ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ulici Saint-Germain-de-Prés, v tom istom dome, v ktorom Albert de Morcerf vyhľadal byt pre svoju matku i pre seba, bolo prvé poschodie, tvoriace malý samostatný byt, prenajaté tajomnou osobou.

Tou osobou bol mužský, ktorého tvár ani pri príchode, ani pri odchode nezbadal nikdy ani domovník. Ten mužský totiž v zime vždy tisol bradu hlboko do červeného šálu, aký nosievajú kočiši elegantných domov, čakajúci pred divadlom na pánov, a v lete si utieral nos vždy práve vo chvíli, keď by ho mohli vidieť z domovníkovej lóže. Treba poznamenať, že tento obyvateľ domu, proti všetkým zvykom, nebol nikdy stopovaný a že povesť, hlásajúca, že to inkognito halí vysokopostavenú a veľmi vplyvnú osobnosť, zabezpečovalo úctu jeho tajomnému zjavovaniu sa.

Byt navštevoval obyčajne v určitú hodinu, niekedy však i pred ňou alebo po nej. Vcelku však možno povedať, že to bolo temer vždy okolo štvrtej hodiny, v zime či v lete, keď vstupoval do svojho bytu, v ktorom nikdy nestrávil noc.

Ak bola zima, diskrétna slúžka zakúrila tam o pol štvrtej; v lete však doniesla ta o pol štvrtej mrazivo.

O štvrtej, ako sme hovorili, zjavila sa tajomná osoba.

O dvadsať minút zastal pred domom koč, z ktorého vystúpila do čiernych alebo tmavobelasých šiat oblečená, ale vždy veľkým závojom zahalená žena, prešla okolo lóže ako tieň a vyšla po schodoch tak, že pod jej ľahkou nohou nezaprašťal ani len jeden schod. Nikdy sa jej nikto nespýtal, kde ide. Jej tvár teda práve tak ako mužského tvár bola cele neznáma obidvom strážcom dverí, vzorným domovníkom, azda jediným v ohromnom bratstve parížskeho domovníctva, ktorí boli schopní takej diskrétnosti.

Rozumie sa, žena nešla vyššie ako na prvé poschodie. Zvláštnym spôsobom zaškrabkala na dvere; dvere sa otvorily, potom zasa zavrely, a to bolo všetko.

Pri odchode staly sa tie isté opatrenia ako pri príchode.

Neznáma odišla prvá, vždy zahalená závojom, a vstúpila do koča, ktorý sa vzdialil niekedy tým a zasa oným smerom. O dvadsať minút vyšiel neznámy, zakrytý šálom alebo vreckovkou, a zmizol podobne.

Na druhý deň po návšteve Monte Christa u Danglarsa a po pohrebe Valentíny prišiel tajomný obyvateľ o desiatej predpoludním miesto o štvrtej popoludní, ako mal vo zvyku.

Temer vzápätí, nezachovajúc ani obvyklý interval, prirachotil koč a závojom zahalená dáma vystúpila rýchlo po schodoch.

Dvere sa otvorily a zasa zavrely.

Ale prv, ako sa otvorily, dáma zvolala:

„Ó, Lucien! Ó, priateľ môj!“

Takže domovník, ktorý nevdojak začul ten výkrik, dozvedel sa prvý raz, že jeho nájomca sa menuje Lucien; ale že bol vzorom domovníka, umienil si nepovedať to ani svojej žene.

„Čo sa stalo, drahá priateľka?“ spýtal sa ten, ktorého meno prezradil zmätok či náhlenie zahalenej dámy. „Povedzte, hovorte.“

„Priateľ môj, môžem sa na vás spoliehať?“

„Iste, viete to dobre. Ale čo sa stalo? Váš dnešný lístok ma hrozne pomiatol. To náhlenie, nelad vo vašom písaní! Nuž, upokojte ma, alebo ma naľakajte celkom!“

„Lucien, veľká udalosť!“ vravela dáma, hľadiac na Luciena pátravým okom. „Pán Danglars dnes v noci odišiel.“

„Odišiel? Pán Danglars odišiel? A kde?“

„Neviem.“

„Ako, vy to neviete? Odišiel teda, aby sa už nevrátil?“

„Tak sa zdá. O desiatej večer dal sa zaviezť svojimi koňmi k Charentonskej bráne; tam už čakal cestovný koč; vysadol doň so svojím sluhom a kočišovi povedal, že ide do Fontainebleau.“

„Čo to teda hovoríte?“

„Počkajte, priateľ. Zanechal mi list.“

„List?“

„Áno, čítajte.“

A barónka vyňala z vrecka rozpečatený list, ktorý podala Debrayovi.

Debray, kým sa dal do čítania, váhal chvíľu, ako by chcel uhádnuť jeho obsah, alebo ako by sa chcel, nech je akýkoľvek jeho obsah, vopred na niečo rozhodnúť.

Za chvíľku sa jeho myšlienky akiste ustálily, lebo čítal.

List, ktorý srdce pani Danglarsovej natoľko zmiatol, obsahoval toto:

„Moja verná žena!…“

Debray zastal a nevdojak pozrel na barónku, ktorá sa zapýrila až po korienky vlasov.

„Čítajte,“ riekla.

Debray pokračoval:

„Madame, keď dostanete tento list, nebudete mať už manžela. Ó, neľakajte sa priveľmi: nebudete mať manžela, tak, ako nebudete mať dcéru; to znamená, že budem na jednej z tridsiatich alebo štyridsiatich ciest, ktoré vedú z Francúzska.

Povinný som vám vec vysvetliť, a keďže môžete moje vysvetlenie výborne pochopiť, vysvetlím vám ju.

Počujte teda:

Dnes ráno mal som neočakávane vyplatiť päť miliónov — vyplatil som ich; temer hneď zatým predložili mi potvrdenie na tú istú sumu. Odložil som vyplatenie nazajtra: dnes odchádzam, aby som vyhol tomu zajtrajšku, ktorého priebeh by mi bol veľmi nepríjemný.

Chápete to, však, moja drahocenná žena?

Vravím:

Chápete, veď poznáte moje veci práve tak dobre ako ja: ba poznáte ich lepšie ako ja, lebo keby som mal povedať, kde sa podela dobrá polovica môjho inokedy dosť pekného majetku, nevedel by som; kým vy, naopak, o tom som presvedčený, vedeli by ste odpovedať výborne.

Lebo ženy sú obdarené neklamnými inštinktmi, algebrou, ktorú samy vynašly, vedia vysvetliť i divy. Ja, ktorý som poznal len svoje číslice, keď ma ony oklamaly, nevedel som už nič vysvetliť.

Začudovali ste sa niekedy rýchlosti môjho pádu, madame?

Boli ste niekedy oslnená žiarou, roztápajúcou moje zlato?

Ja, priznávam sa, nevidel som iné veci ako oheň; úfajme sa, že ste našli trochu zlata v popole.

Odchodím s potešujúcou nádejou, moja veľmi múdra žena, nemajúc najmenšie výčitky svedomia preto, že od vás odchodím; ostanú vám priatelia, spomínaný popol a na dovŕšenie šťastia sloboda, ktorú sa vám ponáhľam vrátiť.

Ale nadišla, madame, vhodná chvíľa umiestiť do tohto odseku slovko dôverného vysvetlenia.

Zakiaľ som sa úfal, že pracujete pre blahobyt nášho domu, pre majetok našej dcéry, zatváral som filozoficky oči; keďže ste však z nášho domu urobili pustú zrúcaninu, nechcem slúžiť za základ pre šťastie iného.

Vzal som si vás bohatú, ale málo váženú.

Odpusťte, že s vami tak otvorene hovorím, ale keďže akiste hovorím len pre nás dvoch, neviem, prečo by som mal slová zahaľovať.

Zveľadil som náš majetok, ktorý za pätnásť rokov stále vzrastal až do chvíle, keď neznáme a až doteraz mne nepochopiteľné kalamity ho prepadly a zničily, hoci, môžem povedať, nie som tomu ani v najmenšom na vine.

Vy, madame, pracovali ste len na rozmnožení svojho vlastného majetku, čo sa vám podarilo, o tom som vnútorne presvedčený.

Opúšťam vás teda, ako som si vás vzal: bohatú, ale málo úctyhodnú.

S Bohom!

I ja budem od dnešného dňa pracovať na svoj vrub.

Verte mi, že som vám veľmi povďačný za príklad, ktorý ste mi dali a ktorý budem nasledovať.

Váš oddaný muž

barón Danglars.“

Barónka pozorovala očami Debraya, kým trvalo to dlhé a trápne čítanie. Vedela, že sa mladý človek vie veľmi opanovať, predsa však videla, že raz alebo dva razy zmenil farbu.

Keď dočítal, poskladal pomaly papier a zamyslel sa.

„Tak teda?“ spýtala sa pani Danglarsová s ľahko pochopiteľnou úzkosťou.

„Tak teda, madame?“ opakoval mechanicky Debray.

„Aké pocity budí vo vás ten list?“

„Je to prosté, madame; zdá sa mi, že pán Danglars odišiel, majúc podozrenie.“

Áno, ale to je všetko, čo mi máte povedať?“

„Nerozumiem,“ odvetil chladne Debray.

„Odišiel! Odišiel navždy! Odišiel, aby sa už nevrátil!“

„Ó, neverte, barónka,“ povedal Debray.

„Nie, vravím vám, že sa nevráti. Poznám ho, je to človek neochvejný v každom rozhodnutí, ktoré slúži jeho záujmom. Keby ma bol pokladal za užitočnú, bol by ma vzal so sebou. Necháva ma v Paríži, čím je povedané, že naša rozluka môže slúžiť jeho plánom. Je teda neodvolateľná a ja som navždy slobodná,“ riekla pani Danglarsová s tým istým spýtavým výrazom.

Debray však miesto odpovede nechal ju v úzkosti, ktorá tiesnila jej myseľ a odzrkadľovala sa v jej pohľade.

„Ako, pane,“ riekla konečne, „vy mi neodpovedáte?“

„Môžem vám dať len jednu otázku: čo mienite teraz urobiť?“

„Chcela som sa vás na to spýtať,“ odvetila barónka s tlčúcim srdcom.

„Ach,“ riekol Debray, „chcete, aby som vám poradil?“

„Áno,“ odpovedala barónka so stiesneným srdcom, „chcem, aby ste mi poradili.“

„Ak chcete moju radu,“ odvetil chladno mladý človek, „odporúčam vám cestovať.“

„Cestovať!“ šepla pani Danglarsová.

„Pravdaže. Ako to písal pán Danglars: ste bohatá a celkom slobodná. Je naskrze potrebné odísť z Paríža, aspoň tak myslím ja, po tých dvoch škandáloch, najprv s nepodareným sobášom slečny Eugenie a teraz so zmiznutím pána Danglarsa. Je dôležité, aby si všetci mysleli, že ste opustená, a nazdávali sa, že ste chudobná, lebo by žene zbankrotovaného človeka neodpustili blahobyt a veľký dom. Pre prvú vec stačí, keď v Paríži ostanete len štrnásť dní a budete opakovať celému svetu, že ste opustená, a vravieť svojim najlepším priateľkám, ktoré rozšíria tú zvesť, ako ste sa stali opustenou. Potom odídete zo svojho domu, necháte v ňom skvosty, zrieknete sa vdovského práva, a každý bude velebiť vašu nezištnosť a spievať o vás chválospevy. Tak budú o vás vedieť všetci, že ste opustená, nazdávať sa, že ste chudobná; len ja budem vedieť o vašom finančnom položení a ako statočný spoločník ochotný som pred vami zúčtovať.“

Barónka, bledá a zničená, vypočula tú reč s takým istým zdesením a zúfalstvom, s akým pokojom a ľahostajnosťou ju Debray povedal.

„Opustená!“ opakovala. „Ó, naozaj opustená… Áno, máte pravdu, pane, o mojej opustenosti nebude nikto pochybovať.“

To boly jediné slová, ktorými táto natoľko hrdá a tak vášnivo milujúca žena mohla Debrayovi odpovedať.

„Ale bohatá, ba veľmi bohatá,“ pokračoval Debray, vyberajúc z toboľky niekoľko listín a kladúc ich na stôl.

Pani Danglarsová mu v tom neprekážala; vynasnažovala sa utlmiť klopanie srdca a zadržať slzy, ktoré jej hrozily, že sa vyrinú zpod mihalníc. U barónky napokon zvíťazil cit hrdosti, a keď sa jej nepodarilo skrotiť srdce, opanovala sa aspoň natoľko, že jej nevyhŕkla ani jedna slza.

„Madame,“ riekol Debray, „je tomu asi šesť mesiacov, ako sme sa spojili. Váš vklad, ktorým ste prispeli, je stotisíc frankov. Náš spolok vznikol v tomto roku v apríli. V máji sa začaly operácie. V máji sme zarobili štyristotisíc frankov. V júni stúpil zisk na deväťstotisíc. V júli vzrástol o milión sedemstotisíc frankov; je to, ako viete, mesiac španielskych papierov. V auguste sme stratili začiatkom mesiaca tristotisíc frankov, ale pätnásteho sa nám to nahradilo a koncom mesiaca sme zasa vyhrali; naše účty odo dňa nášho sdruženia až do včerajšieho dňa, keď som ich uzavrel, vykazujú dva milióny štyristotisíc aktív, teda pre každého z nás milión dvestotisíc… Teraz,“ pokračoval Debray, pozerajúc do značiek s metodičnosťou a pokojnosťou burzového agenta, „máme zo sumy, ktorá ostala v mojich rukách, ešte osemdesiattisíc frankov úrokov.“

„Čo znamenajú tie úroky?“ spýtala sa barónka. „Veď ste s tými grošmi nič nepodnikli.“

„Pardon, madame,“ odvetil chladne Debray, „poverili ste ma, aby som s nimi obchodoval, a ja som použil vaše poverenie. Na vašu polovičku pripadá teda štyridsaťtisíc frankov úrokov a okrem toho stotisíc frankov základného kapitálu; vcelku teda milión tristoštyridsaťtisíc frankov. Tak teda, madame, bol som natoľko opatrný, že som predvčerom vyzdvihol vaše peniaze, ako vidíte, len nedávno, a mohol by som tvrdiť, že som tušil, že budem bez váhania povolaný zúčtovať. Tu sú vaše peniaze, čiastočne v bankovkách, čiastočne v šekoch. Hovorím: ,tu’, a je to naozaj tak; keďže svoj dom nepokladám za dosť bezpečný, keďže notári nezdajú sa mi dosť diskrétni a keďže majetok vraví oveľa hlasnejšie ako notári, nevšímajúc si to, že okrem manželského spoločenstva nemáte právo niečo mať alebo kúpiť, uložil som celú tú sumu, ktorá dnes tvorí váš jediný majetok, do puzdra, ktoré som skryl na dno tejto skrine a zatrel ju maltou; pre väčšiu bezpečnosť murársku prácu vykonal som sám… A teraz,“ pokračoval Debray, otvoriac najprv v stene umiestenú skriňu a potom puzdro, „tu je osemsto tisícoviek, ktoré sa ponášajú, ako vidíte, na silno železom okovaný album; k tomu prikladám dvadsaťpäťtisícový strižok a ostatok, ktorý robí, tuším, asi stodesaťtisíc frankov, je zaokrytý týmto šekom, splatným u môjho bankára, a keďže mojím bankárom nie je pán Danglars, šek bude vyplatený, môžete byť bez obavy.“

Pani Danglarsová mechanicky prijala šek, rentový strižok a balík bankoviek.

Ohromný majetok, rozložený na stole, zdal sa len maličkosťou.

Pani Danglarsová so suchými očami, ale s hruďou dmúcou sa udúšanými vzlykmi, ho vzala, zavrela okované puzdro do kabelky, šek a strižok vložila do peňaženky, a stojac nemá a bledá, čakala na nežné slovko, ktoré by ju potešilo v jej bohatstve.

Ale čakala darmo.

„Madame, čaká vás teda veľkolepá existencia,“ riekol Debray; „máte okolo šesťdesiattisícfrankový dôchodok, čo je mimoriadne veľa pre ženu, ktorá nemôže viesť dom, aspoň nie do roka. To poskytuje právo na všetky rozmary, ktoré vám prídu na um, okrem toho, že ak by sa vám váš podiel zdal nedostatočný, môžete — hľadiac na minulosť, ktorá zaniká — čerpať z môjho, madame. Ochotný som — ó, rozumie sa, v podobe pôžičky! — dať vám k dispozícii všetko, čo mám, totiž milión šesťdesiattisíc frankov.“

„Ďakujem, pane,“ povedala barónka; „viete, že mi dávate oveľa viacej, ako potrebuje úbohá žena, ktorá sa mieni zjaviť v spoločnosti až po uplynutí dlhého času.“

Debray bol na chvíľu prekvapený, ale sa spamätal a urobil posunok, ktorý bolo možno najzdvorilejšie tlmočiť slovami:

,Ako sa páči!‘

Pani Danglarsová do toho času sa azda ešte niečomu úfala. Zbadajúc však bezstarostné gesto, ktorým sa Debray prezradil, potom hlbokú poklonu a kosý pohľad, ktorý sprevádzal to gesto, a potom nasledujúce významné mlčanie, vztýčila hlavu, otvorila dvere bez hnevu, vzrušenia, ale i bez váhania, a vyšla na schody, neuznajúc za hodného pozdraviť naposledy toho, ktorý ju nechal tak odísť.

,Ach,‘ riekol si Debray po jej odchode, ,to sú všetko krásne úmysly! Ostane doma, bude čítať romány, a keď už nemôže hrať na burze, bude hrať na lancknechta.‘

Zasa vzal značky a starostlivo pretrel sumy, ktoré práve vyplatil.

‚Ostáva mi milión šesťdesiattisíc frankov,‘ povedal si. ,Škoda, že umrela slečna de Villefort! Tá sa mi páčila vo všetkom, tú by som si bol vzal.‘

A ako obyčajne, flegmaticky čakal, kým uplynie dvadsať minút po odchode pani Danglarsovej, aby potom sám odišiel.

Za tých dvadsať minút Debray, majúc hodinky položené vedľa seba, zaoberal sa číslicami.

Démonická bytosť Asmodi, ktorú by každá živá fantázia bola vytvorila s väčším alebo menším šťastím, keby si Le Sage nebol vydobyl prvenstvo svojím majstrovským dielom, Asmodi, dvíhajúci krovy domov, aby videl dnuka, bol by videl zvláštnu scénu, keby bol zdvihol strechu malého domu v ulici Saint-Gennain-des-Prés vo chvíli, keď sa Dehray zapodieval svojimi číslicami.

Nad izbou, v ktorej si Debray s pani Danglarsovou rozdelil pol treťa milióna, bola druhá izba, v ktorej bývali tiež naši známi, ktorí v opísaných udalostiach hrali natoľko významnú úlohu, že stretnutie s nimi nás môže zaujímať.

Mercedes a Albert boli v tej izbe.

Mercedes sa za tých niekoľko dní veľmi zmenila. Nie že by sa bola hoci v časoch najväčšieho blahobytu vystatovala pred ľuďmi hrdým prepychom, ktorý sa tak veľmi delí od všetkého ostatného a je príčinou, že nepoznávame ženu, keď je prostejšie oblečená; ani nie preto, že by azda bola podľahla skľúčenosti, ktorá opanúva toho, kto si nedobrovoľne oblieka šaty chudoby; nie, Mercedes sa zmenila preto, že jej oko už nežiarilo, že sa jej ústa už neusmievaly, a preto, že ustavičná tieseň zapudzovala s jej perí bystré slová, ktoré predtým vnukoval jej vždy živý duch.

Nie chudoba zarmucovala Mercedes, nie nedostatok odvahy robil jej chudobu ťažkou.

Mercedes, zanechajúc prostredie, v ktorom žila, a zablúdiac v novom ovzduší, ktoré si vyvolila, ako ten, kto, vyjdúc zo skvele osvetleného salónu, ocitne sa zrazu v tme, — Mercedes bola podobná kráľovnej, ktorá z paláca sostúpila do chaty a ktorá, obmedziac sa na najpotrebnejšie, nemôže si poradiť s hlinenými nádobami, ktoré si sama musí priniesť na stôl, ani s biednou posteľou, ktorá nahrádza jej mäkké lôžko.

Krásna Katalánka, či vznešená grófka, nemala už naozaj svoj hrdý pohľad, ani milý úsmev, lebo, hľadiac na to, čo ju obklopovalo, videla len smutné predmety: bola to izba, obtiahnutá šedivými papierovými čalúnmi, aké sporiví majitelia domu vyberajú si najradšej preto, že sa najmenej špinia; bola to dlážka bez kobercov, bolo to náradie, budiace pozornosť a urážajúce oko chudobou lacného prepychu, — slovom, veci, ktoré krikľavými tónmi ničily súlad, taký žiadúci očiam, ktoré boly privyknuté na elegantný celok.

Pani de Morcerf žila tu od času, ako odišla z paláca; dostávala závrat od večnej tichosti, ako cestovateľ, ktorý sa ocitol na kraji priepasti. Zbadajúc, že Albert každú minútu kradmo pozerá na ňu a chce poznať jej duševný stav, vylúdila na pery bezfarebný úsmev, ktorý bez sladkej žiare usmiatych očú je podobný len číremu svetelnému odlesku, ohňu bez teploty.

Albert sa zasa cítil hatený a obťažovaný ostatkom prepychu, ktorý mu prekážal v jeho terajšom postavení. Chcel vyjsť bez rukavičiek, ale zdalo sa mu, že má pribiele ruky; chcel chodiť pešo, ale jeho obuv zdala sa mu priligotavá.

Ale obidve tie ušľachtilé a inteligentné bytosti, nerozlučne spojené ohnivom materinskej a synovskej lásky, porozumely sa konečne bez slov a pri obapolnej šetrnosti a priateľskej pozornosti hovorily bez okolkov o nevyhnutných materiálnych potrebách života.

Albert mohol konečne povedať matke, nemusiac sa báť, že zbledne:

„Mama, nemáme už groší.“

Mercedes nepoznala nikdy opravdivú biedu; v mladosti síce často hovorievala o chudobe, ale to nie je to isté: nedostatok a núdza sú dve synonymá, medzi ktorými leží svet rozdielov.

U Kataláncov chýbalo Mercedes tisíc vecí, ale boly iné, ktoré jej nikdy nechýbaly. Kým boly siete dobré, bolo možno loviť ryby; kým sa predávaly ryby, boly nite na udržiavanie sietí.

A potom, bez priateľov, majúc len lásku, ktorá nikdy nezasahovala v hmotné drobnosti položenia, starala sa len o seba.

Z toho mála, čo mala, žila Mercedes tak dobre, ako bolo možno žiť; teraz nemala nič a mala sa deliť.

Blížila sa zima: v pustej a chladnej už izbe Mercedes nemala ohňa, ona, ktorej dom býval vyhriaty ústredným kúrením od predizby až po budoár; nemala ani biednej kytky, ona, ktorej byt býval drahocennými kvetinami preplneným skleníkom!

Ale mala syna…

Rozohnenie azda zveličeného pocitu povinnosti udržiavalo ju až do toho času vo vyšších sférach.

Rozohnenie je temer oduševnenie, a bolo treba pomaly sostúpiť zo sveta snov do sveta skutočnosti.

Po vyčerpaní všetkých ideálov bolo treba prehovoriť pozitívne.

„Mama moja,“ riekol Albert práve vo chvíli, keď pani Danglarsová išla dolu schodmi, „ak sa vám páči, spočítajme svoje bohatstvo; potrebujem zaokrúhlenú sumu, aby som na nej mohol vybudovať svoje plány.“

„Okrúhlu sumu: nič,“ odvetila Mercedes s bôľnym úsmevom.

„To nie, mama moja; okrúhla suma je predovšetkým tritisíc frankov, a ja tvrdím, že s tými troma tisícami budeme mať prekrásny život.“

„Dieťa moje!“ vzdychla Mercedes.

„Ach, drahá mamička,“ riekol mladý človek, „potrovil som vám, žiaľ, dosť groší, aby som mohol poznať ich cenu. Tritisíc frankov je ohromná suma, na ktorej som vybudoval krásnu a navždy zabezpečenú budúcnosť.“

„To hovoríte vy, drahý priateľ,“ povedala úbohá matka; „ale, predovšetkým, prijmeme tých tritisíc?“ doložila začervenajúc sa.

„Myslím, že je to dohovorené,“ odvetil Albert rázne; „prijmeme ich tým skôr, lebo ich nemáme, keďže sú, ako viete, zakopané v záhrade domca v Meilhanských alejách v Marseille… S dvesto frankami,“ pokračoval, „dostaneme sa obidvaja do Marseille.“

„S dvesto frankami!“ riekla Mercedes. „Myslíte to vážne, Albert?“

„Ó, informoval som sa pri omnibusoch i parníkoch a vyrátal som všetko. Vezmete si miesto v osobitnom oddelení do Châlonsu; vidíte, mama, že zaobchodím s vami ako s kráľovnou; to je tridsaťpäť frankov…“

Albert vzal pero a písal:

„Povedzme, že sto dvadsať,“ riekol Albert s úsmevom; „vidíte, že som štedrý, vidíte, mamička!“

„Ale čo ty, úbohé dieťa?“

„Ja? Veď ste videli, že si pre seba nechávam osemdesiat frankov. Mladý človek, mama, nepotrebuje pohodlie; napokon viem cestovať.“

„Áno, vo vlastnom koči a so sluhom.“

„Akokoľvek, mamička.“

„Nechže je tak,“ súhlasila Mercedes. „Ale kde vezmeme tých dvesto frankov?“

„Tu sú, a okrem toho ešte iných dvesto. Viete, predal som hodinky za sto frankov a prívesky za tristo. Je to vždy tá história prepychu: prívesky tri razy také drahé ako hodinky! Sme teda bohatí, lebo miesto sto štrnásť frankov, ktoré potrebujete na cestu, máte dvesto päťdesiat.“

„Ale veď tu ešte musíme niečo platiť.“

„Tridsať frankov, ale ja ich zaplatím zo svojich sto päťdesiatich. O tom sme sa teda dohodli. A keďže na cestu potrebujem práve osemdesiat frankov, vidíte, že som veľmi bohatý. Ale to nie je všetko. Čo poviete na toto, hľa, mamička?“

A Albert vyňal malý notes so zlatou sponkou, ostatok niekdajších drahocenných drobností, či azda nežná pamiatka od niektorej z tých tajomných, zahalených žien, ktoré klopávaly na bránku, a vyňal z neho tisícfrankovú bankovku.

„Čo je to?“ spýtala sa Mercedes.

„Okrúhlych tisíc frankov, mamička!“

„Ako si k nim prišiel?“

„Počúvajte ma, čo vám poviem, mamička, a nepripúšťajte si to priveľmi k srdcu.“

A Albert vstal a šiel bozkať matku na obidve líca; potom zastal, hľadiac na ňu.

„Neviete si predstaviť, mamička, aká krásna sa mi zdáte!“ povedal potom s hlbokým citom synovskej lásky. „Ste naozaj najkrajšia a najušľachtilejšia žena, ktorú som kedy videl.“

„Drahé dieťa,“ riekla Mercedes, darmo sa vynasnažujúc zatajiť slzu, ktorá jej vyhŕkla z oka.

„Naozaj, chýbalo vám len byť nešťastnou, aby sa moja láska k vám premenila na zbožňovanie.“

„Nie som nešťastná, keď mám syna,“ odvetila Mercedes, „a nebudem nešťastná, kým ho budem mať.“

„Pravda, tu sa začína naša skúška,“ riekol Albert. „Viete, na čom sme sa dohodli.“

„Dohodli sme sa na niečom?“ spýtala sa Mercedes.

„Áno, dohodli sme sa, že budete žiť v Marseille a že ja odídem do Afriky, kde miesto mena, ktorého som sa zriekol, zaopatrím si meno, ktoré som prijal.“

Mercedes sa vydral z hrude vzdych.

„Tak, mama moja, odvčera zverboval som sa ku spahiom,“ pokračoval mladý človek, sklopiac s istým zahanbením oči, lebo sám nevedel, koľká vznešenosť je v jeho ponížení. „Vlastne som sa nazdával, že moje telo patrí len mne a že ho môžem predať; od včerajšieho dňa niekoho zastupujem. Predal som sa, ako sa vraví, a to za vyššiu cenu, ako som sa odhadoval,“ doložil, chtiac sa usmiať, „totiž za dvetisíc frankov.“

„Takže tých tisíc frankov…?“ spýtala sa s triaškou Mercedes.

„Je polovička tej sumy, mama moja; druhú dostanem o rok.“

Mercedes zdvihla oči k nebu s výrazom, ktorý nemožno opísať, a dve na riasach zachytené slzy vyhŕkly vnútorným dojatím a kanuly tíško po jej lícach.

„Cena jeho krvi!“ šeptala.

„Áno, ak ma zabijú,“ povedal so smiechom Morcerf, „ale ubezpečujem ťa, mamička, že som si umienil brániť svoju kožu ako lev. Nikdy som necítil takú chuť do života ako teraz.“

„Bože môj, Bože môj!“ vzdychla Mercedes.

„A potom, prečo by ma mali zabiť, mama? Či zabili Lemoriciera, toho nového Neya juhu? Či zabili Changarniera? Zabili azda Bedeauva? Zabili Morrela, ktorého poznáme? Mamička, len si predstavte svoju radosť, keď sa vrátim a vy ma uvidíte vo vyšívanej uniforme! Osvedčujem sa, že mám úmysel, aby som sa zdal v nej skvele a že som si ten pluk vybral z koketérie.“

Mercedes si vzdychla, ale pokúsila sa usmiať; tá svätá matka chápala, že dieťaťu nesmie nechať celú ťarchu obete.

„Nuž,“ prehovoril zasa Albert, „ako vidíte, mama, máme už zaistených vyše štyritisíc frankov a z tých štyroch tisíc budete žiť dobré dva roky.“

„Myslíš?“ riekla Mercedes.

Toto slovo vyriekla s takou pravou bolesťou, že jeho pravý smysel neušiel Albertovi, ktorý cítil, ako sa mu sovrelo srdce, i chytil teda matku za ruku, a tisnúc ju nežne, riekol:

„Áno, budete žiť!“

„Budem žiť, ale ty neodídeš, však, syn môj?“

„Odídem, mama,“ odvetil Albert pokojným a rozhodným hlasom; „milujete ma priveľmi, aby ste ma a seba nechali leňošiť bez zamestnania, a veď som podpísal smluvu.“

„Rob podľa svojej vôle, syn môj; ja budem robiť podľa vôle božej.“

„Nie, podľa svojej vôle, mama, ale podľa rozumu, podľa potreby. Sme dve zúfalé bytosti, pravda? Čím je dnes váš život? Ničím. Čím je dnes môj život? Ó, bez vás, mama, čírou malichernosťou, verte mi, lebo bez vás, prisahám, môj život bol by sa skončil v ten deň, keď som začal pochybovať o svojom otcovi a zaprel som jeho meno! Budem teda žiť, ak mi sľúbite, že budete ešte dúfať. Ak mi ponecháte starosť o svoju budúcnosť, zdvojnásobíte moju silu. V Afrike vyhľadám alžírskeho guvernéra; je to človek statočného srdca a vojak skrz-naskrz. Rozpoviem mu svoju trudnú históriu, poprosím ho, aby mi kedy-tedy dožičil pohľad, a ak dodrží sľub, ak si všimne môjho konania, stanem sa o necelého pol roka dôstojníkom, alebo umriem. Ak sa stanem dôstojníkom, vaša budúcnosť je zaistená, mama, lebo budem mať peniaze pre vás i pre seba, a okrem toho nové meno, mama, na ktoré budeme môcť byť obidvaja pyšní, lebo to bude vaše pravé meno. Ak padnem… nuž, ak padnem, potom vy, mama, umriete, ak to bude vaša vôľa, a naše nešťastie dosiahne cieľ práve vo svojom vrchole.“

„Dobre,“ povedala Mercedes s ušľachtilým a výrečným pohľadom; „máš pravdu, syn môj. Dokážme istým ľuďom, ktorí nás pozorujú a sú zvedaví na naše činy, aby nás súdili, dokážme im, že si zaslúžime aspoň poľutovanie.“

„Ale nijaké trudné myšlienky, drahá mamička!“ zvolal mladý človek. „Prisahám vám, že sme, alebo môžeme byť veľmi šťastní. Vy ste žena, plná ducha a odovzdanosti; ja som sa stal prostým človekom, a úfam sa, že bez náruživostí. Keď budem raz v službe, budem bohatý; keď sa vy raz ocitnete v dome pána Dantesa, budete pokojná. Skúsme to, prosím vás, mamička, skúsme!“

„Áno, skúsme, syn môj,“ odvetila Mercedes, „lebo ty musíš žiť, musíš byť šťastný!“

„S deľbou sme teda hotoví, mamička,“ riekol mladý človek s obdivuhodnou nenútenosťou. „Môžeme odísť ešte dnes. Zaistím vám teda miesto podľa dohovoru.“

„A tvoje miesto, syn môj?“

„Musím tu ešte ostať dva alebo tri dni, mamička. Je to začiatok rozlúčky a musíme na ňu privykať. Musím si zaopatriť nejaké odporúčanie, nejaké informácie o Afrike; v Marseille sa stretneme.“

„Dobre, teda poďme!“ riekla Mercedes, zahaľujúc sa do jedinébo šálu, ktorý si vzala a ktorý bol náhodou z veľmi cenného čierneho kašmíru. „Poďme!“

Albert zobral rýchlo papiere, zazvonil, zaplatil tridsať frankov, ktoré bol dlžen za izbu, a podajúc matke rameno, šiel dolu schodmi.

Niekto išiel pred nimi; ten niekto začul na schodoch šum hodvábu a obzrel sa.

„Debray!“ šepol Albert.

„Vy ste to, Morcerf?“ odvetil ministerský tajomník, zastanúc na schodoch.

U Debraya zvedavosť zvíťazila nad želaním zachovať inkognito; ostatne, poznali ho.

Bolo naozaj zaujímavé v tomto neznámom hoteli stretnúť sa s mladým človekom, ktorého nešťastná história narobila v Paríži toľko huku.

„Morcerf!“ opakoval Debray.

Potom, zbadajúc v šere ešte mladú postavu a čierny závoj pani Morcerfovej, dodal s úsmevom:

„Ó, pardon, nebudem vás vyrušovať, Albert!“

Albert uhádol Debrayovu myšlienku.

„Mama,“ riekol, obrátiac sa k Mercedes, „to je pán Debray, tajomník ministra vnútra, môj bývalý priateľ.“

„Ako, bývalý?“ riekol zmätene Debray. „Čo chcete tým povedať?“

„Vravím to, pán Debray,“ odvetil Albert, „lebo dnes už nemám priateľov a nemám ich už mať. Veľmi vám ďakujem, pane, že ste ma láskave poznali.“

Debray vystúpil o dva schody vyššie a mladému mužskému stisol rázne ruku.

„Verte mi, drahý Albert,“ riekol citne, nakoľko len mohol, „verte mi, že hlboko cítim s vami v nešťastí, ktoré vás stihlo, a že som vám v čomkoľvek k dispozícii.“

„Ďakujem vám, pane,“ odvetil s úsmevom Albert, „ale i pri tom celom nešťastí ostali sme dosť bohatí, že sa nemusíme na nikoho obracať. Odchodíme z Paríža, a keď zaplatíme cestu, budeme mať päťtisíc frankov.“

Debray, ktorý mal vo vrecku milión, sa zapýril, a hoci bol málo poetický, ako človek vypočítavého ducha, predsa sa nemohol ubrániť myšlienke, že pod strechou toho istého domu boly pred chvíľou dve ženy, z ktorých jedna, právom pozbavená cti, odchádzala chudobná s milión päťstotisíc frankmi pod plášťom, kým druhá, neprávom zasiahnutá, ale vznešená vo svojom nešťastí, cítila sa bohatá s niekoľkými centimami.

Toto porovnanie zmiatlo jeho korektné spôsoby, filozofia prípadu ho zdrvila; povedal niekoľko zdvorilých nesúvislých fráz a rýchlo sostúpil so schodov.

Ministerskí úradníci, ktorí mu boli podriadení, v ten deň veľmi trpeli pre jeho zlú náladu.

Ale večer stal sa majiteľom veľmi pekného domu na bulvári de la Madelaine, donášajúceho päťdesiattisíc frankov.

Na druhý deň vo chvíli, keď Debray podpisoval kúpnu smluvu, teda okolo piatej popoludní, pani de Morcerf, bozkajúc nežne svojho syna, vstúpila do osobitného oddelenia omnibusu, ktoré sa za ňou zavrelo.

Mužský, skrytý vo dvore Laffittovej dopravnej kancelárie za jedným z klenutých oblokov v prízemí, ktorý býva nad každou kanceláriou, videl Mercedes vstúpiť do koča, videl odjachať omnibus, videl odchádzať Alberta. Tu si prešiel rukou po čele, obťaženom pochybnosťami, a riekol:

,Ach, ako len vrátim tým dvom nevinným šťastie, ktorého som ich pozbavil? Boh mi pomôže.‘