ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sa povrávalo v justičnom paláci, ako i v spoločnosti, že Benedettova aféra vzbudila veľkú senzáciu. Usilovný hosť Café de Paris, bulváru de Grand a Bois de Boulogne, falošný Cavalcanti, spravil si za dva či tri mesiace veľké množstvo známostí. Noviny písaly o rozličných príhodách obžalovaného z jeho elegantného života i zo života galejníckeho; to všetko vyvolalo veľkú zvedavosť najmä u tých, ktorí poznali princa Andreu Cavalcantiho osobne. Aj oni boli odhodlaní urobiť všetko, aby na lavici obžalovaných videli pána Benedetta, vraha svojho galejného druha.

Mnohí pokladali Benedetta i keď nie za obeť, tak aspoň za omyl spravodlivosti: pána Cavalcantiho otca vraj videli v Paríži, a očakávalo sa, že sa zjaví zasa, aby zastal svojho vznešeného potomka. Mnohým ľuďom, ktorí nikdy nepočuli o báječne vyšnurovanom kabátiku, v ktorom sa Cavalcanti zjavil u grófa de Monte Christo, imponoval vznešený zjav a gavalierske vystupovanie starého patricija, ktorý, treba uznať, zdal sa dokonalým veľmožom, keď nehovoril a nepočítal.

Na obžalovaného sa zasa mnoho ľudí pamätalo, že ho videli takého milého, takého krásneho, takého štedrého, že v tom všetkom skôr videli intrigy nejakého nepriateľa, akí sa vyskytujú na tomto svete, na ktorom veľký majetok poskytuje možnosť robiť priam zázračne dobré i zlé a zadovažuje priam neslýchanú moc.

Každý sa teda ponáhľal na rokovanie, chtiac zažívať divadlo, alebo ho posudzovať. Od siedmej ráno tisly sa pred bránou zástupy a hodinu pred rokovaním bola sieň už preplnená tými šťastnými, ktorým sa v nej ušlo miesta.

Pred príchodom súdneho dvora a často i po ňom súdna sieň sa pri veľkých procesoch ponáša na salón, v ktorom sa stretá veľa ľudí; idú k sebe, ak sú tak blízko, že sa nemusia báť, že stratia miesto, alebo, ak ich delí príliš veľké množstvo ľudí, advokátov a žandárov, dávajú si znamenia.

Bol krásny jesenný deň, jeden z tých, ktoré nám dávajú odškodné za škaredé alebo krátke leto. Hmly, ktoré pán de Villefort ráno videl haliť slnce, rozpŕchly sa sťa by čarom a jeden z posledných, najmilších septembrových dní zajasal sa v plnej žiari.

Beauchamp, jeden z kráľov tlače a tak majúci svoj prestol všade, hľadel monoklom napravo i naľavo. Zbadal Château-Renauda a Debraya, ktorí si vydobyli priazeň jedného zo strážnikov a naklonili si ho, aby si miesto pred nich, čo bolo jeho právo, stal za nich. Tento čulý človek vytušil v nich ministerského tajomníka a milionára; bol veľmi úslužný ku svojim vznešeným susedom, ba dovolil im i to, aby navštívili Beauchampa, sľúbiac im; že im zachová miesta.

„Prišli sme sa teda podívať na svojho priateľa!“ riekol Beauchamp.

„Áno, áno,“ odvetil Debray. „Taký vznešený princ! Mal by vziať čert všetkých talianskych princov!“

„Človek, ktorého rod opísal Dante, a jeho rod siahal až po Božskú komédiu!“

„Noblesse de corde,“ poznamenal flegmaticky Château-Renaud.

„Odsúdia ho, pravda?“ spýtal sa Debray Beauchampa.

„Drahý môj,“ odvetil novinár, „zdá sa mi, že by som sa skôr na to mal spýtať ja vás: vy lepšie viete ako my, ako je s tou vecou. Stretli ste sa s prezidentom pri poslednom večierku u ministra?“

„Áno.“

„Čo vám povedal?“

„Niečo, čo vás prekvapí.“

„Ó, hovorte teda rýchlo, drahý priateľ. Už som dávno nič takého nepočul.“

„Tak, povedal mi, že Benedetto, ktorého majú za fénixa subtílnosti, za obra ľstivosti, je len veľmi podriadený vreckový zlodej, veľmi hlúpy a naskrze nehodný experimentov, ktoré sa po jeho smrti budú konať s jeho frenologickými ústrojmi.“

„Choďte!“ riekol Beauchamp. „Veď veľmi pekne sa zahrával na princa!“

„Pre vás, Beauchamp, ktorý tých nešťastných princov nenávidíte a ste celý šťastný, keď u nich zbadáte zlé spôsoby. Ale nie pre mňa, ktorý šľachtica poznám inštinktívne a ktorý vetrím hocijakú aristokratickú rodinu ako pravý kniežací chrt.“

„Vy ste teda nikdy neverili v jeho kniežací stav?“

„V kniežací stav áno. V kniežaciu hodnosť nie.“

„To je dobré,“ poznamenal Debray. „Ale ubezpečujem vás, že okrem vás ho každý pokladal za to, za čo chcel byť pokladaný… Videli ste ho aj u ministrov.“

„Ach, áno,“ odvetil Château-Renaud; „vaši ministri sa vyznajú v kniežatách!“

„To je podarené, Château-Renaud!“ zvolal Beauchamp rozosmejúc sa. „Veta je krátka, ale výstižná. Dovoľte, aby som ju smel upotrebiť vo svojej recenzii.“

„Nech sa páči, drahý pán Beauchamp, nech sa páči,“ odvetil Château-Renaud, „dám vám svoju vetu za toľko, koľko je hodna.“

„Ale ak som sa ja shováral s prezidentom,“ riekol Debray Beauchampovi, „vy ste sa zasa iste shovárali s kráľovským prokurátorom.“

„Nemožno; pán de Villefort sa zatvára už celý týždeň. Je to pochopiteľné: zvláštny rad rodinných smútkov, korunovaný divnou smrťou jeho dcéry…“

„Divná smrť! Čo to vravíte, Beauchamp?“

„Ach, áno, tvárte sa nevedomým preto, že sa to všetko stáva pri úradníckej šľachte,“ poznamenal Beauchamp, vtláčajúc monokel do oka a snažiac sa ho udržať tam.

„Drahý môj pane,“ riekol Château-Renaud, „dovoľte mi podotknúť, že v monokli nie ste taký silný ako Debray. Debray, veď dajte hodinu pánu Beauchampovi.“

„Ech,“ zvolal Beauchamp, „predsa sa len nemýlim!“

„Čože?“

„Je to ona.“

„Kto ona?“

„Vraveli, že odišla.“

„Slečna Eugenia?“ spýtal sa Château-Renaud. „A už by sa bola vrátila?“

„Nie, jej matka.“

„Pani Danglarsová? Choďte, to nie je možné,“ poznamenal Château-Renaud; „desať dní po dcérinom úteku, tri dni po mužovom úpadku!“

Debray sa zľahka zapýril a sledoval smer Beauchampovho pohľadu.

„To je zahalená ženská,“ riekol, „neznáma dáma, nejaká cudzia kňažná, azda matka princa Cavalcantiho. Ale vy ste nám povedali, totiž chceli ste nám povedať veľmi zaujímavé veci, Beauchamp, tak sa mi zdalo.“

„Ja?“

„Áno. Vraveli ste o divnej smrti Valentíninej.“

„Ach, áno, tak je. Ale prečo tu nie je pani de Villefort?“

„Chuderka!“ riekol Debray. „Iste je zaujatá destilovaním sladkej vody pre nemocnice a prípravou kozmetických prostriedkov pre seba a svoje priateľky. Viete, že vydáva na tú zábavu dvetisíc až tritisíc toliarov ročne? Naozaj, máte pravdu, prečo tu vlastne nie je pani de Villefort? Bol by som ju rád videl; mám ju veľmi rád.“

„Ja ju nemôžem zniesť,“ riekol Château-Renaud.

„Prečo?“

„Neviem. Prečo milujeme? Prečo nenávidíme? Nenávidím ju z antipatie.“

„Alebo inštinktívne.“

„Možno… Ale vráťme sa k tomu, čo ste povedali, Beauchamp.“

„Tak,“ povedal Beauchamp, „nie ste na to zvedaví, páni, prečo smrť tak surovo šarapatí vo Villefortovom dome?“

„Surovo, to je pekné,“ riekol Château-Renaud.

„Môj drahý, to slovo sa vyskytuje u Saint-Simona.“

„Ale vec sa vyskytuje u pána de Villefort; vráťme sa teda k nemu.“

„Priznávam sa,“ riekol Debray, „že už tri mesiace pozorujem ten smútkom obtiahnutý dom, a ešte predvčerom sa shovárala so mnou madame o Valentíne.“

„Aká madame?“ spýtal sa Château-Renaud.

„Ministrova pani.“

„Ach, prepáčte,“ poznamenal Château-Renaud, „ja k ministrovcom nechodím, ponechávam to kniežatám.“

„Boli ste len pekný, ale teraz sa stávate utešeným, barón; zmilujte sa nad nami, lebo nás spálite ako druhý Jupiter.“

„Už nepoviem ani slova,“ odvetil Château-Renaud, „ale buďte milosrdní a neodplácajte mi rovným.“

„Tak snažte sa dokončiť svoju reč, Beauchamp. Povedal som vám, že madame sa ma na to predvčerom spytovala; poučte ma a ja poučím ju…“

„Teda, páni, ak smrť vo Villefortovom dome šarapatí tak surovo, opakujem to slovo, je to preto, že je v dome vrah!“

Obidvaja mladí ľudia sa zachveli, lebo tá myšlienka im už raz prišla na um.

„Kto je vrah?“ spýtali sa.

„Malý Eduard.“

Rečník sa nedal pomýliť náhlym smiechom obidvoch poslucháčov a pokračoval:

„Áno, malý Eduard je zázračné dieťa, vraždí ako dospelý.“

„Žartujete?“

„Naskrze nie; včera som si najal sluhu, ktorý práve odišiel od Villefortovcov; počúvajte dobre.“

„Počúvame.“

„A ktorému dám zajtra výpoveď, lebo veľmi mnoho je; tam totiž zo strachu nejedol nič a teraz to chce dohoniť. Nuž, to milé dieťa vraj prišlo k akejsi fľaštičke s vodkou a upotrebuje ju zavše proti tým, ktorí sa mu znepáčili. Najprv sa mu znepáčil dedko a babka de Saint-Méran, nalial im teda tri kvapky z elixíru; potom to bol Barrois, starý sluha dedka Noirtiera, ktorý milému šibalovi s času na čas dal pocítiť svoju tvrdosť. Konečne to bola chuderka Valentína, ktorá ho síce nekárala, ale na ktorú žiarlil: nalial jej tri kvapky elixíru, a bol koniec s ňou práve tak ako s ostatnými.“

„Prosím vás, čo nám to tu bájite?“ riekol Cheteau-Renaud.

„Áno, báje z tamtoho sveta, veru tak.“

„Je to nechutné,“ poznamenal Debray.

„Tak vidíte,“ odvetil Beauchamp, „už to vykrúcate. Spýtajte sa, do čerta, môjho sluhu, či toho, ktorý už zajtra nebude mojím sluhom: v dome bol o tom každý presvedčený.“

„A kde je a aký je ten elixír?“

„Chlapec ho skrýva.“

„A zkade ho má?“

„Z laboratória svojej pani matky.“

„Jeho matka teda má v laboratóriu jedy?“

„Čo ja viem? Vyslúchate ma ako kráľovský prokurátor. Opakujem len to, čo som počul, to je všetko; odvolávam sa na svoj prameň, viacej nemôžem urobiť. Ten chudák od strachu ani nejedol.“

„To je neuveriteľné!“

„No, nie, drahý môj, to naskrze nie je neuveriteľné; veď viete, že vlani ten chlapec z ulice Richelieu svojím bratom a sestrám, keď spali, pre zábavu pichal špendlíky do ucha a tým ich zabíjal. Drahý môj, pokolenie, ktoré prichádza po nás, je veľmi čulé.“

„Stavím sa, milý priateľ,“ riekol Château-Renaud, „že z toho, čo nám rozprávate, neveríte ani slova…

Ale nevidím grófa de Monte Christo; ako je to, že ho tu niet?“

„Je blazeovaný,“ riekol Debray, „a potom, nechce sa ukazovať v spoločnosti, on, ktorý sa dal nabrať tými Cavalcantovcami, ktorí k nemu prišli, tak sa zdá, s falošnými úvernými listinami, takže gróf má u kniežaťa asi stotisícovú pohľadávku.“

„Ale aby som nezabudol, pán de Château-Renaud,“ riekol Beauchamp, „ako sa má Morrel?“

„Bohvie,“ odvetil šľachtic; „už som bol u neho tri razy, a Morrela nemožno nájsť. Ale jeho sestra sa mi nezdala vôbec nepokojná, ba povedala mi s úplným pokojom, že ho síce nevidela asi dva či tri dni, ale je vraj istá, že sa má dobre.“

„Ach, práve mi prichodí na um!“ zvolal Beauchamp. „Gróf de Monte Christo nemôže prísť do súdnej siene.“

„Prečo?“

„Lebo je hercom v dráme.“

„Či tiež zavraždil niekoho?“ spýtal sa Debray.

„Nie, ba práve on je to, ktorého mali zavraždiť. Viete, že toho dobrého pána de Caderoussa zavraždil jeho milý priateľ Benedetto vo chvíli, keď odchádzal od Monte Christa. Viete, že u grófa našli tú povestnú vestu a v nej list, pre ktorý nebola podpísaná smluva. Vidíte tú vestu? Tam leží cele zakrvavená na písacom stole ako corpus delicti.“

„Ach, to je výtečné!“

„Páni, ticho; súdny dvor! Na miesta!“

Naozaj, súdnou sieňou zavíril veľký šum; strážnik zavolal svojich protežantov ráznym: ,hm!‘ a vrátnik, ktorý sa zjavil na prahu poradnej siene, zvolal prenikavým hlasom, akým vynikali vrátnici už za čias Beaumarchaisa:

„Súdny dvor, páni!“