Z pút k slobode

Drobňunký, biedny brúčik krýdielkami
zlatými lieta, kam ho nesie pud,
slobodne, voľne kvetín lúčinami
zaletí v každý niv a kríčkov kút;
v slnci sa zlaté ligocú krýdielka,
rosa ho pojí, živí kvetín med —
svojím si žitím žije muška, včielka,
ich lietku otvorený celý svet — —
Rybička bystrá, rybička strieborná
hľa! jako šibe v čistom prúde vĺn;
moc Tvoja, sveta Pane, divotvorná
stvorila v živle tom jej potrieb spln;
objíma nežne hladina priezračná
rybičiek voľných striebroskvúci bok,

všetko im dala moc Tvoja zázračná,
by život sladil bystrých vlniek tok.
Hebunká trávka na vysokej skale,
trávičky steblo rastie v výšin mhle —
no v slncolúčov teší sa zápale,
alebo keď večerná zora tle;
dážď ovláži ju, vetrík poceľuje,
navštívi orla širokrážny let,
trávička biedna žitie svoje snuje
v tej pustej výši, hľadiac v šíry svet.
Ó Bože! a ten biedny národ Tatry
už tisícletie úpi v porobe,
darmo si ohník slobodienky vatrí,
nadarmo žiť chce v vlastnej ozdobe
duch jeho umný, žitia schopný, vzlietny;
len dusí mrví ho vždy nehoda! — —
Ó, Archanjelu! putá jeho pretni,
nech zaskvie sa aj jemu sloboda!
rod Tatier žiť nemôže žitím vlastným,
nemôže vzprúžiť vlastné sily v let,
len hľadieť musí zrakom preboľastným
jak’ jeho každú snahu tlačia zpät. —
Ó Bože! keď tá rybka, brúčik biedny
tá trávka vlastným žitím môžu žiť:
ó! už ten národ Tatier nie posledný
v pomoci Tvojej božskej náruč schyť
a zodvihni ho z neľudskej poroby,
— on dvíhať chce sa ducha silami, —
nech jeho voľnosť lásku Tvoju zdobí,
nech tvor je ľudský medzi tvorami! —
Dúfame v Tebe, Pane, zlomiť prieky
a nebudeme zmárnení na veky! —