ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nočná lampa horela ďalej na Valentíninom kozube, stravujúc posledné kvapky oleja, ktorý ešte plával na vode; červenší kruh už začínal farbiť alabastrovú guľu, živší plameň vysielal už posledné iskierky, ktoré sa pri nežijúcich veciach zdajú posledným kŕčom smrteľného boja, tak často prirovnávané k posledným chvíľam úbohých ľudských bytostí; pochmúrny, zlovestný záblesk opálovo farbil biele záclony a podušky Valentínine.

Všetky zvuky ulice zatíchly celkom a dnu bola príšerná tichosť.

Tu sa otvorily dvere Eduardovej izby a hlava, ktorú sme už videli, zjavila sa v zrkadle oproti dverám: bola to pani de Villefort, ktorá sa šla presvedčiť o účinku nápoja.

Zastala na prahu, počúvala syčanie lampy, jediný zvuk, ktorý bolo možno začuť v zdanlivo prázdnej izbe, potom podišla ticho k nočnému stolíku pozrieť, či je Valentínin pohár prázdny.

Bol ešte do štvrtiny plný, ako sme povedali.

Pani de Villefort ho vzala, vyliala tekutinu do popola, ktorý zamiešala, aby tekutina skôr zmizla; potom bedlivo vymyla pohár, utrela vlastným ručníčkom a postavila ho zasa na nočný stolík.

Kto by bol mohol nazrieť do spálne, bol by zbadal, ako pani de Villefort váha pozrieť na Valentínu a pristúpiť k lôžku.

Pochmúrny záblesk, desná poézia noci pravdepodobne pridružily sa ku hroznej poézii jej svedomia: travička sa bála svojho diela.

Konečne sa osmelila, odhrnula záclonu, oprela sa o peľasť lôžka a pozrela na Valentínu.

Deva nedýchala, jej polootvorenými ústami neprenikal ani najmenší závan, ktorý je dôkazom života; sivé pery prestaly sa triasť; oči, zahalené fialovým tieňom, ktorý sa zdal prenikať cez kožu, boly belšie na mieste, kde sa pod mihalnicou zjavovala očná guľa, a dlhé čierne riasy zatieňovaly sťa by voskovú pleť.

Pani de Villefort pozorovala vo svojej nehybnosti takú výrečnú tvár; potom sa osmelila, a zdvihnúc prikrývadlo, pritisla ruku na devino srdce.

Bolo nemé a ľadové.

Cítila len tepanie ciev vo svojich prstoch; trasúc sa odtiahla ruku.

Valentínino rameno viselo s lôžka; časť ramena, ktorá až k lakťu zdala sa byť dielom, vytvoreným podľa ,Grácií‘ Germaina Pilona, bola v predlaktí kŕčom slabo deformovaná, a ruka, takého čistého tvaru, stuhnutá a s roztiahnutými prstami, opierala sa o mahagón.

Nechty boly pri koreni belasé.

Pani de Villefort už nepochybovala: bol koniec, posledné dielo hrôzy, ktoré jej ostávalo urobiť, bolo napokon dokonané.

Travička už nemala v spálni prácu; cúvla s takou opatrnosťou, že bolo zrejmé, že sa bojí praskotu svojich krokov na koberci. Ustupujúc však, nevypúšťala z ruky záclony, nemôžuc sa odtrhnúť od divadla smrti, ktoré pôsobí neodolateľnou príťažlivosťou, kým smrť nie je rozkladom, ale nehybnosťou, kým zostáva tajomstvom a nie je ešte škratou.

Minúty plynuly; pani de Villefort nemohla pustiť záclonu, ktorú držala nad hlavou Valentíny ako rubáš. Začala snívať; snívaním zločinu sú akiste výčitky.

Vtom lampa zasyčala silnejšie.

Pani de Villefort sa pri tom zvuku zachvela a spustila záclonu.

V tej chvíli lampa zhasla a v izbe zavládla hrozná tma.

V tme sa ozvaly hodiny, bijúc pol piatej. Travička, všetkým tým postrašená, dohabkala ku dverám a s potom úzkosti na čele vrátila sa do svojej izby.

Tma vládla ešte dve hodiny.

Potom pomaly začalo vnikať do izby bledé svetlo, predierajúc sa cez škáry žalúzií; pomaly sa vzmáhalo a predmety i telo nadobúdaly v ňom tvary a farby.

Vtom sa ozvalo na schodoch zakašľanie a do Valentíninej izby vstúpila opatrovníčka so šálkou v ruke.

Pre otca alebo milenca bol by prvý pohľad rozhodujúci: Valentína je mŕtva; pre túto platenú ženskú Valentína len spala.

,Dobre,‘ povedala si, pristúpiac k nočnému stolíku, ‚vypila časť nápoja; pohár je do troch štvrtín prázdny.‘

Potom šla ku kozubu, podložila oheň, sadla si do kresla, a hoci práve vstala z postele, použila Valentínin spánok, aby si ešte na chvíľu zdriemla.

Zobudily ju hodiny, ktoré odbíjaly ôsmu.

Diviac sa dlhému snu, z ktorého sa deva neprebúdzala, nastrašená rukou, ktorá visela s lôžka a ktorú chorá k sebe nepritiahla, opatrovníčka pristúpila k lôžku a až teraz zbadala chladné pery a ľadové ňadrá.

Chcela položiť ruku vedľa tela, ale rameno sa poddalo len s istým odporom, v ktorom sa opatrovníčka chorých nemohla mýliť.

Vykríkla zhrozená. Vybehnúc dverami volala:

„Pomoc! Pomoc!“

„Čože? Pomoc?“ ozval sa pod schodmi hlas pána Avrignyho.

Bola to hodina, v ktorú lekár obyčajne chodieval.

„Akože, pomoc?“ volal hlas pána de Villefort, ktorý vybehol rýchlo z pracovne. „Doktor, nepočuli ste volať o pomoc?“

„Áno, áno,“ odvetil d’Avrigny; „poďme rýchlo nahor, poďme rýchlo k Valentíne.“

Prv však, ako prišli lekár a otec, vstúpili do spálne sluhovia na tom istom poschodí, vo svetliciach alebo na chodbách zamestnaní, a zbadajúc bledú a nehybnú Valentínu na lôžku, zdvihli ruky k nebu a zatackali sa ako zachvátení ošiaľom.

„Zavolajte pani de Villefort! Zobuďte pani de Villefort!“ volal kráľovský prokurátor od dverí izby, do ktorej, tak sa zdalo, neopovážil sa vstúpiť…

Ale sluhovia miesto odpovede hľadeli na pána Avrignyho, ktorý, vstúpiac, ponáhľal sa k Valentíne a zdvihol ju do náručia.

„I ona!…“ zašeptal, položiac ju zasa. „Ó, Bože môj, Bože môj, kedy tomu urobíš koniec?“

Villefort sa vrútil do izby.

„Bože môj, čo to hovoríte?“ zvolal, dvíhajúc k nebu obidve ruky. „Doktor!… Doktor!…“

„Hovorím, že Valentína je mŕtva!“ odvetil d’Avrigny slávnostným a v slávnostnosti hrozným hlasom.

Pán de Villefort klesol ako podťatý a jeho hlava padla na Valentínino lôžko.

Pri doktorových slovách, pri otcových výkrikoch sa zhrozené služobníctvo rozutekalo s tlmeným preklínaním; bolo počuť ich rýchle kroky na schodoch a chodbách, potom veľký huk v nádvorí — a dosť; huk stíchol: od prvého do posledného všetci odišli z prekliateho domu.

V tej chvíli pani de Villefort zdvihla portiéru, majúc len napoly oblečený župan, chvíľku postála na prahu, ako by sa spytovala prítomných, a márne sa namáhala vyroniť niekoľko sĺz.

Zrazu urobila krok, či skôr skok napred, vystierajúc ruky ku stolu.

Videla práve, ako sa d’Avrigny dychtivo k nemu nakláňa a berie pohár, ktorý — to určite vedela — v noci vyprázdnila.

Pohár bol do štvrtiny plný, práve tak ako predtým, než vyliala jeho obsah do popola.

Bola to naozaj farba nápoja, ktorý naliala Valentíne do pohára a ktorého sa Valentína napila; bol to naozaj jed, ktorý nemohol oklamať oko pána Avrignyho a ktorý pán d’Avrigny pozorne skúmal; bol to iste div, ktorý urobil Boh, aby pri všetkej vrahovej opatrnosti ostala predsa stopa, dôkaz, udanie zločinu.

Kým pani de Villefort stála nehybne ako socha úžasu a kým Villefort, majúc hlavu zaborenú do prikrývadla úmrtného lôžka, nevidel nič z toho, čo sa robilo okolo neho, pristúpil d’Avrigny k obloku, aby mohol lepšie prezrieť obsah pohára, a namočiac konček prsta do nápoja, skúmal jeho chuť:

„Ach,“ zašeptal, „teraz to už nie je brucín; pozrime, čo je to!“

Šiel k jednej z Valentíniných skríň, ktorú premenil na lekáreň, vezmúc z malého strieborného priečinka fľaštičku kyseliny dusíkovej, nalial z nej niekoľko kvapák do opálovej tekutiny, ktorá sa hneď zmenila na červenú krv.

„Ach!“ zvolal d’Avrigny s úžasom sudcu, ktorému sa zjavuje pravda, a zároveň i s radosťou učenca, ktorému sa odhaľuje tajomstvo.

Pani de Villefort sa potočila dookola; jej oči vzbĺkly a zhasly; tackajúc sa nahmatala rukou dvere a zmizla.

O chvíľočku sa ozval vzdialený pád tela na dlážku.

To si však nik nevšímal. Opatrovníčka bola zaujatá chemickým rozborom, Villefort bol stále zničený.

Len d’Avrigny sledoval očami pani de Villefort a všimol si jej rýchly odchod.

Zdvihol portiéru Valentíninej izby a jeho pohľad mohol vniknúť cez Eduardovu izbu až do komnaty pani Villefortovej, ktorú videl ležať nehybne na dlážke.

„Choďte pomôcť pani de Villefort,“ riekol opatrovníčke; „pani de Villefort je zle.“

„Ale slečna Valentína…“ riekla šeptom opatrovníčka.

„Slečna de Villefort už nepotrebuje pomoc,“ povedal d’Avrigny, „lebo slečna Valentína je už mŕtva.“

„Mŕtva! Mŕtva!“ zastonal Villefort v bolesti, tým žravejšej, že bola neznáma, nová, neslýchaná tomu bronzovému srdcu.

„Mŕtva, vravíte?“ zvolal tretí hlas. „Kto povedal, že Valentína je mŕtva?“

Obidvaja mužskí sa obzreli a zbadali vo dverách Morrela, bledého, hrozného, bez smyslov.

Hľa, čo sa stalo.

Morrel prišiel v obvyklom čase a vstúpil bočnými dverami, ktoré viedly k Noirtierovi.

Proti zvyku našiel dvere otvorené, nemusel teda zvoniť a vstúpil.

Čakal chvíľu vo vestibule, volajúc na nejakého sluhu, ktorý by ho uviedol k starému Noirtierovi.

Ale neodpovedal nikto; sluhovia, ako vieme, odišli z domu.

Morrel nemal v ten deň nijakú zvláštnu príčinu pre nepokoj: Monte Christo mu sľúbil, že Valentína bude žiť, a až do toho času bol sľub verne dodržiavaný. Každý večer gróf mu dával dobré zvesti, ktoré na druhý deň potvrdzoval sám Noirtier.

Jednako sa mu zdala táto pustota divná; zavolal druhý raz, tretí raz — taká istá tichosť.

Rozhodol sa teda ísť hore.

Dvere Noirtierovej izby boly otvorené, ako všetky ostatné.

Jeho zrak padol najprv na starca, sediaceho na obvyklom mieste v kresle. Jeho rozšírené oči zdaly sa vyjadrovať vnútorné zdesenie, tak aj zvláštna bledosť, ktorá kryla jeho tvár.

„Ako sa máte, pane?“ spýtal sa mladý človek, majúc srdce stiesnené neurčitým pocitom.

„Dobre,“ naznačil starec žmurknutím.

Ale nepokoj jeho tváre zdal sa vzrastať.

„Máte nejaké starosti,“ pokračoval Morrel, „potrebujete niečo? Mám zavolať niekoho z vašich ľudí?“

„Áno,“ súhlasil Noirtier.

Morrel prudko potiahol šnúru zvonca; ale mohol ju hneď i roztrhať, neprišiel nikto.

Obrátil sa k Noirtierovi. Bledosť a úzkosť na starcovej tvári boly stále väčšie.

„Bože môj, Bože môj,“ riekol Morrel, „prečo nejde nikto? Či je azda v dome niekto chorý?“

Noirtierove oči div nevystúpily z jamôk.

„Ale čo vám je?“ spytoval sa Morrel. „Ľakáte ma! Valentína? Valentína!…“

„Áno, áno!“ súhlasil Noirtier.

Maximilián otvoril ústa, chtiac prehovoriť, ale jeho jazyk nemohol vydať zvuk; potočil sa a chytil sa steny.

Potom vystrel ruku ku dverám.

„Áno, áno, áno!“ naznačil starec.

Maximilián vybehol dvoma skokmi po malom schodišti a Noirtier zdal sa ho ponúkať očami:

„Rýchlejšie! Rýchlejšie!“

Minúta stačila mladému mužskému prebehnúť niekoľkými svetlicami, opustenými ako celý dom, až k spálni Valentíninej.

Nepotreboval otvárať dvere, boly dokorán otvorené.

Prvý zvuk, ktorý začul, bol vzlyk. Ako v hmle zbadal čiernu postavu, kľačiacu a strácajúcu sa v rozhádzanej hromade posteľnej bielizne. Strach, hrozný strach ho prikoval ku prahu.

Tu však počul hlas, hovoriaci: „Valentína je mŕtva,“ a druhý, ktorý opakoval ako ozvena:

„Mŕtva! Mŕtva!“