Z pút k slobode
Autor: Ján Kovalik Ústiansky
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Nina Dvorská, Erika Majtánová
Čo zronený s’ tak, priateľu?
Prečo ten z hrude ston?
— I ťažko, ťažko vzdychnul zas
a odpovedal on:
„Sto putami si sputnaný,
že nemôžeš sa hnúť —
nuž jakože chceš prekonať
tú ťažkú, zemskú púť?
Tu púť, o ktorej sníval si,
že zavedie ťa v raj,
v raj zemský túžieb splnených
v slobody, práva kraj;
že zavedie ťa v čnosti vlasť
a v lásky, krásy ríš,
že sodvihne už na zemi
v nadzemských vidín výš;
že v sväté miesta zavedie,
kde pravdy stojí trón,
kde spevozvučných po nivách,
a púť tú plnú blata máš! —
po člienky brodíš v ňom
zafŕskaný, zohýzdený —
dážď šľahá — duní hrom;
púť plná trnia, bodľačia,
že krv ti tečie z rán,
handry nemáš ich obviazať,
spočinku nikde stán! —
tou púťou ďalej broď, len broď,
s tebou otroctva hnus —
a vlci vyjú pažraví
a cesty ešte kus! —
pri ceste stromy sšarpané
vznešených túžieb, snov —
požieraš na ne boľastne
a blatom brodíš znov; —
ó, jak, odporne rynčia v púšť
tie rabstva okovy! —
a ľudskej zlosti v týle päsť,
žalár ti hotový!
Sto putami si sputnaný! —
ó Bože, pomiluj!
v medveďov aspoň zaveď skrýš,
v tatranských žulísk sluj!“ —
Nastala tíš. — Ja: „Hlavu hor’!
urputne, smelo v pred!
Komu nezlomný svätý cieľ,
tomu dá pán Boh svet!“
