ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Villefort vstal temer zahanbený, že ho prekvapili v takom záchvate bolesti.

Hrozný úrad, v ktorom bol už dvadsaťpäť rokov, urobil z neho niečo viacej a niečo menej ako človeka.

Svojím pohľadom, blúdiacim chvíľu, utkvel na Morrelovi.

„Kto ste, pane,“ riekol, „že ste zabudli, že sa nevstupuje tak do domu, v ktorom býva smrť? Odíďte, pane, odíďte!“

Morrel sa však nepohol; nemohol odtrhnúť oči od hrozného pohľadu, ktorý poskytovalo rozhádzané lôžko a na ňom ležiace biele telo.

„Odíďte, počujete?“ volal Villefort, kým d’Avrigny kráčal k Morrelovi, aby ho vyviedol.

Mladý človek pozrel zjašene na mŕtvolu, na obidvoch mužských, na celú izbu; zdalo sa, že chvíľu váha, otvoril ústa; konečne, nenájduc slova na odpoveď pre nesmierny roj myšlienok, ktoré mu vírily mozgom, zrazu sa obrátil a ponáhľal sa preč, zarývajúc si ruky do vlasov. Villefort a d’Avrigny, vyrušení na chvíľu z myšlienok, sledovali ho očami a potom vymenili pohľad, ktorý hovoril:

,Je to blázon.‘

Prv však, ako prešlo päť minút, počuli stonať schody pod veľkým bremenom a zazreli Morrela, ktorý, zdvihnúc nadľudskou silou Noirtierovo kreslo, niesol starca na prvé poschodie.

Nad schodmi postavil Morrel kreslo na zem a rýchlo ho viezol až do Valentíninej izby.

Šialené rozčúlenie zdesaťnásobilo Morrelovu silu.

Čo však bolo nad všetko úžasné, bola tvár starého Noirtiera, blížiaceho sa s Morrelovou pomocou k lôžku Valentíny, tvár, v ktorej inteligencia uplatnila všetky svoje prostriedky, ktorej oči shromažďovaly v sebe všetku silu, aby nahradily schopnosti.

Pre Villeforta bola tá bledá tvár s blčiacim pohľadom hrozným zjavením.

Vždy, keď sa ocitol v styku s otcom, stalo sa niečo hrozného.

„Hľaďte, čo s ňou urobili!“ volal Morrel, majúc ešte jednu ruku na operadle kresla, ktoré doviezol až k lôžku, a druhou ukazujúc na Valentínu. „Hľaďte, otec, hľaďte!“

Villefort ustúpil o krok a s údivom pozrel na mladého mužského, ktorý mu bol temer neznámy a ktorý menoval Noirtiera otcom.

Vtom celá duša starcova zdala sa vstúpiť do jeho očú, ktoré sa podlialy krvou; potom mu nabehly žily na krku a belasý tieň, ako u epileptikov, pokryl mu hrdlo, líca i sluchy; tomu vnútornému výbuchu celej bytosti nechýbalo nič, len výkrik.

Ten výkrik vychádzal, ak možno tak povedať, zo všetkých pórov, desiac svojou nemotou a trhajúc srdce svojím mlčaním.

D’Avrigny prikročil k starcovi a dal mu vdychovať silný utišujúci prostriedok.

„Pane,“ zvolal potom Morrel, schvátiac bezvládnu ruku porazeného, „pýtajú sa ma, kto som a akým právom som tu. Ó, vy to viete, povedzte im to, povedzte!“

Plač pretrhol slová mladého mužského.

Starcova hruď zdýmala sa od prudkého dychu. Robilo to dojem, ako by jeho vnútrom zachvievala sa búrka, ktorá predchádza agóniu.

Konečne Noirtierovi vyhŕkly slzy z očú; bol šťastnejší ako mladý mužský, ktorý lkal bez sĺz. Nemôžuc zohnúť hlavu, starec zatvoril oči.

„Povedzte,“ pokračoval Morrel, „povedzte, že som bol jej ženíchom! Povedzte, že bola mojou vznešenou priateľkou, mojou jedinou láskou na svete! Povedzte, povedzte, že tá mŕtvola patrí mne!“

A mladý človek, poskytujúc hrozný obraz zlomenej sily, klesol ťažko k lôžku na kolená a tisol ho k sebe kŕčovite somknutými rukami.

Bola to taká prudká bolesť, že d’Avrigny sa odvrátil, aby skryl svoje dojatie, a že Villefort, nežiadajúc iné vysvetlenie, pristúpil k mladému mužskému, pudený magnetickou silou, ktorá nás priťahuje k tým, ktorí milovali nami oplakávanú bytosť, a podával mu ruku.

Morrel však nevidel nič; schytil ľadovú ruku Valentíninu, a nemôžuc plakať, zarýval s tlmenými výkrikmi zuby do hlavníc.

Chvíľu nebolo v izbe počuť iné, iba miešaninu vzlykov, žalôb a modlitieb. Jeden zvuk však vynikal medzi všetkými, a to chrapľavý, trhaný dych, ktorý sťa by pri každom vdýchnutí pretrhol jedno vlákno života v Noirtierovej hrudi.

Konečne Villefort, ktorý sa zo všetkých vedel najlepšie opanovať a ktorý na chvíľu prepustil svoje miesto Maximiliánovi, ujal sa slova.

„Pane,“ riekol Maximiliánovi, „hovoríte, že ste milovali Valentínu, že ste boli jej ženíchom; nevedel som o tej láske, nevedel som o tom záväzku, a predsa vám ja, otec, odpúšťam, lebo vidím, že váš bôľ je veľký, skutočný a opravdivý… Ináč i moja bolesť je priveľká, preto v mojom srdci hnev nemá miesta. Ale vidíte, že anjel, ktorému ste sa úfali, opustil zem; nepotrebuje už zbožňovanie ľudí, sama sa teraz klania Pánovi; rozlúčte sa teda, pane, so smutnou telesnou schránkou, ktorú zabudla medzi nami; chyťte ešte naposledy ruku, ktorú ste očakávali, a odoberte sa od nej navždy: Valentína teraz už potrebuje len kňaza, ktorý jej dá požehnanie.“

„Mýlite sa, pane,“ zvolal Morrel, zdvihnúc sa na jedno koleno a pocítiac v srdci ešte pálčivejšiu bolesť ako dosiaľ; „mýlite sa: Valentína, umrúc, ako umrela, potrebuje nielen kňaza, ale i pomstiteľa. Pán de Villefort, pošlite pre kňaza, ja budem pomstiteľom.“

„Čo chcete tým povedať, pane?“ šeptal Villefort, osŕknuc pri tom novom výbuchu Morrelovho blúznenia.

„Chcem povedať toľko,“ pokračoval Morrel, „že vo vás sú dvaja ľudia, pane. Otec, ktorý dosiaľ plakal; teraz nech koná svoju povinnosť kráľovský prokurátor.“

Noirtierove oči vzbĺkly, d’Avrigny pristúpil bližšie.

„Pane,“ pokračoval mladý človek, usudzujúc z tvárí všetkých prítomných na ich city, „viem, čo hovorím, a vy všetci viete to práve tak dobre ako ja, čo teraz poviem: Valentína umrela smrťou zákernou!“

Villefort sklonil hlavu, d’Avrigny sa priblížil ešte o krok, Noirtier súhlasil očami.

„Za našich čias, pane,“ hovoril ďalej Morrel, „nijaká bytosť, i keby nebola mladá, i keby nebola krásna, čo by hneď nebola hodna zbožňovania ako Valentína, nemôže zmiznúť so sveta bez príčiny… Tak, pán kráľovský prokurátor,“ dodal Morrel s rastúcim zápalom, „udávam vám zločin, hľadajte vraha!“

A jeho oči neúprosne skúmaly Villeforta, ktorý zasa upieral úpenlivý pohľad to na Noirtiera, to na Avrignyho.

Miesto toho však, že by našiel u otca alebo u doktora pomoc, stretol sa s ich pohľadom, ktorý bol práve taký urputný ako Morrelov.

„Áno!“ naznačoval starec.

„Isteže!“ povedal d’Avrigny.

„Pane,“ odvetil Villefort, snažiac sa bojovať proti tej trojitej vôli a proti svojmu vlastnému rozcíteniu, „mýlite sa, v mojom dome nepáchajú sa zločiny; prenasleduje ma osud a stíha ma Boh: je to hrozné, ale vraždy sú to nie.“

Noirtierove oči vzbĺkly, d’Avrigny už otváral ústa, chtiac prehovoriť.

Morrel vystrel ruku, rozkazujúc tichosť.

„A ja vám hovorím, že sa tu vraždí!“ zvolal a stlmil hlas, nestratiac nič zo svojej výhražnej vášne. „Hovorím vám, že je to za štyri mesiace už štvrtá obeť. Hovorím vám, že už pred štyrmi dňami pokúšali sa otráviť Valentínu, a že sa ten pokus nepodaril, možno ďakovať len opatrnosti pána Noirtiera. Hovorím vám, že dávka bola zdvojnásobená, alebo bol upotrebený iný jed, a to teraz s úspechom. Hovorím vám konečne, že vy to všetko viete práve tak dobre ako ja, lebo tento pán vás vystríhal ako lekár i ako priateľ.“

„Ó, vy blúznite, pane!“ zvolal Villefort, darmo sa usilujúc vymaniť z kruhu, ktorý ho svieral.

„Ja blúznim?“ opakoval Morrel. „Tak sa odvolávam na samého pána Avrignyho. Spýtajte sa ho, pane, či sa ešte pamätá na slová, ktoré povedal vo vašej záhrade, v záhrade tohto domu, večer po smrti pani de Saint-Méran. Vtedy ste si mysleli obidvaja, vy aj on, že ste sami, a hovorili ste o tej tragickej smrti, na ktorej osud, o ktorom ste hovorili, a Boh, ktorého skrivodlivo obviňujete, boli účastní len jednou okolnosťou, že totiž stvorili vraha Valentíny!“

Villefort a d’Avrigny pozreli na seba.

„Áno, áno, rozpamätajte sa,“ pokračoval Morrel, „lebo slová, o ktorých ste mysleli, že sú sverené tichosti a samote, doľahly k môjmu sluchu. Iste, vidiac hriešnu vlažnosť pána Villeforta ku svojim ľuďom, mal som po tom večere všetko udať úradom; tak by som sa aspoň nebol stal spoluvinníkom na tvojej smrti, Valentína, moja milovaná Valentína! Ale spoluvinník stane sa pomstiteľom; táto štvrtá vražda je zjavná a viditeľná všetkým očiam, a ak ťa opustí tvoj otec, Valentína, vraha budem prenasledovať ja, ja, to ti prisahám!“

A sťa by sa bola príroda napokon zľutovala nad tým mocným organizmom, ktorý sa div nezlomil vlastnou silou, posledné Morrelove slová mu teraz zaviazly v hrdle. Z hrude sa mu vydral vzlyk, tak dlho zadržiavané slzy sa mu vyronily z očú a mladý človek plačúc klesol na kolená k lôžku Valentíny.

Teraz bol rad na Avrignym prehovoriť.

„I ja,“ riekol silným hlasom, „i ja sa pripojujem k pánu Morrelovi a žiadam, aby bolo vyhovené spravodlivosti. Lebo sa mi búri srdce pri myšlienke, že moja zbabelá vlažnosť podporovala vraha!“

„Ó, Bože môj, Bože môj!“ šeptal zničený Villefort.

Morrel zdvihol hlavu a čítal v starcových očiach, v ktorých horel nadprirodzený oheň.

„Hľaďte,“ riekol, „pán Noirtier chce hovoriť.“

„Áno,“ naznačil Noirtier s výrazom tým strašnejším, že všetky schopnosti úbohého bezvládneho starca sa sústredily v jeho pohľade.

„Poznáte vraha?“ spýtal sa Morrel.

„Áno,“ prisvedčil Noirtier.

„A povediete nás?“ zvolal mladý človek. „Počúvajme, pán d’Avrigny, počúvajme!“

Noirtier vyslal k nešťastnému Morrelovi trúchlivý úsmev, ten sladký úsmev očú, ktorý toľko ráz urobil šťastnou Valentínu, a pripútal k sebe jeho pozornosť.

A keď potom takrečeno pripútal jeho zrak ku svojmu, obrátil oči ku dverám.

„Mám odísť, pane?“ zvolal bolestne Morrel.

„Áno,“ naznačil Noirtier.

„Ach, pane, zmilujte sa nado mnou!“

Starcove oči ostaly neúprosne obrátené ku dverám.

„Budem sa môcť aspoň vrátiť?“ spýtal sa Morrel.

„Áno.“

„Mám odísť sám?“

„Nie.“

„Koho mám vziať so sebou? Pána kráľovského prokurátora?“

„Nie.“

„Lekára?“

„Áno.“

„Chcete ostať sami s pánom de Villefort?“

„Áno.“

„Ale bude vás rozumieť?“

„Áno.“

„Ó,“ riekol Villefort temer s radosťou, že sa výsluch bude diať medzi štyrmi očami, „ó, nebojte sa, rozumiem otca veľmi dobre.“

Pri tých slovách, povedaných, ako sme spomenuli, s výrazom radosti, zuby kráľovského prokurátora prudko drkotaly.

D’Avrigny chytil Morrela za rameno a zaviedol mladého človeka do susednej izby.

Potom opanovala celý dom hlbšia ako hrobová tichosť.

O štvrť hodiny ozval sa tackavý krok a Villefort sa zjavil na prahu salónu, kde sedel pán d’Avrigny a Morrel, prvý zabraný do myšlienok, druhý v lkavom plači.

„Poďte,“ riekol.

A zaviedol ich k Noirtierovmu kreslu.

Morrel pozrel skúmavo na Villeforta.

Tvár kráľovského prokurátora bola bledá; široké rumenné škvrny mu pokrývaly čelo; jeho prsty svieraly a ohýbaly brkové pero, ktoré prašťalo, lámuc sa na kusy.

„Páni,“ riekol úzkostlivým hlasom d’Avrignymu a Morrelovi, „vaše čestné slovo, že hrozné tajomstvo ostane pochované medzi nami!“

Obidvaja mužskí sa pohli.

„Zaklínam vás!…“ pokračoval Villefort.

„Ale vinník… travič… vrah!…“ namietal Morrel.

„Nebojte sa, pane,“ riekol Villefort, „spravodlivosť bude mať slobodný priechod. Môj otec mi zjavil vinníkovo meno, môj otec žízni po pomste ako vy, a predsa vás zaklína ako ja, aby ste zločin zachovali v tajnosti. Pravda, otec?“

„Áno,“ prisvedčil rozhodne Noirtier.

Morrela šklbalo od hrôzy, keďže tomu nemohol veriť.

„Ó,“ zvolal Villefort, zadržiac Morrelovu ruku, „ak vás o to žiada môj otec, ktorého predsa, pane, poznáte ako neoblomného človeka, robí to iste preto, že vie, že Valentína bude hrozne pomstená. Však, otec?“

Starec prisvedčil očami.

Villefort pokračoval:

„On ma pozná a ja som mu dal slovo. Upokojte sa teda, páni; žiadam od vás tri dni, len tri dni, teda menej, ako by od vás žiadala spravodlivosť, a za tri dni pomstím svoje dieťa tak, že to i najchladnejšími ľuďmi otrasie až do základov. Však, otec?“

Povediac to, zaškrípal zubmi a zatriasol starcovou bezvládnou rukou.

„Bude splnené všetko, čo bolo sľúbené, pán Noirtier?“ spýtal sa Morrel, kým d’Avrigny spytoval sa starca očami.

„Áno,“ naznačil Noirtier očami, plnými zlovestnej radosti.

„Prisahajte teda, páni,“ riekol Villefort, chytajúc Avrignyho a Morrelovu ruku, „prisahajte, že sa zľutujete nad cťou môjho domu a mne ponecháte na starosť jej pomstenie.“

D’Avrigny sa odvrátil a zašeptal veľmi slabé „áno“, Morrel však vytrhol ruku z ruky prokurátorovej, vrhol sa k lôžku, pritisol svoje pery na ľadové pery Valentíny a ušiel s dlhým zalkaním duše, ktorá sa vrhala do zúfalstva.

Povedali sme už, že všetko služobníctvo zmizlo.

Pán de Villefort musel teda poprosiť Avrignyho, aby si vzal na starosť mnohé a chúlostivé chodenia, ktoré súvisia so smrtným prípadom vo veľkých mestách, najmä ak smrť sprevádzajú také podozrivé okolnosti.

Noirtier so svojou nehybnou bolesťou, nemou zúfalosťou a nehlasnými slzami poskytoval desný obraz.

Villefort odišiel zasa do svojej pracovne. D’Avrigny šiel pre mestského lekára, ktorého povinnosťou je prehliadať mŕtvoly a ktorého menujú dosť výrazne lekárom mŕtvych.

Noirtier nechcel vnučku opustiť.

O pol hodiny vrátil sa pán d’Avrigny so svojím kolegom; domové dvere boly zamknuté, a keďže zmizol i vrátnik s ostatným služobníctvom, prišiel otvoriť sám Villefort.

Ale ostal na chodbe, nemajúc už smelosť vstúpiť do izby, v ktorej ležala mŕtva.

Lekári vošli teda sami do Valentíninej izby.

Noirtier sedel pri lôžku, bledý ako mŕtvola, nehybný, nemý ako ona.

Mestský lekár sa priblížil s ľahostajnosťou človeka, ktorý polovičku života trávi medzi mŕtvolami, zdvihol prikrývadlo, kryjúce devu, a len jej pootvoril pery.

„Ó,“ riekol d’Avrigny, vzdychnúc si, „úbohá deva je naozaj mŕtva.“

„Áno,“ odvetil lakonicky lekár, spustiac zas prikrývadlo, ktoré krylo Valentíninu tvár.

Noirtier zachrapotal tlmene.

D’Avrigny sa obzrel, starcove oči žiarily. Dobrý lekár porozumel, že Noirtier chce vidieť svoju vnučku; pritisol ho k lôžku, a kým si mestský lekár umýval v chlórovej vode prsty, ktoré sa dotkly perí zosnulej, odhalil d’Avrigny pokojnú a bledú hlavu, podobnú hlave spiaceho anjela.

Slza, ktorá sa zjavila v Noirtierovom oku, bola vďakou, ktorá sa dostala dobrému doktorovi.

Mestský lekár napísal na rohu stola hneď vo Valentíninej izbe úmrtný list, a vybaviac tú formalitu, sprevádzaný doktorom, odišiel.

Villefort ich počul odchádzať a zjavil sa vo dverách pracovne.

Poďakoval sa niekoľkými slovami lekárovi, a obrátiac sa k Avrignymu, riekol:

„A teraz kňaza, pravda?“

„Máte azda nejakého duchovného, ktorého by ste si azda zvlášť želali, aby sa modlil pri Valentíne?“ spýtal sa d’Avrigny.

„Nie,“ odvetil Villefort, „choďte k najbližšiemu.“

„Najbližší býva tu,“ povedal mestský lekár, „dobrý taliansky abbé, ktorý sa práve prisťahoval do susedného domu. Mám ho požiadať, keď pôjdem okolo?“

„D’Avrigny,“ odvetil Villefort, „prosím vás, odprevaďte láskave pána doktora. Tu je kľúč, aby ste mohli prísť a odísť podľa vôle. Priveďte kňaza a zaveďte ho do izby môjho úbohého dieťaťa.“

„Žiadate si s ním hovoriť, priateľ?“

„Želám si byť sám. Ospravedlníte ma, však? Kňaz iste chápe všetky bolesti, i otcovský bôľ.“

Pán de Villefort podal Avrignymu kľúč od domu, a pokloniac sa naposledy mestskému lekárovi, vrátil sa do svojej pracovne a dal sa do práce.

Niektorým organizmom je práca všeobecným liekom.

Keď obidvaja lekári vyšli na ulicu, zazreli na prahu susedného domu stáť človeka v sutane.

„To je kňaz, ktorého som myslel,“ riekol mestský lekár Avrignymu.

D’Avrigny pristúpil ku kňazovi.

„Pane,“ riekol mu, „boli by ste ochotný preukázať veľkú službu nešťastnému otcovi, ktorý práve stratil dcéru, pánu kráľovskému prokurátorovi Villefortovi?“

„Ach, áno, pane,“ riekol kňaz s veľmi silným talianskym prízvukom; „viem o tom, smrť je v dome.“

„Nemusím vám teda hovoriť, pane, o akú službu vás žiada.“

„Práve som sa chcel ísť ponúknuť, pane,“ odvetil kňaz; „našou úlohou je plniť svoje povinnosti.“

„Je to deva.“

„Áno, viem, počul som to od sluhov, ktorých som videl utekať z domu. Viem i to, že sa volala Valentína; modlil som sa už za ňu.“

„Vďaka, pane, vďaka,“ riekol d’Avrigny, „a keď ste teda už začali plniť povinnosti svojho posvätného úradu, ráčte v tom pokračovať. Poďte si sadnúť k zosnulej a celá rodina, noriaca sa v smútok, bude vám veľmi povďačná.“

„Idem, pane,“ odvetil abbé, „a odvážim sa povedať, že ničia modlitba nebude vrúcnejšia ako moja.“

D’Avrigny chytil abbého za ruku a zaviedol ho do Valentíninej izby, kde mali až v noci prísť ľudia z pohrebného ústavu. S Villefortom, keďže sa zavrel do pracovne, sa nestretli.

Keď vstúpili do izby, Noirtierov pohľad stretol sa so zrakom abbého a vyčítal z neho niečo neobyčajného, lebo ho už s neho nespustil.

D’Avrigny sveril duchovnému nielen zosnulú, ale i živého, a kňaz mu sľúbil, že Valentíne venuje svoje modlitby a Noirtierovi svoju pozornosť.

Abbé sa slávnostne zaviazal a akiste, aby ho nevyrušovali pri modlení a aby Noirtiera nevyrušovali v žiali, šiel zavrieť, keď pán d’Avrigny vyšiel z izby, nielen dvere, ktorými odišiel lekár, ale i dvere, vedúce k pani de Villefort.