ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak malunké, Slovensko si moje
na nesmiernych pólov zemeguli!
sťa to hniezdo, čo sa v tôni chvoje
prenesmiernych pralesov utúli;
malunké si, ale tvoje bôle
zemeguľu v rmut by zaokryly; — —
koľké ťarchy znáša úzke pole!
málo ramien koľko vydá sily!

Jak malunké, Slovensko si moje!
ledva postať svätej Božskej nohe,
predsa koľké v tebe trápov zdroje,
koľké vzdychy nesú sa k oblohe!
Malunké si: najsvätejšou dlaňou
Boh by zakryl tvoje drahé nivy —
predsa s ľutou otročenia saňou
boj bojuješ! — obrov stváraš divy!

Jak malunké, Slovensko si moje!
jako loďka na zbúrenom mori; —
zlosyn nadstavil ti zhuby stroje,
že ťa nimi zdusí, zničí, zmorí.
Malunké si! čo svet zná o tebe?
vo svet letia dusiteľa hlasy — —
zhubca hýri v nadvlády velebe — —
no syn Tatry predsa s ním zápasí.

Jak malunké, Slovensko si moje!
jako zrnko pieskové Sahary; — —
žízni duch, na čele palu znoje — —
ty pracuješ predsa v potu tvári;
Rúcho drapú; chodiť kážu bosý;
mlč! — bôľ strašný v sebe dusiť nutno;
nesmieš zjaviť strašlivé ponosy — —
mlčíš, hej, — no vzdoruješ urputno!

Ver’ malunké, Slovensko si moje!
no nezhynieš v trapov oceáne!
rozptýlia sa, sťa mrak, zhubcov roje
a z pod jarma voľný národ vstane —
lebo žuly vyvaliť nevládzu,
lebo ducha zabiť zlosť nemôže,
voľnosť-prúdu nemôž’ staviať hrádzu!
Tak pomáhaj nám, Ty večný Bože!