ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

Ubolené ruky, nohy
spiaté v ťažké, tvrdé putá; —
preňho brána ku voľnosti,
k šťastiu tvrdo uzamknutá.

Vôkol hradby nepreberné,
neprehliadne vôkol múry,
nad ním tiahnu čierne mračná
a rmutnosné šedé chmúry.

So dňa na deň, so dňa na deň
vláči sa tým žitím biednym,
smútok, túha —, túha, smútok,
rovná sa deň dňom posledným.

Nikomu nič neprevinil,
len že ľúbil voľnosť zlatú —
preto mu slasť udusili,
preto ju má v putá spiatu.

Darmo túži v čarné diale —
darmo voľnom po ovzduší,
jeho hruď len stoná, vzdychá,
srdce len sa kruší, kruší.

II.

Otrokom bol život celý — —
ani dýchnuť nesmel voľne — —
rany srdca špely, škrely,
roky tiekly trápne, bôlne.

Hviezdičky len trpyt na nebi;
dychtive ju čakal, zieral:
keby rozplála sa, keby! — —
a len stonal, slzy stieral.

No hviezda sa nerozplála — —
všade tma a dusno všade!
len zlosť ľudská svetom sála!
rode, hyň v duševnom hlade!