ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Závidím vám, orli, vaše voľné lety
širokým blankytom ponad Tatier svety.
ponad Tatier štíty, hrozivé prepasti, —
krúžite kolesá v nadoblačnej vlasti;
vidíte čarokraj s závratnej výšavy,
národa trýznenie, búry i mrákavy,
osuda krútňavy.
Duch môj orol, vidí na tatranskom brale
krásnu devu trúchliť v sto bôľov návale —
hlboko pod devou Tatier prales šumí,
sklonenou jej hlavou rmutné tonú dumy,
do dolín slovenských žiaľnym okom ziera — —
Povedz mi, devuško, ký bôľ srdce sviera,
povedz, Slávy dcéra!
Ó, nemusíš mi riecť, — čítam z tvojej tvári
na tatranskej skale, akoby v žalári
živoríš a krahneš, žhavou túžbou hynieš,
že zlatú slobodu či kedy dostihneš,
či sa z jarma zdvihneš?
bo duch-orol vidí v skalnej úžľabine
pod tvojmi nohami pažerák jaskyne
a v jaskyni čiernej ležiaceho draka,
čo ťa besne strežie; ty čakáš junáka,
čo ťa z hrúz vyvedie, z okov vyslobodí,
nech tvoja nožička o slobode chodí — —
no jun neprichodí!
Drak okáľmi zgáňa, žravé zuby cerí,
pohltať obete, rodu synov dcéry — —
Hrúzyplné plynú, dlhé tonú roky
a po tvojich lícach tečú slzotoky
a nikde nepočuť radostného hlasu,
len smutné šumenie duchobíjca času,
až sa bralá trasú; —
duchomorné plynú, dlhé, trápne roky
a nikde nepočuť v morivom čakaní
na tatránskych skalách, na tatránskej stráni
techonosné kroky. —

Či ešte trvajú strašné časy drakov?
Stopuj besných dravcov zkrvavených šľakov:
privedú ťa k temným jaskyniam zloducha,
kde katujú srdcia, zabíjajú ducha,
privedú ťa v biedne, mizerné chalupy,
kde národ pod tlakom násilenstva úpi —
v jeho hniezdach supi!

Hah! čo sa to deje nad velebnou Tatrou?!
Nebo vzplálo šírou, lučezárnou vatrou,
nebom jas sa rozlial, sťa keď slnce vzchodí:
to je žiar voľnosti, to je lúč slobody!
nový vek sa rodí!
A na Tatry brale, hľa! junák sa zjaví,
skvie sa v zlatej žiare, plný lúčoslávy,
strieborné mu rúcho čarne sa ligoce,
sťa keď sa tisíc hviezd vo vlnkách mihoce —
z rúcha strieborného jasot vôkol sála,
až sa zajagaly všetké skaly, bralá,
Tatra jasom vzplála —
a pred tým ligotom prchá tma prepastí
do dier hrozných drakov, do zloducha vlasti,
hlbšie lezú v diery, skrývajú sa draci; — —
plesajte, jásajte slovenskí rodáci!
plesaj, krásna devo, jásaj, Slávy dcéra!
hľa! strieborný junák ruku ti vystiera,
ruku bohatiera,
bez zbrane, bez bojov on ťa vyslobodí,
bo on chodníkami zázračnými chodí,
svojej krásy leskom, mocným kúzlom Sláva
on budúce veky, vekov dary dáva — —
pred jeho ligotom prchá tma v jaskyne
putá padnú, jasný život sa rozvine
slovenskej rodine!