ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hej, majú Musy čarokrásne kraje,
v ních lúčov, dúm a zvukov poklady;
znie duma bôľna, jak’ keď šumia háje,
milostná dumka zas jej bôľ sladí.
Ja vybral by si z krajov oných dumu,
čo spočívala tam už stoletia
a vyslal by ju v svet, že od jej šumu
sa svreté srdcia voľne rozletia
a v chóre zhučia: „Hor’ sa, deň nastáva!
Hor’ srdcia! hor’ duchovia! sláva, sláva!“

Hen z pohanského Rímu vystrela sa
po svete ruky veliteľskej tiaž,
hrozila brehom k Nílu od Atlasa
i začiahla za Alp pošmúrnu väž;
jej meč si shŕňal vynútené dary
ostrova Britov, skvostnej Indie;
v porobe stonal Pún i Kelt prastarý,
syn Hellasa i vojín Gallie,
i Brit i Svev i Germán bojachtivý
stepí sarmatských Slavian pokojlivý.

Juh, sever, západ, východ ťažko stonal; —
veď všetkým rodom milá sloboda!
Však pohan dielo nadvlády dokonal,
žiaľ viacej v srdciach rodov nehlodá.
Čo hájily si mužne, stále, sväte,
keď padla násiľ, voľnosť svitla im — —
vy, bratia, trpeť jako boľno, znáte,
no vedzte: násiľ obracia sa v dým
dľa večných Boha zákonov, prírody;
z žiaľu sa radosť, z rabstva voľnosť rodí.

Hľa! jak’ sa kresťan v katakombách kryje;
čuli ste jeho dlhý, bôľny vzdych?
on, ktorý svetlom nebeským už žije,
útulok hľadá vo tmách podzemných.
Hah! pozrite len besných šelm obetu
na piesku, viďte zbledlej tváre krv!
No kríž zvíťazil, z neho voľnosť svetu
sa zajásala, utlačená prv —
a z utrápení radosť, blaho vstáva,
pokoja palmu anjel svetu dáva.

Znáš svete rody, ktoré od století
úpely v cudzých nízkej porobe?
No rúška životdusných šup dol’ letí,
duch svojský v vlastnej vstáva podobe:
Slavian po súžbach s povznesenou hlavou
sa rozhliada po svete snívanom —
aj! skvie sa veľchrám Sväto-Vítsky slávou,
polmesiac bledne už nad Balkánom,
rodiny slavskej genius sa dvíha,
slov jeho čaká svetodejov kniha!

Ach! načo by som spieval utrpenia
národa, načo spustlé nádeje?
Veď dozvedeť sa o nich z hôr šumenia,
keď Slovenskom vše vietor zaveje
a počuť ich zo riek duniacich stona
i v piesní devy, v hlase fujary.
Či dosť nežialil pevec Mlíča, Hrona? —
Zkaď šípy na nás? — preč’ sa zlosť parí?:
že šíri krýdla duch Slovenska k letu,
nesúc mu blaho, slávu i osvetu.

Ja neviem, odkiaľ vo mne sila viery,
vzdor klamu časov, zlosti sveta vzdor,
že rodu môjho osud biedny, šerý
osvietia iste voľné lúče zôr.
Ja hlas počúval pevcov bôľuplný
i slúcham kvíľby, vidím roda boj
i ducha zhltnúť hroziacé mu vlny:
no viera moja prýšti, jako zdroj.
Že neviem odkiaľ? — Príroda neklame,
zri zakony jej, deje sveto-známe!

Zaskvú sa Velehrad i Nitra slávou,
polmesiac zbledne raz nad Balkánom!
Môj duch sa vzniesol do tých Musy krajov,
kde dumy veštia voľnosť Tatranom,
i zaľúbil som z krajov oných dumu,
čo spočívala tam už stoletia; —
čas preletel — tu vek, kde od jej šumu
sa svreté srdcia voľno rozletia
a v chóre zhučia: „Hor’ sa, deň nastáva!
hor’ srdcia, hor’ duchovia! Sláva, sláva!“