ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred pánom de Villefort rozstupoval sa i najhustejší zástup. Veľké bolesti vzbudzujú takú úctu, že niet na to ani v najnešťastnejších časoch príkladu, aby prvým pocitom shromaždeného zástupu nebolo súcitné dojatie oproti veľkej pohrome. Mnoho nenávidených ľudí zavraždili pri vzbure, ale málokedy bol i nešťastný zločinec urazený ľuďmi, ktorí boli pri jeho odsúdení na smrť.

Villefort prešiel teda radmi divákov, strážnikov, sluhov a odišiel, po svojom priznaní pokladaný za vinníka, ale chránený svojou bolesťou.

Sú položenia, ktoré možno pochopiť inštinktívne, ale nemožno ich vysvetliť duchom; v takých okolnostiach najväčším básnikom je, kto najprudšie a najprirodzenejšie zakričí. Zástup si myslí o tom výkriku, že je výrazom všetkého, a je dobre, ak je s tým spokojný; ešte lepšie, ak si o ňom, ak je pravdivý, myslí, že je vznešený.

Konečne ťažko tvrdiť, v akom ohromení bol Villefort, keď odchádzal z paláca; ťažko opísať horúčku, ktorá kmásala jeho tepnami, vírila všetkými cievami, až na puknutie, rozpínala všetky žily a rozdeľovala každú čiastku smrteľného tela na milión útrap.

Villefort, vedený len zvykom, vliekol sa chodbami. Sobliekol sudcovský plášť, nie preto, že mu bol nepohodlný, ale preto, že mu obťažoval plecia neznesiteľnou ťarchou ako zhubné Nessosovo rúcho.

Tackajúc sa prišiel až na Dauphinovo nádvorie; zazrúc svoj koč, zobudil kočiša, sám si otvoril dvierka a klesol na podušky, ukážuc prstom smerom štvrte Saint-Honoré. Koč vyjachal.

Všetko bremeno jeho zničeného šťastia doľahlo na neho znova; to bremeno ho ničilo, hoci nepoznal jeho následky; nezvážil ho, ale ho tušil; neuvažoval o ňom podľa zákonníka ako chladný vrah, ktorý vysvetľuje známy článok.

V hlbinách srdca cítil Boha.

,Boh!‘ šeptal, nevediac ani, čo vraví. ,Boh! Boh!‘

Za pohromou, ktorá ho stihla, videl len Boha.

Koč rýchlo uháňal; Villefort, prevaľujúc sa na mäkkých hlavniciach, pocítil niečo tvrdé.

Siahol rukou za tým predmetom: bol to vejár pani de Villefort, ktorý zabudla medzi sedadlom a operadlom koča. Vejár v ňom prebudil rozpomienku, a tá rozpomienka bola bleskom v noci.

Villefortovi prišla na um žena…

„Ó!“ skríkol, ako by mu srdcom preniklo žeravé železo.

Celú hodinu mal pred očami len svoju biedu, a teraz sa zjavila jeho duchu iná, práve taká hrozná.

Bol nemilosrdným sudcom ženy, odsúdil ju na smrť. A ona, ona, ohromená hrôzou, zničená výčitkami a hanbou, ktorú v nej vzbudil výrečnosťou svojej bezúhonnej cti, ona, úbohá, slabá žena, bezbranná proti svrchovanej, absolútnej moci, azda práve v tejto chvíli strojí sa umrieť!

Od jej odsúdenia minula už hodina. Akiste v túto chvíľu preberá v mysli všetky svoje zločiny, prosí Boha o milosť, píše list, prosiac na kolenách svojho statočného manžela o odpustenie, ktoré vykúpila svojou smrťou.

Villefort druhý raz zakričal bolestne a zúrivo.

,Ach,‘ volal, zmietajúc sa na hodvábe svojej ekvipáže, ,moja žena sa stala zločinnou len preto, lebo sa ma dotkla. Zločin vychádza zo mňa, zo mňa! Ona sa nakazila zločinom, ako sa možno nakaziť týfom, cholerou alebo morom!… A ja som ju trestal. Ja som sa jej opovážil povedať: Kajajte sa a umrite… Ja! Ó, nie, nie! Ona bude žiť… pôjde so mnou… Ujdeme, odídeme z Francúzska, pôjdeme ďalej a ďalej, pokiaľ len siaha zem. Ja som jej hovoril o popravišti!… Bože môj! Ako som sa opovážil povedať to slovo? Veď i na mňa čaká popravište!… Ujdeme… Áno, vyspovedám sa jej; áno, každý deň sa pokorím a budem jej opakovať, že som i ja spáchal zločin… Ó, spojenie tigra s hadom! Ó, žena, hodna muža, ako som ja!… Musí žiť, jej ohavnosť musí zblednúť popri mojej!‘

A Villefort skôr vyrazil, ako spustil predný oblok koča.

„Rýchlejšie, rýchlejšie!“ zvolal takým hlasom, že sa ho kočiš na kozlíku naľakal.

Strachom hnané kone letely až k palácu.

,Áno, áno,‘ opakoval Villefort, približujúc sa k domovu, ,moja žena musí žiť, musí sa kajať a vychovať môjho syna, moje úbohé dieťa, ktoré popri nezničiteľnom starcovi jediné prežilo rodinnú skazu! Všetko urobila len pre neho, lebo ho milovala. Nikdy nemožno zatratiť srdce matky, ktorá miluje svoje dieťa; bude sa kajať; nik sa nedozvie o tom, že bola vinná; u mňa spáchané zločiny, ktoré začínajú znepokojovať svet, budú časom zabudnuté, a ak si na ne pomyslia nejakí nepriatelia, vezmem ich na seba. O jeden, dva alebo tri viacej, na tom nezáleží! Moja žena ujde s peniazmi, a najmä so synom, ďaleko od priepasti, do ktorej, ako sa mi vidí, svet prepadne sa spolu so mnou. Bude žiť, bude ešte šťastná, keďže všetka jej láska je v jej synovi a keďže jej syn ju neopustí. Vykonám dobrý skutok, to uľahčuje srdcu…‘

A kráľovský prokurátor si vydýchol tak zľahka ako už dávno nie.

Koč zastal na dvore paláca.

Villefort skočil so stúpadla na schody; videl, že sluhovia sa čudujú jeho skorému návratu. Iné nič nečítal v ich tvárach; nikto ho neoslovil; všetci len stáli, a on prešiel popri nich — nič viac.

Idúc okolo Noirtierovej izby, odchýlenými dverami ako by bol videl dva tiene; nestaral sa však o osobu, ktorá bola u otca, jeho nepokoj hnal ho inde.

,Hľa,‘ povedal si, kráčajúc po malom schodišti, ktoré viedlo k izbám jeho ženy a k prázdnej izbe Valentíninej, ,hľa, niet tu nijakej zmeny.‘

Najprv zavrel dvere, vedúce na chodbu.

,Nesmie nás nikto vyrušiť,‘ riekol; ,musím sa s ňou shovárať nehatene, obviniť sa pred ňou, povedať jej všetko…‘

Pristúpil ku dverám, položil ruku na kryštálový gombík; dvere povolily.

,Nie je zavretá! Ó, veľmi dobre, výborne!‘ šepol.

Vstúpil do malého salónu, kde večer stavali Eduardovu posteľ, lebo, hoci bol chlapec v ústave, večer prichodil domov; matka sa od neho nechcela nikdy odlúčiť.

Jediným pohľadom prehliadol celý salónik.

,Niet tu nikoho,‘ riekol si; ,je akiste v spálni.‘

Vrhol sa na dvere. Boly zamknuté. Zastal, zachvel sa.

„Heloise!“ zvolal.

Zdalo sa mu, že sa pohol akýsi kus náradia.

„Heloise!“ opakoval.

„Kto je to?“ spýtal sa hlas tej, ktorú volal.

Zdalo sa mu, že je ten hlas slabší ako obyčajne.

„Otvorte! Otvorte!“ volal Villefort. „Ja som to…“

Ale ani po tomto vyzvaní, hoci bolo vyslovené takým úzkostlivým tónom, dvere sa neotvorily.

Villefort ich vyrazil kopnutím.

Pri dverách spálne, ktoré viedly do budoára, stála pani de Villefort, bledá, s rozjatrenými črtami, a utkvela na ňom hrozne pevným pohľadom.

„Heloise, Heloie,“ povedal, „čo vám je? Hovorte!“

Mladá žena vystrela k nemu stuhnutú a bledú ruku.

„Stalo sa, pane!“ riekla s chrapotom, ktorý ako by jej svieral hrdlo. „Čo chcete viacej?“

A ako podťatá klesla na koberec.

Villefort priskočil k nej, chytil ju za ruku. Ruka kŕčovite svierala kryštálový flakón so zlatou zátkou.

Pani de Villefort bola mŕtva.

Villefort, hľadiac na mŕtvolu, ochromený hrôzou, ustúpil až ku prahu izby.

„Môj syn!“ skríkol zrazu. „Kde je môj syn? Eduard! Eduard!“

Vyrútil sa z izby, volajúc:

„Eduard! Eduard!“

To meno vyvolával takým úzkostlivým hlasom, že sa sbehlo služobníctvo.

Môj syn! Kde je môj syn?“ spýtal sa Villefort. Nech ho odvedú z domu, aby nevidel…“

„Pán Eduard nie je dolu, pane,“ odvetil komorník. Hrá sa najskôr v záhrade; utekajte sa podívať, utekajte!“

„Nie, pane, madame zavolala svojho syna asi pred polhodinou; pán Eduard išiel k madame a dosiaľ ztade nevyšiel.“

Na Villefortovo čelo vystúpil ľadový pot, potkýnal sa na dlaždiciach, myšlienky mu začaly víriť v hlave ako zmätené kolieska pokazených hodín.

„K madame,“ šeptal, „k madame!“

A zvoľna sa vrátil, utierajúc si jednou rukou čelo a druhou sa opierajúc o stenu.

Keď sa vrátil do izby, musel znova pozrieť na telo nešťastnej ženy.

Chtiac zavolať Eduarda, musel vyvolať ozvenu na rakvu zmenenej izby; prehovoriť bolo toľko, ako narušiť tichosť hrobu.

Villefort cítil, že nevládne jazykom.

„Eduard! Eduard!“ šemotil.

Chlapec neodpovedal. Kde len bolo dieťa, ktoré, ako vraveli sluhovia, vošlo k matke a od nej nevyšlo?

Villefort urobil krok napred.

Mŕtvola pani Villefortovej ležala krížom pred dverami budoára, v ktorom bol iste Eduard. Zdalo sa, že mŕtvola striehne na prahu s otvorenými a utkvelými očami, s hroznou a tajomnou iróniou na perách.

Naddvihnutá portiéra odhaľovala časť budoára za mŕtvolou, piano a kus pohovky, obtiahnutej belasým hodvábom.

Villefort urobil tri alebo štyri kroky napred a zbadal ležať svoje dieťa na pohovke.

Dieťa akiste spalo.

Nešťastník pocítil nevýslovnú radosť; do pekla, v ktorom sa svíjal, prenikol lúč čistého svetla.

Bolo treba len prekročiť mŕtvolu, vstúpiť do budoára, vziať dieťa do náručia a ujsť s ním ďaleko, ďaleko.

Villefort nebol už človekom, z ktorého svrchovaná skazenosť robí typ civilizovaného človeka; bol to smrteľne ranený tiger, ktorý necháva v poslednej rane svoje vylomené zuby.

Už sa nebál predsudkov, ale strašidiel. Vzpružil sa a preskočil cez mŕtvolu ako cez žeravé uhlie.

Vzal chlapca do náručia, stisol ho, potriasal ním, volal na neho; chlapec neodpovedal. Pritisol svoje suché pery na jeho líca, líca však boly bledé a ľadové; omakal jeho stuhnuté údy; pritisol mu ruku na srdce, srdce už nebilo.

Dieťa bolo mŕtve.

Zo záňadria chlapca vypadol poskladaný papier. Villefort, ako bleskom srazený, padol na kolená. Z bezvládnych rúk mu vypadlo dieťa a kleslo vedľa matky.

Villefort zdvihol papier, poznal ženino písmo a prebehol ho dychtivo očami.

List obsahoval tieto riadky:

„Viete, že som bola dobrou matkou, lebo som sa z lásky k synovi stala zločinnou.

Dobrá matka neodchádza bez syna.“

Villefort neveril svojim očiam, neveril ani svojmu rozumu. Dovliekol sa k Eduardovmu telu a prezrel ho ešte raz so starostlivou pozornosťou, s akou prezerá levica svoje mŕtve mláďa.

Potom sa mu vyrinul z hrude srdcelomný výkrik.

,Boh!‘ šeptal. ,Vždy Boh!‘

Desil sa tých dvoch obetí; cítil, že ho opanúva hrôza v tej samote, oživenej dvoma mŕtvolami.

Pred chvíľou ho posilňovala zúrivosť, obrovská schopnosť silných ľudí, a zúfalstvo, najvyššia moc agónie, ktorá hnala Titanov dobývať nebo a Ajaxa vyhrážať sa bohom.

Villefort pod ťarchou bolesti sklonil hlavu, vstal, zatriasol vlasmi, naježenými hrôzou a zvlhnutými potom, a on, ktorý sa nikdy nad nikým nezmiloval, išiel ku svojmu otcovi, aby mal vo svojej slabosti niekoho, komu by vyžaloval svoje nešťastie, niekoho, pri kom by sa mohol vyplakať.

Sostúpil po známych schodoch a vstúpil k Noirtierovi.

Keď Villefort vkročil, Noirtier zdal sa tak pozorne a láskavo počúvať abbého Bussoniho, nakoľko mu to len dovoľovala jeho nehybnosť, kým kňaz bol taký pokojný a chladný ako obyčajne.

Villefort, keď zbadal abbého, zdvihol ruku k čelu. Zasa mu minulosť preletela mysľou ako vlna, ktorej hnev vztyčuje spenenú hrivu nad ostatné vlny.

Prišla mu na um návšteva, ktorú urobil abbému na tretí deň po hostine v Auteuile, a návšteva, ktorú mu urobil abbé v deň po smrti Valentíny.

„Vy tu, pane?“ riekol. „Zjavujete sa vždy len ako sprievodca smrti?“

Bussoni sa vystrel; vidiac sudcovu zmenenú tvár a divý svit jeho očú, pochopil, či nazdával sa skôr, že scéna pri rokovaní sa skončila; o ostatnom nevedel.

„Prišiel som vtedy sem modliť sa nad telom vašej dcéry,“ odvetil Bussoni.

„A čo ste sem prišli robiť dnes?“

„Prišiel som vám povedať, že ste mi dostatočne zaplatili svoj dlh a že od tejto chvíle budem prosiť Boha, aby bol s tým spokojný ako ja.“

„Bože môj!“ zvolal Villefort, ustúpujúc s úžasom na čele. „Ten hlas! To nie je hlas abbého Bussoniho!“

„Nie!“

Abbé sňal falošnú tonzúru, zatriasol hlavou a jeho dlhé čierne vlasy uvoľnené spadly mu na plecia a ovrúbily jeho mužnú tvár.

„To je tvár grófa de Monte Christo!“ zvolal Villefort, vytreštiac oči.

„Ani to nie, pán kráľovský prokurátor; stopujte lepšie a ďalej!“

„Ten hlas! Ten hlas! Kde som ho počul prvý raz?“

„Počuli ste ho prvý raz v Marseille pred dvadsiatimi troma rokmi v deň svojich oddávok so slečnou de Saint-Méran. Hľadajte vo svojich aktoch.“

„Nie ste Bussoni! Nie ste Monte Christo! Bože môj, vy ste ten utajený, úhlavný nepriateľ! Urobil som niečo proti vám v Marseille — ó, beda mne!“

„Áno, máš pravdu, to je to,“ riekol gróf, skrížiac ruky na širokej hrudi; „stopuj, stopuj!“

„Ale čo som ti urobil?“ zvolal Villefort, ktorého duch vznášal sa už nad čierťažou, kde sa rozum stýka so šialenstvom, v hmle, ktorá už nie je snom a ešte nie je precitnutím. „Čo som ti urobil? Povedz! Hovor!“

„Odsúdili ste ma na zdĺhavú a ohavnú smrť, zabili ste môjho otca, pripravili ste ma o lásku a s ňou o slobodu, a o majetok zároveň s láskou!“

„Kto ste, kto ste, Bože môj?“

„Som nešťastník, ktorého ste pochovali v celách Ifského zámku. Tomu duchu, ktorý konečne vyšiel z hrobu, dal Boh masku grófa de Monte Christo a pokryl ho diamantmi a zlatom, aby si ho poznal až dnes.“

„Ach, poznávam ťa, poznávam ťa!“ riekol kráľovský prokurátor. „Si…“

„Som Edmond Dantes!“

„Si Edmond Dantes!“ zvolal kráľovský prokurátor, chytiac grófa za ruku. „Tak teda poď!“

A ťahal ho po schodoch, po ktorých ho Monte Christo s počudovaním nasledoval, nevediac, kde ho vedie kráľovský prokurátor, a tušiac nejakú novú pohromu.

„Hľaď, Edmond Dantes,“ riekol Villefort, ukazujúc grófovi mŕtvoly svojej ženy a svojho syna, „hľaď, si dostatočne pomstený…?“

Monte Christo pri tom hroznom pohľade zbledol; pochopil, že prekročil práva pomsty; pochopil, že už nemôže povedať:

,Boh je za mňa a so mnou.‘

S pocitom nesmiernej úzkosti vrhol sa na telo dieťaťa, otváral mu oči, ohmatával tepny a vrútil sa s ním do Valentíninej izby, ktorú zamkol.

„Moje dieťa!“ skríkol Villefort. „Odnáša mŕtvolu môjho dieťaťa! Ó, kliatba, nešťastie, smrť na teba!“

Chcel sa rozbehnúť za Monte Christom, ale ako v ťažkom sne nemohol odtrhnúť nohy od zeme, oči sa mu rozširovaly, div mu nevyskočily z jamôk, jeho skrivené prsty zatínaly sa vždy hlbšie do hrude, až mu krv sfarbila nechty; žily na sluchách mu napuchly horúcimi plynmi, ktoré sa strojily zdvihnúť priúzku klenbu lebky, a zalialy mu mozog žeravou záplavou.

Jeho strnulosť trvala niekoľko minút, kým nebolo hrozné prevrátenie mozgu dokončené.

Tu nešťastník skríkol prenikavým hlasom, po ktorom nasledoval dlhý výbuch smiechu, a letel dolu po schodoch.

O štvrť hodiny otvorila sa zasa Valentínina izba a gróf de Monte Christo zjavil sa znova.

Bol bledý, oči mal vyhasnuté, prsia sovrené a všetky črty jeho obyčajne takej pokojnej a vznešenej tváre boly od bolesti rozrušené.

V náruči držal dieťa, ktorému na svete nijaká moc nemohla vrátiť život.

Kľakol na jedno koleno a položil s pietou dieťa vedľa matky a jeho hlavu na jej hruď.

Potom vstal, vyšiel, a stretnúc na schodoch sluhu, spýtal sa ho:

„Kde je pán de Villefort?“

Sluha nemo pokynul rukou na záhradu.

Monte Christo sostúpil po bočných schodoch do záhrady, šiel k označenému miestu a zbadal Villeforta, ako rýľom s akousi besnotou prerýva zem. Sluhovia stáli okolo neho v kruhu.

„Tu je to ešte nie, tu je to ešte nie,“ vravel.

A ryl o niečo ďalej.

Monte Christo pristúpil k nemu a hovoril mu tichým, temer pokorným tónom:

„Pane, stratili ste syna, ale…“

Villefort ho nepripustil k slovu; nepočúval ho, nerozumel ho.

„Ó, nájdem ho zasa; hovorte si, čo chcete, že ho tu niet, nájdem ho zasa, keby som tu mal hľadať hoci do súdneho dňa.“

Monte Christo ustúpil zdesený.

„Ó,“ riekol, „zošalel!“

A ako by sa bál, že sa múry prekliateho domu sosujú na neho, vyšiel na ulicu, pochybujúc prvý raz o tom, či mal právo urobiť to, čo urobil.

„Ó, už je toho dosť,“ riekol si, „teraz len zachrániť posledného.“

Vrátiac sa domov, Monte Christo stretol Morrela, ktorý blúdil po dome na Champs-Élysées, tichý ako tieň, ktorý čaká na Bohom určenú chvíľu, aby sa vrátil do hrobu.

„Pripravte sa, Maximilián,“ riekol s úsmevom, „zajtra odídeme z Paríža.“

„Už tu nemáte čo robiť?“ spýtal sa Morrel.

„Nie,“ odvetil Monte Christo, „a dal by Boh, aby som tu nebol až príliš mnoho urobil.“