ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň prebúdzal sa smutne a chmúrne.

Ľudia z pohrebného ústavu vykonali v noci svoju trúchlu povinnosť a na lôžku odpočívajúce telo zašili do rubáša, ktorý smutne halí zosnulých, vydávajúc, nech sa hocičo hovorí o rovnosti pred smrťou, posledné svedectvo o prepychu, ktorý v živote milovali.

Tým rubášom bol kus nesmierne jemného batistu, ktorý deva kúpila pred štrnástimi dňami.

Najatí ľudia preniesli večer Noirtiera z Valentíninej izby do jeho spálne, a ako nik neočakával, starec sa ani trochu nebránil rozlúčeniu s vnučkiným telom.

Abbé Bussoni bdel až do rána a ráno odišiel domov, nezavolajúc nikoho.

Okolo ôsmej prišiel zasa d’Avrigny, stretol sa s Villefortom, ktorý šiel k Noirtierovi, a odprevadil ho, chtiac sa presvedčiť, ako starec strávil noc.

Našli ho vo veľkom kresle, ktoré mu slúžilo za lôžko, pohrúženého v pokojný, temer usmievavý sen.

Obidvaja zastali prekvapení na prahu.

„Hľaďte,“ riekol d‘Avrigny Villefortovi, ktorý hľadel na spiaceho otca,“ „hľaďte, príroda vie utíšiť najprudšiu bolesť. Veď nikto nemôže povedať, že pán Noirtier nemiloval svoju vnučku, a predsa spí.“

„Áno, máte pravdu,“ povedal Villefort s údivom; „spí, a je to veľmi zvláštne, lebo najmenšie rozčúlenie zbavuje ho sna na celé noci.“

„Premohol ho žiaľ,“ odvetil d’Avrigny.

A obidvaja sa vrátili zamyslení do pracovne kráľovského prokurátora.

„Hľaďte, ja som nespal,“ riekol Villefort Avrignymu, ukazujúc na svoju nedotknutú posteľ, „mňa žiaľ nepremôže, už som si dve noci neľahol. Ale zato pozrite na môj stôl. Čo som sa napísal, Bože môj, za tie dva dni a dve noci! Ako som preštudoval tú hŕbu aktov a koľko poznámok som nasbieral k obžalobe vraha Benedetta!… Ó, práca, práca! Moja náruživosť, moja radosť, moja vášeň! Ty musíš premôcť všetky moje žiale!“

A kŕčovite stisol Avrignyho ruku.

„Potrebujete ma?“ spýtal sa lekár.

„Nie,“ odvetil Villefort; „ale príďte, prosím, ešte o jedenástej; na dvanástu je určený odchod… Bože môj, moje úbohé dieťa, moje úbohé dieťa!“

A kráľovský prokurátor, stanúc sa zasa človekom, vzdychol si zhlboka.

„Budete teda v prijímacom salóne?“

„Nie, môj bratanec prevzal tú smutnú čestnú úlohu. Ja budem pracovať, doktor; keď pracujem, všetko zmizne.“

Lekár ešte nebol ani pri dverách, a kráľovský prokurátor bol naozaj zasa pri práci.

Na schodoch sa stretol d’Avrigny s príbuzným, o ktorom hovoril Villefort, bezvýznamnou osobnosťou v tejto udalosti práve tak, ako v rodine, jedna z tých bytostí, ktoré pri príchode na svet sú predurčené hrať vedľajšie úlohy.

Bol korektný, v čiernych šatách s krepom na rukáve, a poberal sa k bratancovi s upravenou tvárou, ktorú mienil podržať tak dlho, ako dlho bude treba, a potom odložiť.

O jedenástej na dlažbe dvora zarachotily smútočné koče a ulica predmestia Saint-Honoré naplnila sa šumiacim zástupom, jednako túžiacim vidieť radosť ako žiaľ boháčov, a ponáhľajúcim sa na nádherný pohreb práve tak náhlivo ako na kniežaciu svadbu.

Smútočný salón sa pomaly naplnil a predovšetkým prišla časť našich starých známych: Debray, Château-Renaud a Beauchamp; potom všetky slávne osobnosti súdnictva, literatúry a armády, lebo pán de Villefort zaujímal jedno z predných miest parížskej spoločnosti, ani nie natoľko svojím spoločenským postavením, ako osobnými vlastnosťami.

Bratanec stál pri dverách a každého privítal; musíme prezradiť, že pre ľahostajných bolo veľkou poľahobou vidieť tú ľahostajnú tvár, ktorá nevyžadovala od hostí lživú tvár alebo neopravdivé slzy, ako by bol robil otec, brat alebo snúbenec.

Známi sa svolávali pohľadmi a srážali sa do skupín.

Jednu z nich bol utvoril Debray s Château-Renaudom a Beauchampom.

„Úbohá deva!“ riekol Debray, holdujúc, ako inak robil nevdojak každý, z povinnosti tej žalostnej udalosti. „Chúďa, deva taká bohatá, taká krásna! Boli by ste na to pomysleli, Château-Renaud, keď sme prišli… kedy to bolo? — tri týždne, najviacej mesiac… podpísať smluvu, ktorá nebola podpísaná?“

„To nie, na moj’ pravdu,“ odvetil Chäteau-Renaud.

„Poznali ste ju?“

„Shováral som sa s ňou raz alebo dva razy na plese pani de Morcerf; zdala sa mi milá, hoci trochu trudnomyseľného ducha. A kde je nevlastná matka? Vie to niekto?“

„Išla na celý deň k žene toho vznešeného pána, ktorý nás privítal.“

„Kto je to?“

„Kto?“

„Ten pán, ktorý nás privítal. Poslanec?“

„Nie,“ odvetil Beauchamp, „som na to odsúdený: vidieť našich úctyhodných každý deň, ale jeho tvár mi je neznáma.“

„Zmienili ste sa o tom umretí vo svojich novinách?“

„Je v nich o ňom zvesť, ale článok nie je môj. Pochybujem, že by bol príjemný pánu de Villefort. Stojí tam, tuším, že keby sa štyri smrtné prípady boly za sebou vyskytly inde, a nie v rodine pána kráľovského prokurátora, bol by sa tým pán kráľovský prokurátor iste väčšmi znepokojil.“

„Doktor d’Avrigny, lekár mojej matky,“ poznamenal Château-Renaud, „tvrdí, že je celý zúfalý.“

„Koho to stále hľadáte, Debray?“

„Hľadám pána de Monte Christo,“ odvetil mladý človek.

„Keď som išiel sem, stretol som sa s ním na bulvári,“ riekol Beauchamp. „Myslím, že sa strojí odísť, lebo išiel ku svojmu bankárovi.“

„Ku svojmu bankárovi? Nie je jeho bankárom Danglars?“ spýtal sa Château-Renaud Debraya.

„Myslím, že áno,“ odvetil tajomník trochu rozpačite. „Ale nechýba tu len Monte Christo, nevidím ani Morrela.“

„Či ich Morrel poznal?“ spýtal sa Château-Renaud.

„Zdá sa mi, že ho predstavili len pani de Villefort.“

„Čo na tom, mal predsa len prísť,“ povedal Debray. „O čom sa bude hovoriť dnes večer? Tento pohreb je udalosťou dňa. Ale pst, ticho, prichodí minister spravodlivosti a iste bude pokladať za svoju povinnosť povedať malú reč slziacemu bratancovi.“

A všetci traja mladí ľudia priblížili sa ku dverám, aby vypočuli reč pána ministra spravodlivosti.

Beauchamp mal pravdu; poberajúc sa za smútočným pozvaním, stretol sa s Monte Christom, ktorý zasa mal namierené k Danglarsovmu domu v ulici de la Chaussée-d’Antin.

Bankár zazrel z obloka vchádzať do dvora grófov koč a vyšiel mu oproti so smutnou, ale prívetivou tvárou.

„Prichádzate mi azda, gróf, vysloviť sústrasť?“ riekol, podávajúc Monte Christovi ruku. „Naozaj, v mojom dome sa usalašilo nešťastie, takže, keď som vás zbadal, spytoval som sa práve sám seba, či som nežičil nešťastie tým chudákom Morcerfovcom, čo by bolo dalo za pravdu prísloviu, ktoré hovorí: Kto inému jamu kope, sám do nej padá. Ale ručím vám cťou, že som Morcerfovi nežičil nič zlého; bol azda prihrdý na človeka nízkeho pôvodu, ako ja, ktorý za všetko má čo ďakovať len sám sebe. Ale všetci máme svoje chyby. Ach, dajte si pozor, gróf, ľudia nášho pokolenia… Pardon, vy nepatríte do našej generácie, vy ste mladý človek… Ľudia našej generácie toho roku nemajú šťastie: dôkazom toho je náš puritánsky kráľovský prokurátor Villefort, ktorý teraz zasa stratil dcéru. Zopakujte si to teda: Villefort, ako sme vraveli, stratil divným spôsobom celé príbuzenstvo; Morcerf, pozbavený cti, siahol si na život; ja som zaujatý zločinnosťou podlého Benedetta a potom…“

„Čo potom?“ spýtal sa gróf.

„Ach, vy to teda neviete?“

„Nejaké nové nešťastie?“

„Moja dcéra…“

„Slečna Danglarsová?“

„Eugenia nás opúšťa.“

„Ó, Bože, čo mi to hovoríte?“

„Pravdu, drahý gróf. Bože môj, aký ste šťastný, že nemáte ženu a deti!“

„Myslíte?“

„Ach, Bože!“

„Hovoríte teda, že slečna Eugenia?…“

„Nemohla zniesť potupenie, ktoré nám zavinil ten podliak, a vyžiadala si odo mňa dovolenie na cestovanie.“

„A odišla?“

„Predošlej noci.“

„S pani Danglarsovou?“

„Nie, s príbuznou… Ale preto ju predsa len strácame, drahú Eugeniu, lebo pochybujem, ako ju poznám, že by sa kedy rozhodla vrátiť do Francúzska.“

„Čo sa dá robiť, drahý barón?“ odvetil Monte Christo. „To sú rodinné utrpenia, ktoré by zdrvily chudáka, ktorý má svoj celý majetok v dieťati, pre milionára sú však znesiteľné. Nech si filozofi hovoria, čo chcú, praktickí ľudia im však v tomto vždy dokážu lož: peniaze môžu potešiť v mnohom prípade. A vy sa iste skôr potešíte ako ktokoľvek iný, ak dáte na seba účinkovať tomu všeužitočnému balzamu, vy, kráľ peňažníctva, priesečný bod všetkých mocí.“

Danglars pozrel koso na grófa, nevediac, či sa posmieva a či hovorí vážne.

„Áno,“ riekol, „ak vie majetok potešiť, môžem byť potešený: som bohatý.“

„Taký bohatý, drahý barón, že sa váš majetok podobá pyramídam; zničiť ich neodvážil by sa nikto, a keby sa odvážil, nemohol by.“

Danglars sa usmial dobromyseľnej dôvere grófa.

„To mi pripomína,“ riekol, „že práve vtedy, keď ste vstúpili, podpisoval som päť malých papierov; dva som už podpísal; dovolíte mi láskave podpísať i ostatné?“

„Nedajte sa mýliť, drahý barón.“

Na chvíľu zavládla tichosť, v ktorej sa ozývalo len škrípanie bankárovho pera, kým si gróf obzeral pozlátené okrasy povaly.

„Sú to španielske papiere,“ spýtal sa Monte Christo, „či haitské alebo neapolské?“

„Nie,“ odvetil Danglars so spokojným úsmevom, „sú to šeky, vystavené na Francúzsku banku a splatné doručiteľovi. Hľaďte, pán gróf,“ dodal, „vy, ktorý ste cisárom peňažníctva, ak som ja kráľom, videli ste veľa takýchto papierov, z ktorých každý má cenu jedného milióna?“

Monte Christo vzal päť lístkov, ktoré mu Danglars pyšne ukazoval, ako by ich chcel odvážiť na dlani, a čítal:

„Prosím pána guvernéra Banky, aby dal vyplatiť na môj príkaz a z fondov mnou uložených sumu jeden milión v hotovosti.

Barón Danglars.“

„Jeden, dva, tri, štyri, päť,“ spočítal Monte Christo, „päť miliónov! Hrom do toho, to je už niečo, pán Krézus!“

„Tak pokračujem v obchodných veciach!“ riekol Danglars.

„To je znamenité, najmä ak tú sumu, o čom nepochybujem, vyplatia v hotovosti.“

„Vyplatia,“ odvetil Danglars.

„Je to pekné mať taký úver; naozaj, len vo Francúzsku vidieť niečo podobného: päť kúskov papiera v cene päť miliónov. Človek to musí vidieť, aby tomu uveril.“

„Pochybujete o tom?“

„Nie.“

„Hovoríte to takým tónom… Hľaďte, ak chcete, choďte s mojím pokladníkom do banky a uvidíte ho odchádzať odtiaľ s poukazom na štátnu pokladnicu na tú istú sumu.“

„Nie,“ odvetil Monte Christo, skladajúc tých päť lístkov, „je to veru také neobyčajné, že sa o tom sám presvedčím. Mal som u vás úver na šesť miliónov a vyzdvihol som si deväťstotisíc frankov, máte mi teda ešte vyplatiť päť miliónov a stotisíc. Vezmem vašich päť papierov, ktoré uznávam za dobré už pri pohľade na váš podpis, a tu je potvrdenie na celých šesť miliónov, čím sú naše účty vyrovnané. Pripravil som si ho vopred, lebo musím sa vám priznať, že dnes veľmi potrebujem peniaze.“

A Monte Christo jednou rukou skryl päť lístkov do vrecka a druhou rukou podával bankárovi potvrdenie.

Keby bol pri nohách Danglarsových udrel hrom, nebol by ho väčšmi zdesil.

„Ako, pán gróf,“ zajachtal, „vy si beriete tie peniaze? Pardon, pardon, tie peniaze mám vyplatiť chudobíncom, je to vklad, a sľúbil som, že ho dnes ráno vyplatím.“

„Ach,“ riekol Monte Christo, „to je niečo iné. Nezáleží mi práve na tých piatich šekoch, vyplaťte mi to v iných hodnotách; vzal som ich len pre zaujímavosť, aby som mohol všade povedať, že bez akéhokoľvek predošlého oznámenia, nežiadajúc ma ani o päťminútovú lehotu, vyplatila mi Danglarsova firma v hotovosti päť miliónov. Bolo by to bývalo obdivuhodné! Ale tu sú vaše papiere; ako hovorím, dajte mi iné.“

A podával päť cenných papierov Danglarsovi, ktorý, zblednutý, najprv siahol za nimi rukou, ako sup naťahuje pazúry cez mreže klietky, chtiac zachytiť mäso, ktoré mu odnímajú.

Zrazu si vec rozmyslel, zobral všetky sily a premohol sa.

Potom sa usmial a jeho rozryté črty sa pomaly zaokrúhlily.

„Pravda,“ riekol, „veď vaše potvrdenie je ako hotové peniaze.“

„Ó, áno, Bože môj, a keby ste boli v Ríme, firma Thomson a French nerobila by vám pri vyplácaní peňazí na môj podpis ani také ťažkosti ako vy.“

„Odpusťte, pán gróf, odpusťte.“

„Môžem si teda nechať tie peniaze?“

„Áno,“ súhlasil Danglars, stierajúc si pot, ktorý mu vystúpil pri korienkoch vlasov, „nechajte si ich, nechajte.“

Monte Christo si znova zastrčil päť poukážok do vrecka s tým neopísateľným výrazom tváre, ktorý ako by hovoril:

,Tak, rozmyslite si to; ak ľutujete, je ešte čas…‘

„Nie, nie,“ riekol Danglars; „rozhodne si nechajte moje šeky. Veď viete, že nikto nie je taký formalista ako finančník; obecal som tie peniaze chudobíncom, a bol by som sa nazdával, že ich okrádam, keby som im nebol dal práve tieto, ako by nebol toliar ako toliar. Prepáčte!“

A pustil sa do hlasného, ale nervózneho smiechu.

„Prepáčim,“ odvetil s úsmevom Monte Christo, „a beriem.“

A vsunul šeky do náprsnej toboľky.

„Ale zvyšuje nám ešte stotisíc frankov,“ riekol Danglars.

„Ó, to je malichernosť,“ odvetil Monte Christo. „Ážio dosahuje asi tú výšku; nechajte si to, a sme vyrovnaní.“

„Gróf,“ riekol Danglars, „hovoríte vážne?“

„S bankármi nikdy nežartujem,“ odvetil Monte Christo s vážnosťou, ktorá hraničila s bezočivosťou.

A pobral sa ku dverám vo chvíli, keď lokaj oznamoval:

„Pán de Boville, hlavný pokladník chudobíncov.“

„Zdá sa mi,“ riekol Monte Christo, „že som prišiel v pravý čas vyžiadať si od vás šeky: ešte by mi ich oddišputovali.“

Danglars zbledol druhý raz a napochytre sa rozlúčil s grófom.

Gróf de Monte Christo vymenil ceremoniálny pozdrav s pánom de Boville, ktorý stál v predizbe a hneď ho uviedli do Danglarsovej pracovne, ako odišiel pán de Monte Christo.

Na vážnej tvári grófovej zjavil sa letmý úsmev pri pohľade na portefeuille v ruke hlavného pokladníka chudobíncov.

Predo dvermi našiel gróf svoj koč a dal sa hneď zaviezť do banky.

Za ten čas Danglars, premáhajúc svoje rozčúlenie, vyšiel oproti hlavnému pokladníkovi.

Úsmev a prívetivosť boly už, rozumie sa, na jeho perách ustálené.

„Dobrý deň, drahý veriteľ,“ riekol, „lebo by som sa stavil, že prichádza ku mne veriteľ.“

„Uhádli ste, pán barón,“ odvetil pán de Boville; „chudobínce prichádzajú k vám v mojej osobe; vdovy a siroty prichádzajú vás prostredníctvom mojich rúk žiadať o päťmiliónovú almužnu.“

„A potom vraj sú siroty na poľutovanie!“ zvolal Danglars, predlžujúc žart. „Úbohé deti!“

„Prišiel som teda v ich mene,“ riekol pán de Boville. „Dostali ste azda môj včerajší list?“

„Áno.“

„Potvrdenie mám pri sebe.“

„Drahý pán Boville,“ povedal Danglars, „vaše vdovy a siroty počkajú láskave dvadsaťštyri hodiny, ak súhlasíte, hľadiac na to, že pán de Monte Christo, ktorého ste práve teraz videli ztadiaľto odchádzať… Videli ste ho, však?“

„Áno, a tak?“

„A tak pán de Monte Christo odniesol si ich päť miliónov.“

„Ako to?“

„Gróf mal u mňa neobmedzený úver, úver, otvorený firmou Thomson a French v Ríme. Z čistá jasna prišiel ma zrazu žiadať o päť miliónov. Dal som mu šek pre banku: mám tam uložené peniaze. A porozumiete ma, keď mám obavy, aby sa to pánu guvernérovi nezdalo divné, že vyzdvihujem desať miliónov v ten istý deň. Vo dvoch dňoch,“ dodal Danglars s úsmevom, „je to niečo iné.“

„Ale choďte!“ zvolal pán de Boville nedôverčivým tónom. „Päť miliónov tomu pánovi, ktorý ztadiaľto odchodil a ktorý ma pozdravil, ako by som ho poznal?“

„Azda vás pozná, hoci vy ho nepoznáte; pán de Monte Christo pozná každého.“

„Päť miliónov!“

„Tu je potvrdenie. Urobte, ako svätý Tomáš: viďte a dotknite sa.“

Pán de Boville vzal papier, ktorý mu Danglars podával, a čítal:

„Prijal som od pána baróna Danglarsa sumu päť miliónov stotisíc frankov, ktoré mu na požiadanie vyplatí firma Thomson a French v Ríme.“

„Je to naozaj pravda!“ riekol pán de Boville.

„Poznáte firmu Thomson a French?“

„Áno,“ odvetil pán de Boville, „mal som s ňou raz do činenia, išlo o dvestotisíc frankov, ale od toho času som o nej nepočul.

„Je to jedna z najlepších firiem Europy,“ povedal Danglars, odhodiac nedbanlivo na stôl potvrdenie, ktoré prijal z rúk pána de Boville.

„A to mal u vás päť miliónov? Je to teda nejaký nábob, ten gróf de Monte Christo!“

„Kto je, čo je, neviem, ale mal tri neobmedzené úvery: jeden u mňa, druhý u Rothschilda a tretí u Laffitta, a ako vidíte,“ dodal Danglars ledabolo, „mne dal prednosť, nechajúc mi stotisíc frankov ážia.“

Pán de Boville prejavoval najväčší údiv.

„Musím ho navštíviť,“ riekol, „a vyprostredkovať u neho pre nás nejakú ľudomilnú nadáciu.“

„Ako by ste ju už mali; len jeho milodary robia mesačne viacej ako dvadsaťtisíc frankov.“

„To je úžasné; okrem toho uvediem mu ako príklad pani de Morcerf a jej syna.“

„V akom smere?“

„Celý svoj majetok venovali chudobíncom.“

„Aký majetok?“

„Svoj majetok po nebohom generálovi de Morcerf.“

„A prečo?“

„Pretože nechcú tak podlo nadobudnutý majetok.“

„A z čoho budú žiť?“

„Matka sa utiahne na vidiek a syn vstúpi do armády.“

„Tak, tak,“ poznamenal Danglars, „to sú podivné škrupule.“

„Včera som dal spísať darovaciu listinu.“

„A koľko toho mali?“

„Nuž, nebolo toho veľa; milión dvesto alebo tristotisíc frankov. Ale vráťme sa ku svojim miliónom.“

„S radosťou,“ odvetil Danglars najprirodzenejším hlasom na svete; „potrebujete teda veľmi súrne tie peniaze?“

„Pravdaže, zajtra máme pokladničnú revíziu.“

„Zajtra? Prečo ste to nepovedali hneď? Zajtra! Veď je to celé storočie! O ktorej hodine je revízia?“

„O druhej.“

„Pošlite si napoludnie,“ riekol Danglars s úsmevom.

Pán de Boville sa veľmi neponáhľal s odpoveďou; kyvkal hlavou a prekladal z ruky do ruky portefeuille.

„Ale čo mi schodí na um!“ zvolal Danglars. „Môžete urobiť ešte niečo lepšie.“

„Čo mám urobiť?“

„Potvrdenie pána de Monte Christo je ako hotové peniaze; predložte ho u Rothschilda alebo u Laffitta, prijmú vám ho hneď.“

„Hoci je splatné v Ríme?“

„Áno, ale srazia vám len päť- alebo šesťtisíc frankov.“

Pokladník odskočil.

„Ach, nie, nie, to nie! Radšej počkám dozajtrajška. Vy robíte, ako by to bola maličkosť!“

„Myslel som vo chvíli,“ riekol Danglars s nesmiernou bezočivosťou, „prepáčte mi to, ale myslel som, že máte zaokryť malý nedostatok.“

„Ach!“ zvolal pokladník.

„Čujte, i to sa už stalo, a v takom prípade človek prinesie nejakú obeť.“

„Vďaka Bohu, nie,“ riekol pán de Boville.

„Teda zajtra do videnia, však, drahý pokladník?“

„Áno, zajtra, ale iste!“

„Vy žartujete. Pošlite napoludnie, banka bude uvedomená.“

„Prídem sám.“

„Tým lepšie, aspoň budem mať radosť vidieť vás zasa.“

Stisli si ruky.

„Nejdete na pohreb úbohej slečny de Villefort?“ spýtal sa pán de Boville. „Stretol som ho na bulvári.“

„Nie,“ odvetil bankár, „som ešte trochu smiešny od tej Benedettovej aféry a skrývam sa.“

„Ech, ste vinovatý; či ste tomu vy na príčine?“

„Viete, drahý pokladník, ak má človek nepoškvrnené meno, je háklivý.“

„Každý vás ľutuje, buďte ubezpečený, a každý ľutuje najmä vašu slečnu dcéru.“

„Chúďa Eugenia!“ riekol Danglars, vzdychnúc si zhlboka. „Viete, pane, že vstúpi do kláštora?“

„Nie.“

„Ach, je to tak, žiaľbohu. Deň po tej udalosti rozhodla sa odcestovať s istou mníškou, svojou priateľkou: vstúpi do veľmi prísneho radu v Taliansku alebo v Španielsku.“

„Ó, to je hrozné!“

Potom pán de Boville odišiel, vysloviac ešte otcovi najvrelejšiu sústrasť.

Ledva však zavrel za sebou dvere, Danglars zvolal s energickým posunkom, ktorý si vedia predstaviť jedine tí, čo videli Fredericka v Róbertovi Macairovi:

„Hlupák!“

A vložiac Monte Christovo potvrdenie do malej náprsnej toboľky, dodal:

„Len príď napoludnie! Napoludnie budem ďaleko!“

Potom zavrel dvere na dva západy, vyprázdnil všetky priečinky pokladnice, sohnal asi päťdesiattisíc frankov v bankovkách, spálil rozličné papiere, iné položil na vidné miesto a dal sa do písania listu, ktorý zapečatil a adresoval: „Pani barónke Danglarsovej.“

,Dnes večer,’ šeptal si, ,položím ho vlastnoručne na jej toaletný stôl.’

Potom vyňal z priečinka cestovný pas a riekol si: ‚Dobre, ešte je platný na dva mesiace.‘