ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo so šesť hodín popoludní; opálový jas, do ktorého krásne jesenné slnce lialo zlaté lúče, slietal s neba na belasé more.

Denná horúčosť sa postupne miernila a zavial jemný vetrík, ktorý sa zdá oddychovaním prírody, zobudivšej sa po pálčivosti, rozkošný dych, ktorý chladí brehy Stredozemného mora a s brehu na breh nesie vôňu stromov, miešajúc sa s ostrým zápachom mora.

Po tom nesmiernom jazere, ktoré sa rozlieva od Gibraltára po Dardanely a od Benátok po Tunis, šinula sa v prvých hmlách večera ľahká jachta ladných, elegantných foriem. Jej pohyby pripomínaly pohyby labute, ktorá po vetre rozpína perute a šinie sa po vode. Plávala rýchlo a pôvabne, zanechávajúc za sebou fosforeskujúcu brázdu.

Slnce, ktorého posledné lúče sme pozdravili, pomaly zmizlo na západnom obzore. Ale jeho indiskrétne plamene, ktoré sa zjavovaly na hrebeni každej vlnky, zdaly sa prezrádzať — ako by chcely potvrdiť skvelé sny mytológie — že boh ohňa skryl sa do náručia Amfitrity, ktorá sa márne namáha zahaliť milenca do záhybov svojho azúrového plášťa.

Jachta plávala rýchlo, hoci vietor ledva vládal zvlniť dievčenské kadere.

Napredku stál mužský vysokej postavy a bronzovej pleti a rozšírenými zrenicami hľadel na blížiacu sa zem, na tmavú hmotu kužeľovitej formy, ktorá sa vynárala z vĺn sťa obrovský katalánsky klobúk.

„To je Monte Christo?“ spýtal sa vážnym hlasom, v ktorom zavibroval hlboký zármutok, cestovateľ, rozkazom ktorého zdala sa malá jachta v tom čase podriadená.

„Áno, Excelencia,“ odvetil kapitán, „približujeme sa.“

„Približujeme!“ šepol cestovateľ nesmierne trudnomyseľným tónom.

Potom dodal tichým hlasom:

„Áno, tamto je náš prístav.“

A znova sa vhĺbil do svojich myšlienok, ktoré sa prezrádzaly trudnejším úsmevom ako slzy.

O niekoľko minút zablýskal sa zrazu na pevnine plameň a výstrel z pušky doletel až k jachte.

„Excelencia,“ riekol kapitán, „to je znamenie z ostrova; chcete naň odpovedať?“

„Aké znamenie?“ spýtal sa cestovateľ.

Kapitán vystrel ruku k ostrovu; nad jeho úbočím dvíhal sa osamelý belavý obláčik dymu, ktorý sa šíril a rozplýval.

„Ach, áno,“ povedal mužský, ako by sa bol prebudil zo sna, „ukážte.“

Kapitán mu podal nabitú karabínu; cestovateľ ju vzal, zvoľna ju naddvihol a vystrelil do povetria.

O desať minút boly plachty svinuté a kotva spustená na päťsto krokov od malého prístavu.

Čln bol už spustený i so štyrmi námorníkmi a kormidelníkom; cestovateľ sostúpil a miesto toho, aby si sadol na zadnú časť člna, kde bol prestretý belasý koberec, ostal stáť sa založenými rukami.

Námorníci čakali so zdvihnutými veslami, ako keď si vtáci osúšajú krídla.

„Poďme!“ riekol cestovateľ.

Osem vesiel naraz sa ponorilo do mora tak, že zpod nich nevystriekla ani jediná kvapka, a čln, poslušný nárazu, rýchlo sa šinul vpred.

O chvíľu boli v malom zálive, ktorý tu bol utvorený prirodzeným morským zárezom; čln sa dotkol jemného piesočnatého dna.

„Excelencia,“ riekol kormidelník, „vystúpte na plecia našich dvoch námorníkov, vynesú vás na breh.“

Mladý človek na to vyzvanie odpovedal posunkom, vyjadrujúcim úplnú ľahostajnosť, vyhupol z člna a spustil sa do vody, ktorá mu siahala po pás.

„Ach, Excelencia,“ hundral kormidelník, „to nemáte robiť, za to nás pán vyhreší.“

Mladý človek išiel ďalej ku brehu, poberajúc sa za dvoma námorníkmi, ktorí hľadali najlepšie dno.

Asi po tridsiatich krokoch stáli na pevnine; mladý človek striasol so seba vodu a obzeral sa dookola, ktorou cestou ho povedú, lebo bola číra noc.

Vo chvíli, keď obracal hlavu, pocítil na pleci čiusi ruku a ozval sa hlas, pri ktorom sa mladý človek striasol.

„Dobrý večer, Maximilián,“ vravel ten hlas, „ste presný, ďakujem.“

„To ste vy, gróf?“ zvolal mladý človek s pocitom, ktorý bol podobný radosti, a obidvoma rukami tisol Monte Christovu ruku.

„Áno, ako vidíte, práve taký presný ako vy. Ale ste celkom mokrý, drahý priateľ; musíte premeniť výzor, ako by Kalypso povedala Telemachovi. Poďte, tu v blízkosti je pre vás pripravené bydlisko, v ktorom zabudnete na ustatosť a zimu.“

Monte Christo si všimol, že Morrel sa obzerá; čakal.

Mladý človek zbadal naozaj s počudovaním, že tí, ktorí ho sem doviezli, nepovedali ani slova a odišli, hoci im nezaplatil. Vzďaľujúce sa špliechanie vesiel oznamovalo, že sa čln vracia k jachte.

„Ach, hľadáte svojich námorníkov,“ poznamenal gróf.

„Veď som im nič nedal, a oni odišli.“ „Nestarajte sa o to, Maximilián,“ povedal Monte Christo so smiechom, „mám s námorníkmi smluvu, podľa ktorej prístup na môj ostrov je slobodný od poplatkov za dopravu osôb a tovaru. Som abonovaný, ako sa hovorí v civilizovaných krajinách.“

Morrel pozrel na grófa s údivom.

„Gróf,“ povedal mu, „nie ste už taký, ako ste bývali v Paríži.“

„Ako to?“

„Áno, tu sa smejete.“

Monte Christovo čelo sa zrazu zamračilo.

„Dobre ste urobili, že ste ma na to upozornili, Maximilián,“ riekol; „stretnutie s vami bolo pre mňa šťastím, a zabudol som, že každé šťastie je nestále.“

„Ó, nie, nie, gróf!“ zvolal Morrel, schytiac znova obidve priateľove ruky. „Ba práve, smejte sa, buďte šťastný a dokážte mi svojou bezstarostnosťou, že život je zlý len pre tých, ktorí trpia. Ó, vy ste milosrdný, dobrý, veľký, priateľ môj, a pretvarujete sa na veselého, aby ste mi dodali smelosti.“

„Mýlite sa, Morrel,“ odvetil Monte Christo, „som naozaj šťastný.“

„Zabúdate teda i na mňa… Tým lepšie!“

„Ako to?“

„Áno, priateľ môj; ako hovoril gladiátor, vstupujúci na arénu, cisárovi, to vravím vám i ja: ,Pozdravuje ťa ten, ktorý má umrieť,‘ a vy to viete.“

„Ešte ste nenašli útechu?“ spýtal sa Monte Christo s divným pohľadom.

„Ó,“ odvetil Morrel, majúc v očiach plno trpkosti, „či ste naozaj verili, že je to možné?“

„Počujte, Maximilián,“ riekol gróf, „chápete dobre moje slová? Nepokladáte ma za obyčajného človeka, za prázdnu nádobu, vydávajúcu nesmyselné, nejasné zvuky. Keď sa vás spytujem, či ste nenašli útechu, shováram sa s vami ako človek, pre ktorého ľudské srdce už nemá tajomstva. Nuž, Morrel, pozrime spoločne na dno vášho srdca a preskúmajme ho. Je to neprestajne tá búrlivá netrpezlivosť žiaľu, ktorá ženie telo s miesta na miesto, ako leva, bodnutého moskytom? Je to vždy ten pálčivý smäd, ktorý hasne len v hrobe? Je to tá ideálnosť ľútosti, ktorá vrhá živého do objatia smrti, nuda, ktorá udúša lúč nádeje, ktorý by chcel svietiť? Je to strata pamäti, ktorá vyludzuje opadnuté slzy? Ó, môj drahý priateľ, ak je to to, ak už nemôžete plakať, ak pokladáte svoje otupené srdce za mŕtve, ak už nenachodíte inde silu, len v Bohu, ak všetky vaše pohľady patria už len nebu, potom, priateľ, nechajme všetky slová, ktoré sú priobmedzené pre smysel, ktorý im dáva naša duša. Maximilián, už ste našli útechu, neponosujte sa.“

„Gróf,“ riekol Morrel miernym a pevným hlasom, „gróf, vypočujte ma, ako počúvame toho, kto hovorí, ukazujúc prstom na zem a očami na nebo; prišiel som k vám, aby som umrel v priateľskom náručí. Mám síce blízke bytosti, ktoré milujem: milujem sestru Júliu, milujem jej muža Emanuela. Ale pre svoje posledné chvíľky potrebujem silné náručie a mocný úsmev; sestra by sa pustila do plaču a zamdlela by; videl by som ju trpieť, a už som dosť trpel; Emanuel by mi vytrhol zbraň z ruky a vzbúril by celý dom. Vy, gróf, ktorého slovo mám, vy, ktorý ste viacej ako človek, vy, ktorého by som pomenoval bohom, keby ste neboli smrteľný, vy ma nežne a sladko odprevadíte ku bránam smrti — pravda?“

„Priateľ môj,“ povedal gróf, „mám ešte jednu pochybnosť: boli by ste azda taký slabý, že by ste chceli s pýchou vystavovať svoju bolesť na obdiv?“

„Nie, hľaďte, som prostý a tepna mi nebije ani silnejšie, ani pomalšie ako obyčajne,“ odpovedal Morrel, podávajúc grófovi ruku. „Nie, cítim, že som na konci cesty; nepôjdem ďalej. Povedali ste mi, aby som čakal a úfal sa; viete, čo ste urobili, nešťastný mudrc? Čakal som mesiac, čo je toľko, že som mesiac trpel! Úfal som sa! Človek je biedne a úbohé stvorenie. Myslel som si… čo? Neviem… niečo neznáme, nemožné, nesmyselné! Div… Aký? To môže povedať len sám Boh, ktorý zamiešal do nášho rozumu tú šialenosť, čo sa volá nádejou. Áno, čakal som, áno, úfal som sa, gróf, a za tú štvrťhodinu, čo sa rozprávame, rozryli ste ma nechtiac sto ráz, rozorvali ste mi srdce, lebo každé z vašich slov mi dokázalo, že pre mňa niet nádeje. Ó, gróf, ako sladko, rajsky si odpočiniem v smrti!“

Morrel povedal posledné slová s takým výbuchom energie, že gróf sa zachvel.

„Priateľ môj,“ pokračoval Morrel, vidiac, že gróf mlčí, „označili ste mi piaty október ako koniec lehoty, ktorú ste odo mňa žiadali… Priateľ môj, dnes je piaty október…“

Morrel vyňal hodinky.

„Je deväť hodín, ostávajú mi ešte tri hodiny života.“

„Dobre,“ odvetil Monte Christo, „poďme.“

Morrel išiel mechanicky za grófom a obidvaja sa ocitli v jaskyni, ktorú si Maximilián dosiaľ nevšimol.

Pocítil pod nohou koberec; otvorily sa dvere, objala ho vôňa a jasné svetlo mu oslnilo zrak.

Morrel zastal váhajúc; nedôveroval vyčerpávajúcim rozkošiam, ktoré ho obklopovaly.

Monte Christo ho jemne pritiahol.

„Nemyslite si,“ riekol, „že je slušné, aby sme ostatné tri hodiny, ako starí Rimani, ktorí, odsúdení Nerónom, svojím panovníkom a dedičom, zasadli si ku stolu, ovenčenému kvetmi, a vdychovali smrť hneď s vôňou heliotropov a ruží?“

Morrel sa usmial.

„Ako si žiadate,“ riekol; „smrť ostala vždy smrťou, totiž zabúdaním, totiž odpočinkom, totiž stratou života, a tým i bolesti.“

Sadol si, Monte Christo si sadol oproti nemu.

Boli v tej báječnej jedálni, ktorú sme už opísali, kde mramorové sochy niesly na hlavách koše, stále plné kvetín a ovocia.

Morrelov zrak sa skĺzol po všetkom, ale zdalo sa, že nič nevníma.

„Porozprávajme sa ako chlapi,“ riekol, hľadiac uprene na grófa.

„Hovorte,“ povedal Monte Christo.

„Gróf,“ riekol Morrel, „vy ste súhrnom všetkých ľudských vedomostí a vzbudzujete vo mne dojem, že ste sostúpili z pokročilejšieho a vzdelanejšieho sveta, ako je náš.“

„Je v tom kus pravdy, Morrel,“ povedal gróf s takým trudnomyseľným úsmevom, ktorý ho robil takým krásnym; „sostúpil som z planéty, ktorú menujeme bolesťou.“

„Verím všetkému, čo mi vravíte, gróf, nevynasnažujúc sa zachytiť pravý smysel tých vecí: dôkazom toho je, že som žil, keď ste mi povedali, aby som žil, že som temer dúfal, keď ste mi povedali, aby som dúfal. Opovážim sa vás spýtať, gróf, ako by ste už boli raz umreli: bolí to veľmi, gróf?“

Monte Christo hľadel na Morrela s výrazom nesmiernej nežnosti.

„Áno,“ odvetil, „iste, bolí to veľmi, keď surovo zničíte ten smrteľný obal, ktorý sa húževnate drží života. Keď si prepiľujete mäso nepostihnuteľnými zúbkami dýky, keď si prestrelíte mozog, ktorý bolestne cíti i najmenší náraz, bezcitnou guľkou, schopnou vždy poblúdiť s cesty, tak, rozumie sa, budete trpieť a mrzko opustíte život, ktorý v zúfalom zápase bude sa vám zdať lepší ako draho vykúpený mier.“

„Áno, rozumiem,“ povedal Morrel, „smrť, práve tak ako život, má svoje tajomstvo bôľu a rozkoše: všetko závisí od toho — poznať ich.“

„Tak je to, Maximilián, vyslovili ste práve to veľké slovo. Smrť je podľa toho, ako sme sa vedeli s ňou spriateliť, alebo priateľkou, ktorá nás sladko ukolíše ako pestúnka, alebo nepriateľkou, ktorá nám násilne vyrve dušu z tela. Raz, keď náš svet bude ešte o tisíc rokov starší, keď sa človek stane pánom všetkých ničiacich síl prírody a podmaní si ich pre všeobecné dobro ľudstva, keď pozná, ako ste práve povedali, tajomstvo smrti, stane sa smrť takou sladkou a ľúbeznou ako sen v milenkinom náručí.“

„A keby ste chceli umrieť, gróf, vedeli by ste tak umrieť?“

„Áno.“

Morrel mu podal ruku.

„Teraz už rozumiem,“ riekol, „prečo ste mi určili schôdzku tu, na tomto osamelom ostrove uprostred mora, v tomto podzemnom paláci, v hrobke, ktorá by vzbudila závisť faraónov: preto, lebo ma milujete, pravda, gróf? — preto, lebo ma milujete tak, že mi chcete žičiť smrť, o akej ste práve hovorili, smrť bez zápasu, smrť, ktorá by mi dovolila usnúť s Valentíniným menom na perách a s vašou rukou v mojej.“

„Áno, uhádli ste, Morrel,“ riekol gróf prosto, „to chcem.“

„Vďaka; myšlienka, že už zajtra nebudem trpieť, je slastná pre moje úbohé srdce.“

„Nie je vám za ničím ľúto?“ spýtal sa Monte Christo.

„Nie,“ odvetil Morrel.

„Ani mňa?“ spýtal sa gróf s hlbokým dojatím.

Morrel sa zarazil; jeho také čisté oko sa zrazu pomútilo, potom zažiarilo neobyčajným leskom; vyhŕkla z neho veľká slza a kanula, zanechávajúc na mládencovom líci striebornú stopu.

„Ako?“ zvolal gróf. „Ľúto vám je za svetom, a umierate?“

„Ó, zaklínam vás,“ povedal Morrel oslabeným hlasom, „ani slova viac, gróf, nepredlžujte moje utrpenie.“

Gróf si myslel, že Morrel ochabuje.

Tá chvíľková myšlienka vzbudila v ňom zasa hroznú pochybnosť, ktorú už premohol na Ifskom zámku.

,Tomuto mužskému chcem vrátiť šťastie,‘ vravel si v duchu, ,dobré má byť hodené na váhu proti zlému, ktorým som obťažil druhú misku. A ak sa teraz mýlim, ak ten človek nie je dosť nešťastný, aby si zaslúžil šťastie…? Ach, čo by sa stalo so mnou, ktorý na zlo neviem zabudnúť inak, len ak si pripomeniem dobro?‘

„Počujte, Morrel,“ riekol nahlas, „vidím, že vaša bolesť je ohromná, ale veď veríte v Boha a nechcete dať napospas spásu svojej duše!“

Morrel sa žalostne usmial.

„Gróf,“ odvetil, „viete, že nebásnim, ale prisahám vám, že moja duša už nepatrí mne.“

„Počujte, Morrel,“ riekol Monte Christo, „ako viete, nemám rodinu. Navykol som hľadieť na vás ako na svojho syna; nuž, obetoval by som život, tým skôr svoj celý majetok, aby som zachránil svojho syna.“

„Čo tým chcete povedať?“

„Chcem povedať, Morrel, že si chcete vziať život, lebo nepoznáte všetky rozkoše, ktoré dáva životu veľký majetok. Morrel, mám asi stomiliónov, dám vám ich; s takým majetkom môžete dosiahnuť všetko, čo si umienite. Ste ctibažný? Všetky dráhy sú vám otvorené. Pohnite svetom, premeňte jeho povrch, vrhnite sa na šialené podujatie, staňte sa, ak treba, hoci zločincom, ale žite.“

„Gróf, mám vaše slovo,“ odvetil chladne Morrel, a pozrúc na hodinky, dodal: „Je pol dvanástej.“

„Morrel! Myslíte na to naozaj, tu v mojom dome, pred mojimi očami?“

„Nechajte ma teda odísť,“ odvetil Maximilián zamračiac sa, „lebo si budem myslieť, že ma milujete nie pre mňa, ale pre seba.“

A vstal.

„Dobre,“ riekol Monte Christo, ktorého tvár sa pri týchto slovách vyjasnila; „chcete to, Morrel, a ste nepremožiteľný. Vaše nešťastie je hlboké, a ako ste povedali, môže vás vyliečiť len div; sadnite si, Morrel, a čakajte.“

Morrel počúvol; Monte Christo vstal a pristúpil k opatrne zavretej skrini, ktorej kľúč nosil pri sebe, zavesený na zlatej retiazke; vyňal z nej krásne modelovanú a cizelovanú striebornú skrinku, na rohoch ktorej boly štyri nazad ohnuté postavy, podobné kariatídam zúfalého výrazu, ženským postavám, po nebi túžiacim anjelom.

Postavil skrinku na stôl.

Otvoril ju, vyňal z nej malú nádržku, vrchnáčik ktorej sa otváral pritisnutím tajného pera.

Nádržka obsahovala ťahavú, polopevnú a polotekutú substanciu neurčitej farby pre odlesk lešteného zlata, zafírov, rubínov a smaragdov, ktorými bola nádržka vyzdobená.

Bolo to ako premenlivý lesk azúru, nachu a zlata.

Gróf vzal pozlátenou lyžičkou malú dávku tej substancie a podal ju Morrelovi, uprúc na neho dlhý pohľad.

Teraz vysvitlo, že tá substancia je zelenkavá.

„Tu je, o čo ste ma žiadali,“ riekol. „Tu je, čo som vám sľúbil.“

„Kým som ešte živý,“ riekol mladý človek, berúc lyžičku z Monte Christovej ruky, „ďakujem vám z hlbín srdca.“

Gróf vzal druhú lyžičku a druhý raz nabral zo liatej nádržky.

„Čo to robíte, priateľ?“ spýtal sa Morrel, zadržiac ho.

„Myslím, Boh mi odpusť,“ povedal gróf s úsmevom, „že som práve sýty života ako vy, Morrel, a keďže sa núka príležitosť…“

„Počkajte,“ zvolal mladý človek, „ó, vy, ktorý milujete a ste milovaný, vy, ktorý máte vieru, nádej, ó, nerobte to, čo chcem urobiť ja, spáchali by ste zločin. S Bohom, môj veľkodušný, šľachetný priateľ, poviem Valentíne všetko, čo ste za mňa urobili.“

A pomaly, bez otáľania, tisnúc ľavou rukou grófovu ruku, Morrel prehltol, či skôr s rozkošou užil tajomnú substanciu, ktorú mu podal Monte Christo.

Potom obidvaja zamĺkli. Mlčanlivý a pozorný Ali doniesol kávu, tabak i nargilé a zmizol.

Lampy v rukách mramorových sôch pomaly bledly a vôňa, vejúca z kadidiel, zdala sa Morrelovi menej prenikavá.

Monte Christo, sediaci oproti Morrelovi, hľadel na neho z tône a mladý človek videl len grófove žiarivé oči.

Maximiliána zachvátila nesmierna bolesť; cítil, že mu nargilé vypadlo z ruky; formy predmetov sa pomaly tratily, mizly aj ich farby; jeho pomäteným očiam sa zdalo, ako by sa v stene otváraly dvere a portiéry.

„Priateľ môj,“ riekol, „cítim, že umieram; vďaka.“

Naposledy sa vzchopil, aby podal grófovi roku, ale ruka mu bezvládne klesla pozdĺž tela.

Tu sa mu zdalo, že Monte Christo sa usmieva, už nie tým divným, dusiacim úsmevom, ktorý niekoľko ráz dal nazrieť do tajomstva tej hlbokej duše, ale láskavým súcitom, s akým otcovia hľadia na nerozumné reči malých detí.

Zároveň gróf vzrástol v jeho očiach; jeho temer zdvojnásobená postava odrážala sa na červených čalúnoch, a on sám, vystretý a hrdý, s čiernymi, nazad odhodenými vlasmi zdal sa jedným z anjelov, ktorí hrozia zlým v deň posledného súdu.

Ochabnutý, vysilený vnoril sa Morrel do kresla; mäkká zmalátnenosť vlúdila sa mu do žíl. Jeho mozog sa naplnil premenlivými myšlienkami, ako nové vzorky napĺňajú kaleidoskop.

Vyčerpaný, bez dychu ležal Morrel v kresle a necítil už v sebe nič zo života okrem tohto sna: zdalo sa mu, že rýchlo prechádza do nejasného blúznenia, ktoré predchádza druhé neznámo, ktoré menujeme smrťou.

Ešte raz sa pokúšal vystrieť ruku ku grófovi, ale teraz sa už ruka ani nepohla; chcel povedať posledné ,s Bohom‘, ale jazyk sa mu v hrdle pohol len ťažko, ako kameň, ktorý zavaľuje hrob.

Umdlené oči zavrely sa samy, ale i pod mihalnice mu prenikol obraz, ktorý poznal i pri domnelej tme, čo sa ho zdala obklopovať.

Bol to gróf, ktorý otvoril dvere.

Zrazu ohromný jas, žiariaci v susednej svetlici, či skôr v báječnom paláci, zalial sieň, v ktorej Morrel podliehal sladkej agónii.

Tu zbadal na prahu tej siene, na pomedzí obidvoch svetlíc, ženu nevýslovnej krásy.

Bledá, so sladkým úsmevom na perách podobala sa anjelovi zmilovania, zažehnávajúceho anjela pomsty.

,To sa mi už otvára nebo?‘ myslel si umierajúci. ,Tento anjel je podobný tomu, ktorého som stratil.‘

Monte Christo ukázal mladej žene na diván, na ktorom spočíval Morrel.

Usmiata blížila sa k nemu so složenými rukami.

„Valentína, Valentína!“ volal Morrel z hlbín duše.

Ústa však nevyslovily ani zvuk. A ako by sa všetky jeho sily boly sústredily v toto vnútorné dojatie, vzdychol si a zavrel oči.

Valentína sa vrhla k nemu.

Morrelove pery sa ešte pohly.

„Volá vás,“ riekol gróf; „volá vás zo sna ten, ktorému ste sverily svoj osud a od ktorého vás chcela odlúčiť smrť: na šťastie však bol som tu ja a premohol som smrť! Valentína, v budúcnosti sa už na zemi nesmiete od seba odlúčiť, lebo by sa vrhol do hrobu, aby vás našiel. Bezo mňa boli by ste obidvaja umreli; vraciam vás sebe vzájomne: kiežby mi Boh pričítal k dobrému tie dva životy, ktoré som zachránil!“

Valentína chytila Monte Christovi ruku a v záchvate neodolateľnej radosti pritisla ju k perám.

„Ó, ďakujte mi,“ riekol gróf, „ó, opakujte mi neprestajne, že som vás urobil šťastnou! Neviete, ako veľmi potrebujem tú istotu.“

„Ó, áno, áno, ďakujem vám z celej duše,“ zvolala Valentína, „a ak pochybujete o úprimnosti mojej vďaky, opýtajte sa Haydée, opýtajte sa mojej drahej sestry Haydée, ktorá od odchodu z Francúzska krátila mi rozprávaním o vás očakávanie tohto šťastného dňa, ktorý mi dnes svitol.“

„Milujete teda Haydée?“ spýtal sa dojatý Monte Christo a darmo sa usiloval utlmiť to dojatie.

„Ó, z celej duše!“

„Počúvajte, Valentína,“ riekol gróf, „musím vás poprosiť o istú službu.“

„Mňa, Bože môj? Či by bolo možné také šťastie?“

„Áno, pomenovali ste Haydée svojou sestrou: nech je vašou sestrou naozaj, Valentína; vráťte jej všetko, čím, ako si myslíte, ste zaviazaná mne. Ochraňujte ju, Morrel, i vy, lebo (grófovi div že hlas nezaviazol v hrdle), lebo skoro bude na svete sama…“

„Na svete sama!“ opakovala hlas za grófom. „A prečo?“

Monte Christo sa obzrel.

Stála tam Haydée, bledá a skamenená, hľadiac na grófa s výrazom smrteľnej hrôzy.

„Preto, že budeš zajtra slobodná, dcéra moja“ odvetil gróf; „preto, lebo zaujmeš na svete zasa to miesto, ktoré ti patrí, preto, lebo nechcem, aby môj osud zatienil tvoj. Kráľovská dcéra, vraciam ti bohatstvo i otcovské meno!“

Haydée zbledla, rozpäla svoje priesvitné ruky ako panna, odporúčajúca sa Bohu, a hlasom, plným sĺz, riekla:

„Opúšťaš ma teda, pán môj?“

„Haydée, Haydée, si mladá, si krásna; zabudni i moje meno a buď šťastná.“

„Dobre,“ odvetila Haydée, „tvoje rozkazy budú vyplnené, pán môj, zabudnem i tvoje meno a budem šťastná.“

A ustúpila o krok, chtiac odísť.

„Ó, Bože môj,“ zvolala Valentína, držiac bezvládnu Morrelovu hlavu opretú o svoje rameno, „nevidíte, aká je bledá, nechápete, ako trpí?“

Haydée jej odpovedala s výrazom, rozrývajúcim srdce:

„Prečo by ma mal chápať, sestra? On je môj pán, ja jeho otrokyňa; má právo nič nevidieť.“

Gróf sa zachvel pri zvuku tohto hlasu, ktorý rozochvel i najskrytejšie struny jeho srdca; jeho oči sa stretly s očami devy a nemohly zniesť ich žiaru.

„Bože môj, Bože môj,“ riekol Monte Christo, „či by bola správna myšlienka, ktorú ste vo mne vzbudili? Haydée, boli by ste teda šťastná, keby ste ma nemuseli opustiť?“

„Som mladá,“ odvetila ticho, „milujem život, ktorý si mi robil vždy takým utešeným, nerada by som umrela.“

„To znamená, že keby som ťa opustil, Haydée…?“

„Umrela by som, pán môj, áno!“

„Ty ma teda miluješ?“

„Ó, Valentína, on sa spytuje, či ho milujem! Valentína, povedz mu, či miluješ Maximiliána!“

Gróf cítil, že sa mu prsia šíria a srdce dme; roztvoril náručie, Haydée sa doň vrhla s výkrikom:

„Ó, áno, milujem ťa!“ zvolala. „Milujem ťa, ako milujeme otca, brata, muža! Milujem ťa, ako milujeme život, ako milujeme Boha, lebo si pre mňa najkrajší, najlepší zo všetkých stvorených bytostí!“

„Nech sa teda stane, ako si žiadaš, môj milovaný anjel!“ riekol gróf. „Boh, ktorý ma soslal proti mojim nepriateľom a ktorý mi dal zvíťaziť, nechce, ako vidím, zakončiť moje víťazstvo týmto pokáním; chcel som sa potrestať, Boh mi chce odpustiť. Miluj ma teda, Haydée! Ktovie, azda mi dá tvoja láska zabudnúť, na čo mám zabudnúť.“

„Čo to hovoríš, pán môj?“ spýtala sa deva.

„Vravím, že tvoje jediné slovo, Haydée, ma väčšmi osvietilo ako dvadsať rokov mojej pozvoľnej múdrosti. Mám už len teba, Haydée; ty ma pútaš k životu, tebou môžem trpieť, tebou môžem byť šťastný.“

„Počuješ to, Valentína?“ zvolala Haydée. „Vraví, že mnou môže trpieť, mnou, ktorá by som za neho dala život!“

Gróf sa na chvíľu zamyslel.

„Uvidel som pravdu, Bože?“ riekol potom. „Dobre! Nech je odmenou alebo trestom — prijímam ten osud. Poď, Haydée, poď…“

A ovinúc rameno okolo devinho pása, stisol Valentíninu ruku a zmizol.

Minula asi hodina, cez ktorú Valentína bez dychu, bez hlasu bdela pri Morrelovi, neodvracajúc od neho oči. Konečne pocítila tlkot jeho srdca, ľahký dych mu otvoril pery a nepatrný záchvev, hlásajúci návrat života, prebehol celým telom mladého človeka.

Konečne otvoril oči, ktoré boly zpočiatku strnulé a ako by bez výrazu; potom sa mu vrátil precízny, opravdivý pohľad; s pohľadom cit, s citom bolesť.

„Ó,“ zvolal zúfalo, „ešte žijem! Gróf ma oklamal!“

Vystrel ku stolu ruku a schytil nôž.

Priateľ,“ riekla Valentína s láskavým úsmevom, prebuď sa len a pozri na mňa!“

Morrel silne skríkol, a mysliac si, že blúzni, plný pochybností, ako by oslnený nebeským zjavením, padol na kolená…

Na druhý deň pri prvých lúčoch dňa prechádzali sa Morrel a Valentína, ruka v ruke, na pobreží. Valentína rozprávala Morrelovi, ako sa Monte Christo zjavil v jej spálni, ako jej všetko odhalil, ako jej jasne poukázal na zločin a ako ju napokon zázračne zachránil od smrti, nechávajúc všetkých veriť, že umrela.

Dvere jaskyne našli otvorené a vyšli; posledné nočné hviezdy skvely sa na rannej oblohe nebies.

Tu zbadal Morrel v tôni skalných balvanov človeka, ktorý čakal len na pokyn, aby sa smel priblížiť; upozornil na neho Valentínu.

„Ach, to je Jacopo,“ riekla Valentína, „kapitán jachty.“

A posunkom ho zavolala k sebe a Maximiliánovi.

„Chcete nám niečo povedať?“ spýtal sa ho Morrel.

„Mám vám odovzdať list od grófa.“

„Od grófa!“ zašeptali obidvaja mladí ľudia naraz.

„Áno, čítajte.“

Morrel otvoril list a čítal:

„Môj drahý Maximilián,

v prístave čaká na vás zakotvená plachtovka. Jacopo vás zavezie do Livorna, kde pán Noirtier čaká na svoju vnučku, ktorej chce dať požehnanie prv, ako vás odprevadí k oltáru. Všetko, čo je v tejto jaskyni, priatelia, môj dom na Champs-Élysées a môj malý zámok v Tré-porte sú svadobným darom Edmonda Dantesa synovi jeho patróna Morrela. Slečna de Villefort bude taká láskavá vziať si z toho polovicu, lebo ju prosím, aby rozdelila medzi parížsku chudobu celý majetok, ktorý zdedila po svojom zošalenom otcovi i po bratovi, ktorý umrel predošlého septembra spolu s jej macochou.

Povedzte anjelovi, ktorý bude strážcom vášho života, aby sa niekedy pomodlil za človeka, ktorý ako Satan pokladal sa na chvíľu za rovného s Bohom, ktorý však s pravou pokorou kresťana poznal, že jedine v rukách božích je svrchovaná moc a bezhraničná múdrosť. Azda tie modlitby zmiernia výčitky, ktoré odnáša vo svojom srdci.

A vy, Morrel, počujte celé tajomstvo môjho správania sa k vám; na tomto svete niet ani šťastia, ani nešťastia, môže byť len reč o porovnaní tohto a onoho stavu, to je všetko. Len kto zažil svrchované nešťastie, je schopný pocítiť svrchovanú blaženosť. Človek musí chcieť umrieť, aby poznal, aký sladký je život. Žite teda a buďte šťastní, milované deti môjho srdca, ale nezabudnite nikdy, že až do toho času, keď sa zapáči Bohu odkryť pred človekom budúcnosť, celá ľudská múdrosť bude obsažená v týchto dvoch slovách:

Čakať a dúfať!

Váš priateľ Edmond Dantes, gróf de Monte Christo.“

Valentína zbledla pri čítaní tohto listu, ktorý hovoril o otcovom šialenstve, o bratovej smrti, o šialenstve a smrti, o čom nevedela; z hrude sa jej vydral bolestný vzdych a tiché, ale o nič menej nie žeravé slzy kanuly jej z očú; jej šťastie bolo draho zaplatené.

Morrel sa nepokojne obzeral.

„Gróf naozaj zveličuje so svojou štedrosťou,“ riekol; „Valentína by sa uspokojila s mojím skromným majetkom. Kde je gróf, priateľ? Zaveďte ma k nemu.“

Jacopo vystrel ruku k obzoru.

„Ako, čo chcete povedať?“ spýtala sa Valentína. „Kde je gróf? Kde je Haydée?“

„Hľaďte,“ riekol Jacopo.

Oči obidvoch mladých oprely sa na belasú linaj, na ktorú ukazoval námorník, ktorá na obzore delila nebo od Stredozemného mora, a tu zbadali bielu plachtu, takú ako krídlo čajky.

„Odišiel!“ zvolal Morrel. „Odišiel! S Bohom, môj priateľ, môj otec!“

„Odišla!“ zašeptala Valentína. „S Bohom, moja priateľka, s Bohom, sestra moja!“

„Ktovie, či ich ešte niekedy uvidíme,“ riekol Morrel, utierajúc si slzu.

„Priateľ môj,“ riekla Valentína, „pamätajte si, že nám gróf práve povedal, že celá ľudská múdrosť je obsažená v týchto dvoch slovách: Čakať a dúfať!“

Koniec šiestej časti.