosť, ktoré značne prekvapovaly všetkých, čo poznali jeho hlbokú lásku k Valentíne.

Pán de Villefort nevidel starca od rána, keď Valentína umrela. Služobníctvo nahradili novým: pre kráľovského prokurátora najali nového komorníka, pre Noirtiera nového sluhu; dve ženské vstúpily do služby k pani de Villefort; všetci až po vrátnika a kočiša mali nové tváre, ktoré sa stavaly, ak možno tak povedať, medzi pánov tohto zlorečeného domu a narušovaly už i tak dosť chladné styky, ktoré ešte medzi nimi jestvovaly. Ostatne o tri dni sa začínalo obdobie porôt a Villefort, zatvorený v pracovni, v začatom diele proti Caderoussovmu vrahovi pokračoval s horúčkovým chvatom. Ako všetky udalosti, na ktorých mal účasť gróf de Monte Christo, tak i táto vyvolala veľký šum v parížskej spoločnosti. Dôkazy neboly dosť presvedčivé, keďže spočívaly len na niekoľkých slovách, ktoré napísal umierajúci trestanec, bývalý druh obžalovaného; bolo možno predpokladať, že umierajúci obvinil svojho druha z nenávisti alebo z pomsty; len sudcovo smýšľanie sa ustálilo; kráľovský prokurátor získal konečne hrozné presvedčenie, že Benedetto je vinný, a z toho nie práve ľahkého víťazstva kynulo jeho ctižiadosti zadosťučinenie, ktoré jedine mohlo vzbudiť trochu rozochvenia v jeho ľadovom srdci.

Vďaka teda ustavičnej práci Villefortovej, ktorý chcel tou pravotou začať najbližšie obdobie, vyšetrovanie pokračovalo; bol prinútený vyhýbať ľuďom väčšmi ako inokedy, aby vyhol odpovediam na ohromné množstvo žiadostí o vstupenky.

A potom uplynul taký krátky čas od dňa, keď chuderku Valentínu uložili do hrobky, bolesť celej rodiny bola ešte natoľko živá, že sa nikto nedivil, keď videl otca tak prísne pohrúženého do povinností, totiž do jediného prostriedku, ktorým mohol odohnať svoj žiaľ.

Len jediný raz, totiž po druhej návšteve Bertucciovej u Benedetta, ktorá mala byť zajtra, pri ktorej intendant mal pred mladým človekom odhaliť jeho otca, Villefort videl Noirtiera. Bolo to vo chvíli, keď prokurátor, vysilený ustatosťou, sišiel do záhrady. Zamračený, chýliac sa pod ťarchou istej neúprosnej myšlienky, pán de Villefort sa prechádzal, a podobný Tarquiniovi, srážajúcemu palicou najvyššie maky, srážal palicou dlhé schnúce kostonky ruží, ktoré čnely pozdĺž chodníkov ako duchovia tých kvetov, ktoré sa ešte nedávno skvely v takej nádhere.

Už neraz prišiel až na koniec záhrady, totiž ku známej bráne, ktorá viedla k opustenej ohrade, chodiac stále tou istou cestou, tým istým krokom a tými istými pohybmi, keď sa jeho oči mechanicky obrátily k domu, kde sa s krikom hral jeho syn, ktorý prišiel z ústavu, aby strávil nedeľu (bola práve nedeľa) a pondelok u matky.

Tu zbadal pri otvorenom obloku pána Noirtiera, ktorý sa v kresle dal zaviezť k obloku, chtiac využiť posledné lúče ešte teplého slnca, ktoré prišlo pozdraviť odumierajúce kvety a červené lístie divého hrozna, vinúceho sa po balkóne.

Starcovo oko bolo upreté na istý bod, ktorý Villefort rozoznával len neurčite. Noirtierov pohľad bol natoľko nenávistný, divý, natoľko žeravo netrpezlivý, že kráľovský prokurátor, rozumejúc každému výrazu tak dobre mu známej tváre, odbočil s chodníka, aby sa presvedčil, na koho padá ten žeravý pohľad.

Tu zbadal pod skupinou líp, ktoré maly už temer holé konáre, pani de Villefort, ktorá, sediac s knihou v ruke, chvíľami prestávala čítať, aby sa usmiala na syna, alebo mu hodila nazad pružnú loptu, ktorú chlapec tvrdohlavo hádzal zo salónu do záhrady.

Villefort zbledol, lebo porozumel, čo starec žiada.

Noirtier stále hľadel na ten istý predmet; keď sa však obrátilo jeho oko so ženy na muža, v tej chvíli sám Villefort stal sa predmetom toho zdrvujúceho pohľadu; pohľad, zmeniac smer, zmenil síce reč, ale naskrze nepremenil sa jeho výhražný výraz.

Pani de Villefort, nevediac nič o vášňach, ktorých blesky križovaly sa nad jej hlavou, v tej chvíli zadržala synovu hračku a zakývala na chlapca, aby si prišiel pre loptu a bozk. Eduard sa však dal dlho prosiť: materinské objatie akiste nezdalo sa mu dostatočnou odmenou za to ustávanie. Konečne si dal povedať, skočil s obloka do hriadky heliotropov a králikov a s uznojeným čelom pribehol k pani de Villefort. Pani de Villefort mu osušila čelo, pritisla pery na tú vlhkú slonovinu, a vložiac mu do jednej ruky loptu a do druhej za priehrštie cukríkov, prepustila dieťa.

Villefort, priťahovaný neodolateľnou mocou, ako je lákaný vták hadom, približoval sa k domu. Čím väčšmi sa približoval, tým väčšmi sa snižoval Noirtierov pohľad, ktorý ho sledoval, a plam jeho zreníc sa natoľko rozžeravil, že Villefort sa cítil ním spaľovaný až do hlbín duše. Z toho pohľadu naozaj bolo možno vyčítať krvavú výčitku a zároveň strašnú vyhrážku. Potom sa Noirtierove oči uprely k nebu, ako by starec upozorňoval syna na zabudnutú prísahu.

„Viem, pane, viem,“ odvetil zdola Villefort; „pozhovejte ešte deň; čo som povedal, je sväté.“

Zdalo sa, že odpoveď uspokojila Noirtiera, a jeho pohľad sa obrátil ľahostajne v inú stranu.

Villefort si prudko rozopäl kabát, ktorý ho dusil, prešiel si bledou rukou po čele a vrátil sa do pracovne.

Zavítala studená noc a minula pokojne; v dome si všetci ľahli a spali ako obyčajne. Len Villefort, práve tak ako obyčajne, neľahol si súčasne s ostatnými a pracoval až do piatej. Prezeral posledný výsluch, skončený predošlého dňa vyšetrujúcim sudcom, porovnával výpovede svedkov a upravoval svoj obžalovací spis, jeden z najráznejších a najobratnejších, aké kedy napísal.

Na druhý deň, v pondelok, malo sa konať prvé zasadnutie súdu. Villefort videl mdlý, šedivý úsvit prebúdzajúceho sa dňa; v jeho belasom svetle vynikly riadky, napísané na papier červeným atramentom. Sudca na chvíľu zdriemol, kým jeho lampa zavzdychala naposledy. Prebudil sa na jej sipenie, majúc prsty vlhké a zafarbené načerveno, ako by ich bol omočil do krvi.

Otvoril oblok. V diaľke tiahol sa oblohou veľký, žltý pruh a pretínal na dvoje štíhle topole, odrážajúce sa tmavo na oblohe. Za bránou pod gaštanmi vyletel z lucerny škovránok a vznášal sa k nebu, vysielajúc svoj jasný ranný pozdrav.

Vlhký ranný vzduch ovial Villefortovu hlavu a osviežil jeho pamäť.

,Teda dnes,‘ riekol si namáhavo, ,dnes má človek, držiaci v ruke meč spravodlivosti, udrieť všade, kde sú vinníci.‘

Jeho zrak sa obrátil nevdojak k Noirtierovmu obloku, ktorý bol v bočnom krídle, tvoriacom s hlavnou budovou pravidelný uhol, k obloku, v ktorom predošlý deň zbadal starca.

Záclona bola spustená.

Ale otcov obraz utkvel tak pevne v synovom vnútri, že Villefort prehovoril k zatvorenému oknu, ako by bolo otvorené a ako by v ňom ešte videl hroziaceho starca.

,Áno,‘ šepol, ,áno, buď pokojný.‘

Hlava mu klesla na prsia a s takou sklonenou hlavou prešiel sa niekoľko ráz po pracovni, až sa konečne hodil oblečený na diván, ani nie natoľko pre spanie, ako skôr aby si povystieral údy, premožené únavou a chladnosťou práce, ktorá preniká až do kostí.

Dom sa pomaly prebúdzal. Villefort vo svojej pracovni postupne počul všetky zvuky, z ktorých sa akosi skladá život domu: otváranie a zatváranie dverí; zvuk cengáča pani Villefortovej, volajúci komornú; prvý krik chlapca, ktorý vstával veselo, ako sa obyčajne vstáva v tom veku.

Potom zazvonil i Villefort. Nový komorník vstúpil, nesúc noviny.

S novinami niesol i šálku čokolády.

„Čo mi to nesiete?“ spýtal sa Villefort.

„Šálku čokolády.“

„Nežiadal som si ju. Kto sa o mňa tak stará?“

„Madame; povedala mi, že pán bude musieť dnes akiste mnoho hovoriť vo veci tej vraždy a že sa potrebuje posilniť.“

A sluha postavil pozlátenú šálku na stolík, stojaci pri pohovke, ktorý bol, ako všetko ostatné, pokrytý listinami.

Sluha odišiel.

Villefort hľadel chvíľu na šálku chmúrnym pohľadom, potom ju zrazu schvátil nervóznym pohybom a na dúšok vypil jej obsah. Zdalo sa, ako by sa bol úfal, že je to smrtiaci nápoj, a ako by bol volal smrť, aby ho pozbavila oveľa ťažšej povinnosti, ako je sama smrť. Potom vstal a prechádzal sa po izbe s úsmevom, ktorý, keby ho bol mohol niekto vidieť, bol by vzbudil hrôzu.

Čokoláda bola neškodná a pán de Villefort necítil nič.

Keď prišla hodina raňajok, pán de Villefort neprišiel ku stolu. Sluha zasa vstúpil do pracovne.

„Madame dáva pána upozorniť,“ oznamoval, „že práve odbilo jedenásť hodín a že zasadnutie je ustálené na dvanástu.“

„Tak, a čo z toho vyplýva?“ spýtal sa Villefort.

„Madame sa obliekla, je hotová, a dáva sa pýtať, či má odprevadiť pána.“

„Kde?“

„Do justičného paláca.“

„Prečo?“

„Madame vravela, že by si veľmi želala byť prítomná na tom rokovaní.“

„Ach,“ riekol Villefort temer výhražným hlasom, „želá si to!“

Sluha cúvol o krok a riekol:

„Ak si pán žiada ísť sám, poviem to madame.“

Villefort chvíľu neodpovedal; zaťal nechty do bledého líca, od ktorého sa veľmi odrážaly ebenové fúzy.

„Odkazujem madame,“ odvetil konečne, „že si želám s ňou prehovoriť a že ju prosím, aby na mňa čakala vo svojej izbe.“

„Áno, pane.“

„Potom ma príďte oholiť a obliecť.“

„Áno, hneď.“

Komorník zmizol, o chvíľu sa zasa naozaj zjavil, oholil Villeforta a obliekol ho slávnostne do čiernych šiat.

Keď bol hotový, riekol:

„Madame čaká na pána, keď bude hotový s toaletou.“

„Už idem.“

A Villefort, majúc aktovku pod pazuchou a klobúk v ruke, šiel do izieb svojej ženy.

Pri dverách sa na chvíľu zastavil a sotrel si ručníkom pot, ktorý mu kanul po bledom čele.

Potom otvoril dvere.

Pani de Villefort sedela na otomane, prezerajúc netrpezlivo časopisy a brošúry, ktoré malý Eduard trhal pre zábavu prv, ako ich matka mohla prečítať. Bola celkom oblečená na vychádzku; klobúk ležal na kresle, rukavičky mala už natiahnuté.

„Ach, tu ste, pane,“ riekla prirodzeným, pokojným hlasom. „Bože môj, aký ste bledý, pane! Iste zasa ste pracovali celú noc. Prečo ste s nami neraňajkovali? Vezmete ma so sebou, alebo mám ísť von sama s Eduardom?“

Pani de Villefort, ako vidno, dala veľa otázok pre jednu odpoveď, ale oproti všetkým tým otázkam ostal pán de Villefort nemý a chladný ako socha.

„Eduard,“ ozval sa konečne, pozrúc na dieťa veliteľským pohľadom, „choďte sa baviť do salónu, priateľ môj, musím sa rozprávať s vašou matkou.“

Pani de Villefort, počujúc ten rozhodný tón, vidiac chladné správanie a divné prípravy, zachvela sa.

Eduard zdvihol hlavu a pozrel na matku; ale vidiac, že nepotvrdzuje otcov rozkaz, len ďalej srážal hlavy oloveným vojačikom.

„Eduard!“ zvolal pán de Villefort tak rázne, že sa chlapec na koberci trhol. „Nepočujete? Choďte!“

Dieťa, neprivyknuté na také zaobchodenie, zbledlo a vstalo. Ťažko povedať, či zbledlo od hnevu a či od strachu.

Otec pristúpil k nemu, chytil ho za ruku, bozkal na čelo a riekol:

„Choď, dieťa moje, choď.“

Eduard odišiel.

Pán de Villefort išiel ku dverám a zamkol ich.

„Ó, Bože môj,“ vzdychla si mladá žena, vynasnažujúc sa nazrieť mužovi až na dno duše a nútiac sa do úsmevu, ktorý zmrazil Villefortovu chladnosť, „čo sa stalo?“

„Madame, kde skrývate jed, ktorý obyčajne upotrebujete?“ riekol jasne a bez úvodu sudca, stojac medzi ženou a dverami.

Pani de Villefort mala asi taký pocit, ako má škovránok, keď vidí nad svojou hlavou krúžiť jastraba vždy v užších a užších vražedných kruhoch.

Chrapľavý, zlomený zvuk, ktorý nebol ani výkrikom, ani vzdychom, vyrval sa z hrude pani Villefortovej, ktorá zbledla až smrteľne.

„Pane,“ odvetila, „ne… nerozumiem.“

A predtým zdvihnúc sa v nesmiernej hrôze, klesla teraz, zachvátená akiste ešte väčšou hrôzou ako prv, zpät medzi hlavnice pohovky.

„Pýtal som sa vás,“ pokračoval Villefort celkom pokojným hlasom, „na ktorom mieste skrývate jed, ktorým ste otrávily môjho tesťa, pána de Saint-Méran, moju testinú, Barroisa a moju dcéru Valentínu?“

„Ó, pane!“ zvolala pani de Villefort. „Čo to vravíte?“

„Nie je na vás rad spytovať sa, ale odpovedať.“

„Manželovi, či sudcovi?“ pýtala sa zmätená pani de Villefort.

„Sudcovi, madame, sudcovi!“

Bledosť tej ženy, úzkostlivosť jej pohľadu, triaška jej tela poskytovaly hrozný obraz.

„Ó, pane… ó, pane!“ šeptala, a to bolo všetko.

„Neodpovedáte, madame?“ zvolal hrozný spytovateľ.

Potom dodal ešte s desnejším úsmevom, akým bol jeho hnev:

„Však nepopierate!“

Pohla sa.

„A nemôžete popierať,“ dodal Villefort, vystrúc k nej ruku, ako by ju chcel schvátiť menom spravodlivosti, „spáchali ste tie rozličné zločiny s nehanebnou zručnosťou, ktorá však mohla oklamať len tých ľudí, ktorých zaslepiovala láska k vám. Od smrti pani de Saint-Méran vedel som, že môj dom skrýva traviča: pán d’Avrigny ma na to upozornil; podozrenie, ktoré bdie vždy na dne môjho srdca a striehne i tam, kde niet zločinu, po Barroisovej smrti (Bože, odpusť!) padlo na niekoho — na anjela! Ale po smrti Valentíninej nemal som už pochybnosti, madame, a to nielen ja, ale ani iní. Tak sa váš zločin, teraz dvom osobám známy a mnohými tušený, stane verejným, a ako som vám už povedal, madame, neshovára sa s vami manžel, ale sudca.“

Mladá žena si zakryla tvár obidvoma rukami.

„Ó, pane,“ riekla zúfalo, „úpenlivo vás prosím, nedajte sa klamať zdanlivosti!“

„Boli by ste azda chabá?“ zvolal pohŕdlivo Villefort. „Naozaj, pozoroval som vždy, že traviči sú chabí. Boli by ste azda chabá vy, ktorá ste s príšernou smelosťou hľadeli na smrť dvoch starcov a devy, ktorých ste zavraždili?“

„Pane! Pane!“

„Boli by ste zbabelá,“ pokračoval Villefort vo vzmáhajúcom sa rozčúlení, „vy, ktorá ste počítali minúty štyroch agónií; vy, ktorá ste osnovali svoje diabolské plány a miešaly svoje skazonosné nápoje s takou zázračnou zručnosťou a presnosťou? Vy, ktorá ste všetko tak dobre vypočítali, boli by ste azda zabudli myslieť na jednu vec, totiž kde vás privedie odhalenie vašich zločinov? Ó, to je nemožné a iste ste si ponechali nejaký jed, sladší, silnejší a vražednejší ako ostatné, aby ste unikli zaslúženému trestu… Urobili ste to, pravda, úfam sa aspoň…“

Pani de Villefort zalomila rukami a padla na kolená.

„Viem… viem…“ riekol sudca, „priznávate sa. Ale priznanie, urobené sudcom v poslednej chvíli, keď už nemožno popierať, také priznanie naskrze nemierni trest, ktorý vymerajú vinníkovi!“

„Trest!“ zvolala pani de Villefort. „Trest, pane? Už ste druhý raz vyslovili to slovo!“

„Áno. Mysleli ste azda, že vás nestihne preto, že ste štvornásobnou vinníčkou? Mysleli ste, že vás nestihne preto, že ste ženou toho, ktorý trest vymeriava? Nie, madame, nie! Na travičku čaká popravište, nech je ktokoľvek, najmä čo som už povedal, ak pre seba neukryla niekoľko kvapák svojho najúčinnejšieho jedu.“

Pani de Villefort skríkla divo a ošklivá, nepremožiteľná hrôza zračila sa v črtách jej zohavenej tváre.

„Ó, nebojte sa popravišťa, madame,“ povedal sudca, „nechcem vás zneuctiť, lebo by som tým zneuctil seba. Ba naopak, ak ste ma dobre porozumeli, musíte pochopiť, že nemôžete umrieť na popravišti.“

„Nie, nerozumela som, čo chcete povedať,“ zajachtávala sa od hrôzy celkom zmeravená nešťastná žena.

„Chcem povedať, že manželka prvého parížskeho sudcu nepošpiní svojou nízkosťou meno bez škvrny a nezneuctí zároveň svojho manžela a svoje dieťa.“

„Nie, ó, nie!“

„Tak, madame, urobíte tým dobrý skutok, za ktorý vám ďakujem.“

„Vy mi ďakujete? A za čo?“

„Za to, čo ste práve povedali.“

„Čo som povedala? Moja hlava je pomätená, nechápem už nič, Bože môj, Bože môj!“

A vstala s penou na perách a s rozstrapatenými vlasmi.

„Odpovedali ste, madame, na otázku, ktorú som vám dal, vkročiac sem: kde je jed, ktorý upotrebujete, madame!“

Pani de Villefort zdvihla dohora ruky a kŕčovite ich sopäla.

„Nie, nie,“ kričala, „to nemôžete chcieť!“

„Nechcem, aby ste zahynuli na popravišti, madame, to nechcem, rozumiete?“ odvetil Villefort.

„Ó, pane, milosť!“

„Chcem, aby zvíťazila spravodlivosť. Som na to tu, aby som trestal, madame,“ riekol s blčiacim zrakom, „a každú inú ženu, keby to bola hneď i kráľovná, vydal by som katovi. Ale k vám budem milosrdný. Vám poviem: Však, madame, nechali ste si niekoľko kvapák najsladšieho, najpôsobivejšieho a najistejšieho jedu?“

„Ó, odpusťte mi, pane! Darujte mi život!“

„Ona je chabá!“ zvolal Villefort.

„Pamätajte, že som vaša žena!“

„Ste travička!“

„Menom nebies…“

„Nie!“

„Menom lásky, ktorú ste ku mne cítili!“

„Nie, nie!“

„Menom nášho dieťaťa! Ó, nechajte ma žiť nášmu dieťaťu!“

„Nie, nie, nie, vravím! Keby som vás nechal žiť, môžbyť, že by ste ho raz zabili ako ostatných.“

„Ja? zabiť svojho syna?“ zvolala v krajnom napätí vášne šialená matka. „Ja, zabiť svojho Eduarda?… Ach! Ach!“

A svoje slová zakončila hrozným, démonickým smiechom, ktorý sa premenil na chrapot.

Pani de Villefort klesla k nohám svojho muža.

Villefort sa k nej priblížil.

„Zapamätajte si, madame,“ riekol, „že ak nezvíťazí spravodlivosť do toho času, kým sa vrátim, udám vás vlastnými perami a zavriem vás vlastnoručne.“

Vypočula ho zničená, zdeptaná, ťažko oddychujúc; v jej tvári žilo len oko a tajilo v sebe hrozný oheň.

„Rozumiete ma,“ riekol Villefort, „idem, aby som vyriekol trest smrti nad vrahom… Ak vás nájdem živú, budete dnes večer spať v Conciergerii.“

Pani de Villefort si vzdychla, jej napäté nervy vypovedaly službu a nešťastnica klesla na pokrovec.

Zdalo sa, že kráľovského prokurátora pohol súcit; pozrel na ňu s menšou prísnosťou, a trochu sa k nej skloniac, povedal zľahka:

„S Bohom, madame, s Bohom!“

Tá odobierka bodla pani de Villefort ako smrtiaci nôž. Zamdlela.

Kráľovský prokurátor vyšiel a vyjdúc zamkol dvere na dva skoky.