ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ta v pole, v pole — v tônnu skrýš,
kde ľudí niet, kde vládne tíš,
ta spiecha mladík, skromný žiak;
čo skrýva, obzerá sa tak?

Tam v poli kríček; — sadne v tôň;
— ó, chráň ho, kríčku, chráň a cloň! —
pod kabát k srdcu rukou siahne, —
no najprv ziera dookola:
či niekdo neblíži sa s poľa?
prečo sa bojí, načo strach?
či zlodej on? — či mladý vrah? —
a z pod kabáta čos’ vytiahne.

Čo? — Knihu; — z pŕs sa vydral ston.
— O, kryj ho kríčku chráň a cloň! —
a knihu razom pootvorí
a bážne zrak sa v ňu ponorí;
slniečko svieti škorván peje
a z diale pieseň devy zneje
a z oka juna žiari slasť —
pocitom blahým dme sa hruď —
— ó nezobuď ho, nezobuď! —
ká čarná objala ho vlasť?
Čo to za kniha? — jaký taj?
Slovenská kniha! — jeho raj!

Tu zrazu cestou kroky čuť!
— na pozore si, junák, buď! —
Už knihu drahú k srdcu skryl
— ó, škoda, škoda sladkých chvíľ! —
a rýchle vyňal knihu druhú;
— prečo to, môj milený druhu? —
prečo si skryl tú? — vyňal inú?
— Biedneho roda otrok-synu! —

I prišiel ku ňmu kamarát —
či bol mu rád? — či nebol rád? —

Izbietku doma — keď bol sám
premení v nežných citov chrám:
truhlicu kvetnú otvorí,
na jejžto samučičkom dne
schovaný skrýva poklad svoj:
— ó, ký to s dravým svetom boj! —
milenú knihu vytiahne,
v jej dumky už sa ponorí —
— však strežie oko, strežie sluch,
či neblíži sa zlostný duch —.
Prečo sa bojí? — prečo strach?
či zlodej on? — či mladý vrah?

V izbietke kradmo číta sám,
hej, číta knihu drahú, číta,
hej, kradmo chvíle slasti chytá;
blažených chýžka chvíľok chrám.

A predsa, predsa ho dostriehli!
udali udavači sbehlí!

Chudáčik! — jako naraz zblednul,
bojacno oči vôkol zvednul,
jakoby zlodej, ničomník!
Ó, strašný preňho okamžík!
na celom zatriasol sa tele
a chladný pot mu stal na čele; —
nie pre seba sa bál, pre seba!
— šak najde si on kúsok chleba! —
no pre matičky srdce zlaté,
pre otca čelo vráskovaté,
pre jejích tvrdé mozole!
on, milujúci, vzorný syn
on, usilovný čeladín
tak rád bol v škole — rád bol v škole!

Slovenské knihy čítal? — Tak?! —
to zjavný vlastizrady znak!

Vyriekol ortieľ direktor
a slávny professorský sbor:
„Slovenské knihy čítal on:
zo školy von! zo školy von!
bo slovenskú on ľúbil reč:
zo školy preč! zo školy preč!“
Potvrdil ortieľ minister:
Vytvoril z všetkých školských dvier!

V chalúpke otca nárek, plač.
Načo si knihy čítal, nač?!
Matičky kvíľba srdcolomná:
„Bezbožná, ľudská zlosť ohromná!
Povedzte, ľudia, vlci ste vy?
na nevinnosť liať toľké hnevy!
či vlci ste vy draví, ľutí,
bez všetkých svedomia pohnutí?
šakálov húf ste pažravý,
čo srdcia blížnych krvaví?“

Mrákavy čierne nebo kalia,
mutné sa Váhom vlny valia,
smutný náš sotročený kraj —
Beda nám biednym! jaj — ó jaj!