ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo s’ previnil, ó ľud môj tichý,
že teba, jako barančoka
— čo rád by ešte na salaši
v sladunkej pokochal sa paši —
na jatku zloba rve divoká,
zahlušiac nevinnosti vzdychy —
a hrdlo sťahuje ti vzteklo,
by slavské slovo nevyrieklo?!

Čo s’ previnil, ó ľud môj sladký,
že teba, jako poľné kvieťa,
bezcitný kosec zráňa, ztína?
bo to je úmysel zlosyna,
by ducha tvojho každé dieťa
mrtvé do zeme kleslo matky,
by duch tvoj nevydával vône,
jak’ zťatý kvet zhnil v hrobu lône.

Čo s’ previnil, ó ľud môj zbožný,
že na teba, sťa na zločinca
zlostníci hoňbu držia, zúria?
ó, pravdy nebesá sa zbúria,
pohne sa kľudná hruď našinca,
cieľ vidiac morenia bezbožný!
V zlovestnom zkrsnul zámer sneme:
rod zničiť náš z površia zeme!

Nič neprevinils’! — len že žiješ
pod šírym, modrým, Božím nebom;
nezhrešils’! — len, že Boh ťa stvoril
by k ľudstva cieľom si sa boril,
sýtiac sa slavským ducha chlebom,
kým veniec snáh tvých nedoviješ;
tvoj hriech: že žiješ im na prieky
a žiť chceš, žiť budeš na veky. —