ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad Dunajom Devín hrad v blankyt čnie oblačný,
chýr preletel Slovenskom z neho prezázračný,
chýr preletel, Tatranom až sa duša striasla,
Bože! či mu uveriť? Tatier duša žasla —
chýr doletel úžasný na tatranské kraje,
až národa zmorené srdce slasťou taje:
v Devín-hrade zjavil sa Genius slobody!
O, plesajte zmorené, šťastné Tatier rody!
A Genius slobody na Slovensko ziera!
vzbudila sa v národe v spln voľnosti viera;
hneď sa budí presladké blahých dňov túšenie,
hneď povstáva šľachetných dôb príchodu snenie,
hneď sa oči zažiaria netúšeným palom,
vzplanú srdcia národa nádeje zápalom,
všetké zraky k nemu sa, k nemu len obratia:
„Pozrite naň, pozrite, zúbožení bratia!“
Všetké srdcia buchotom jediným len tlknú,
vrúcej lásky plamene ku nemu v nich zblknú
a plameň sa od srdca ku srdcu zažína,
vatra zaplá v každého hrudi Tatry syna;
jako večer na tmavom nebi hviezd plamene,
vzplály iskry nádeje v slovenskom plemene;
jako večer million nebom hviezd vypryskne
sŕdc million Tatranov láskou k nemu zblisne;
k nemu, k nemu! zahučí Tatrohôr lesami —
k nemu, k nemu! ozvena Tatrohôr dolami;
k nemu, k nemu! letí zvesť od stráne ku stráni,
k nemu, k nemu! bije hlas až k nebeskej báni.
Jako búra povichru dolinami cvála:
tak sa vlna zvesti tej z dola v dol preváľa,
tisícerá ozvena od skaly ku skale
zuní, duní jasotom v úchvatnom návale;
k nemu, k nemu! hučí hlas od Tatry ku Fatre,
k nemu, k nemu! duní hrom od Fatry ku Matre. —

Boh vysoký zbudoval nebotyčnú Tatru,
rozžial v srdciach detí jej rodoľubstva vatru;
vatra zblkla, vzplanula lučezárnym plamom,
v dravé oči posvietiť lže, bezprávia klamom.
Boh vysoký zahrmel Tatry skalinami,
hrom rachotí v braliskách, duní úplazami,
budí národ zo spánku úmorných století,
hýbajú sa, hľadia v svet tie slovenské deti.
Z brala k bralu letí chýr, od hory ku hore,
celý národ pohne sa, sťa zvlnené more,
celý národ pohne sa, z hôr v doly sa leje — —
ký to úkaz úžasný?! ké to sveta deje?

Vidím národ vlniť sa, rodu húfov množstvá,
vedené súc vnuknutím všemocného Božstva;
vidím národ vlniť sa, jako velriek prúdy,
sťaby obor rozhýbal prenesmierne údy; —
roj za rojom vlní sa dolu dolinami,
sťaby celý Tatier rod lial sa v dol riekami.
Húfy ľudu putujú dolinou Oravy,
vršky, grúne, úplazy plné hlučnej vravy;
zadumie sa hlboko stará Babiahora:
,Prečo deti z každého vychodia mi dvora?‘ —
Čo hrdý hrad oravský stojí na strmine,
toľko ľudstva nevidel putovať v doline;
mohútneho Choča zrak za pútnikmi letí:
,Kdeže sa to vybraly moje biedne deti?‘
Noci blankyt rozpnúl sa od hole ku holi,
million hviezd zablislo na nebeskom poli; —
čiernej lávy sťa vlna dolinou sa valí
národa prúd vrejúci; u vysokej skaly
stojí pevec národa — ten, čo hviezdy slávi!
ruch dolieta ku nemu ľudu diaľnej vravy,
príval ziera v mori dúm — rukou k srdcu siahne,
kam ľud jeho putuje, i jeho duch tiahne;
srdce búchne: rodí sa vek kýžený dávno,
on ho budil hymnami premohutne, slávno! —

Znáš kraj Turca zahrady, rodolásky pôdy,
kde toľkoráz zasiali semä dúm slobody?
blahodárny kde znel hlas Moyses-apoštola,
ktorý i dnes k životu národ Tatier volá? —
Ejhľa Turca národ sa ku životu budí,
zástup sa za zástupom veľzahradou prúdi,
jejich spevy slávnostné odbíjajú stráne,
srdce buší nadšením, oko ohňom vzplane,
sťaby stála dokorán šťastných vekov brána! —
v zástupe hľa! i ten, čo meno má Vajána.

Putuje ľud Liptovom, dolinami Váhu,
od hôľ Tatry vysokej až v dolinu blahú,
kde už miznú štíty hôr a roveň sa šíri,
no Váh až sem donáša sňažnej Tatry chýry; —
dávnych časov duchovia zo Starého hradu,
z rúmov Strečna, Trenčína v prekrásnu záhradu
šumiaceho Považia hľadia zadiveno:
v jakú sa púť vybralo slovenské plemeno?

Tonie rieka, ktorá dvoch bratov vlaží nivy:
tam pobratím Moravan a tu Tatran snivý;
plynie rieka Morava k bájnemu Devínu,
kde jej vody s Dunaja vôdmi v jedno splynú,
kde starý hrad vypráva dávnych časov báje,
slovenského Virgila šumia všetké háje
hrdinskými spevami, dúčeľ selánkami — —
tu sa slieva ľudstva prúd s valnými prúdami
ľudu brehov Moravy s pútnikami Váhu,
všetci majú jedon cieľ, jednej túžby dráhu.

Ešte sa len raňajšie zory ledva bronia,
húfy rodov putujú údolím Pohronia,
sprevádza ich duch pevca Hrona šumiaceho,
dýše Hron i Detvy kraj poesiou jeho,
a tým duchom sýtení v nadšenia návale
Detvy obri vlnia sa súrne, neústale.
Hoj! jaký to nastal ruch slavskom na Pohroní,
duní Hron a šumí les, Urpín skala zvoní — —
hoj! jaký to nastal ruch, všade pohyb, vrava — —
pohly lazy Poľany, ľudstva hustá riava
valí sa doľ dolami k šumnému Dunaju,
hymny slávne ovzduším, trikolory vlajú!

Dumie Zobor nad Nitry staroslávnym hradom,
dumie, trúchli slovenských túžieb nad úpadom; —
zrazu zdvihne skaľnaté, šírozorné čelo —
staré srdce Zobora tušením sa schvelo,
tajným, divným, čarovným: — Jaké slyším hlasy?
jaké vôkol nastaly ruchuplné časy?
prečo sa tým Nitrianskom ľud tak hemží, rojí?
zo spánku sa prebudil po nešťastnom boji?
Ziera Zobor, poziera zástupy nesmierne; —
tisíc vekov zhynulo, tisíc vekov verné
stály duše národa — a teraz sa hýbu
smazať, sotreť, napraviť tisícročnú chybu;
hýbu sa a valia sa rodoľudstva prúdy
hľadať pravdu, vyhľadať spravodlivé súdy,
voj za vojom valí sa mútnej Nitry dolom,
Zobor, žírne roviny znejú hymn hlaholom,
voj za vojom valí sa k valnému Dunaju; —
svete! poď sa nazierať pravdy dúm turnaju.

Šumotokej Rymavy, Torysy brehami
tiahnu rodu húfy pod túžieb práporami;
šumné vlny horských riav deti svoje vodia,
chodníkami, ktoré ich — dá Boh — osvobodia,
cestami, čo vovedú v slobodienky raje;
vlnky šumia povesti, spevy, čarné báje
pevcov, ktorí spievali o slobodnom kraji,
na ňomž vatru vernosti vatrili šuhaji —
Roj za rojom rojí sa, jako z úla včely,
jakoby sa rozrojil Tatry národ celý; —
roj za rojom rojí sa z doliny Hernádu,
úžas zaplá okom ti, uzrúc kavalkádu
ženúcu sa dupotom podkoviek vraníkov
vidíš bystrých na koňoch švárnych šuhajíkov.

Roj za rojom valí sa, počnúc z Užhorodu,
z Tatry, Fatry, Matry hôr slovenského rodu
až po Dunaj, chýrečnú, slávnu Bratislavu,
celým krajom, kde slyšíš sladkú rodnú vravu.
Hoj! čarovný je to kraj Tatry, Fatry, Matry,
jaký oko Slováka v svete viac nespatrí —
hoj! čarovný kraj to — však v porobu zakliaty; —
blíži sa už? svitá už čas voľnosti zlatý?
Slyš, jaký to nastal ruch, jaký pohyb, vrava!
Ku Devínu valí sa z dolín stará riava
ľudstva, duchov národa, sťa prívaly vodstva,
rozlialy sa vlnami ľudu roje, množstvá,
hlaholom a hymnami striasajú sa stráne,
hlučný hlahol bije až v nebeštianske báne.

— — —

Stojí prestol Devína valnom pri Dunaji,
stojí Geníj slobody prestola na kraji,
jeho krýdla žiariace bijú až v oblaky,
Syriusa jako lesk planú jeho zraky,
jeho rúcho lúčom skvie, jako slnce zlaté,
jeho čelo belostné ku nebesám vzňaté,
a zraky má upreté na severné stráne —
dumy vážno-hlboké kryjú jeho skráne:

„Jak nesmierné množstvo sa valí, plné tajov! —
ejhľa! vítaj národ môj z podtatranských krajov.“
Prenesmierne množstvo to, jako rodov more
zastane u prestola v tichosti, pokore;
národ hlavy obnaží, skloní, zdvihne čelá
— sťaby morom nesmierna vlna preletela —
potom stojí jako múr ticho, nepohnutne:
starci, juni mužovia, ženy, devy kľudne.
Avšak starec predstúpi, dávne videl časy,
brada biela, jako sneh, biele jeho vlasy;
z prava, z ľava juni dva pri ňom si zastali
snáď by, jestli potreba, podpory mu dali;
všetci traja predstúpia, každý sa ukloní —
starec biely prerečie a hlas jeho zvoní
zvučne, hlasne, hlboko, jako hlahol zvona:

„Tatier národ slávi Ťa, Veľduchu náš jasný!
veď doletel ku nám chýr radostný, úžasný,
chýr doletel úžasný na tatranské kraje,
až národa zmorené srdce slasťou taje,
že Genius slobody náruč k nám vystiera —
vzbudila sa v národe v spln voľnosti viera,
vzbudilo sa presladké blahých dňov tušenie,
hneď povstalo šťastnejších dôb príchodu snenie,
zažiarily oči sa netušeným palom,
vzplály srdcia národa nádeje zápalom,
všetkých zraky k tebe sa, k tebe obrátily
veľký darca slobody, reku pravdo-sily,
hromovému posluchnúc národ časozvonu,
pred tebou tu stojíme pravdy o záclonu —
jako pravdy večitej skvieš sa nám hrdina
preto v tebe nádej má slovenská rodina —
skvieš sa štítom mohutným slavianskych národov
preto stojá pred tebou deti Tatier rodov.
Čo chce národ slovenský? Geniuse jasný!
slyšíš ston a vidíš zrak zmorenia boľastný:
Chceme žiť! — chcú zmoriť nás naši neprajníci,
preto tečú prúdy sĺz po Slováka líci; —
chceme žiť! — tak jako žiť každý tvor chce Boží,
jako červ, keď človek naň svoju nohu vloží,
by ho zmárnil, zašľapnúl, ujsť chce zadláveniu,
svíja sa a napína v skrýš vliesť, ku kameňu:
tak chce národ slovenský ujsť morivej smrti,
svíja sa a napína, násiľ nech nezdrtí
v prepasť zhubnej poroby národ peknoduchý
hýbe sa a pracuje, volá vo svet hluchý!
Chceme žiť! — bo sladko žiť každému je tvoru,
veď tvor každý vzpína sa zhynutiu, úmoru;
chceme žiť! — a národ náš bude žiť, žiť musí
bárs bezprávie, násiľ nás mrví, morí, dusí.
Dvanásť dlhých století, vyše už tisíca
nebotyčná Tatra liet, prahôr krásavica,
chová v svojich dolinách verné slavské deti —
prehrnulo nad nimi dvanásť už století
a hľa! ony ešte vždy nezlomené žijú,
krajšiu dobu, voľnejšie tisícročie snijú,
od praotcov zdedenú zem zrábajú, orú,
v potu tvári zierajú rána, noci zoru;
usilovný národ ten česť mozolnej práce,
každodenným za chlebom v pole, lesy chváce
a kde zem ho skaľnatá vyživiť nevládze,
za more sa preplaví, snáša rmut, nesnádze —
no cliví za domovom, za dedinkou cliví,
vráti sa v ňu, navráti, rodnej zeme chtivý,
tam skrúšene pokľakne a Bohu sa korí,
srdce jeho nábožné zbožnou vierou horí,
ktorú Cyrill a Method, vierozvestci svätí,
hlásali mu, doniesli pre slovenské deti.
Veľduchu Ty jasný náš! — Ty ctíš prácu, vieru —
ejhľa! tomu národu právo žitia berú!

Pozri, svete, dôkazy umu Tatry syna!
pozri, hradov celý rad na žulách sa vzpína,
hradov stavby úžasnej, svedkov dávnej doby,
rumy teraz niv našich malebné ozdoby,
hrady pyšné, závratné, zvesti časov starých,
s bôľom, chlúbou ziera ich oko junov jarých,
ziera ich, pri pozore srdce im krváca:
stavby umu slávny znak, rúk slovenských práca.
Pozri, svete! diaľnej od lesnej Marmaruše,
kde príbuzné trpia tiež rodu nášmu duše,
až ku pyšnej, bohatej, slávnej Bratislave,
ktorejž veľhrad slovenskej práce slúži sláve,
až k pradávnych bájov zdiam slávneho Devína
všetké mestá, dediny práca Tatier syna!
Koľké mestá zbudoval krásne, prebohaté
chrámy Božie, svätyne, umu plamom vzňaté!
Koľké dielne, budovy priemyslu, obchodu
bane zlata, striebra, rúd k blahobytu ľudu;
zámky, veže, kaštiele, nádherné paláce,
všetko umu dôkazy, rúk slovenských práce.
Pozri ľudu preskvostné, divotvorné rezby,
pozri krojov, nádob, stien umné maľby, kresby,
pozri diev a pozri žien čarné vyšívanie,
zrak Paríža, Londýna žasom nad ním stane; —
to um ľudu vrodený, od Boha mu daný —
ó, keby bol v priazni dňov, umne pestovaný,
bol by divy vyviedol, preukázal svetu,
že i on vie krásy sny priviesť do výkvetu.
Beda! žiaľboh! neprajník všetko morí, dusí,
všetko, čo je slovenské trhá v strapce, kusy,
cudzou farbou natiera, kryje, tají, hubí
alebo si osvojí, — sťa svojím sa chlúbi!
Genius náš slobody! ty ctíš umu tvorby,
zkazonosné prúdy stav rodomornej borby!

Poslyš, svete, národa dumnozvučné piesne,
z ktorých zunia, šumia v svet ľudu slasti, tiesne,
čo nás v sféry nadzemské zdvihnú, blažia, kojá,
čo i synov cudziny harmóniou pojá;
hej! slovenskej piesne bo prečarovná sila,
báj slovenskej piesne svet celý okúzlila!
Poslyš pevcov tatranských čarné, bájne spevy
ducha vzletné idey, sŕdc citov výlevy;
poslyš hymny nadšené, Mús čarovné diela,
ktoré Tatrou znejú, sťa trúby archanjela!
Jako slnca lučezár čiernymi chmárami
boril sa duch národa dusnými búrami
na štít Tatier pozdvihnúť svoje sväté ciele,
by sa nimi zaskvelo Podtatransko celé! —
Koľko túžieb, koľko snáh v pôde ducha vzišlo! — —
Koľko tvorieb šľachetných zlobou na zmar vyšlo!
ale drieme v národe nepremožná sila
Bohom daných ideí — svitne jejich chvíľa.
Genius náš slobody! Ty ctíš ducha vzlety:
nedaj sboriť ideí rodných, zbožných svety!

Dobrý národ slovenský, pokojamilovný
ctí si práva národov, bo rod rodu rovný —
naši zhubci znivočiť, zmoriť chcú nám všecko,
by nebolo slovenské, to slovenské decko,
by neboli Slovákmi, tí slovenskí juni
za pätami strežú ich zhubcovia, špehúni — —
voľno nesmieš hovoriť rečou tvojej matky,
nechže celkom vyhynie hlas jej ľúby, sladký
a kto smelo zastane slovenčiny práva,
tomu volieb slobodou okrvavie hlava,
ale za to robotuj, plať občianstva dane,
nikdy, nikdy nežiadaj rodné práva za ne!
Genius náš slobody! ty ctíš právo zbožné,
pokyň, právo utlačiť nech je viac nemožné!

Má náš národ silu, moc, života je schopný,
len ramená, čelo, hruď voľnosťou mu opni,
pusť do sveta dejstvovať o závod s národy,
smelo vstúpi zbožného vzdelania na schody
a nebude posledný v duševnom turnaji,
myseľ v nebi ponoriac, srdce v rodnom kraji.
Chceme žiť! — Veľduchu vieš, jaký život sladký,
jako znenie anjelské milé zvuky matky;
chceme žiť! — Boh vysoký stvoril nás k životu,
roľu otcov dedičnú orať v tvári potu —
na pokraji prepaste rod zmorený stojí:
v mene pravdy ratuj nás v jestvovania boji.

Ejhľa! celý národ pred slobody prestolom
s tisícročia nádejou, s tisícročia bôľom —
nevyslovný je to bôľ, ktorý národ trpí,
kvety žitia stínaly smrťonosné srpy.
Veliký to okamih, Veľduchu náš jasný,
význam jeho nesmierný, účinok úžasný!
stojíme na rozcestí dlhých tisícletí,
okamihu toho zvesť ďaleko zaletí
ďaleko do národov pozemsko-priestora,
ďaleko do večnosti časoprúdov mora;
mocné tvoje kynutie; národa osudy
od pokynu závisia; — prchnú vekov bludy,
prchnú blúdy, zaskvie sa slnce rodu práva
Hospodin nám slobodu nebeskú podáva!
Hospodin ťa vyslal k nám, Veľduchu náš jasný,
vyčkávame tisíc liet nebies dar prekrásny!“

Starec ztíchnul: zavládla tiaž hrobovej tíše — —
z million hrudí národa ni jedna nedýše — —
zraky k nemu upreté v lúčoch nebosklonu —
budúcnosti rád by duch sodvíhnul oponu;
nad ľud-morom dusná tíš, jako chmára, leží,
— len motýľci trepocú krýdielcami svieži —
motýľci? či nádeje dumky pestrobarvé?
no i strach, ľak pazúry do sŕdc rodu zarve.
Trvá ticho hrobové; — no zrejú osudy — —
prchnúť majú násilia tisícročné bludy.

Ejhľa! jasnosť zaskvie sa na velebnej tvári,
jako noci tisíc hviezd zrak jeho zažiari
a pravica belostná k diaľnym Tatrám kynie,
veľprúd zlatej slobody v Podtatransko plynie,
zlaté krýdla pohnú sa v mohutnom šumení,
sťaby kúzlom celý svet Tatier sa premení
a kde predtým vzdychy len, a poroby stony:
hymny pejú voľnosti šťastné milliony.
Z Veleducha ružoper sťa anjelské znenie
sťaby bájnej hudby hlas plynie v šír znamenie:
„Milostivý Hospodin, ktorý zkúša rody
osudami, poslal ma rodu dať slobody;
v užívaní voľnosti slovenská rodina
nezabudni príkazy Darcu Hospodina!“

Starec biely trasie sa, v oku slza vstáva
„Hospodinu vďaka buď! Tebe sláva, sláva!“
Jako mora zbúrených vln hučanie, znenie
jako zemetrasenie, hromu rachotenie,
zneje z hrdiel million hymn mohutná riava:
„Hospodinu vďaka buď! Tebe sláva, sláva!“