ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Videli sme, ako pokojne sa mohly slečna Danglarsová a slečna d’Armilly preobliecť a prichystať sa na útek; to bolo možné preto, lebo každý bol zaujatý svojimi vecami a nemohol sa starať o iných.

Necháme bankára hľadieť do tváre vidiny úpadku a s čelom, pokrytým potom, klásť číslice do ohromných stĺpcov, hlásajúcich jeho pasíva, a budeme sledovať barónku, ktorá, na chvíľu srazená prudkosťou úderu, čo ju zasiahol, šla vyhľadať svojho obvyklého radcu Luciena Debraya.

Barónka naozaj počítala s vydajom svojej dcéry, aby sa konečne striasla poručníctva, ktoré pri Eugeniinej povahe bolo veľmi ťažké. Lebo pri tichých smluvách, ktoré udržiavajú dôstojnosť rodinných sväzkov, matka je naozaj len vtedy veliteľkou dcéry, keď je stálym príkladom múdrosti a typom dokonalosti.

Pani Danglarsová sa teda bála Eugeniinho bystrozraku a rád slečny d’Armilly. Zachytila dcérine isté pohŕdlivé pohľady, ktoré platily Debrayovi a zdaly sa prezrádzať, že jej dcéra pozná celé tajomstvo jej ľúbostného i finančného pomeru k osobnému tajomníkovi. Bystrejšie a hĺbavejšie pozorovanie bolo by, naopak, barónku presvedčilo, že Eugenia nenávidí Debraya nie preto, že bol v otcovskom dome kameňom úrazu a príčinou pohoršenia, ale preto, lebo ho prosto vtriedila do kategórie dvojnohých, ktorých sa Diogenes vynasnažoval už nemenovať ľuďmi a ktorých Platón, opisujúc ich, pomenoval dvojnohými tvormi bez peria.

Pani Danglarsová so svojho hľadiska — a na nešťastie na tomto svete má každý svoje hľadisko, ktoré mu prekáža vidieť hľadisko ostatných — pani Danglarsová teda so svojho hľadiska nekonečne ľutovala, že Eugeniina svadba bola zmarená, nie že by jej vydaj bol výhodný, zodpovedajúci, schopný urobiť dcéru šťastnou, ale preto, že tým vydajom získavala slobodu.

Ponáhľala sa teda, ako sme povedali, k Debrayovi, ktorý, prítomný pri podpisovaní smluvy a pri škandáli, nasledujúcom po ňom, rýchlo odišiel do klubu. Tam sa shováral s niektorými priateľmi o udalosti, ktorá v tej chvíli bola predmetom rozhovoru troch štvrtín toho klebetného mesta, ktoré menujú sídelným mestom sveta.

Vo chvíli, keď pani Danglarsová v čiernych šatách a zahalená závojom stúpala po schodoch k Debrayovmu bytu, hoci domovník ju ubezpečoval, že mladík nie je doma, Debray odrážal dotieranie svojho priateľa, ktorý sa mu snažil dokázať, že po hroznej scéne, ktorá sa práve odohrala, jeho povinnosťou, ako priateľa domu, je vziať si slečnu Danglarsovú za ženu s jej dvoma miliónmi.

Debray sa bránil ako človek, ktorý si nič iné nežiada, ako byť porazeným, lebo tá myšlienka mu často nevdojak prišla na um. Ale, poznajúc Eugeniu a jej samostatnú, hrdú povahu, chvíľami sa bránil priam rozhodným tónom, hovoriac, že to spojenie je nemožné. Ale pritom mu tajne lichotila myšlienka, ktorá, ako vravia všetci moralisti, zamestnáva i najčestnejšieho a najčistejšieho človeka, bdiac ma dne jeho srdca ako satan za krížom. Čaj, hra a ako vidíme zaujímavý rozhovor, keď išlo o také vážne záujmy, trvaly až cez polnoc.

Zatiaľ pani Danglarsová, uvedená Lucienovým komorníkom, čakala, chvejúc sa a nesnímajúc závoj, v zelenom salóniku medzi dvoma kvetinovými košmi, ktoré ráno sama poslala a ktoré Debray sám urovnal, rozostavil a upravil s takou starostlivosťou, že mu ubiedená žena odpúšťala jeho neprítomnosť.

O jedenástej a štyridsiatich minútach pani Danglarsová, ustatá čakaním, sadla si zasa do koča a dala sa zaviezť domov.

Ženy istej spoločnosti majú so záletnými grizetkami spoločnú vlastnosť, že sa obyčajne nevracajú domov po polnoci. Barónka sa vrátila do paláca s takou istou obozretnosťou, s akou z neho vyšla Eugenia. Ticho, so stiesneným srdcom vyšla po schodoch, vedúcich k jej komnatám, ktoré susedily s Eugeniinými.

Nesmierne sa bála nejakého vysvetľovania. Táto úbohá, aspoň v tomto úctyhodná žena pevne verila v dcérinu nevinnosť a v jej vernosť k rodinnému kozubu. Vstúpiac do spálne, načúvala pri Eugeniiných dverách; nepočujúc ani zvuk, chcela vkročiť, ale závory boly zatisnuté.

Pani Danglarsová si myslela, že Eugenia, utrmácaná hroznými dojmami večera, ľahla si a spala.

Zavolala komornú a vypytovala sa jej:

„Slečna Eugenia,“ odpovedala komorná, „utiahla sa do svojej spálne so slečnou d’Armilly; pily spolu čaj, potom ma prepustily, hovoriac, že ma už nepotrebujú.“

Od toho času bola komorná v čeľadníku, mysliac si, ako všetci, že obidve devy sú v spálni.

Pani Danglarsová si teda ľahla bez tieňa podozrenia. Jej duch, upokojený pre osoby, začal sa zaoberať udalosťami.

Čím väčšmi sa jej v hlave vyjasňovaly myšlienky, tým do väčších rozmerov rástol výstup pri smluve: to nebol škandál, to bola prehra; to nebola hanba, to bola neplecha.

Barónka si nevdojak pomyslela, že bola nesúcitná oproti Mercedes, ktorú nedávno stihlo v jej manželovi a synovi také nešťastie.

,Eugenia,‘ myslela si, ,je stratená a my tiež. Tá aféra stane sa verejnou a zaviní nám potupenie, lebo v našej spoločnosti stať sa smiešnym v istých okolnostiach znamená živú, krvácajúcu, nezhojiteľnú ranu.‘

,Aké šťastie,‘ šeptala, ,že Boh dal Eugenii zvláštnu povahu, ktorej som sa tak často obávala.‘

Obrátila vďačný pohľad k nebu, tajomná prozreteľnosť ktorého spravuje všetko vopred podľa udalostí, ktoré majú prísť, a z chyby, ba i z nedostatku niekedy robí šťastie.

Potom jej myseľ prelietla priestorom, ako keď vták, rozopnúc krídla, preletí nad priepasťou, a zastala pri Cavalcantim.

,Andrea pod podliak, zlodej, vrah, a predsa mal spôsoby, prezrádzajúce polovičnú, ak nie úplnú výchovu; Andrea bol uvedený do spoločnosti so zdanlivo veľkým majetkom a s podporou početných mien.‘

Ako sa vyznať v tom bludisku? Na koho sa obrátiť, aby ju vyviedol z tohto krutého položenia?

Debray, ku ktorému sa táto žena utiekala v prvom pohnutí, hľadajúc pomoc u mužského, ktorého miluje a ktorý ju často privedie do záhuby, mohol jej dať len radu. Musí sa obrátiť na niekoho iného, mocnejšieho, ako je Debray.

Barónka myslela na pána de Villefort.

Veď pán de Villefort dal zavrieť Cavalcantiho; pán de Villefort, ktorý bez milosti vniesol zmätok do jej rodiny, ako by to bola cudzia rodina.

Ale nie, pri základnejšom uvažovaní možno poznať, že kráľovský prokurátor nie je človek bez srdca; je úradník, ktorý otrocky plní svoje povinnosti, čestný a stály priateľ, ktorý bezohľadne, ale istou rukou zarezával pitevným nožom do hniloby, nie je kat, je chirurg, ktorý v očiach ľudí chcel osihotiť česť Danglarsovcov od hanebnosti toho skazeného mládenca, ktorého v spoločnosti predstavili ako svojho zaťa.

Keď raz pán de Villefort, priateľ Danglarsovej rodiny, takto pokračoval, nebolo možno už predpokladať, že by kráľovský prokurátor nebol niečo vedel vopred a že by sa bol dal oklamať nejakou Andreovou vymysleninou.

Pri základnejšom uvažovaní predstavovalo sa barónke Villefortovo konanie v takom svetle, že si ho vysvetľovala v ich spoločný prospech.

Ale tu mala prestať sudcova neúprosnosť; zajtra pôjde k nemu a vymôže u neho, aby, keď i nie zanedbal svoju sudcovskú povinnosť, aspoň konal ju so všemožnou zhovievavosťou.

Barónka vylúdi minulosť; osvieži rozpomienky, bude prosiť v mene hriešnych, ale šťastných časov; pán de Villefort aféru utlmí, alebo aspoň nechá Cavalcantiho ujsť, a preto musí obrátiť pozornosť len na jednu stranu, a bude prenasledovať zločin len v tôni zločinca, teda kontumáciou.

Len potom zdriemla pokojnejšie.

Na druhý deň vstala o deviatej, a nezazvoniac na komornú, nedajúc o sebe nikomu znak života, pristrojila sa a obliekla s takou istou prostotou ako včera, sišla po schodoch, vyšla z domu, prešla pešo až do ulice de Provence, sadla do fiakra a dala sa zaviezť do domu pána de Villefort.

Od predošlého mesiaca mal ten prekliaty dom chmúrny vzhľad nemocnice, v ktorej vypukol mor; časť izieb bola zatvorená zvonka i zdnuka. Zatvorené okenice otvárali len na chvíľu, aby vpustili trošku povetria, a tu zjavovala sa v obloku zdesená tvár lokaja. Potom sa oblok zasa zatvoril, ako keď kamennú dosku privalia na hrob, a susedia si ticho vraveli:

„Uvidíme dnes zasa vynášať rakvu z domu pána kráľovského prokurátora?“

Pani Danglarsovú pochytila triaška pri pohľade na opustený dom; vystúpila z koča, a pristúpiac mladistvým krokom k zatvoreným dverám, zazvonila.

Až keď po tretí raz zaznel zvonec, ktorého smutné brnkanie zdalo sa tiež účastné na všetkej tej trúchlivosti, zjavil sa vrátnik a odchýlil dvere len natoľko, aby mohly preniknúť jeho slová.

Zazrel ženskú, ženskú zo spoločnosti, elegantne oblečenú dámu, a predsa dvere ostaly temer zatvorené.

„Veď otvorte!“ riekla barónka.

„Najprv kto ste, madame?“ spýtal sa vrátnik.

„Kto som? Veď ma poznáte.“

„Nepoznáme už nikoho, madame.“

„Ale, priateľ môj, vy ste zošaleli!“ zvolala barónka.

„Kto vás poslal?“

„Ó, to je už priveľa!“

„Madame, odpusťte, mám taký rozkaz. Vaše meno?“

„Pani barónka Danglarsová. Videli ste ma dvadsať ráz.“

„To je možné, madame. A teraz, čo si žiadate?“

„Ó, aký ste divný! Budem sa u pána de Villefort ponosovať na bezočivosť jeho ľudí.“

„Madame, to nie je bezočivosť, to je opatrnosť. Sem nemá nikto prístup, ak nemá lístok od pána Avrigniho, alebo ak nejde k pánu kráľovskému prokurátorovi.“

„Nuž ja práve idem k pánu kráľovskému prokurátorovi.“

„V súrnej veci?“

„Veď vidíte, inak by som bola odišla. Ale zakončme to: tu je moja navštívenka, zaneste ju pánovi.“

„Ráčite počkať, madame, kým sa vrátim?“

„Áno, choďte.“

Vrátnik zatvoril dvere a pani Danglarsovú nechal stáť na ulici.

Je síce pravda, že barónka nečakala dlho; o chvíľu sa dosť široko otvorily dvere, aby barónka mohla cez ne prejsť; prešla a dvere sa za ňou zavrely.

Vrátnik, nespustiac dvere s očú, vytiahol na dvore z vrecka píšťalku a zapískal.

Lokaj pána de Villefort zjavil sa na schodišti domu.

„Madame odpustí tomu dobrému človeku,“ hovoril, idúc proti barónke, „ale dostal isté rozkazy a pán de Villefort mi prikázal povedať madame, že nemohol robiť iné, ako robil.“

Na dvore stál dodávateľ, uvedený sem s tou istou opatrnosťou, a jeho tovar starostlivo prehliadli.

Barónka vstúpila po vonkajšom schodišti; cítila sa hlboko rozochvená tým smútkom, ktorý rozširoval akosi okruh jej zármutku, a stále sprevádzaná lokajom, ktorý ju nespúšťal s očú, bola uvedená do sudcovho kabinetu.

Hoci ju sem viedly také ťažké starosti, zdalo sa jej prijatie, ktorého sa jej ušlo od všetkého toho služobníctva, natoľko urážlivé, že sa mu najprv začala ponosovať.

Ale Villefort zdvihol pod ťarchou bôľu sklonenú hlavu a pozrel na ňu s takým trudným úsmevom, že jej žaloby odumrely na perách.

„Prepáčte mojim sluhom strach, ktorý im nezazlievam: pretože sú upodozrievaní, stali sa podozrievavými.“

Pani Danglarsová často počula o strachu, o ktorom jej hovoril sudca; nikdy by však nebola verila, keby sa nebola presvedčila na vlastné oči, že ten pocit môže dosiahnuť taký stupeň.

„Vy ste teda tiež nešťastný?“ riekla.

„Áno, madame,“ odvetil sudca.

„Ľutujete ma teda?“

„Úprimne, madame.“

„A tušíte, čo ma sem vedie?“

„Prichádzate mi povedať, čo sa vám prihodilo, však?“

„Áno, pane, hrozné nešťastie.“

„Totiž nehoda.“

„Nehoda?“ zvolala barónka.

„Ach, madame,“ povedal kráľovský prokurátor s neochvejným pokojom, „dospel som tak ďaleko, že nešťastím menujem len nenapraviteľné veci.“

„A vy si, pane, myslíte, že sa zabudne…“

„Všetko sa zabudne, madame,“ riekol Villefort; „vaša dcéra sa vydá zajtra, ak sa nevydala dnes, alebo ak nie zajtra, tak o týždeň. A to si predsa nemyslím, že by ste ľutovali ženícha slečny Eugenie.“

Pani Danglarsová pozrela na Villeforta, žasnúc nad jeho temer posmešným pokojom.

„Prišla som k priateľovi?“ spýtala sa tónom bolestnej dôstojnosti.

„Viete, že áno, madame,“ odvetil Villefort a jeho líca pri tom ubezpečení polial rumenec.

To ubezpečenie bolo naozaj narážkou na iné udalosti, ako ktoré ich, jeho a barónku, teraz zaujímaly.

„Potom teda buďte srdečnejší, môj drahý Villefort,“ riekla barónka. „Shovárajte sa so mnou ako priateľ, a nie ako sudca, a keď sa cítim hlboko nešťastná, nehovorte mi, že mám byť veselá.“

Villefort sa poklonil.

„Od troch mesiacov som si osvojil nemilý zvyk, madame,“ povedal, „že keď počujem hovoriť o nešťastí, musím myslieť na svoje, a tu ten sebecký výkon porovnávania deje sa v mojom vnútri nevdojak. Preto popri mojom nešťastí zdá sa mi vaše nešťastie nehodou, preto popri mojom smutnom osude zdá sa mi váš na závidenie. Ale to vás rozhorčuje, nechajme to. Povedali ste, madame…“

„Prišla som sa vás spýtať, milý priateľ,“ riekla zasa barónka, „ako ďaleko pokročila vec toho podvodníka.“

„Podvodníka?“ opakoval Villefort. „Naozaj, madame, to je už váš neprekonateľný zvyk zoslabovať isté veci a iné zveličovať. Pán Andrea Cavalcanti je, slovom, vrah, nič viac a nič menej.“

„Pane, nepopieram správnosť vašej opravy, ale čím prísnejšie vystúpite proti tomu úbožiakovi, tým ťažšie zasiahnete našu rodinu. Hľaďte, zabudnite na neho na chvíľu; miesto toho, aby ste ho stíhali, nechajte ho ujsť.“

„Neskoro prichodíte, madame, už som vydal rozkazy.“

„Nuž, ak ho zavrú… Myslíte, že ho zavrú?“

„Úfam sa.“

„Ak ho zavrú — čujte, vždy počúvam, že sú väzenia preplnené — nuž nechajte ho vo väzení.“

Kráľovský prokurátor urobil odmietavý pohyb.

„Aspoň do toho času, kým sa moja dcéra nevydá,“ dodala barónka.

„Nemožno, madame; spravodlivosť má svoje predpisy.“

„I pre mňa?“ spýtala sa barónka napoly s úsmevom, napoly vážne.

„Pre všetkých,“ odvetil Villefort, „a pre mňa ako pre ostatných.“

„Ach,“ poznamenala barónka, nedopovediac myšlienku, ktorú prezradila tým vzdychom.

Villefort uprel na ňu pohľad, ktorým čítal v myšlienkach.

„Áno, viem, čo chcete povedať,“ riekol; „narážate na hroznú zvesť, rozšírenú po svete, že všetky tie umretia, ktoré ma od troch mesiacov halia do smútku, a smrť, ktorej Valentína unikla ako zázrakom, nie sú prirodzené.“

„Nemyslela som na to,“ odvetila živo Danglarsová.

„Áno, mysleli ste na to, madame, a bolo to spravodlivé, lebo nemohli ste na to nemyslieť a povedali ste si v duchu: Ty, ktorý prenasleduješ zločin, odpovedaj: Prečo je okolo teba toľko zločinov, ktoré ostávajú bez trestu?“

Barónka zbledla.

„Povedali ste si to, však, madame?“

„Nuž, priznávam sa.“

„Odpoviem vám.“

Villefort pritiahol kreslo ku stoličke pani Danglarsovej; oprúc sa potom obidvoma rukami o písací stôl, prehovoril tlmenejším hlasom ako obyčajne:

„Niektoré zločiny ostávajú bez trestu, lebo nie je známy ich pôvodca, a je sa čo obávať, že by miesto vinnej hlavy bola zasiahnutá hlava nevinná; keď však bude zločinec známy (Villefort vystrel ruku ku krížu oproti písaciemu stolu), keď bude zločinec známy,“ opakoval, „pri živom Bohu, madame, umrie, nech je to ktokoľvek! A teraz, madame, po tejto prísahe, ktorú som složil a ktorú dodržím, odvážte sa žiadať ma o milosť pre toho podliaka.“

„A ste si istý, pane,“ povedala pani Danglarsová, „že je natoľko vinný, ako sa hovorí?“

„Počujte, tu sú jeho spisy: Benedetto, najprv odsúdený na päť rokov na galeje pre falšovanie v šestnástich rokoch; nádejný mládenec, ako vidíte; ušiel a potom sa stal vrahom.“

„A kto je ten nešťastník?“

„Ech, kto to vie? Tulák, Korzičan.“

„Nikto sa teda k nemu nehlásil?“

„Nikto; jeho rodičia sú neznámi.“

„A čo ten človek z Luky?“

„Tiež taký šibal, azda jeho spoluvinník.“

Barónka sopäla ruky.

„Villefort!“ riekla svojím najsladším a najlichotivejším hlasom.

„Preboha, madame,“ povedal kráľovský prokurátor pevným tónom, ktorý nebol bez suchopárnosti, „nežiadajte odo mňa nikdy milosť pre vinníka. Čo som ja? Zákon. Má zákon oči, aby videl váš smútok? Má zákon uši, aby počul váš sladký hlas? Má zákon pamäť, aby ste ho upútali svojimi nežnými myšlienkami? Nie, madame, zákon rozkazuje, a keď zákon rozkazuje, zasiahne. Povedzte mi, že som živá bytosť, a nie zákonník, že som človek, a nie kniha. Pozrite na mňa, madame, poobzerajte sa okolo mňa: zaobchodili ľudia so mnou ako s bratom? Milovali ma, hľadeli na mňa, šetrili ma, žiadal niekto o milosť pre pána de Villefort a bola milosť udelená pánu de Villefort? Nie, nie, nie! Stíha ho úder za úderom! Neprestávate, žena, totiž siréna, hovoriť ku mne tým rozkošným a výrazným okom, ktoré mi pripomína, že sa mám červenať. Nechže je, červenať sa za to, o čom viete, a azda — azda i za niečo iné. Ale od toho času, ako som sám chybil, a azda väčšmi ako iní, pretriasol som šaty ostatných, aby som našiel vred, a vždy som ho našiel, ba poviem viacej, nachodil som s radosťou, šťastný, ten znak ľudskej slabosti alebo zvrhlosti. Lebo každý človek, ktorého som uznal za vinného, a každý vinník, ktorého som zasiahol, zdal sa mi živým, novým dôkazom, že nie som ošklivou výnimkou. Žiaľ, žiaľ, žiaľ! Všetci sú zlí, madame, dokazujme to a udrime zlého!“

Villefort povedal posledné slová s fibróznou náruživosťou, ktorá jeho reči dodávala dravej výrečnosti.

„Ale hovorili ste,“ riekla pani Danglarsová, snažiac sa urobiť posledný pokus, „že ten mládenec je tulák a všetkými opustená sirota.“

„Tým horšie, tým horšie, či skôr tým lepšie. Prozreteľnosť ho urobila takým, aby nad ním nikto nemusel plakať.“

„Vrháte sa na slabého, pane.“

„Na slabého, ktorý vraždí!“

„Jeho potupa padne na moju rodinu.“

„Či ja nemám v rodine smrť?“

„Ó, pane,“ zvolala barónka, „pre iných nemáte milosrdenstvo! Tak, vravím vám, že ani vaším podielom nebude milosrdenstvo!“

„Nech!“ povedal Villefort, dvíhajúc ruku s hroziacim posunkom k nebu.

„Odložte aspoň vec toho nešťastníka, ak ho chytili, na budúce obdobie; získame tým šesť mesiacov na zabudnutie.“

„Nie,“ odvetil Villefort; „mám ešte päť dní; vyšetrovanie je skončené; päť dní je viacej času, ako potrebujem. Či ostatne nechápete, madame, že ja potrebujem zabúdať? Keď pracujem vo dne i v noci — a robím tak — keď teda pracujem, sú chvíle, keď už nespomínam, som šťastný, ako sú šťastní mŕtvi. Ale je to predsa lepšie, ako trpieť.“

„Pane, on ušiel; nechajte ho bežať, nečinnosť je ľahká milosť.“

„Ale veď som vám povedal, že je už neskoro. Nad ránom telegrafovali a v tejto chvíli…“

„Pane,“ oznamoval sluha, ktorý vstúpil, „dragún prináša od ministra vnútra túto depešu.“

Villefort vzal list a rýchlo rozlomil pečať. Pani Danglarsová sa zachvela od hrôzy, Villefort od radosti.

„Je zatvorený!“ zvolal Villefort. „Chytili ho v Compiegne! Je koniec!“

Pani Danglarsová vstala bledá a chladná.

„S Bohom, pane,“ riekla.

„S Bohom, madame,“ povedal kráľovský prokurátor temer s radosťou, odprevádzajúc ju ku dverám.

Potom, vrátiac sa zasa k písaciemu stolu, riekol, idúc chrbtom pravice do depeše:

,Tak, mal som falšovanie, mal som tri krádeže, mal som tri podpaľačstvá, chýbala mi len vražda, a tu je! To bude krásna sezóna.‘