ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach! krásny duhobarvý sen,
sťa lúčojasný, mladý deň
pred oči sa mi postavil:
tkanina čarobájnych víl —
tkanina jemná, sťa pavúčia sieť — —
ó, neuleť mi, neuleť!
útvar to vzdušný, sťa fatamorgana,
ružovojemný jako lúče rána,
posvätných duše túžieb raj —
ó, neroztaj sa, neroztaj!
vznešených žitia dúmiek skríň’ —
ó, nerozplyň sa, nerozplyň!
ľak dych mi stavil, by tá báj
mi neulietla v diaľny kraj —
bojím sa na ňu smelo zreť —
len neuleť mi, neuleť!
Vidina krásna, čarokrásna,
sťa vychodiace slnce jasná,
musím si zrak môj zatieniť,
— osude, neuchyť ju, neuchyť! —
A čo ten sen, tá vidina?:
slovenská sní ho rodina
storočia už, storočia už,
deva i mladík, rodu muž — —
A čo ten sen, tá vidina?
udrela časozvonu hodina?
či slyšíš čarozvučný zvon?
prchá už tisícročia ston?
Ó, jako milo hlušenému sluchu!
ó, jako sladko zmorenému duchu!
ó, jaká techa vkradá sa mi v hruď!
— len zo sna nezobuď ma, nezobuď! —
Jaké sa javia budúcnosti raje!
ó, ubolené srdce jako taje,
jako mi mizne vekov hrozný bôľ,
čo v telo rodu jako had sa zahryzol — —
ó, jako voľne rana sa už hojí,
po tisícročnom, duchomornom boji —
ó, jaká slasť sa rozprestiera v duši,
bo čosi nevýslovné sladunkého tuší —
a tušenie to, slastná sladká tucha
v nebeské sféry dvíha ducha,
rastnú mu širovejné krýdla
na nichž sa v voľné dvíha bydlá
a uvoľneno hybko lieta
po šírych nivách Slávy sveta.
Ó, čarokrásny bájny sen,
sťa mladý, lúčojasný deň
sa pred oči mi postavil:
tkanina čarobájnych víl,
tak jemná, sťa pavúka sieť —
— len neuleť mi, neuleť! —
Kto ťa tak jemne, tak nežnunko stkal?
— len by ťa víchor neztrhal! —
— len by ťa búre nezmárnily!
Víly ťa tkaly? — Kto tie víly?
Tie víly?: — túžby tisícletia,
čo vo tmách rabstva rodu svietia,
sťa v tmách žalárov kahančeky —
oj! túžili sme veky, dlhé veky!
Tie víly?: — dumky roduverných duší,
íchž žiadna násiľ nerozkruší,
bo dumky, ktoré Boží zápal shúta
nesviažu žiadne, neudusia putá. —
Tie víly?: — junov, mužov snahy
a rodolásky poklad drahý,
plam žertvovania na oltári,
sťa tymian vzneslý k Božej tvári —
Tie víly?: — pravda Božská, zákon sveta,
čo — zbitý chvíľou — nikdy neodkvetá,
prírody zákon, zlosť ho v chvíľke sborí,
no k večnej platnosti sa preds’ preborí —
tie rodu túžby, dumky, snahy, plamy
i anjel rodolásky s pravdy peruťami
tí tkali čarokrásny sen,
vyčkali lučojasný, bielý deň,
čo sa mi teraz predstavil,
tkanina čarobájnych víl,
čo s vytržením cítim, zierám
a slzy techy z oka stieram,
bojím sa smelo v čarobáj tu zrieť —
— ó, neuleť mi, neuleť! —
uprostried svätej, pohádkovej tíše
ledva že hruď mi, ledva dýše. — —
Či je to možné, žeby naše snahy
rozkvitly sa v tak čarný kvet?
či je to v skutočnosti svet?
prestúpili sme voľnosti už prahy?
Či je to možné, žeby naše sny
— ktoré nám tkaly dobré víly —
už-už sa všetké vyplnily
a nastal deň slobody prelestný?
Ó, stoj, ó trvaj vidina!
Či dlhým rabstvom taký zbitý duch,
že bojí sa, že slabý ruch
by zahnať mohol krásny sen,
slobody rodu jasný deň?
Ó, biedna slavská rodina!
Neboj, neboj! — tá vidina
na slavskom našom obzore
tá večne bude trvať v tvojom pozore,
bo čarokrásny sen:
to slobody je slávny deň,
to túžená je zlatá sloboda
zbitého, zvolneného národa!