ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako povedal kráľovský prokurátor pani Danglarsovej, Valentína nebola ešte celkom zdravá.

Premožená ustatosťou, nevstala ešte z postele a z úst pani de Villefort počula vo svojej chyži o udalostiach, ktoré sme opísali, totiž o úteku Eugenie a uväznení Andreu Cavalcantiho, či vlastne Benedetta, aj o obžalobe, začatej proti nemu.

Valentína však bola taká slabá, že tie rozhovory neurobily na ňu nijaký dojem, akým by boly pôsobily, keby bola zdravá.

Boly to naozaj len nejasné predstavy, neurčité, k tomu ešte s divnými myšlienkami a letmými vidinami, ktoré vznikly v jej chorom mozgu alebo vznášaly sa jej pred očami, a skoro i to zmizlo a ustúpilo pred osobnými dojmami.

Cez deň bola ešte Valentína pripútaná ku skutočnosti prítomnosťou Noirtierovou, ktorý sa dával donášať ku vnučke a ostával pri nej, striehnuc Valentínu otcovským zrakom. Potom to bol Villefort, ktorý, vrátiac sa z paláca spravodlivosti, trávil hodinu alebo dve v spoločnosti svojho dieťaťa a otca.

O šiestej odchádzal Villefort do svojej pracovne; o ôsmej prichodil pán d’Avrigny, ktorý osobne prinášal pre devu pripravovaný nočný nápoj; potom odviezli pána Noirtiera.

Opatrovníčka, ktorú vyhľadal sám doktor, zamenila všetkých a sama odišla až o desiatej alebo jedenástej, keď Valentína zaspala.

Odchádzajúc, odovzdala kľúče od Valentíninej izby pánu de Villefort, takže k chorej už nikto nemohol vkročiť, ak len neprešiel cez spálňu pani de Villefort a cez izbu malého Eduarda.

Každé ráno prichádzal k Noirtierovi Morrel spýtať sa na Valentínu; ale zvláštne bolo, že Morrel sa zdal deň čo deň menej nepokojný.

Valentíne bolo totiž so dňa na deň lepšie, hoci trpela na prudké rozrušenie nervov, a potom, či mu nepovedal gróf Monte Christo, keď k nemu pribehol celý bez seba, že ak Valentína neumrie za dve hodiny, bude zachránená?

Ale Valentína žila a uplynuly štyri dni.

Rozrušenie nervov, o ktorom sme hovorili, prenasledovalo Valentínu i vo sne, čiže skôr v stave ťažkého driemania, ktoré u nej nasledovalo po bdení. Tu v nočnej tichosti a v šerom svite, ktorý nočná lampa, stojaca na kozube a zatienená alabastrovou guľou, šírila po spálni, videla pohybovať sa tiene, ktoré prichodia oživovať izbu chorých a ktoré striasa horúčka so svojich chvejných perutí.

Tu sa jej zjavovala raz macocha, hroziac jej, zas Morrel, vystierajúci za ňou ruky, zavše jej dennému životu temer cudzie bytosti, ako gróf de Monte Christo; v tých blúznivých chvíľach zdaly sa jej kusy náradia pohyblivé a nestále, a to trvalo až do druhej či tretej hodiny, keď devu schvátil olovený sen a nezanechal ju až do bieleho rána.

V ten deň, keď sa Valentína dozvedela o úteku Eugenie a o Benedettovom zatvorení, zamiešaly sa tie udalosti na chvíľu do jej vlastného života, ale potom sa jej pomaly začaly tratiť z mysle. V ten deň večerom, keď Villefort, d’Avrigny a Noirtier postupne odišli a keď na veži svätého Filipa Roulského hodiny odbily jedenástu, opatrovníčka, ako vždy, postavila doktorom pripravený nápoj tak, aby ho mohla chorá rukou dočiahnuť, a zamknúc dvere spálne, odišla do čeľadníka, kde s triaškou počúvala rozhovory služobníctva a videla v duchu príšerné udalosti, ktoré sa od troch mesiacov každý večer pretriasaly v predizbe kráľovského prokurátora. A tu v tak starostlivo uzavretej izbe odohral sa neočakávaný výjav.

Od odchodu opatrovníčky minulo sa desať minút.

Valentínu už hodinu trápila horúčka, ktorá prichádzala každú noc; devina hlava, ktorá neposlúchala jej vôľu, pokračovala v tej horúčkovej, jednotvárnej, neúprosnej práci mozgu, ktorý sa vyčerpáva ustavičným plodením týchže istých myšlienok a tvorením týchto obrazov.

Z knôtu nočnej lampy vyblkovalo tisíc a tisíc lúčov, plných čudného významu, keď sa tu zrazu zdalo Valentíne, že v jej chvejnom odblesku vidí svoju knižnicu, ktorá bola umiestená vedľa kozuba vo výklenku steny, zľahka sa otvárať, bez toho, že by závesy, na ktorých ako by sa otáčala, vydaly čo len najmenší zvuk.

Inokedy by bola Valentína siahla za zvoncom alebo potiahla hodvábnu šnúru a volala o pomoc; ale v jej terajšom stave už ju nič neprekvapovalo. Myslela si, že všetky obklopujúce ju videnia sú plodmi jej blúznenia, a v tomto presvedčení ju utvrdila okolnosť, že ráno po tých nočných prízrakoch neostalo ani stopy, zmizly s blížiacim sa dňom.

Za dverami zjavila sa ľudská postava.

Valentína v horúčke bola privyknutá na takéto zjavy, preto sa ich neľakala. Otvorila len naširoko oči, úfajúc sa, že pozná Morrela.

Postava sa blížila k jej lôžku, potom zastala a zdala sa načúvať s napätou pozornosťou.

V tej chvíli padol blesk lampy na tvár nočného hosťa.

,To nie je on!‘ šepla Valentína.

A presvedčená, že sníva, čakala, kým ten mužský zmizne alebo sa premení na inú postavu, ako sa stáva vo sne.

Nahmatala si len pulz, a cítiac, že jej prudko bije, rozpamätala sa, že najlepším prostriedkom na zahnanie tých vidín je napiť sa. Sviežosť nápoja, pripraveného vlastne na utíšenie nepokoja, na ktorý sa Valentína doktorovi ponosovala, prinášala jej súčasne s klesnutím horúčky i obnovenie mozgových síl; keď sa napila, na chvíľu trpela menej.

Valentína teda vystrela ruku a chcela vziať pohár, ktorý stál na kryštalovej miske. Kým však s lôžka vystierala chvejúce sa rameno, zjav pristúpil rýchlejšie ako prv o dva kroky bližšie k lôžku a zastal pri nej v takej blízkosti, že deva ho počula dýchať a zdalo sa jej, že cíti stisk jeho ruky.

Teraz presahovala ilúzia, či skôr skutočnosť, všetko, čo Valentína poznala do toho času. Začínala veriť, že naozaj bdie a žije; uvedomila si, že vládne rozumom, a striasla sa.

Stisk, ktorý Valentína pocítila, mal cieľ zadržať jej ruku.

Valentína ju zľahka odtiahla.

A tu postava, ktorej vzhľad nebolo možno jasne rozoznať a ktorý sa zdal skôr láskavý ako výhražný, vzala pohár, pristúpila k nočnej lampe a skúmala nápoj, ako by chcela zistiť jeho jasnosť a čistotu.

Táto jediná skúška však nestačila.

Mužský, či skôr prelud, lebo kráčal tak ticho, že koberec tlmil zvuk jeho krokov, načrel z pohára za lyžičku nápoja a okúsil ho. Valentína hľadela na to, čo sa odohrávalo pred jej zrakom, s pocitom nesmiernej hrôzy.

Myslela si, pravda, že to všetko skoro zmizne a urobí miesto inej predstave, ale mužský, miesto toho, aby sa rozplynul ako tieň, pristúpil zasa k nej, a podávajúc Valentíne pohár, riekol veľmi citným hlasom:

„Pite teraz…“

Valentína sa zachvela.

Prelud k nej prvý raz prehovoril takým živým zvukom.

Otvorila ústa a chcela skríknuť.

Mužský si položil prst na pery.

„Pán gróf de Monte Christo!“ šepla Valentína.

Z úžasu, ktorý sa odzrkadľoval v zraku devy, z chvenia jej rúk, z chvatu, s akým sa chúlila pod prikrývadlo, hľadela posledná borba pochybnosti s presvedčením. Ale Monte Christova prítomnosť v jej chyži v takom čase, jeho tajomný, fantastický, nevysvetliteľný príchod cez stenu zdaly sa otrasenému rozumu Valentíninmu nemožnosťou.

„Nevolajte, neľakajte sa,“ riekol gróf; „v hĺbke srdca nemajte ani len tieň podozrenia alebo zachvenie nepokoja. Mužský, ktorého vidíte pred sebou — lebo teraz ste pri sebe, Valentína, a nie je to ilúzia — teda mužský, ktorého vidíte pred sebou, je najnežnejší otec a najúctivejší priateľ, akého si môžete predstaviť.“

Valentína nemohla odpovedať; cítila taký strach pred tým hlasom, ktorý jej dokazoval skutočnú prítomnosť hovoriaceho, že sa k nemu bála pripojiť svoj. Jej zdesený pohľad však hovoril: Ak je váš úmysel čistý, prečo ste tu?

Gróf svojím neobyčajným ostrovtipom pochopil, čo sa odohráva v devinej duši.

„Počúvajte ma,“ riekol, „alebo radšej pozrite na mňa; všimnite si mojich zapálených očú a mojej tváre, ktorá je ešte bledšia ako obyčajne; to je preto, že som štyri noci nezažmúril oka ani na chvíľu; štyri noci bdiem nad vami, chránim vás, opatrujem vás pre nášho priateľa Maximiliána.“

Krvavá záplava radosti vbehla zrazu do líc chorej. Meno, ktoré gróf vyslovil, zbavilo ju ostatku nedôvery, ktorú v nej vzbudil.

„Maximilián…“ opakovala Valentína, lebo sa jej také sladké zdalo to meno. „Maximilián! Zdôveril sa vám teda so všetkým?“

„So všetkým. Povedal mi, že váš život je jeho životom, a ja som mu sľúbil, že budete žiť.“

„Vy ste mu sľúbili, že budem žiť?“

„Áno.“

„Pravda, hovorili ste o bdení a opatrovaní. Vy ste teda lekár, pane?“

„Áno, a to najlepší, akého vám v túto chvíľu mohlo soslať nebo, verte mi.“

„Hovoríte, že ste bdeli,“ riekla Valentína nepokojne. „Kde? Nevidela som vás.“

Gróf vystrel ruku smerom ku knižnici.

„Skryl som sa za tieto dvere,“ odvetil; „tieto dvere vedú do susedného domu, ktorý som prenajal.“

Valentína s panenskou hrdosťou sa odvrátila a povedala s najväčšou hrôzou:

„Pane, čo ste urobili, je bezpríkladné šialené, a ochrana, ktorú ste mi poskytli, je podobná urážke.“

„Valentína,“ povedal gróf, „v tom dlhom bdení videl som len to, kto k vám ide, aké jedlá vám pripravujú, aké nápoje vám podávajú — nič viac. Keď sa mi však zdalo, že sú tie nápoje nebezpečné, vyprázdnil som váš pohár a nahradil som jed liečivým nápojom, ktorý miesto smrti, ktorú vám chystali, vlieval vám do žíl život.“

„Jed! Smrť!“ zvolala Valentína, mysliac si, že je zasa zachvátená horúčkovými halucináciami. „Čo to vravíte, pane?“

„Ticho, milé dieťa,“ upozorňoval Monte Christo, kladúc si zasa prst na pery; „áno, povedal som jed, povedal som smrť — ale najprv vypite toto.“

Gróf vyňal z vrecka fľaštičku s červenou tekutinou, z ktorej nalial niekoľko kvapák do pohára.

„Keď to vypijete, nepite už nič cez celú noc,“ riekol.

Valentína vystrela ruku, ale sotva sa dotkla pohára, odtiahla ju zasa s úžasom.

Monte Christo vzal pohár, odpil z neho do polovice a podal ho Valentíne, ktorá s úsmevom dopila z neho ostatok nápoja.

„Ó, áno,“ riekla, „rozoznávam chuť svojich nočných nápojov, chuť vody, ktorá dodáva trochu sviežosti mojej hrudi, trochu pokoja môjmu mozgu. Vďaka, pane, vďaka!“

„Tak ste žili štyri noci, Valentína,“ prehovoril gróf. „A ako som žil ja? Ó, aké kruté chvíle som prežíval pre vás! Ó, aké kruté muky som trpel pre vás, keď som videl nalievať do vášho pohára smrtiaci jed, keď som sa striasol, aby ste ho nevypili prv, ako ho budem môcť vyliať do kozuba.“

„Hovoríte, pane,“ riekla do krajnosti užasnutá Valentína, „že ste prežívali hrozné múky, vidiac nalievať do môjho pohára smrtiaci jed? Ale ak ste videli liať do môjho pohára jed, tak ste videli i osobu, ktorá ho liala.“

„Áno.“

Valentína si sadla na lôžku, a shrnúc si na snehobielej hrudi vyšívaný batist, zvlhnutý ešte chladným zimničným potom, ktorý sa miešal s chladnejším ešte znojom zdesenia, opakovala:

„Vy ste ju videli?“

„Áno,“ odvetil gróf druhý raz.

„To je desné, čo mi hovoríte, pane; chcete ma presvedčiť o niečom diabolskom. Ako, v dome môjho otca, v mojej izbe chcú zavraždiť mňa, ktorá ležím ubolená na posteli? Ó, odíďte, pane, pokúšate moje svedomie, rúhate sa božskej dobrote; to je nemožné, to nemôže byť.“

„Vari ste prvá, ktorú zasiahla tá ruka, Valentína? Nevideli ste padnúť okolo seba pána de Saint-Méran, pani de Saint-Méran, Barroisa? Či by ste neboli videli padnúť pána Noirtiera, keby liečenie, ktorého sa drží tri roky, nebolo ho zachránilo, premáhajúc jed privyknutím naň?“

„Ó, Bože môj,“ riekla Valentína, „preto chce starý otecko už od mesiaca, aby som s ním užívala všetky jeho nápoje!“

„A tie nápoje,“ povedal Monte Christo, „majú horkú chuť, ako napoly uschnutá pomarančová kôrka, však?“

„Áno, Bože môj, áno!“

„To mi vysvetľuje všetko,“ riekol Monte Christo; on teda tiež vie, že tu otravujú, a azda i kto otravuje. Obrnil svoje milované dieťa proti smrtiacej látke a smrtiaca látka bola oslabená tým počiatočným zvykom. Práve preto ešte žijete — a to som si nemohol vysvetliť! — pred štyrmi dňami otrávená jedom, ktorý je obyčajne nemilosrdný.“

„Ale kto je teda vrahom, travičom?“

„Miesto odpovede spýtam sa vás ja: Nevideli ste nikdy nikoho vstúpiť v noci do svojej izby?“

„Videla. Často sa mi zdalo, že vidím sťa by tiene. Tie tiene sa blížily, vzďaľovaly, mizly; myslela som však, že sú to horúčkové videnia, a pred chvíľou, keď ste sem vstúpili vy, nazdávala som sa dlho, že blúznim alebo že sa mi to zdá.“

„Nepoznáte teda osobu, ktorá robí úklady proti vášmu životu?“

„Nie,“ odvetila Valentína; „prečo by si niekto želal moju smrť?“

„Poznáte ju teda,“ riekol Monte Christo, pozorne načúvajúc.

„Ako to?“ spýtala sa Valentína, obzerajúc sa zdesená.

„Preto, lebo dnes nemáte horúčku, ani neblúznite, preto, lebo dnes naozaj bdiete, a preto, že práve bije polnoc, hodina vrahov.“

„Bože môj, Bože môj,“ šeptala Valentína, stierajúc si rukou pot, ktorý jej vystúpil na čelo.

Naozaj, polnoc odbíjalo pomaly a smutne a sťa by každý úder bronzového mlata dopadal na devino srdce.

„Valentína,“ pokračoval gróf, „zavolajte si na pomoc všetky svoje sily, premôžte v hrudi svoje srdce, utlmte v hrdle hlas, tvárte sa, že spíte, a uvidíte, uvidíte!“

Valentína chytila grófa za ruku.

„Zdá sa mi, že počujem nejaký zvuk,“ riekla, „odíďte!“

„S Bohom, vlastne do videnia!“ odvetil gróf.

Usmial sa tak smutne a tak otcovsky, že devino srdce sa naplnilo vďačnosťou, a po prstoch pristúpil ku dverám knižnice.

Prv však, ako ich za sebou zavrel, obrátil sa a riekol:

„Nepovedzte ani slova, ani sa nepohnite, nech sa zdá, že spíte, inak by ste mohli byť usmrtená prv, ako by som vám mohol prísť na pomoc!“

Po tom hroznom príkaze gróf zmizol za dverami, ktoré sa za ním ticho zatvorily.