ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán de Boville naozaj stretol smútočný sprievod, ktorý odprevádzal Valentínu ku hrobu.

Čas bol chmúrny a hmlistý; povieval ešte vlažný vietor, ale bol už vražedný pre žltnúce lístie, ktoré trhal s konárov vždy väčšmi holých a niesol ho nad ohromným zástupom, plniacim bulváre.

Pán de Villefort, plnokrvný Parížan, pokladal cintorín Pere-Lachaise za jedine hodný prijať telesné pozostatky parížskej rodiny; ostatné cintoríny pokladal za vidiecke hotely smrti.

Len na Pere-Lachaise mohol byť zosnulý z dobrej spoločnosti ubytovaný vo svojom.

Kúpil tam, ako vieme, navždy pozemok, nad ktorým sa vznášala hrobka, tak skoro zaplnená všetkými členmi jeho prvej rodiny.

Na čele mauzólea boly slová: Rodina Saint-Méranovská a Villefortovská; bolo to posledné želanie chuderky Renáty, Valentíninej matky.

Nádherný sprievod, ktorý vyšiel zo štvrte Saint-Honoré, smeroval teda na Pere-Lachaise. Prešiel cez celý Paríž, poberal sa cez štvrť du Temple, potom po vonkajších bulvároch až k cintorínu. Vyše päťdesiat súkromných ekvipáží šlo za dvadsiatimi smútočnými kočmi a za tými päťdesiatimi súkromnými ekvipážami šlo ešte viacej ako päťsto ľudí pešo.

Boli to temer samí mladí ľudia, ktorých Valentínina smrť ohromila ako úder hromu a ktorí i pri ľadovom vetríku storočia a pri prozaičnosti doby podliehali poetickému čaru krásnej, čistej, milej devy, skosenej v kvete života.

Pri východe z Paríža blížila sa k sprievodu rýchlo ako blesk štvorka, ktorá zrazu zastala, ako by štíhle, oceľové mocné nohy paríp vrástly do zeme: bol to pán de Monte Christo.

Gróf vysadol z koča a zamiešal sa do zástupu, kráčajúceho za pohrebným vozom.

Château-Renaud ho zbadal: hneď vyskočil zo svojho koča a šiel sa k nemu pripojiť. I Beauchamp opustil kabriolet, v ktorom sedel.

Gróf hľadel pozorne do všetkých trhlín, vzniklých v zástupe; bolo zrejmé, že niekoho hľadá. Konečne to nevydržal.

„Kde je Morrel?“ spýtal sa. „Vie niekto z vás, páni, kde je?“

„Pýtali sme sa už na neho u Villefortov,“ odvetil Château-Renaud; „z nás ho nevidel nikto.“

Gróf zamĺkol, ale hľadel stále okolo seba.

Konečne prišli na cintorín.

Monte Christovo prenikavé oko vniklo do tisovej a sosnovej húštiny a skoro sa upokojil; niečí tieň prekĺzol sa pod tmavým krovím a Monte Christo akiste našiel, čo hľadal.

Vieme, čo je pohreb v tomto veľkolepom meste mŕtvych: po bielych cestičkách roztratené čierne skupiny; praskotom zlomeného konára alebo pri hrobe prerazeného plota narušená tichosť neba i zeme; potom melancholický spev kňažstva, do ktorého sa kde-tu zamieša vzlyk, unikajúci z chumáča kvetov, za ktorým možno vidieť zohnutú ženu so zalomenými rukami.

Tieň, ktorý zbadal Monte Christo, prešiel rýchlo cez stromovie, vysadené za hrobom Heloisiným a Abelardovým, zamiešal sa medzi sluhov pohrebného ústavu, kráčajúcich pri hlavách koni, ktoré viezly telo zosnulej, a rovnomerným krokom prišiel na pohrebné miesto.

Každý hľadel na niečo.

Monte Christo hľadel len na tieň, ktorý si ledva povšimli tí, čo stáli vedľa neho.

Gróf dva razy vystúpil z radu, chtiac sa presvedčiť, či ruky toho mužského nehľadajú pod šatami skrytú zbraň.

Keď sprievod zastal, poznali v tom tieni Morrela, ktorý s bledou tvárou a vpadnutými lícami, v čiernom, až po hrdlo upätom kabáte, kŕčovite spätými rukami húžvajúc klobúk, oprel sa o strom, stojaci na kopčeku, siahajúcom nad hrobku, takže mu z chystaných trúchloslužieb nemohla ujsť ani najmenšia podrobnosť.

Všetko sa dialo ako obyčajne. Niekoľko ľudí, a ako vždy, boli to najmenej dojatí ľudia, povedalo reči. Jedni žialili nad predčasnou smrťou, iní sa rozhovorili o otcovej bolesti; boli medzi nimi aj ľudia dôvtipní, ktorí prišli na to, že zosnulá deva neraz prosila pána de Villefort za vinníkov, nad hlavou ktorých sa už vznášal meč spravodlivosti; konečne boly vyčerpané i kvetnaté metafory a žalostné obrazy a rozličným spôsobom boly použité stance Malherbove k Dupérierovi.

Monte Christo nepočúval nič, nevidel nič, čiže videl len Morrela, pokojnosť a nehnutosť ktorého boly hrozným obrazom pre toho, ktorý jedine vedel, čo sa odohráva v srdci mladého dôstojníka.

„Ach!“ riekol zrazu Beauchamp Debrayovi. „Tam-hľa je Morrel! Kde to len vliezol?“

A upozornili na neho Château-Renauda.

„Aký je bledý!“ riekol mladý človek, strasúc sa.

„Je mu zima,“ poznamenal Debray.

„Ó, nie,“ odvetil zľahka Château-Renaud; „myslím, že je dojatý; Maximilián je veľmi prístupný dojmom.“

„Ech, veď sotva poznal slečnu de Villefort,“ riekol Debray. „Sami ste to tvrdili.“

„Tak je. Pamätám sa však predsa, že na plese pani de Morcerf tri razy s ňou tancoval; viete, gróf, na tom plese, kde ste vzbudili taký dojem.“

„Nie, neviem,“ odvetil Monte Christo, nevediac ani na čo, ani komu odpovedá, natoľko bol zaujatý pozorovaním Morrela, ktorého líca sa zafarbovaly, ako sa stáva, keď sa zatajuje dych.

„Reči sú skončené; s Bohom, páni,“ povedal zrazu gróf.

Svojím odchodom dal znamenie na rozchod; zmizol a nikto nevedel, kadiaľ išiel.

Bolo po pohrebných obradoch, prítomní sa pobrali nazad do Paríža.

Len Château-Renaud stopoval chvíľu pohľadom Morrela; kým však Château-Renaud sledoval očami odchodiaceho grófa, Morrel zanechal svoje miesto a Château-Renaud, ktorý ho chvíľu darmo hľadal, odišiel napokon za Debrayom a Beauchampom.

Monte Christo vošiel do krovia a ukrytý za širokým hrobom sledoval každý Morrelov pohyb. Mladý dôstojník sa priblížil pomaly ku hrobke, opustenej zvedavcami a potom i robotníkmi.

Morrel sa obzeral zvoľna dookola. Ale vo chvíli, keď bol jeho pohľad odvrátený inou stranou, Monte

Christo sa nepozorovane priblížil ešte o desať krokov.

Mladý človek si kľakol.

Gróf, majúc roztvorené oči pevne upreté napred, krk napätý a koleno trochu ohnuté, ako by chcel skočiť na dané znamenie, stále sa približoval k Morrelovi.

Morrel sklonil čelo až na kameň, objal mrežu obidvoma rukami a zašeptal:

„Ó, Valentína!“

Pri tých dvoch slovách grófovo srdce už nemohlo odolať; urobil ešte krok, a dotknúc sa Morrelovho ramena, riekol:

„To ste vy, drahý priateľ? Hľadal som vás.“

Monte Christo očakával výbuch, výčitky, obžaloby; mýlil sa.

Morrel sa k nemu obrátil a zdanlivo pokojne riekol:

„Ako vidíte, modlil som sa.“

Gróf premeral mladého človeka od hlavy po päty pátravým pohľadom.

Potom sa zdal trochu uspokojený.

„Chcete, aby som vás vzal so sebou do Paríža?“ spýtal sa.

„Nie, ďakujem.“

„A máte nejaké želanie?“

„Nechajte ma modliť sa.“

Gróf odišiel bez poznámky, ale vzdialil sa len tak ďaleko, aby mu neuniklo ani jedno Morrelovo hnutie. Mladý človek konečne vstal, oprášil si od kameňa zabielené kolená, a neobzrúc sa, išiel nazad do Paríža.

Zvoľna kráčal ulicou de la Roquette.

Gróf, pošlúc domov koč, ktorý na neho čakal pri Pere-Lachaise, nasledoval ho vo vzdialenosti sto krokov. Maximilián prešiel cez kanál a bulvármi a došiel do ulice Meslay.

Päť minút zatým, ako sa dvere zavrely za Morrelom, otvorily sa zasa pred Monte Christom.

Júlia stála pri vchode záhrady a s hlbokou pozornosťou sledovala majstra Penelona, ktorý, berúc vážne svoje záhradnícke povolanie, sadil bengálske ruže.

„Ach, pán gróf de Monte Christo!“ zvolala od radosti, ktorú obyčajne prejavovala celá rodina, keď Monte Christo prišiel na návštevu do ulice Meslay.

„Maximilián sa práve vrátil, však, madame?“ spýtal sa gróf.

„Áno, zdá sa mi, že som ho videla tadiaľto prejsť,“ odvetila mladá žena. „Ale zavolajte, prosím, Emanuela.“

„Prepáčte, madame,“ ospravedlňoval sa gróf, „ale musím hneď zájsť k Maximiliánovi; chcem mu povedať niečo veľmi dôležitého.“

„Choďte teda,“ odvetila Júlia a sprevádzala ho vľúdnym úsmevom, kým nezmizol na schodoch.

Monte Christo vybehol rýchlo na druhé poschodie, kde bol Maximiliánov byt. Zastanúc na chodbe, načúval: neozval sa nijaký zvuk.

Ako vo väčšine starších domov, v ktorých býval len jeden pán, byt bol zatvorený len zasklenými dverami.

Ale v týchto zasklených dverách nebolo kľúča. Maximilián bol zdnuka zatvorený; cez dvere však nebolo vidieť, lebo záclona z červeného hodvábu halila tabuľky.

Prudký rumenec, neobyčajný dôkaz dojatia pri tomto chladnom človeku, prezrádzal Monte Christovu úzkosť.

‚Čo robiť?‘ šepol.

Chvíľku rozmýšľal.

,Zazvoniť?‘ spytoval sa znova. ,Ó, nie! Zvuk zvonca, totiž zvuk, oznamujúci návštevu, často priskorí rozhodnutie tých, ktorí sú v duševnom rozpoložení, v akom je akiste teraz Maximilián, a tu na zvuk zvonca odpovie iný zvuk.‘

Monte Christo sa zachvel od hlavy po päty, a keďže pri ňom rozhodnutie bolo rýchle ako blesk, udrel lakťom do jednej sklenej tabuľky, ktorá sa so štrngotom rozletela; potom naddvihol záclonu a zbadal Morrela, ktorý pri štrngote padajúceho skla vyskočil s perom v ruke od písacieho stola.

„Nič sa nestalo,“ riekol gróf; „prosím tisíc ráz o odpustenie, drahý priate! Skĺzol som sa a búšil som lakťom do skla. A keď je už rozbité, použijem to a idem k vám; neustávajte sa, neustávajte.“

A siahnuc rukou cez rozbitú tabuľku, gróf odomkol dvere.

Morrel vstal a zrejme namrzený šiel oproti Monte Christovi, nie natoľko, aby ho uvítal, ale skôr aby mu zastal cestu.

„Na vine sú vaši sluhovia,“ riekol Monte Christo, truc si lakeť, „vaše parkety sa ligocú ako zrkadlo.“

„Poranili ste sa, pane?“ pýtal sa chladne Morrel.

„Neviem. Ale čo ste to robili? Písali ste?“

„Ja?“

„Máte začiernené prsty.“

„Je pravda, písal som,“ odvetil Morrel; „stáva sa mi to zavše, hoci som vojak.“

Monte Christo urobil v izbe niekoľko krokov. Maximilián ho musel nechať prejsť, ale šiel za ním.

„Písali ste,“ opakoval Monte Christo s pohľadom, ktorý svojou prenikavosťou unavoval.

„Mal som už česť povedať vám, že áno,“ povedal Morrel.

„Pištole vedľa písacieho bloku!“ riekol, ukazujúc na zbrane, ktoré ležaly na písacom stole.

„Odchodím na cesty,“ odvetil Maximilián.

„Priateľ môj,“ riekol Monte Christo s nesmiernou nežnosťou v hlase.

„Pane?“

„Priateľ môj, môj drahý Maximilián, prosím vás pekne, len nie zúfalé rozhodnutie!“

„Zúfalé rozhodnutie, ja?“ odvetil Morrel, krčiac plecami. „A odkedy je, prosím, cestovanie zúfalým rozhodnutím?“

„Maximilián,“ riekol Monte Christo, „snímime obidvaja masky, ktoré sme si priložili. Maximilián, neoklamete ma tou falošnou spokojnosťou, ako vás ja neoklamem svojou daromnou starostlivosťou. Pravda, pochopíte, aby som urobil to, čo som urobil, aby som vybil tabuľku, porušil tajomstvo priateľovej izby, pochopíte, však, aby som to všetko urobil, musel som byť naozaj nepokojný, či, lepšie povedané, musel som prechovávať hrozné presvedčenie. Maximilián, vy chcete spáchať samovraždu.“

„Pán gróf, ako vám schodí na um taká myšlienka?“ riekol Morrel zachvejúc sa.

„Hovorím vám, že chcete spáchať samovraždu!“ pokračoval gróf tým istým tónom. „A tu, hľa, je dôkaz.“

A pristúpiac k písaciemu stolu, zdvihol čistý kus papiera, ktorý mladý človek hodil na začatý list, a vzal list do ruky.

Morrel sa pohol, chtiac mu ho vyrvať.

Ale Monte Christo predvídal ten pohyb a predstihol ho, chytiac Maximiliána za zápästie a zadržiac ho, ako zadrží oceľová reťaz pružnú strunu v najprudšom pohybe.

„Vidíte, že ste sa chceli zabiť, Morrel,“ riekol gróf, „tu to stojí!“

„Nuž,“ zvolal Morrel, upadnúc bez prechodu zo zdanlivého pokoja do ráznej prudkosti, „a keby to bolo tak, keby som sa i rozhodol obrátiť proti sebe cievu tejto pištole, kto by mi to prekazil? Kto by mal toľko smelosti prekaziť mi to? Ak poviem: Všetky moje nádeje sú márne, moje srdce je zlomené, môj život je zničený, okolo mňa je len zármutok a škrata, zem sa premenila na popol, každý ľudský hlas ma zraňuje; ak poviem: nechajte ma umrieť, znamená to dokázať mi dobrodenie, lebo ak ma nenecháte umrieť, stratím rozum, zošaliem, — nuž, pane, ak to poviem a ak moje slová budú sprevádzané slzami a úzkosťou, povedzte, môže mi niekto odpovedať: Robíte chybu? Prekazí mi to niekto, aby som nebol najnešťastnejším medzi ľuďmi? Odpovedajte, pane, odpovedajte, mali by ste vy tú smelosť?“

„Áno, Morrel,“ riekol Monte Christo hlasom, ktorého pokojnosť divne kontrastovala s rozčúlením mladého človeka; „ja, áno.“

„Vy?“ zvolal Morrel s rastúcim výrazom hnevu a výčitkami. „Vy, ktorý ste ma ukolísali smiešnymi nádejami; vy, ktorý ste ma zadržali, uspali márnymi sľubmi, keby som ju bol mohol nejakým rozhodným zakročením, nejakým krajným skutkom zachrániť, alebo ju aspoň vidieť umierať vo svojom náručí; vy, ktorý dávate najavo všetky prostriedky inteligencie, celú silu hmoty; vy, ktorý hráte, či skôr robíte, ako by ste hrali úlohu Prozreteľnosti, a ktorý ste nemali ani toľko moci dať otrávenej deve protijed!? Ach, naozaj, pane, vzbudzovali by ste môj súcit, keby ste nevzbudzovali moje zdesenie!“

„Morrel…“

„Áno, povedali ste mi, aby som sňal masku, nuž, buďte spokojný, skladám ju. Áno, keď ste za mnou prišli na cintorín, odpovedal som vám ešte, lebo moje srdce je dobré; keď ste vstúpili, nechal som vás prísť až sem… Keďže však zneužívate svoje právo, keď prichádzate provokovať ma až do tejto chyže, kde som sa utiahol ako do hrobu, keďže mi prinášate nové utrpenia, mne, ktorý som si myslel, že som už všetky vyčerpal, nuž, buďte spokojný, gróf de Monte Christo, takzvaný môj dobrodinec, buďte spokojný, gróf de Monte Christo, všeobecný spasiteľ: uvidíte umrieť svojho priateľa…“

A Morrel so šialeným smiechom na perách vrhol sa druhý raz k pištoliam.

Monte Christo, bledý ako smrť, ale s okom plným ohňa, položil ruku na zbrane a riekol šialenému:

„A ja vám opakujem, že sa nezavraždíte!“

„Prekazte mi to teda!“ zvolal Morrel s novým nábehom, ktorý ako prvý narazil na grófovo oceľové rameno.

„Prekazím vám to!“

„Ale kto ste vlastne, že si osobujete tyranské právo na slobodné a mysliace bytosti?“ zvolal Morrel.

„Kto som?“ opakoval Monte Christo. „Počujte: som jediný človek na svete, ktorý má právo povedať vám: Morrel, nechcem, aby syn tvojho otca umrel!“

A Monte Christo, majestátny, zmenený, vznešený, s rukami skríženými na hrudi prikročil k mladému človeku, ktorý, nevdojak premožený temer božským zjavom toho mužského, ustúpil o krok trasúc sa.

„Prečo hovoríte o mojom otcovi?“ riekol prerývavo. „Prečo miešate rozpomienku na môjho otca do toho, čo ma dnes stihlo?“

„Pretože som ten, ktorý som tvojmu otcovi zachránil život, keď sa chcel zavraždiť, ako sa ty chceš zavraždiť dnes; preto, lebo som človek, ktorý poslal mešec tvojej sestre a ,Faraóna’ tvojmu otcovi; preto, lebo som Edmond Dantes, na kolenách ktorého si sa bavieval ako dieťa!“

Morrel, tackajúc sa, bez dychu, zdrvený, cúvol ešte o krok; potom ho opustily sily a Maximilián klesol na kolená k Monte Christovým nohám.

Zatým sa v tej obdivuhodnej povahe odohralo rázne hnutie úplného preporodenia: vstal, vybehol z izby a vrhol sa na schody, volajúc plným hrdlom:

„Júlia! Júlia! Emanuel! Emanuel!“

I Monte Christo chcel vybehnúť, ale Maximilián by sa bol dal skôr zabiť, ako by pustil dvere, ktoré pridržiaval pred grófom.

Na Maximiliánovo volanie pribehli Júlia, Emanuel, Penelon a niekoľko sluhov. Všetci boli naľakaní.

Maximilián ich chytil za ruky, a otvoriac dvere, volal hlasom, prerývaným plačom:

„Na kolená! Na kolená! Tu je nás dobrodinec, tu je záchranca nášho otca. tu je…“

Chcel povedať: Edmond Dantes.

Gróf ho prerušil, chytiac ho za ruku.

Júlia sa sklonila ku grófovej ruke, Emanuel ho objal ako anjela-strážcu. Morrel klesol zasa na kolená a dotýkal sa čelom dlážky.

Ten človek z bronzu cítil, ako sa mu v hrudi rozširuje srdce, ako mu pálčivý plameň stúpa od hrdla k očiam; sklonil hlavu a zaplakal.

Na chvíľu zavládol v izbe súlad sĺz a hlbokých vzdychov, ktorý sa iste zdal harmonickým i najmilším anjelom Pána!

Júlia, ledva sa trochu prebrala z hlbokého dojatia, ktoré ju zachvátilo, vybehla z izby, sostúpila do prvého poschodia, s detskou radosťou sa ponáhľala do salónu a zdvihla kryštálový príchlop, chrániaci mešec, ktorý jej daroval neznámy z Meilhanských alejí.

Zatiaľ hovoril Emanuel rozochveným hlasom grófovi:

„Ó, pán gróf, keď ste nás tak často počuli hovoriť o našom neznámom dobrodincovi, keď ste videli, že požehnávame jeho pamiatku s takou vďačnosťou a zbožňovaním, prečo ste sa dali poznať až dnes? Ó, to bola krutosť oproti nám, a skoro by som sa opovážil povedať, pán gróf, že i oproti vám.“

„Čujte, priateľ môj,“ odvetil gróf, „môžem vás tak menovať, lebo, hoci ste o tom nemali tušenia, ste ním už jedenásť rokov, — odhalenie tohto tajomstva zavinila veľká udalosť, ktorá vám musí ostať neznámou. Boh mi je svedok, že som ho chcel navždy pochovať v duši; váš švagor Maximilián vyrval mi ho svojou prudkosťou a nerozvážnosťou, ktorú iste ľutuje.“

Vidiac však, že Maximilián, ešte vždy kľačiac, vrhol sa lakťami do kresla, Monte Christo dodal ticho, tisnúc významne Emanuelovu ruku:

„Striehnite ho!“

„Prečo?“ spýtal sa mladý človek s údivom.

„Nemôžem vám to povedať, ale striehnite ho.“

Emanuel sa rozhľadel pátravo po celej izbe a zazrel Morrelove pištole.

Jeho pohľad utkvel s hrôzou na tých zbraniach, ktoré označil Monte Christovi, ukážuc na ne zvoľna prstom.

Monte Christo sklonil hlavu.

Emanuel urobil pohyb smerom k pištoliam.

„Nechajte ich,“ riekol gróf.

Potom, pristúpiac k Morrelovi, chytil ho za ruku; búrlivé city, ktoré na chvíľu otriasly mladíkovým srdcom, ustúpily hlbokej strnulosti.

Júlia sa vrátila. Držala v ruke hodvábny mešec a dve jagavé slzy radosti, ako kvapky rannej rosy, kanuly jej po lícach.

„Tu je relikvia,“ riekla; „nemyslite si, že mi odteraz, keď poznáme záchrancu, bude menej drahá.“

„Milé dieťa,“ povedal Monte Ghristo zapýriac sa, „dovoľte, aby som si ten mešec vzal; teraz, keď poznáte črty mojej tváre, chcem, aby len láska, o ktorú vás prosím, pripomínala vám mňa v rozpomienkach.“

„Ó, nie, nie,“ zvolala Júlia, tisnúc mešec k srdcu; „veľmi vás prosím! Lebo raz by ste mohli odísť; lebo raz, žiaľbohu, od nás odídete, či nie?“

„Uhádli ste, madame,“ odvetil Monte Christo s úsmevom; „o týždeň odídem z tejto krajiny, kde toľko ľudí, ktorí si zaslúžili božiu pomstu, žilo šťastne, kým môj otec umrel hladom a žiaľom.“

Oznamujúc svoj skorý odchod, Monte Christo utkvel očami na Morrelovi a zbadal, že slová „odídem z tejto krajiny“ nevyrušily Morrela z letargie. Pochopil, že sa musí podujať na posledný zápas s priateľovou bolesťou, a chytiac Júliu a Emanuela za ruku, spojil ich vo svojich, a stisnúc ich, riekol im s láskavou vážnosťou otca:

„Drahí priatelia, nechajte ma, prosím, osamote s Maximiliánom.“

Júlii sa tým naskytla príležitosť odniesť drahocennú relikviu, na ktorú Monte Christo zabudol.

Rýchlo odviedla svojho muža.

„Nechajme ich,“ riekla.

Gróf ostal osamote s Morrelom, ktorý sedel nepohnute ako socha.

„Nuž,“ riekol gróf, dotknúc sa svojím horúcim prstom jeho ramena, „budeš konečne zasa mužom, Maximilián?“

„Áno, lebo zasa začínam trpieť.“

Grófovo čelo sa svraštilo ako by v trudnom váhaní.

„Maximilián, Maximilián!“ riekol. „Myšlienky, ktorým sa oddávaš, nie sú hodny kresťana.“

„Ó, upokojte sa, priateľ môj,“ povedal Morrel, zdvihnúc hlavu a ukážuc grófovi úsmev nevýslovného žiaľu, „už nebudem hľadať smrť.“

„Teda už nijaké zbrane, nijaké zúfalstvo?“ riekol Monte Christo.

„Nie, lebo viem o niečom, čo ma vylieči z môjho žiaľu lepšie ako cieva pištole alebo ostrie noža.“

„Úbohý pochábeľ!… O čom teda viete?“

„Môj žiaľ sám ma zabije.“

„Priateľ,“ riekol Monte Christo s takou istou trudnomyseľnosťou ako Morrel, „počúvaj ma. Raz vo chvíli zúfalstva práve takého veľkého ako tvoje, ktoré vyvolalo podobné rozhodnutie, chcel som sa zavraždiť ako ty; raz tvoj otec, nie menej zúfalý, chcel sa tiež zavraždiť. Keby bol niekto povedal tvojmu otcovi vo chvíli, keď obracal cievu pištole proti svojim sluchám, keby mi bol niekto povedal vo chvíli, keď som od svojho lôžka odtískal väzenský chlieb, ktorého som sa nedotkol štyri dni, keby teda nám obidvom bol niekto povedal v tej vrcholnej chvíli: ,Žite! Nadíde deň, keď budete šťastní a budete žehnať životu,‘ keby ten hlas bol prišiel s ktorejkoľvek strany, boli by sme ho prijali s úsmevom pochybnosti alebo s nedôverčivou úzkosťou, a predsa koľko ráz tvoj otec, objímajúc ťa, žehnal životu a koľko ráz i ja sám…“

„Ach,“ zvolal Morrel, prerušujúc grófa, „vy ste stratili len slobodu, môj otec stratil len majetok, ale ja som stratil Valentínu!“

„Pozri na mňa, Morrel,“ riekol Monte Christo slávnostne, čo ho pri istých príležitostiach robilo takým veľkým a presvedčivým; „pozri na mňa, nemám v očiach slzy, ani horúčosť v cievach, ani žalostné búchanie v srdci, a predsa ťa vidím trpieť, Maximilián, teba, ktorého milujem, ako by som miloval svojho syna: nuž nepoučuje ťa to, Morrel, že bolesť je ako život a že je za ňou vždy skryté niečo neznáme? Ak ťa teda prosím, ak ti rozkazujem, Morrel, aby si žil, robím tak presvedčený, že mi raz budeš ďakovať, že som ti zachránil život.“

„Bože môj, Bože môj!“ zvolal mladý človek. „Čo mi to hovoríte, gróf? Dajte pozor! Azda ste nikdy nemilovali!“

„Dieťa!“ povedal gróf.

„Poznal som, čo je láska,“ pokračoval Morrel. „Som vojak od toho času, ako som muž; dosiahol som dvadsať rokov, nemilujúc, lebo ani jeden z citov, ktoré som od toho času poznal, nezaslúži si meno lásky. V dvadsiatom deviatom roku som zazrel Valentínu; milujem ju teda už dva roky; dva roky som mohol čítať ctnosti devy a ženy, vpísané rovno Pánovou rukou do toho srdca, otvoreného pre mňa sťa kniha. Gróf, s Valentínou by ma bolo čakalo nesmierne, ohromné, neznáme šťastie, šťastie priveľké, priúplné, pribožské pre tento svet keďže mi ho svet nežičil, je to to isté, gróf, ako by som vám riekol, že bez Valentíny čaká na mňa na svete len zúfalstvo a žiaľ.“

„Povedal som vám, aby ste dúfali, Morrel,“ opakoval gróf.

„Potom i ja opakujem: Dajte si pozor, gróf!“ riekol Morrel. „Lebo hľadíte presvedčiť ma, a ak ma presvedčíte, pripravíte ma o rozum, lebo vzbudíte vo mne vieru; že môžem Valentínu ešte vidieť.“

Gróf sa usmial.

„Priateľ môj, otče môj,“ zvolal Morrel vo vytržení, „opakujem tretí raz: dajte pozor, lebo vplyv, ktorým na mňa pôsobíte, ma desí; dajte pozor na smysel svojich slov, lebo, hľaďte, moje oči ožívajú, moje srdce sa kriesi a preporoďuje; dajte pozor, lebo vzbudíte vo mne vieru vo veci nadprirodzené. Poslúchnem vás, ak mi rozkážete zdvihnúť náhrobný kameň, ktorý kryje Jairovu dcéru; budem kráčať po vlnách ako apoštol, ak mi pokyniete rukou, aby som chodil po vlnách; dajte pozor, poslúchnem vás.“

„Dúfaj, priateľ môj,“ opakoval gróf.

„Ach,“ riekol Morrel, klesnúc z výšin vytrženia do hĺbky zármutku, „ach, nezahrávajte sa so mnou; robíte ako dobré matky, vlastne ako sebecké matky, ktoré medovými slovami čičíkajú bolesť dieťaťa preto, lebo jeho krik ich unavuje. Nie, priateľ môj, nemal som vám povedať, aby ste dali pozor; nie, nebojte sa ničoho, pochovám svoju bolesť tak opatrne do svojho vnútra, utajím a skryjem ju tak, že s ňou nebudete musieť mať súcit. S Bohom, priateľ môj, s Bohom!“

„Naopak,“ odvetil gróf; „od tejto chvíle, Maximilián, budeš žiť vedľa mňa a so mnou, neopustíš ma už a o týždeň budeme mať Francúzsko za sebou.“

„A ustavične ma vyzývate, aby som dúfal?“

„Dúfaj, hovorím ti, lebo poznám prostriedok, ktorým ťa vyliečim.“

„Gróf, zarmucujete ma, ak možno, ešte väčšmi. Po tom údere, ktorý ma zasiahol, vidíte v mojej bolesti len každodennú bolesť a myslíte si, že ju možno utíšiť obyčajným prostriedkom, cestovaním.“

A Morrel potriasol hlavou s pohŕdavou nedôverčivosťou.

„Čo ti mám povedať?“ odvetil Monte Christo. „Dôverujem svojim sľubom, nechaj ma urobiť skúšku.“

„Gróf, predlžujete len moju agóniu.“

„Nemáš teda sily, ty mužský slabého srdca,“ povedal gróf, „venovať svojmu priateľovi niekoľko dní na skúšku, ktorú chce urobiť? Či ty vieš, čo môže gróf Monte Christo? Vieš, že rozkazuje mnohým pozemským silám? Vieš, že natoľko dôveruje v Boha, že môže dosiahnuť divy u toho, ktorý povedal, že viera človeka prenáša hory? Tak očakávaj div, v ktorý dúfam, lebo…“

„Lebo…?“ opakoval Morrel.

„Lebo ťa nazvem nevďačníkom, Morrel, daj si pozor.“

„Majte so mnou súcit, gróf!“

„Mám s tebou taký súcit, Maximilián, počuj, taký súcit, že ak ťa nevyliečim navlas za mesiac, pamätaj si dobre moje slová, Morrel, postavím ťa sám pred tieto nabité pištole a pred čašu najistejšieho talianskeho jedu, istejšieho a účinnejšieho, ver mi, ako ten, ktorý usmrtil Valentínu.“

„Sľubujete mi to?“

„Áno, lebo som muž, a i ja som chcel umrieť, ako som ti už vravel, a často som sníval od toho času, ako odo mňa odišlo nešťastie, o rozkoši večného sna.“

„Ó, gróf, sľubujete mi to iste?“ zvolal Maximilián v omámení.

„Nesľubujem, prisahám ti to,“ odvetil Monte Christo, zdvihnúc ruku.

„Dávate mi do zálohu svoju česť, že o mesiac, ak sa nevyliečim zo svojej bolesti, necháte ma byť pánom svojho života a že ma nenazvete nevďačníkom, keď urobím, čo budem chcieť?“

„Navlas o mesiac, Maximilián, navlas o mesiac, a je to posvätné dátum, Maximilián; neviem, či si si pripomenul, že je dnes piaty september. Je tomu práve desať rokov, čo som zachránil tvojho otca, ktorý chcel umrieť.“

Morrel schytil Monte Christove ruky a pobozkal ich. Gróf mu nebránil, ako by chápal, že ten prejav úcty mu patrí.

„O mesiac,“ pokračoval Monte Christo, „budeš mať na stole, pri ktorom budeme obidvaja sedieť, dobré zbrane a sladkú smrť; za to mi však sľúbiš, že budeš žiť a vyčkáš ten čas.“

„Ó, prisahám vám to!“ zvolal Morrel.

Monte Christo pritiahol mladého človeka k sebe a dlho ho držal pritisnutého k srdcu.

„A teraz,“ povedal mu potom, „od dneška budeš bývať u mňa. Budeš mať byt Haydée, a tak bude aspoň dcéra nahradená synom.“ -

„Haydée!“ riekol Morrel. „Čo sa stalo s Haydée?“

„Odcestovala dnes v noci.“

„Odišla od vás?“

„Čaká na mňa… Priprav sa teda a príď za mnou na Champs-Élysées; teraz ma ztadiaľto vyveď, aby ma nikto nevidel.“

Maximilián sklonil hlavu a poslúchol ako dieťa alebo ako apoštol.