Z pút k slobode

Krásne, veľké ideále
zkrsly mi, sťa žitia ciele — —
každý deň mi nádejami
lučezárne svitnul, skvele.

Každý deň mi orlie oko
zažiarilo techy leskom,
každý deň mi smelé dumy
preletely čelom bleskom.

Každý deň mi srdce mladé
zabúšilo sladkým citom —
sladké city ideále,
zrely v srdca kúte skrytom.

Hohohó! — môj milý brachu!
u ďaska ti krásne plány!
strom rozkvitlý ideálov
dotrhaný, došarpaný!

Hohohó! — môj milý brachu!
neznáš život, tiaže, víchry!
ztŕpneš, že ti krv ostydne,

zhorkneš, že sa ti svet zpríkri.

Hohohó! — môj milý brachu!
a ten preš s tým krutým tlakom
bez milosti pritisne ťa.
že onemieš nemým ľakom.

Hoj ten preš, keď ťa ten stisne
z podeň nohy, ruky trčia
i kus hlavy; — prsia, pľúca
horko-ťažko sípia, chrčia.

V strašlivom tom žitia preši
zhynú krásne ideále — —
zostanú len strapce — handry —
slabosť, horkosť, bôle, žiale!

Bože! čo to blúznim v tiesni!
Oj! odpusť mi moje hriechy!
Viera v pravdu nesmrteľná!! —
ona už mi nesie techy.

Už mi nesie, už ma dvíha:
hore srdce! — hor’ sa duchu!
nepoddaj sa beznádeji!
pokušeniam nedaj sluchu!

Tatran nikdy nepoddá sa!
Starý Boh náš večne žije!
zvíťaziť raz pravda musí,
bárs ju zloduch časov bije.

Lebo tak je napísané:
„Ja som cesta, pravda, život“
Viera v Krista — nádej v národ —
to náš zo tmy k slncu vývod!