ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gróf s poranenou dušou opustil dom, v ktorom nechal Mercedes, aby ju podľa všetkej pravdepodobnosti už viacej nevidel.

Od smrti malého Eduarda Monte Christo sa veľmi premenil. Dosiahnuc vrchol svojej pomsty, na ktorý vystupoval strmým a krivo sa točiacim chodníkom, na druhej strane videl priepasť pochybností.

Ba čo viac: rozhovor s Mercedes prebudil v jeho srdci toľko rozpomienok, že ich musel premáhať.

Ale človek takej povahy, ako bol gróf, nemohol sa dlho oddávať trudnomyseľnosti, ktorá môže byť pokrmom pre obyčajných duchov a dodáva im istej pôvodnosti, ale ničí duše vznešenejšie. Keď si toto uvedomil, robil temer sám sebe výčitky a povedal si, že vo svojich výpočtoch musel spraviť nejakú chybu.

,Zle hľadím na minulosť,‘ povedal si, ,a nemohol som sa natoľko mýliť.‘

,Ako,‘ pokračoval, ,cieľ, ktorý som si určil, bol by nesmyselným cieľom? Či by som bol desať rokov šiel zlou cestou? Postačila by jediná hodina dokázať staviteľovi, že dielo jeho všetkých nádejí bolo: keď nie nemožnosť, tak svätokrádež?‘

,Nechcem navyknúť na tú myšlienku, zblaznel by som od nej. Mojím terajším premýšľaniam chýba správne posúdenie minulosti, lebo na ňu hľadím s druhej strany nebosklonu. Naozaj, minulosť, ktorá je podobná kraju, ktorým prechádzame, časom mizne, čím väčšmi sa od nej vzďaľujeme. Stalo sa mi to, čo sa stáva ľuďom, ktorí sa vo sne poranili: vidia a cítia ranu, ale nepamätajú sa, ako k nej prišli.

,Nože, ty znovuzrodený človek, ty bohatý výstredník, ty prebudený spáč, ty všemohúci videc, ty nepremožiteľný milionár, získaj si zasa na chvíľu tú smutnú perspektívu biedneho a trápneho života; prejdi cestami, ktorými ťa preháňala sudba, na ktorých ťa sprevádzalo nešťastie, na ktorých ťa opanovala zúfalosť; dnes na kryštále zrkadla, v ktorom Monte Christo vidí Dantesa, jagá sa primnoho diamantov, zlata a šťastia; schovaj tie diamanty, zlato, zmaž to trblietanie; bohatý choď za chudobným, slobodný za väzňom, vzkriesený choď za mŕtvym.‘

Rozprávajúc sa takto sám so sebou, Monte Christo šiel ulicou de la Caisserie. Bola to tá istá ulica, po ktorej ho pred dvadsiatimi štyrmi rokmi viedla zamĺknutá stráž; domy, dnes také živé a veselé, boly v tú noc tmavé, nemé, zatvorené.

,A predsa sú tie isté,‘ šeptal si Monte Christo. ,Ale vtedy bola noc a dnes je jasný deň; slnce všetko ožaruje a robí veselým.‘

Sišiel na nábrežie ulicou svätého Laurinca a zamieril ku Consigne; na tom mieste prístavu ho vtedy naložili na čln. Vychádzková loďka šla povedľa! Monte Christo zavolal na jej majiteľa, ktorý hneď vesloval k nemu s ochotou, ktorá charakterizuje týchto ľudí, keď tušia dobrý obchod.

Čas bol veľkolepý, vychádzka bola skvostná. Na obzore červené a žiarivé slnce zapadalo do vĺn, ktoré sa v jeho blízkosti menily na žeravé uhlie; sťa zrkadlo hladké more zvlnilo sa zavše skokmi rýb, ktoré, prenasledované nejakým neviditeľným nepriateľom, vyhadzovaly sa z vody, prosiac druhý živel o ochranu; na obzore sa plavily pôvabne sťa sťahovavé čajky rybárske bárky, snažiac sa do Martigues, alebo nákladné lode, vezúce zbožie na Korziku alebo do Španielska.

Hoci bolo nebo krásne a bárky maly pôvabné kontúry, hoci kraj zaplavovalo zlaté slnce, gróf, zahalený do plášťa, rozpomínal sa na všetky podrobnosti tej hroznej cesty: to jediné, osirelé, v katalánskej vieske horiace svetlo; pohľad na Ifský zámok, ktorý ho poučil o tom, kde ho odvážajú; borba so žandármi, keď chcel skočiť do mora; jeho zúfalosť, keď cítil, že je premožený; pocit, keď mu chladné ústie karabíny pritisli k sluchám ako ľadový prsteň.

A ako v lete vyschnuté pramene, ktoré sa v jesenných hmlách pomaly začínajú plniť po kvapkách, tak i Monte Christo pomaly cítil, ako sa jeho hruď plní starou horkosťou, ktorá kedysi zaplavovala srdce Edmonda Dantesa.

Od tej chvíle už nejestvovalo pre neho krásne nebo, ani pôvabné bárky, ani jasné svetlá; obloha sa zahalila smútočným závojom a zjav čierneho obra, ktorý sa volal Ifským zámkom, otriasol jeho bytosťou, ako by sa mu zrazu bol zjavil prízrak smrteľného nepriateľa.

Pristáli.

Gróf nevdojak cúvol až na najďalší kraj loďky, hoci mu majiteľ dva razy povedal najzdvorilejším hlasom:

„Už sme tu, pane.“

Monte Christo sa rozpamätal, že strážnici ho po tej istej skale násilne vliekli, a pichajúc ho bodákom do boku, prinútili ho sostúpiť po svahu.

Cesta sa vtedy Dantésovi videla veľmi dlhá. Monte Christovi sa zdala veľmi krátka; pri každom ponorení vesla s vlhkým morským prachom vyšľahlo z jeho duše milión myšlienok a rozpomienok.

Od júlovej revolúcie zámok If nebol už väzením; len stráž, určená na zamedzenie podludníctva, bývala vo svojom strážnom domci; vrátnik vyčkával pri dverách na zvedavcov, aby im ukázal dom hrôzy, ktorý sa stal zvláštnosťou.

Hoci gróf vedel o tom všetkom, predsa, keď vstúpil pod klenbu, keď sostúpil po čiernych schodoch, keď ho zaviedli do cely, ktorú chcel vidieť, chladná bolesť zastrela jeho čelo, ktorého ľadový pot hnal sa mu až k srdcu.

Gróf sa spýtal, či tam ostal nejaký žalárnik z čias reštaurácie; všetkých poslali do penzie alebo dostali iné zamestnanie.

Vrátnik, ktorý ho sprevádzal, bol tam len od r. 1830.

Zaviedol ho do jeho bývalej cely.

Gróf videl bledé svetlo, ktoré prenikalo úzkym oblôčikom; videl miesto, na ktorom stála neskôr odprataná posteľ, a za ňou abbém Fariom prerazený otvor; otvor bol síce zamurovaný, ale bolo ho poznať podľa novších kameňov.

Monte Christo cítil, že mu slabnú nohy; vzal drevený stolec bez operadla a sadol si.

„Okrem uväznenia Mirabeauva rozpráva sa o tomto zámku nejaká príhoda?“ spýtal sa. „Existuje nejaká povesť o týchto desných miestach, o ktorých je ťažko veriť, že sem kedy ľudia zatvárali živého človeka?“

„Áno, pane,“ odvetil vrátnik; „žalárnik Anton rozprával mi jednu práve o tejto cele.“

Monte Christo sa zachvel. Žalárnik Anton bol práve jeho žalárnik. Už temer zabudol jeho meno a tvár, ale len čo vyslovili jeho meno, videl ho ako živého, s bradatou tvárou, v hnedej blúze, so sväzkom kľúčov, a v duchu mu zaznel do ušú ich zvuk.

Gróf sa obzrel a zdalo sa mu, že ho zazrel v tme chodby, ktorú fakľa, v rukách vrátnika horiaca, robila ešte hustejšou.

„Žiadate si, pane, aby som vám ju vyrozprával?“ spýtal sa vrátnik.

„Áno,“ povedal Monte Christo, „rozprávajte.“

A pritisol si ruku na hruď, aby utlmil prudký tlkot srdca, desiac sa, že bude počuť rozprávať svoju vlastnú príhodu.

„Rozprávajte,“ opakoval.

„Je to už dávno,“ začal vrátnik, „čo bol v tejto cele zatvorený veľmi nebezpečný človek, tým nebezpečnejší, že bol veľmi ľstivý a vynaliezavý. V tomto zámku s ním zároveň bol uväznený iný mužský, ale ten nebol zlý: bol to úbohý kňaz, ktorý zošalel.“

„Ach, zošalel,“ opakoval Monte Christo, „a aké bolo jeho šialenstvo?“

„Sľuboval milióny, ak mu vrátia slobodu.“ Monte Christo pozdvihol oči k nebu, ale ho nevidel: medzi ním a oblohou bol kamenný závoj. Pomyslel si, že práve taký hustý závoj bol medzi očami tých, ktorým abbé Faria ponúkal poklady, a medzi pokladmi, ktoré im ponúkal.

„A väzni sa smeli stýkať?“ spýtal sa Monte Christo.

„Ó, nie, pane, to bolo prísne zakázané, ale oni vyhli tomuto zákazu tak, že prekopali chodbu, ktorá viedla z cely do cely.“

„A kto prekopal tú chodbu?“

„Ó, iste ten mladý človek,“ odvetil vrátnik; „bol dôvtipný a mocný, a chudák abbé bol starý a slabý; okrem toho bol príliš nerozhodný, aby mohol ísť za nejakou ideou.“

,Zaslepenci!‘ šepol Monte Christo.

„Isté je,“ pokračoval vrátnik, „že mladý človek prekopal chodbu. Čím? To nevie nikto. Ale prekopal chodbu, dôkazom čoho je, že vidno ešte jej stopu; hľaďte, vidíte ju?“

A pristúpil s fakľou ku stene.

„Ach, naozaj,“ povedal dojatý gróf tichým hlasom.

„Obidvaja väzni sa teda stýkali. Ako dlho? To nevie nikto. Až raz starý väzeň ochorel a umrel. Hádajte, čo urobil mladý?“ spýtal sa vrátnik, prerušiac rozprávanie.

„No?“

„Odniesol mŕtvolu, položil ju tvárou ku stene do svojej postele, potom sa vrátil do prázdnej cely, zapchal otvor a vliezol do vreca zosnulého. Počuli ste kedy o takom prípade?“

Monte Christo zavrel oči a znova prežil všetky dojmy, ktoré ho ovládaly, keď ešte chladom mŕtvoly dýchajúce plátno priliplo k jeho tvári.

Vrátnik pokračoval:

„Mal takýto plán: Myslel si, že mŕtvych na Ifskom zámku pochovávajú, a keďže dobre tušil, že väzni nedostávajú rakvu, úfal sa, že hlinu zdvihne plecami. Na nešťastie však na zámku bol zvyk, ktorý zmaril jeho plány: mŕtvych nepochovávali. Uviazali im na nohy guľu a hodili ich do mora, čo sa stalo i v tomto prípade. I jeho vrhli s galerie do mora; na druhý deň našli pravého mŕtveho v jeho posteli, a vysvitlo všetko, lebo hrobári povedali to, čo sa prv neopovážili povedať, že vo chvíli, keď telo hodili do priepasti, počuli hrozný výkrik, ktorý hneď pohltila voda, v ktorej zmizol.“

Gróf zťažka oddychoval, na čelo mu vystúpil pot, srdce mu svierala úzkosť.

,Nie,‘ šeptal, ,nie pochybnosť, ktorú som cítil, bola začiatkom zabúdania, ale tu je srdce znova rozrývané a túži po pomste.‘

,A o väzňovi už viac nepočuli?“ spýtal sa.

,Nikdy viac, nikdy. Viete, alebo padol ležiac, a keďže ho shodili s výšky päťdesiatich stôp, akiste bol vo chvíli mŕtvy.“

„Povedali ste, že mu na nohy priviazali guľu, tak musel padnúť kolmo.“

„Alebo padol kolmo,“ pokračoval vrátnik, „a tak ho váha gule stiahla na dno, kde akiste ostal, chudák.“

„Ľutujete ho?“

„Ako by nie — hoci bol vo svojom živle.“

„Čo tým chcete povedať?“

„O tom nešťastníkovi totiž rozprávali, že pred časom bol námorníckym dôstojníkom, ktorého zavreli pre bonapartizmus.“

,Boh ťa stvoril, ó, Pravda,‘ šeptal gróf, ,aby si vždy vyplávala nad vlny a plamene. Úbohý námorník teda žije v pamäti niekoľkých rozprávkárov; jeho hroznú históriu rozprávajú pri kozube a ľudí prechodí mráz vo chvíli, keď jeho telo letí priestorom a padá do hlbín mora.‘

„A jeho meno sa nikdy nestalo známym?“ spýtal sa nahlas.

„Ako by to bolo možné?“ povedal vrátnik. „Bol známy len pod číslom tridsaťštyri.“

,Villefort, Villefort,‘ šeptal Monte Christo, ,ako často si to opakoval, keď môj zjav rušil tvoje bezsenné noci!‘

„Žiadate si, pane, pokračovať v prehliadke?“ spýtal sa vrátnik.

„Áno, najmä keby ste mi chceli ukázať celu nešťastného abbého.“

„Ach, číslo dvadsaťsedem?“

„Áno, číslo dvadsaťsedem,“ opakoval Monte Christo.

A zdalo sa mu, že ešte počuje hlas abbého Fariu, ktorý, keď sa ho spýtal, ako sa volá, cez stenu mu povedal toto číslo.

„Poďte.“

„Počkajte,“ riekol Monte Christo, „chcem si ešte naposledy obzrieť túto celu.“

„To mi je práve vhod,“ povedal sprievodca, „zabudol som kľúč od tej druhej.“

„Choďte si preň.“

„Nechám vám tu fakľu.“

„Nie, vezmite si ju.“

„Ale ostanete tu bez svetla.“

„Vidím i vo tme.“

„Ej, práve tak ako on.“

„Ako kto?“

„Číslo tridsaťštyri. Navykol vraj tme, že by bol našiel ihlu v najtmavšom kúte väzenia.“

,Trvalo desať rokov, kým to dosiahol,‘ šepol gróf.

Sprievodca odišiel s fakľou.

Gróf povedal pravdu: sotva minulo niekoľko sekúnd, už rozoznal všetko ako na jasnom dni.

Dobre sa poobzeral a až teraz poznal naozaj svoj žalár.

,Áno,‘ riekol si, ,tu je kameň, na ktorom som sedával. Tu stopa mojich pliec, ktoré na stene zanechaly svoj odtlačok. Tu stopa krvi, ktorá mi tiekla z čela, keď som si chcel o stenu rozbiť lebku… Ó, tieto čísla… pamätám sa na ne… napísal som ich raz, keď som vyratoval otcov vek a chcel som vedieť, či ho nájdem ešte pri živote, a vek Mercedes, či ju nájdem ešte slobodnú… Keď som to vypočítal, mal som na chvíľu úfnosť… Nerátal som na hlad a nevernosť!‘

A z grófových úst vydral sa trpký smiech. Ako to sne videl svojho otca niesť ku hrobu… Mercedes kráčať k oltáru…

Zbadal nápis na druhej stene. Belel sa ešte na zelenkavej stene:

„Bože,“ čítal Monte Christo, „zachovaj ma pri dobrej pamäti!“

,Áno,‘ zvolal, ,to bola v posledných časoch moja jediná modlitba. Už som si nežiadal slobodu, žiadal som si len pamäť — bál som sa, že sa zbláznim a stratím pamäť. Bože, a ja som sa spamätal. Vďaka, vďaka ti, Bože!‘

Vtom sa zachvel na stenách tieň fakle: sprievodca sa vracal.

Monte Christo mu išiel oproti.

„Poďte,“ riekol.

A ani nevystúpiac na denné svetlo, išiel podzemnou chodbou, ktorá ho zaviedla k druhému vchodu.

Monte Christa zachvátil zasa celý svet myšlienok.

Prvé, čo zbadal, boly na stenu nakreslené slnečné hodiny, ktorými abbé Faria určoval čas: potom ostatky postele, na ktorej chudák väzeň umrel.

Miesto tiesne, ktorá ho zachvátila v jeho cele, grófa tu opanoval nežný, sladký cit, cit vďaky mu naplnil srdce a z očú mu vypadly dve slzy.

„Tu bol zatvorený pomätený abbé,“ riekol sprievodca; „tadiaľto chodil k nemu ten mladý človek,“ a ukázal Monte Christovi otvor chodby, ktorý s tejto strany nebol zamurovaný. „Akýsi učenec poznal podľa farby kameňov,“ pokračoval, „že obidvaja väzni stýkali sa asi desať rokov. Chudáci, iste sa veľmi nudili za tých desať rokov!“

Dantes vyňal z vrecka niekoľko louisdorov a podal ich mužskému, ktorý, nepoznajúc ho, ľutoval ho už druhý raz.

Vrátnik ich prijal, mysliac si, že dostal niekoľko drobných mincí, ale pri svetle fakle poznal výšku sumy, ktorú mu hosť daroval.

„Pane,“ riekol, „pomýlili ste sa!“

„Ako?“

„Dali ste mi zlato.“

„Viem o tom.“

„Ako, vy to viete?“

„Áno.“

„Chceli ste mi dať zlato?“

„Áno.“

„A môžem si ho nechať s dobrým svedomím?“

„Áno.“

Vrátnik pozrel na Monte Christa s údivom.

„A so statočnosťou,“ riekol gróf ako Hamlet.

„Pane,“ povedal vrátnik, neopovážiac sa veriť svojmu šťastiu, „nerozumiem vašej štedrosti.“

„A predsa je ľahko pochopiteľná, priateľ môj,“ odpovedal gróf; „bol som námorníkom a vaša rozprávka ma väčšmi dojala ako hociktorého iného človeka.“

„Keď ste teda taký veľkodušný,“ povedal sprievodca, „zaslúžite si, aby som vám niečo daroval.“

„Čo mi chcete darovať, priateľ môj? Mušle, výrobky zo slamy? Ďakujem.“

„Nie, pane, nie; niečo, čo súvisí s históriou, ktorú som vám rozprával.“

„Naozaj?“ zvolal gróf živo. „Čo je to?“

„Čujte, čo sa stalo,“ začal vrátnik. „Povedal som si, že sa vždy niečo nájde v cele, kde bol väzeň zatvorený pätnásť rokov, a začal som hľadať v stenách.“

„Ach,“ zvolal gróf, rozpomenúc sa na abbého dvojitú skrýšu, „naozaj?“

„Hľadal som tak dlho,“ pokračoval vrátnik, „až som prišiel na to, že pri hlave postele a potom v kozube zneje dutá ozvena.“

„Áno, áno,“ prisvedčil Monte Christo.

„Odvalil som kamene a našiel som…“

„Lanový rebrík, nástroje?“ zvolal gróf.

„Ako to viete?“ spýtal sa vrátnik s údivom.

„Neviem, len si to myslím,“ odvetil gróf, „také veci sa obyčajne nachodia vo väzenských skrýšach.“

„Áno, pane,“ povedal sprievodca, „našiel som lanový rebrík a nástroje.“

„A máte to ešte?“ zvolal Monte Christo.

„Nie, pane, predal som tie veľmi zaujímavé predmety hosťom; ale ostalo mi ešte niečo.“

„Čo?“ spýtal sa netrpezlivo gróf.

„Ostala mi akási kniha, písaná na plátenných pásoch.“

„Ó,“ zvolal Monte Christo, „máte tú knihu?“

„Neviem, či je to kniha,“ povedal vrátnik, „ale ako som vám povedal, mám to.“

„Choďte mi pre to, priateľ, choďte,“ riekol gróf, „a ak je to, na čo myslím, nebojte sa, nebudem nevďačný.“

„Už utekám, pane.“

A vrátnik odišiel.

Tu gróf zbožne kľakol pred lôžko, z ktorého smrť pre neho urobila oltár.

,Ó, drahý môj otče,‘ hovoril, ,ty, ktorý si mi dal slobodu, vedomosti, bohatstvo; ty, ktorý, podrobiac sa vyšším bytostiam, poznal si dobré i zlé, zaprisahám ťa — ak z nás niečo ostáva v hrobe, čo sa chveje pri hlase tých, ktorí ostali na zemi, ak sa po transfigurácii, ktorej podľahne telo, vznáša niečo z duše okolo miest, kde sme v živote veľa milovali a trpeli — zaprisahám ťa, šľachetné srdce, vznešený duch, hlboká duša, menom otcovskej lásky, ktorou si ma miloval, a synovskej úcty, ktorú som k tebe prechovával, osloboď ma nejakým slovom, znamením či zjavením od ostatku tej pochybnosti, ktorá, ak sa nepremení na presvedčenie, stane sa výčitkou.‘

Gróf sklonil hlavu a složil ruky.

„Pozrite, pane,“ ozval sa za ním hlas.

Monte Christo sa zachvel a obzrel.

Vrátnik mu podával plátenné pásy, do ktorých abbé vložil všetky poklady svojich vedomostí. Bol to rukopis veľkého diela abbého Fariu o talianskom kráľovstve.

Gróf siahol za ním chtivo a jeho pohľad padol najprv na epigraf, ktorý znel:

„Drakovi vyrveš zuby a nohou pošliapeš leva, riekol Hospodin.“

„Ach,“ zvolal, „tu je odpoveď! Vďaka, otec, vďaka!“

A vyberúc z vrecka malé portefeuille, ktoré obsahovalo desaťtisíc v bankovkách, riekol sprievodcovi:

„Tu máte, nechajte si to portefeuille.“

„Vy mi ho dávate?“

„Áno, pod podmienkou, že doň nenazriete prv, len keď budem preč.“

A skryjúc si na hrudi nájdenú relikviu, ktorá mala pre neho cenu najväčšieho pokladu, vybehol zpod zeme a skočil do bárky.

„Do Marseille!“ riekol.

Vzďaľujúc sa, hľadel uprene na väzenie a hovoril sám sebe:

,Beda tým, ktorí ma dali vrhnúť do tohto tmavého žalára, a tým, ktorí zabudli, že som v ňom uväznený!‘

Keď išiel znova okolo Kataláncov, gróf sa odvrátil, a zahaliac si plášťom tvár, šeptom vyslovil ženské meno.

Víťazstvo bolo dokonalé; gróf dva razy premohol pochybnosť.

Meno, ktoré vyslovil s takou nežnosťou, ktoré bolo temer láskou, bolo meno Haydée.

Keď vystúpil na pevninu, Monte Christo šiel na cintorín, kde vedel, že nájde Morrela.

Pred desiatimi rokmi i on hľadal s pietou istý hrob, ale hľadal ho márne. On, ktorý sa do Francúzska vracal s miliónmi, nemohol nájsť hrob svojho otca, umrevšieho od hladu.

Morrel síce dal naň postaviť kríž, ale kríž spadol a hrobár ho spálil, ako hrobári robievajú s každým starým drevom, ležiacim na cintoríne.

Statočný obchodník bol šťastnejší: umrel v náručí svojich detí, ktoré ho odprevadily na cintorín a uložily vedľa jeho ženy, ktorá ho o dva roky predišla do večnosti.

Dve široké mramorové tabule, na ktorých boly napísané ich mená, v tôni štyroch cyprusov ležaly vedľa seba v malej, železnými mrežami ohradenej záhradke.

Maximilián sa opieral o jeden z cyprusov a hľadel na obidva hroby bezvýrazným pohľadom.

Pociťoval hlbokú, temer nesmiernu bolesť.

„Maximilián,“ oslovil ho gróf, „nie ta máte hľadieť, ale ta!“

A ukázal na nebo.

„Mŕtvi sú všade,“ odvetil Maximilián. „Či ste mi to nepovedali sami, keď ste ma odvážali z Paríža?“

„Maximilián,“ pokračoval gróf, „na ceste ste mi povedali, že by ste sa radi zastavili na niekoľko dní v Marseille; žiadate si to ešte vždy?“

„Nemám už želania, ale tak sa mi vidí, že by mi tu bolo ľahšie čakať ako hocikde inde.“

„Tým lepšie, Maximilián, lebo vás musím zanechať, a odnášam so sebou vaše slovo, však?“

„Ach, zabudnem naň, gróf, zabudnem,“ riekol Morrel.

„Nie, nezabudnete, najmä preto, že ste statočný človek, Morrel, potom preto, že ste prisahali, a konečne preto, že budete prisahať znova.“

„Ó, gróf, zmilujte sa! Som taký nešťastný!“

„Poznal som nešťastnejšieho človeka, ako ste vy, Morrel.“

„Nemožno!“

„Žiaľ,“ riekol Monte Christo, „to je už v hrdosti našej biednej ľudskej povahy, že každý človek sa pokladá za nešťastnejšieho, ako je iný nešťastník, ktorý vedľa neho plače a narieka.“

„Kto je nešťastnejší, ako kto stratil to, po čom jedine túžil a čo na svete miloval?“

„Počujte, Morrel,“ povedal Monte Christo, „a pripútajte na chvíľu pozornosť na to, čo vám chcem povedať. Poznal som človeka, ktorý všetky svoje nádeje založil na šťastí práve tak ako vy na žene. Bol mladý človek, mal starého otca, ktorého miloval, snúbenicu, ktorú zbožňoval; už si ju chcel vziať za ženu, keď zrazu z tých vrtochov osudu, pri ktorých by bolo možno pochybovať o božej dobrote, keby Boh neskôr nezjavil, že pre neho všetko je len prostriedkom, aby priviedol v jeho nekonečnú jednotu, odňal mu slobodu, nevestu, budúcnosť, o ktorej sníval a o ktorej veril, že mu prináleží — lebo vo svojej zaslepenosti vedel čítať len v prítomnosti — a vrhol ho na dno žalára…“

„Ach,“ poznamenal Morrel, „zo žalára človek vyjde o týždeň, o mesiac, o rok.“

„Ostal v ňom štrnásť rokov, Morrel,“ riekol gróf, položiac mladému človeku ruku na plece.

Maximilián sa zachvel.

„Štrnásť rokov!“ zašeptal.

„Štrnásť rokov,“ opakoval gróf; „i on prežil za tých štrnásť rokov mnoho zúfalých chvíľ, i on, mysliac si o sebe, ako vy, že je najnešťastnejším človekom na svete, chcel sa zavraždiť.“

„Nuž?“ spýtal sa Morrel.

„V najnebezpečnejšej chvíli Boh sa mu zjavil ľudsky, lebo Boh už nerobí divy. Ten človek naraz ani nepochopil to nekonečné milosrdenstvo Hospodinovo (slzami zakalené oči potrebujú dlhší čas, kým vidia jasne); napokon však stal sa trpezlivým a čakal. Raz sa dostal zázračným spôsobom z hrobu, premenený, bohatý, mocný, temer sťa boh; jeho prvý výkrik patril otcovi: jeho otec bol mŕtvy!“

„I môj otec je mŕtvy,“ riekol Morrel.

„Áno, ale váš otec umrel vo vašom náručí, milovaný, ctený, šťastný, bohatý, vo vysokom veku; jeho otec umrel v biede, zúfalstve, pochybujúc o Bohu, a keď o desať rokov po jeho smrti syn hľadal jeho hrob, i ten hrob zmizol a úbožiakovi nikto nemohol povedať: Tu odpočíva v Pánu srdce, ktoré ťa milovalo.“

„Ach!“ vzdychol si Morrel.

„Bol to teda nešťastnejší syn ako vy, Morrel, lebo ani to nevedel, kde má hľadať otcov hrob.“

„Ale ostala mu aspoň žena, ktorú miloval,“ riekol Morrel.

„Mýlite sa, Morrel; tá žena…“

„Umrela?“ zvolal Maximilián.

„Horšie ako to: stala sa mu nevernou; vydala sa za jedného zo záškodníkov svojho snúbenca. Vidíte teda, Morrel, že ten človek bol nešťastnejším milencom, ako ste vy!“

„A tomu človeku,“ spýtal sa Morrel, „soslal Boh útechu?“

„Soslal mu aspoň mier duše.“

„Ale ten človek môže byť raz ešte šťastný?“

„Úfam sa, že áno, Maximilián.“

Mladý človek sklonil hlavu na hruď.

„Tu máte môj sľub,“ riekol po chvíľke mlčania a podal Monte Christovi ruku, „len nezabudnite…“

„Piateho októbra, Morrel, čakám vás na ostrove Monte Christo. Štvrtého októbra bude vás čakať jachta v prístave Bastii; jachta sa menuje Eurus; prihlásite sa u jej veliteľa a on vás zavezie ku mne. Však, dohodli sme sa, Maximilián?“

„Áno, gróf, a urobím to, čo som sľúbil; ale nezabudnite, že piateho októbra…“

„Dieťa, neviete, čo je sľub mužského?… Povedal som vám dvadsať ráz, že ak v ten deň budete chcieť umrieť, pomôžem vám k cieľu, Morrel. S Bohom!“

„Opúšťate ma?“

„Áno, mám robotu v Taliansku; nechávam vás osamote za korisť nešťastiu, osamote s tým orlom mohutných perutí, ktorého Hospodin sosiela svojim vyvoleným, aby ich doniesli k jeho nohám; rozprávka o Ganymedovi nie je bájka, Maximilián, je alegória.“

„Kedy odchádzate?“

„Hneď; čaká na mňa parník, o hodinu budem od vás už ďaleko; odprevadíte ma k prístavu, Maximilián?“

„Patrím vám cele, gróf.“

„Objímte ma.“

Morrel odprevadil grófa až k prístavu; dym stúpal ako ozrutný chochol z čierneho komína, ktorý ho vrhal k nebu. Loď sa skoro odplavila a o hodinu, ako povedal Monte Christo, ťahal sa ledva viditeľný oblak belavého dymu na východnom obzore, ktorý kalily prvé nočné hmly.