ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň za dňom letí, — letia týždne —
a rok za rokom súrne plynie; —
chvíľami koľko nádejí mi zkvitne!
a koľko ich zas v chvíli zhynie!

Na obzore, hľa, lúčoplanie!
ach! trpyt to nežný mladej zory; —
však ďaleko tá! - široširé stojá,
vysoké medzi nami hory.

Tak pomaly sa brieždi, svitá!
život tak rýchlo ženie, letí!
Ach, Bože, čiže jeho iskra zhasne
prv, než sa obzor rozosvieti?

Len jedon deň, ó milostivý,
ó všemohúci, veľký Bože
mi popraj, nech sa zkráhle, zmdlené oko
pokochať v rozsvitnutí môže.

Len jedon deň! — jak nezaslúžim,
aspoň len hodinôčku jednu,
popraj, nech poteším v tom nebies lesku
tú utrápenú dušu biednu.

Len hodinku — ach, Bože dobrý! —
jak ani toho nie som hoden,
tak lkám: len jedno popraj okamženie
slobody uvideť pochodeň,

slobody zmoreného rodu!
Len okamžik mi daj tej slasti! —
— bo za celý môj život som jej nemal —
prv, než povoláš do Tvej vlasti.

— — —

No teraz, Bože, keď si doprial
tie čarobájne volnosť-hody,
ó dovoľ, by som ešte roky, veky,
ssať môhol balsamy slobody!