ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rok 1893. Bolo mi devätnásť rokov.

Zastupoval som prvého svojho maďarského učiteľa, ktorého som pred desiatimi rokmi volal „pán tanito úr“.

Učil som prvú triedu katolíckej školy v Banskej Bystrici. A prvou vecou mi bolo: rozdeliť si triedu na Slovákov a Maďarov. Maďarov som učil maďarsky, Slovákov slovensky a maďarsky len pre meno. Mal som radosť i sám, ako ožili očká deťom, aká dôvera rástla v nich, že sa im prihováram rečou slovenskou, ako otec, mamička doma.

Učili sme sa i veršíky i spievať.

„A kto vie nejakú slovenskú pesničku?“

„Ja… Ja… Ja…!“ a deti po jednom ostýchavo spievali: Kohútik jarabý… Keď komára ženili… Ja som bača… Zahučali hory… a o týždeň-dva: Kde Cigánka… a prvé riadky z piesní Hej, pod Kriváňom, Hej, Slováci, Kto za pravdu horí, Nad Tatrou… a podobných niekoľko „vlastizradných“ riadkov.

Dlho to z detskej úprimnosti v tajnosti nezostalo. Deti spievali doma, na ulici, a správca, možno, i za dverami počúval, dozvedal sa o pesničkách, veršíkoch dekan, dal si ma zavolať a držal mi „vlasteneckú“ kázeň.

„Je prirodzenejšie učiť slovenské deti ,Hej, Slováci‘ a či maďarskú ,Isten áldd meg?‘“ postavil som dekanovi strmú otázku.

Začal mi o stanici, i diplome, o chlebe…

„Všetko stratíte a múr hlavou neprebijete.“

„A nech! Radšej budem suché zemiaky jesť, ale národ svoj nikdy nezapriem!“ a boli sme hneď na čistom, a onedlho som dekana usvedčil, že za biskupa Moyzesa i on písaval do Lichardovho „Obzoru“.

„To boli iné časy. A nepísal som vecí politických,“ vyhováral sa dekan a chcel ma poučiť, čo si môžem chovať „v srdci“ a čo môžem mať „na jazyku“.

Priatelia, rodina, rodičia dobrotky i hnevom tiež hnali sa na moje rastúce národné presvedčenie.

Hľadajúc opory, vošiel som na poklonu k pravotárovi Andrejovi Hanzlíkovi, ktorý sa mi hneď stal otcovským priateľom a predstavil ma Turzovi-Nosickému, jeho synom a príležitostne i iným bystrickým a okolitým národovcom. V priateľstve Andrej Hanzlík išiel tak ďaleko, že ma vše i prenocoval, sýtil a dal mi voľný prístup do knižnice i vtedy, keď ho doma nebolo.

Na knižnicu bol veľmi citlivý, alebo sa to len mne tak zazdalo, lebo hneď mi skrsli čierne úmysly…

„Vezmite si, sadnite tu, alebo v druhej izbe a čítajte.“

Najprv som prezeral iba nápisy na chrbtoch zlatých väzieb.

„Čo to všetko máme! Chcel by som všetko prezrieť, do každej aspoň kuknúť!“ Ale trochu som sa ešte bál, lebo pán pravotár písal, dviercia sklenej skrine vŕzgali a ľudia sa vláčili; bolo tesno.

„Veď si ja uhľadím chvíľu,“ myslím si.

Podarilo sa mi po troške prezrieť celú knižnicu, a čo duplikát alebo tenšia, menšia knižočka, nejedna zmizla mi vo vrecku. Pot mi šiel na čelo, azda peniaze by som bol smelšie kradol, ale čím viac svet na mňa bil, tým viac obrany som potreboval, a tá bola v knižkách. Mladý Turzo (dnes dr. Ivan) dal mi Chalupkove „Spevy“, požičal Kollárove „Zpěwanky“ aj iné, ale potom prísne dovedal a vrátiť žiadal. Bral som si radšej z Hanzlíkovej knižnice a čítal, učil sa naspamäť. Pán pravotár mi, keď mu čas dovolil, rozprával o Chalupkovi, Bottovi, Sládkovičovi, o živých i mŕtvych spisovateľoch a dejateľoch. Celé prednášky, vrelé výklady a mnohé osobné spomienky. Napríklad, že Chalupka svoje spevné verše tvrdo skladal, že v noci, potme kriedou po posteli, po dlážke pri posteli písal si slová, riadky, verše. Ale že ich všetky znal spamäti a priateľom deklamoval. Nebolo mi viac treba. Naučil som sa „Spevy“ tiež naspamäť. Ukázal mi veniec v rakve Bottovej, zarečnil úryvky z „Jánošíka“ a ja hneď som sa naučil spamäti celého „Jánošíka“ a jeho výrokmi bil sa s nepriateľmi slovenčiny a národa. Tak i Sládkovičom, o ktorom mi Hanzlík povedal, že od starosti rýchlo starnul a nestarý umrel, ako i Botto.

Vyrozumejúc z jeho slov, kde ležia títo drahí naši zvečnelí mužovia, šiel som na hrobitov, hľadajúc so zatajeným dychom od pomníka k pomníku. Šiel som do Radvane hľadať Sládkoviča a jeho lipku. Nevediac o hrobitove v Kráľovej, šiel som Sládkoviča hľadať na hrobitov „Na močarách“. Schodil som niekoľko ráz celý hrobitov a Sládkoviča — nenašiel. Nepriznal som sa, ale opatrne vyzvedal znova u strynej Gregorovej v Radvani, až som zvedel, kde leží náš pohronský slávik.

Andrej Hanzlík mi bol učiteľom literárnej a kultúrnej histórie našej, otcovským priateľom, hostiteľom — a ja?

Vo fantázii o spisovateľskej sláve, napätej jeho rozpravami, stal som sa jeho domácim zbojníkom, proti ktorému niet obrany.

Čo som sa raz dostal do knižnice, to som pomyslel: čo uchytiť, aby viac vedieť? Ale z viazaných kníh, na vyšších, cez sklo vidných policiach, čo knihy ako riedko porozkladám, viac sa už nedá vziať. A bolo by tam, bože, žatvy pre moje srdce i hlavu!…

Ale aby ma konečne nechytili, nechal som zlatorezy a kutil nižšie a po rozličných policiach advokátskych — a tu knihy, brožúry neviazané. „O tých azda o všetkých nevie,“ myslím si, „a nenarobím mu toľkej škody…“ Keď dvadsať mesačných zlatých pláce na všetko mi nedochodí a musel som si dať spraviť rechtorský fráčik za dvadsaťštyri zlaté a teraz po šesť splácam, a doma ma chovajú, opierajú. Medzi brožúrkami našiel som Škultétyho spis o hyenizme v Hlbokom, pri pohrebe a odhaľovaní pomníka vodcu národa J. M. Hurbana, a čítajúc ho, zaplakal som a Maďarov znenávidel do smrti. Ľahko sa mi už potom bolo hádať o pravdu našu s kýmkoľvek na svete!

A nezvie drahý pán pravotár Hanzlík, iba teraz, že medzi týmito neviazanými knihami našiel som i „Dejiny slovenskej literatúry“ od Jaroslava Vlčka. Dva zväzky azda v triplikáte.

Dejiny maďarskej literatúry som znal od pohrebnej „Látjátok feleim“ až po Mihalitsku, profesora dejín na učiteľskom ústave, ale o dejinách slovenskej literatúry nemal som ani pochopu.

„Všetko budeš vedieť, keď tú knižku budeš mať,“ šepkal mi biblický pokušiteľ.

Tam ju čítať, to nevydržím. Veď sa to treba učiť, a nie čítať ako rozprávku…

„A už ťa ukradnem…“

Pán pravotár bol preč. Ale kam s toľkými zväzkami? Ak otvorí dvere, keď budem knihy skrývať? Prichystal som sa. Rozopäl kabát, vestu, košeľu. Ešte raz sa obzrel na dvere, načúval až pod bránu… v duši si vzdychal: Pane Bože, nedopusť, aby som bol zahanbený, a pomôž mi… a už boli „Dejiny“ na hrudi. Ale to je mnoho! Rýchle jeden zväzok pod jednu, druhý pod druhú pazuchu. Tak. Zapínaj!

Ruky sa mi triasli, knihy ma na tele chladili, ale vara mi šla na čelo. Obliekol som zvrchník, aby som sa mohol hneď odporúčať a bežať, lebo ak zostanem, vari ma plač vychytí a priznám sa, že som nevládal odolať…

Kým som vyšiel, knihy sa mi spotili, ale pán pravotár ničoho nezbadal. Ani potom. Mal on dobrú obyčaj kupovať knihy v niekoľkých exemplároch, a i pre toho i pre druhého v odvislej službe postaveného národovca.

Knihy som cestou do Tajova pokukal a potom chytil sa vážne do učenia… „Slováci dávno pred deviatym storočím žili životom duševným…“ Toto potrebovala znať moja horúca hlava; aspoň prebehnúť tie veky, aby som sa vyniesol na nich i môj ubíjaný duch a v ňom celým panským mojím okolím potupovaný národ môj.

I obsah, i reč knihy nadšená, krásna, zrozumiteľná i pre tak slabo vzdelaného Slováka, akým som bol ja. Pri učení mýlilo ma to, že som nemal diel, kníh, ktoré „Dejiny“ spomínali. Čo som mohol, objednával, kupoval som. Ale dvadsať zlatých nestačilo. Doma sa hnevali na knihy, noviny a nepodbité topánky. Prosil som na pošte, aby mi od listonoša nič neposielali, že si sám prídem…

Tento exemplár Vlčkových „Dejín“ išiel potom za dvadsaťpäť rokov z ruky do ruky a utvrdil v povedomí národnom, nadchol k literárnym pokusom a k práci nejedného študenta. A keď som už mal vlastnú knižnicu a rád dovoľoval ju „rozkrádať“, a že Vlčkových „Dejín“ viac nevydávali a stali sa zriedkavosťou i v knižniciach väčších, dbal som jedine o túto knihu, aby si ju horliví študenti ozaj iba požičiavali, nie tak, ako som si ju ja… Mám ju i dnes, hoci rozsypanú, na rohoch olámanú a zašpinenú, ako starootcovskú modlitebnú knižku, ale ešte ju nemôžem s veľkým poďakovaním za seba i za druhých ani vrátiť pánu Andrejovi Hanzlíkovi, ani múzeu darovať, lebo na hanbu všetkých nakladateľstiev a konečne i ministerstva školstva Československej republiky našej buď rečeno, že „Dejiny“ ani za dvadsaťosem rokov, ani za nových pätnásť mesiacov nemohli znova vytlačiť pre tisíce slovenských žiakov.

Preto, drahí študenti slovenskí, ktorí ľúbite literatúru a teraz staráte sa uctiť literárneho historika Jaroslava Vlčka, uctíte jeho šesťdesiate narodeniny tak najkrajšie, keď pošlete na ministerstvo školstva tisíce podpismi opatrenú žiadosť, aby „Dejiny slovenskej literatúry“ boli do budúceho roku vytlačené a mohli slúžiť ako školská učebná kniha.

A keď ju mať budete, učte sa ju, učte sa ju naspamäť. Z nej sa naučíte slovensky, z nej sa naučíte ceniť si diela otcov, s ktorými ste sa, študenti, donedávna skrývať museli.

Dejiny literatúry budia literárne talenty. A kto by z vás nechcel byť spisovateľom?!

Slovenské presvedčenie.

Bolo to roku 1875, po zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej. U Miša Suchánskeho v Naďlaku zišla sa početná rodinka na zabíjačke. Prítomní boli medzi mnohými šľachetní živí ešte i mŕtvi už vážení mužovia: Ján Ambruš, Ondrej Benčík i známy v tie časy sedliak-remeselník a maďarón Ďuro Suchánsky. Došiel i mladý, sotva dvadsaťročný Paľko Suchánsky, statnej postavy mladý ženáč, s otcom, a bol prítomný i školy chodivší a národne upovedomelý syn Ďura Suchánskeho, Ďurko, ktorý pozdejšie odišiel do Ruska.

Pri večeri rozpriadol sa rozhovor o politike a slovenčine. Ďuro Suchánsky postavil sa proti všeobecnej mienke, že posledné prenasledovanie Slovákov, obranie ich o školy a Maticu, bolo obyčajné turecké zbojstvo. Ohnivý Paľko Suchánsky nedbal na vek, nedbal na rodinu, na nič a milého strýca-maďaróna pri pomoci spomenutých tak vyzvŕtal, že strýc ani večeru nemohol dojesť a uznal za osožnejšie pre svoj chrbát vzdialiť sa.

Paľka mrzelo, že musel tak zachodiť so strýcom v cudzom dome, ale podľa presvedčenia ináč vraj nemohol.

Štyridsaťosmičkárska strana.

Takého rázneho chlapíka, akým ukázal sa Paľko Suchánsky, hľadeli získať si vtedy obe vtedy panujúce politické strany: vládna liberálna s kňazom Andrejom Szeberínyim v čele i vzmáhajúca sa Kossuthova neodvislá, štyridsaťosmičkárska. Volávali ho na porady, dávali mu brožúrky, programy, noviny, a Paľko uveril zvučným heslám: sloboda, bratstvo, rovnoprávnosť, neodvislosť — stal si do radu „rovnoprávnych“ a za krátky čas činnosťou a statočnosťou dostal sa na najdôvernejšie miesto v strane, za pokladníka. Z toho času pamätný je jeho skutok svedomitého šafárenia, keď — vidiac, že prepadnú — na kortešovanie mu daných pätnásťtisíc zlatých „nerozhodil“, ale vrátil ich strane.

Ale pritom ani na chvíľu neprestal byť Slovákom-národovcom, čítal naše noviny, knihy a prispieval na slovenské ciele i grošom, keď národovci, pridávajúci sa s farárom Szeberínyim k vládnej strane, zaviedli vše nejakú zbierku.

No v strane „rovnoprávnosti“ vždy sledoval politiku, a keď na návrh ktorejsi stolice maďarské noviny neodvislej stránky i sám Franc Kossuth v „Budapesti“ (viď čísla z 20. apríla a 12. júla 1902) silne písali za zotretie, zrušenie i tak neprevádzaného národnostného zákona o rovnoprávnosti, Suchánsky, upozornený iným farárom, Ľudovítom Boorom, s patričnými číslami novín ponáhľal sa k predsedovi strany, istému Beckerovi, statkárovi.

„Čo je toto?“

„To je nie tak, Paľko báči, to len novinky…“

„Nieže! Ja v tej veci chcem načisto prísť so stranou. Lebo v takej strane, ktorá ma neuznáva, ako Slováka, za rovnoprávneho občana, ja ani minúty nebudem.“

„Nieže tak, Paľko…“

„Ba ver’ tak. Ja to nenechám, zavádzať sa nikomu nedám. Vy vykrúcate. Poďme niekam pravdu hľadať. Poďme k farárovi Boorovi.“

A pán predseda, aby Suchánskeho nestratil, lebo to znamenalo pre stranu, ako keby vrchovec na strome odlomil, šiel k Boorovi.

Tam vystúpil zo strany Pavel Suchánsky, čo mu Becker ako sľuboval, že pôjde do Pešti a všetko napraví. Šiel, ale nenapravil, a Suchánsky viac nedal sa do služby štyridsaťosmičkárov. Za ním vystúpili mnohí Slováci, ktorí počúvali, čítali a uvažovali. Ostatní sú ešte tam.

Návšteva Slovenska.

Pred dvanástimi rokmi navštívili pod vedením velebného pána Ľudovíta Boora siedmi naďlackí Slováci a statný Srb Isa Mudrič Slovensko. Boli v Prešporskej, Nitrianskej stolici a v Turčianskom Sv. Martine. Tam stalo sa, že idúc zo stanice, kde ich vítal i Vajanský, naši Slováci so Srbom zhovárali sa naďlackou medzinárodnou rečou — po maďarsky.

„Lajo, koho ty to vedieš? Veď tí mondokujú!“

„Neboj sa, Sveto, to je naše ,Esperanto‘.“

A v ten istý večer maďarsky dorozumievajúci sa Srb daroval na národné ciele tristo zlatých, stal sa zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a podobne i naši: Pavel Suchánsky a všetci ôsmi návštevníci Slovenska sú dosiaľ riadnymi členmi.

Na Tatrách i v Orave bol Suchánsky potom ešte zo dva razy a milé, vzácne mu boli spomienky na popredných mužov slovenských. I tohto leta strojil sa ta. Ale Boh dožičil mu iba po Segedín dôjsť, kde pred Veľkou nocou navštívil našich väzňov: dr. Šrobára a Andreja Hlinku.

Spolok s Kristóffym.

Dráha a sláva Kristóffyho počína sa v Naďlaku. Keď Kristóffyho prvý raz volili za ablegáta, Suchánskeho pokladali za obyčajného korteša a chceli ho i s priateľom Štefanom Janečkom tisícami, zrovna báječnými sumami, odkúpiť. Ani pomyslieť. Mohol prijať a hlasovať, na koho chcel. Ani toho neurobil. „Statočnosť na večnosť.“ Ale keď Kristóffy v programovej reči sľúbil, že bude za statočné prevedenie národnostného zákona, Suchánsky zmäkol.

Pri druhej voľbe (roku 1901) Kristóffy zase veľmi sa bál, že prepadne.

„Keby Suchánskeho získať, ten by ma azda ratoval.“

„Paľko báči, prosím vás, robte niečo.“

„Za čo?“ pýta sa Suchánsky krátko, lebo bol málomluvný.

„Čo chcete, to vám spravím po vôli,“ sľuboval Kristóffy.

„Dobre. Sľubujete zasadiť sa za prevedenie národnostného zákona?“

„To sa rozumie, veď som to už sľúbil a znova sľubujem.“

„Ale nie ako pri voľbách sa sľubuje,“ povie na to Suchánsky. „Velebný pán (Boor), dajte papier a pero. A vy napíšte mi čierno na bielom, že budete rečniť za prevedenie národnostného zákona, ak vás vyvolíme.“

Kristóffy napísal, Suchánsky sa ho zaujal, a bol vyvolený. A Kristóffy skutočne 12. mája 1902 rečnil na sneme za statočné vykonávanie národnostného zákona. Vtedy docitovali Kristóffyho i do stoličného zhromaždenia rečniť za statočnú rovnoprávnosť.

Za Kristóffyho naďlackého poslanectva mal slovenský národ v Banskej Bystrici plné väzenie Martinčanov. Naďlačania neraz pomysleli na nich a pomysleli si i na Kristóffyho. „Ej, keď si ty taký chlapík a tak stojíš za statočné vykonávanie národnostného zákona, zase budú voľby, preukáž sa niečím, vyvolíme ťa zase.“ A Kristóffy sa iste znojil, ale vykonal, čo mohol, a len na väzňoch, poťažne ich rodinách záležalo, aby žiadali — akoukoľvek maličkou prosbou — o milosť. Bola by iste došla. Ale väzni boli hrdší na svoje presvedčenie, než by boli prosili. Sláva im! Ale či to uberá charakteru Suchánskemu, ktorý prvý podpísal prosbu na kráľa a ostatní za ním, že za svojich trpiacich bratov prosili?

Či by omilostení boli bývali preto menší v národe? Čo by sme napr. teraz dali za to, aby sa naši väzni vyslobodili a nehynuli po väzeniach, ale konali svoju buditeľskú prácu v národe?!

Činnosť Suchánskeho na národohospodárskom poli.

Neodvislá strana, lebo doterajšia jedna sporiteľňa nedostačovala a židia boli sa už v nej navrch dostali, založila roku 1892 novú sporiteľňu. Suchánsky každého, koho len mohol, získal, za čo ho vyvolili za pokladníka so šesťsto-sedemstozlatovým ročným platom. Zo dňa na deň skusujúc pokračovanie vedúcich, meranie úrokov „ako komu“, fumigovanie, vytváranie slovenských ľudí zo správy, Suchánsky poďakoval za úrad a pod vedením vp. Ľudovíta Boora celou silou a vlivom svojím zaujal sa za založenie Ľudovej banky, hoci ho nechceli pustiť, dávali mu čas na rozmyslenie, sľubovali mu plat povýšiť. Nie! V charaktere bol dôsledný, slovo nezrušil, prehovoriť, zviesť márnymi rečami nikdy sa nedal. Založiť Ľudovú banku — pre zášť nepriateľskú — šlo veľmi ťažko, ale vytrvalosťou predsedu na Slovensku a Suchánskeho tu doma (jeho rodina má okolo dvesto účastín) banka sa predsa založila. Keď nijako nešlo ani prvých tridsaťtisíc zložiť, Suchánsky, len aby sa predsa banka založila, predal sto metrických centov žita a peniaze rozpožičal svetu, len aby pobrali účastiny. Dnes o tom málokto vie, lebo sa to nespomína. Banka pod opatrným vedením kvitne a ľudu je ozajstnou oporou a podporou. Suchánsky, pravda, stratil pri tom dvesto-tristo zlatých ročne, lebo pri Ľudovej banke nedožil sa predošlého platu ani za päť rokov, ale jednako — i pri strate času ako hospodár — konal svoju pokladnícku povinnosť s takou vôľou a svedomitosťou, akoby bol mal z toho tisíce.

Suchánsky v obci a cirkvi.

Suchánsky, ako presbyter, na cirkevnom a školskom poli — u nás najboľavejšom — zaujímal sa svojou ráznosťou, prísnou bezohľadnosťou a priamotou len o rozkvet. Nikdy nehľadel na to, či vyhrá; svoju mienku povedal všade. Tak — aby som len nedávne spomenul — samotretí postavil sa i v obci, ako výborník, proti asfaltu.

„Keď deväť desatín mesta má sa po blate brodiť a len páni, čo okolo placu bývajú, po asfalte chodiť, navrhujem odhlasovať tehly. Za peniaze, čo majú byť na kus asfaltu, dostanú sa tehly i popred najďalší domec v meste.“

Prepadol, azda ho i vysmiali pre spiatočníctvo, ale keby všetkým šlo prv o osožnú vec a len potom o okrasu mesta, obec vrátila by sa k jeho mienke.

Suchánsky a vrchnosť.

Bolo to za veľkej rumunskej pravoty pre memorandum. Bol sa na nej zúčastnil i tunajší starý rumunský kňaz Markovič.

Preto — v hádke — terajší hlavný župan Spilka, toho času slúžny v Naďlaku, dal spomenutému kňazovi zaucho. Ako sa o tom zvesť rozniesla, zišli sa ráznejší občania a radili sa, čo robiť, aby slúžny občanov nezauškoval. Lebo dnes opováži sa mňa, zajtra teba.

Uzhovorili sa ísť hneď k viceišpánovi. Mnohí sa strojili, mnohých zaucho nebolelo, mnohí zostali doma, ale Suchánsky šiel. Večer, idúc zo stanice, stretol sa s menovaným slúžnym.

„Kde ste boli, Paľko báči?“

„Bol som vás žalovať.“

„A čo som vám urobil?“

„Dali ste mi zaucho.“

„Ale ja? Vám?“

„Keď starému občanovi, a k tomu kňazovi, tak i mne.“

„Ale Paľko, Paľko… A čo ste tam?“

„To sme, že do tých čias, kým vy tu budete, do slúžnovskej kancelárie poriadny človek nevstúpi.“

A Spilku onedlho preložili.

Suchánsky — Suciu, Lukáč, Garaj.

Pri voľbách roku 1904, keď pre pozdné vystúpenie Suciuho slovenskí i rumunskí národní voliči boli sa už posluhovali proti štyridsaťosmičkárom hlasovať na ináč poriadneho človeka a seniorálneho inšpektora Haasa, liberálneho kandidáta, u Suchánskeho zišlo sa šestnásť slovenských voličov a pri speve, dobrej vôli vydržali tam až do konca, neodhlasujúc za nijaké sľuby a prosby na nikoho.

Ale keď po roku volili sme Lukáča, terajšieho bejušského poslanca, Suchánsky pričiňoval sa, aby, keď i nezvíťazíme (v okrese rozhodili aspoň päťdesiattisíc korún), aspoň prijali sme skvele slovutného martýra Rumunov. Svet nepamätá, že by Naďlak bol kedy niekoho tak slávnostne vítal. Stopäťdesiat kočov vyšlo mu naproti, tisíce ľudu valili sa ulicami a Suchánsky so svojím synom na štvorke prevážal Lukáča mestom a vozil potom po dedinách. Málo hovoril, ale vždy sa usmieval a ja myslím, že to bola najvyššia jeho politická sláva, akej sa kedy dožil. K urne prišiel so štyrmi svojimi bratmi, že človeku slzy vyhŕkli radosťou.

Pred dvoma rokmi volili sme nášho Garaja s programom sedliackej strany, mysliac, že i striezlivejší Maďari pristúpia k nám. Ale zavolali Maďarom Barabáša, ktorý im nerečnil o panslávoch, vlastizradcoch a bielom koni, a Maďari dali sa zastupovať i ďalej pánovi-neroľníkovi.

Suchánsky i pri tejto voľbe dokázal sa byť mužom, odhodiac všetky osobničkárske veci stranou; vysielal syna na Čabu, pomáhal a čo na neho prišlo — i vyše toho — vďačne vykonal, dal i zaplatil.

Suchánsky v rodine svojej.

Prišiel som k poslednému bodu, podľa ktorého chcel som Suchánskeho charakterizovať. Ale pero sa mi stavia, akoby sa bálo, že neopíše primeranými slovami jeho život v rodine. Bojím sa rozrývať predčasným a náhlym jeho odchodom spôsobené rany srdca šľachetnej manželky-matky, roduvernej, horlivej Slovenky, a osem odrastených i malých ešte dietok, ktoré nebohý otec s veľkou prísnosťou, ale s väčšou láskou vychovával za statočných ľudí tak cirkvi, ako i národu. No, že bol verným mužom, čo je tu na Dolniakoch v terajších zmaďarizovaných časoch zriedkavou cnosťou tak mužov, ako i žien, tým sa Suchánsky nevystatoval, ale bol hrdý na to, a preto netešil sa obľúbenosti ľudí pochybnej povesti. Bol nad nimi.

Dom jeho neobišiel ani jeden Slovák. Len tak zbežne pripomeniem, že mal česť v pohostinnom dome svojom vítať Mudroňa, Lukáča, Hodžu, Blahu a nedávno i Tomíka, a i takých ľudí, ako je Kristóffy a mnohí k nám nepatriaci. Sám, byvše členom miestnej čitárne, ľudového kruhu, rodinke svojej predplácal všetky ľudove písané časopisy, odberal zobrané diela Vajanského a kupoval okrem slovenských kníh a časopisov i knihy a novinky české. Vdova jeho je najsčítanejšia Slovenka v Naďlaku, deti jeho berú účasť na každom národnom diele, v spevokole, pri divadle a jeho syn Ďurko je najlepší herec naďlacký. Chlapci, ako i otec, nosia slovenské košele, dievčatá milujú slovenský spev, výšivky a na pamiatku opatrujú ešte zo Slovenska pred dvesto rokmi donesené starodávne plachty, obrusy a podobne.

Ešte i v posledný deň (29. apríla), akoby riadením božím, čítali si s manželkou svojou román „Za vysokú cenu“, a keď prišli na miesto, kde mladý človek lúči sa s týmto svetom, poplakali si, zboskávali sa, a nepomysleli si, že je to už ich posledné lúčenie.

„Ach, mati moja, bolí ma hlava! Ach, žena moja, aké je to smutné, keď človeka tak hlava bolí, že prichodí o rozum!“ povedal ešte, tratil a stratil pamäť na večnosť.

Azda ho zavialo. Bohvie.

Na pohrebe zúčastnil sa veľký zástup rodiny a priateľov, spolky i vrchnosť.

Peknú kázeň precítene povedal pán kaplán Emil Hanes, odobierku pán Ľudovít Boor, farár a priateľ nebohého. Ako vodca naďlackých Slovákov odobral sa krátkymi, ale charakteristickými slovami i od samého seba, hovoriac: „Smrťou tvojou vyrazený mi je z ruky meč…“

Na hrobitove menom národa od takého statočného Slováka mienil som sa odobrať ja, ale keď spisovateľ — má za dve srdcia citu… Tak čo som tam povedať nevládal, to som tu obliekol v biednu šatu slabých slov, vedomý toho, že nevedel som ani dostatočne podať skvelý charakter tohoto statočného Slováka.

Predsa čo v ňom pekného, nech nám slúži za vzor, a tak Suchánskeho pamiatka nezahynie.

(1908.)

Nemôžem zato, že ako nedávno prejavil som toľko horlivosti za zozbieranie Záborského rukopisov, takže dnes prichodí sa mi chváliť lipkami nad hrobom Sama Chalupku.

Však nie tak pre seba toto píšem, ako viac pre svojho učiteľa-kolegu, ktorý možno už tam neďaleko Hornej Lehoty zložil kosti do zabudnutého hrobu. A hoden je spomienky aspoň za jeden svoj čin.

Už ako bystrickému pomocnému učitelíkovi mnoho mi hovoril o Chalupkovi otcovský môj priateľ, Andrej Hanzlík v Bystrici, u ktorého som odkryl veniec z rakvy Jána Bottu, a ktorý s Ľudovítom Turzom-Nosickým písal, alebo aspoň exekvoval Chalupkov testament. Od neho som počul i to, že si Chalupka žiadal na pomník celý verš:

Posledné dva riadky mu však nedali, lebo že i básnik bol človekom…

U Hanzlíkov som zočil po prvý raz Spevy Jána Bottu a Spevy Sama Chalupku. Chcel som si ich hneď ukradnúť, ale bolo len po jednom exemplári — bál som sa, že ma chytia. No keď mi ich raz, dva razy videl v ruke mladý dr. Ivan Turzo, zavolal ma k nim a daroval mi zväzok Chalupkových Spevov.

Onedlho mal som sa dostať za učiteľa na Hornú Lehotu, a bol by som sa hanbil pozrieť Chalupkovi do očú, neznajúc jeho Spevov. Naučil som sa ich všetky spamäti a neraz sme si potom z nich u Jozefa Martinčeka, farára v Lopeji, i Janka Krausa, učiteľa v Lehote, zarečnili na skazu našich nepriateľov.

Prejdúc do H. Lehoty, aký krajší cieľ mohol som mať, než ísť sa pokloniť prachu Chalupkovmu.

Lenže: ja som na Lehotu prichádzal a môj nestarý kolega Marek Mác, bývalý čulenovský žiak v Bystrici, tú istú stanicu mi prepúšťal, poslaný do penzie preto, že nie dosť znal a učil maďarsky. Však sa potom o rok kýchlo erárnym pánom patrónom, keď počuli maďarčinu mojich žiakov! Dekan, Anton Cebecauer, bývalý katechéta na katolíckom bystrickom gymnáziu, člen Matice, cirkevný spisovateľ, vtedy už zmaďarčený, napísal mi plný hárok pochvál pod skúškou, ale takých, že mi hneď vykarovali oje z Lehoty dolu do Hnusného, kam sa bol i Chalupka vraj raz skotúľal, vypadnúc zo sánok, a podpitý kočiš zbadal to len pred farou, i to len, keď pani farárka posvietila, že velebného pána niet ani na sedlisku, ani v košine. Však nič sa mu nestalo, bol v dobrej bunde, a Janko Kraus, učiteľ, vedel, kde ho hľadať — pod strmým „hnusným“ vŕškom.

Tak išiel som z Lehoty, a nebanujem. Marek Mác sa odvážal pod Brezovú a či do Hronca. Spakúvali dcéry, žena, a ľapotili mi maďarsky. Tieto ženy vlastne nechtiac pomohli otcovi predčasne na penziu. „Prečo,“ vraj, „neučíte toho vášho otca maďarsky?“ spýtal sa štátny inšpektor ženy a dcér.

„Keď sa nechce. Tvrdá hlava!“ povedala dobromyseľne, ale nerozvážne učiteľka, a mužovi bolo odzvonené.

„Nechce sa? Tvrdá hlava? Rozumiem,“ kýval hlavou, ale pomyslel si: pred dvadsaťpäť-tridsať rokmi bol panslávom, trvá to i dosiaľ v ňom — spomínal si starý renegát, škôldozorca Sebesztha Károly. Von s učiteľom!

Vo fare i Marekovcom predstavil som sa bol slovensky a nepochybovali o mne, kto som. Bolo to radostných spomienok, keď ešte i oni, všetci farári, učitelia v biskupstve boli národovci, matičiari! Veď Moyses bol biskupom! Zašiel som hneď aj na evanjelickú faru, školu, a i tam: vo fare síce opatrne, cez zuby spomínal pán farár Daniel Kováč revúcke gymnaziálne časy, ale v škole u Janka Krausa, ktorého otec bol slovenským dobrovoľníkom (a ktorý mi hovoril, že ani raz na nikoho z flinty nevystrelil, lebo že mu „človeka bolo ľúto“), srdečne ma vítali a hneď najmä o Chalupkovi rozprávali (aj s tou opilou príhodou v Hnusnom). Chalupka rád vraj robil v spoločnosti vychádzky na Hrádok, k dámam býval veľmi zdvorilý, nežný a rozprával im o starožitnostiach, nálezoch, povesti a dôverným zradil i to, že tam mal naschovávané v roku 1848 — 49 pištole, prach a olovo, ale nebolo ich komu rozdať; každý sa smrti bál a za slovenský národ vtedy ešte veľmi málo ľudí stálo.

Na druhý deň — nedalo mi pomešku — poď ja poza dedinu, ako mi Marek ukázal, hľadať Chalupku. Cintorín som našiel. Obchodím, je obmurovaný, svet pozhora i pozdola ide do poľa i z poľa, a ja ešte cudzí, neznámy. Čo robiť? Po kľúč? Kam? Na faru? K hrobárom? Kde bývajú? To je mne dlho čakať, sluchy mi trhá. Ponad ohradu už vidím asi pomník Chalupkov.

„Pravde žil som, krivdu bil som…“ čítal som v duchu nápis, a veru nerozmýšľal dlho, presadil som ohradu.

Strhol som klobúk a blížil sa. On je! Okolo hrobu železná ohrada, hrob pekne opatrený. Stele sa po ňom zimozeleň. Povyše leží otec Adam. Podľa obrázku zo Spevov predstavil som si Chalupku, mohutného chlapa, počerného, zastrihnutých fúzov, čiernych prenikavých očú a akoby ustrachovaný pred čímsi tajomným, odriekal som mu v duši nadšene všetky jeho verše, i ten:

„Dobre, synak, nezabudni ma, a keď ti bude tesno v dedine, vo svete, pomysli na mňa, že ,Boh dá, bude Slovák ešte, čím býval inohdá!‘…“

„Nikdy, otče, nezabudnem tvojich slov! A na dôkaz svojho sľubu postavím ti svedkov!“ — a oduševnený i utíšený, upokojený, šiel som zase cez ohradu do sľubného života, a vtedy skrsla vo mne myšlienka: zasadiť Chalupkovi na hrob lipku. „Sládkovičova je taká krásna!“ spomínal som v elegickom naladení.

Marek sa ešte odvážal, lebo nerád odchodil a chcel vziať všetko, aby ho to čím dlhšie pribavilo. Viac odnášali, než odvážali.

„Pán kolega, už som bol pri Chalupkovom pomníku! Či má krásny nápis: ,Pravde žil som, krivdu bil som‘…“

„Verne národ môj ľúbil som,“ skončil Marek.

„I vy? i vy ste ľúbili národ?“ stískal som mu nadšene a vďačne ruku.

„I ja. Veď som ja bystrický Čulenov žiak!“ pochválil sa, akoby z toho už nasledovalo, čo mne zbytočné povedať. „Ale tvrdé časy zaľahli na náš národ… Mňa už pätnásť-dvadsať rokov prenasledujú, upodozrievajú, a čo som sa (vzdychal bolestne) už nazrádzal svojho národa, a nič, nič mi nepomohlo. Písaval som do Svornosti, do Vlasti a Sveta a nakoniec — von, von, ty si pansláv!“

„Hádam keby ste sa neboli tak ku stene podávali, neboli by vás o ňu tak pritisli…“

„Mladý ste, smelý ste, lebo ste — sám. Však keď sa oženíte, budete mať toľko detí, ako ja, za ten kúštik chleba iste sa pokonáte s tými, ktorí vám ho môžu dať, ale i vziať,“ zlomene naúčal ma opatrnosti Marek.

Urazilo ma to a odbavil som ho Chalupkovým veršom:

„Voľ nebyť, ako byť otrokom!“

„Ste nadšený, ako sme my bývali za bystrických čias. Keby ste vy pamätali ten majáles v tom vašom Tajove v šesťdesiatom piatom roku! To bolo nadšenie národné! Slovenské zástavy! Moyses! Vojsko! Slzy sa tisnú človeku do očú, keď si pomyslí, ako sa to za tých pár rokov všetko zmenilo!“ — a môj starý kolega Marek utrel si za národ slzu, ktorá mu, otupenému, zastrašenému, biednemu, iste dávno tvár nezvlažila.

„Pán kolega, spomínajte, spomínajte a nadchnite sa ešte aspoň raz v živote, na rozlučné z Lehotou!“

„Už niet ako…“

„Jest! Ja viem. Počujte: na toho Chalupku tak slnce pečie… Spravme mu chládok… Zasaďme mu lipu, ako má Sládkovič. Spravte si pamiatku v srdci touto vďačnosťou slovenského syna, a s menšou ťarchou budete si spomínať na časy, v ktorých ste za chlebík zapierali slovenskú pravdu. Tá lipka bude prímluvnicou vašou u vlastného vášho svedomia…“

„Pozde, keď som ju zrádzal v Svornosti a vo Vlasti…“

„Nie pozde. Či vy znáte, dokiaľ predĺži vám Boh dni staroby? A keby aj nie: budete môcť aspoň pekne snívať, že i keď ste zrádzali národ, keby nie deti, boli by ste ho tak milovali za celý život, ako ste ho za mladi na majálese v Tajove, ako teraz pri sadení lipky na mohylu Sama Chalupku…“

Na druhý deň zasadili sme spoločne s Markom niekoľko lipiek.

Možno, že žijú, možno, že vyschli; ale podľa sľubu môjho Chalupkovi daného mohli by aspoň — živoriť… Veď tak sa človek snaží… Tak by rád pravde žiť… a ľúbiť… a nemať viny…

(1912.)

—————

Pozn.: Marek Mác dožil sa veľkého prevratu a dietky, kvôli ktorým sa ohýbať musel pred maďarizmom, vrátili sa otcovi i národu.

Minulého roku umrel v Mošovciach šesťdesiatročný dekan-farár Anton Kúdelka, ktorý sa mi pred tridsaťpäť rokmi bol zapísal do dobrej pamäti tým, že ako tajovský kaplán, hoci tam bol len pár týždňov, rád hovoril slovensky a mládež na majálese vzal do kola a naučil ju pieseň:

*

„Poznáte niekoho na Detve?“ spýtal sa ma raz Halaša.

„Na Detve nie; ale na Detvianskej Hute je farárom, po Petrovi Tomkuljakovi, Anton Kúdelka, známy mi ešte z Tajova. Bol naučil mládež pieseň: Kde Slovenka…“

„Tak pôjdeme na Hutu! Napíšte mu.“

„Netreba, v nedeľu musí byť farár doma. A sú dva sviatky.“

V sobotu večer sme šli do Spevokolu, do Kasína a odtiaľ na stanicu. Vlak odchodil pred polnocou.

Vo vlaku sme driemali, a preto zdalo sa nám, že sme skoro došli na stanicu Kriváň-Detva. Neviem, či boli štyri hodiny ráno, ale to viem, že mi bolo chladno, a ešte chladnejšie, keď sme sa tam kdesi pod mostami umyli a vreckovým ručníčkom poutierali. Spali ešte i žaby a na doline hmla. Ale nebo jasné, vo výšinách slnce. Bude krásny deň. Veď je leto.

Šli poľní robotníci odkiaľsi z práce, a tých sme sa spýtali, kadiaľ na Hutu.

„Hore dolinou… Cesta vás nepustí. A ku komuže idete?“

„K pánu farárovi,“ dodali sme si úcty a vážnosti. „A je to ďaleko?“

„Tri hodiny, aj menej, ak vykročíte.“

Robotníci šli kdesi inam, zostali sme sami dvaja s Halašom, ktorý by bol letel so svojou pelerínou ako na krídlach, ale — reku — pomaly ďalej zájdeš… Len voľne, zdržoval som ho, nakoľko sa dal.

Šli sme dolinou, ktorou pred pár rokmi chodieval Peter Tomkuljak, hutiansky farár, znamenitý kňaz a národovec. Škoda ho v tej zemi. A že tak nemilobohu umrel! Vyrezávajúc si otlak, zarezal do živého a umrel na otrávenie krvi, lebo si nechcel dať odpíliť nohu. Rozprával som Halašovi, ako si pred pár rokmi, na kňazskej konferencii v Hornej Lehote, Tomkuljak sám predpovedal, že umrie mladý. Pravda, bolo v tom i zúfalstvo nad nešťastím národa, vystaveného vtedy už zúrivej maďarizácii. Ešte sa s ním lopejský farár, Jozef Martinček, neochvejný národný bojovník, vadil, že aký je chlap. Detvan, a taký pesimista, a nemali vtedy ani po štyridsať rokov. Tomkuljak umrel vo Zvolene, ale vďační farníci, na svoje útraty, s procesiou vyviezli si ho a pochovali s veľkou úctou a slávou na Hute. Vedeli i mali ho za čo! Tomkuljak staral sa o nich ozaj otcovsky. A žeby prišli i k národnému povedomiu, dával im všetky svoje novinky, knižky, najmä na zimu, a oni verne čítali, len sa, vraj, potom na jar dôverne medzi sebou zhovárali, že čo im len ten pán farár dá za to, že mu celú zimu čítali!… Spomínali sme Tomkuljaka, jeho život a roduvernosť i poslednú cestu…

Pomaly sme sa zohriali od chôdze, i hmla sa stratila a vyšlo zlaté slnce, do ktorého spočiatku zle sa nám hľadelo, ale privykli sme a začali sa pred ním zobliekať…

Len neviem si spomenúť, či sme šli o hlade a či nám mamka Halašová bola niečo do uzlíka dala. Ja som peňazí nemal, lebo bolo akosi dávno po prvom. Iba na fajčivo som si musel sám pamätať, lebo Halaša nefajčil. Ináč o žalúdok svoj i môj vždy mal on starosť. Tak akiste aj teraz. Ale pravdepodobne sme jedli cestou, idúcky, aby sme sedením nemeškali Halašovi vždy pridrahý čas.

Po hodine a neskoršie začali sme stretať Detvancov, po jednom, po dvoch. Mladých mužov, teraz v nedeľu čisto oblečených. Pozdravovali oni, pozdravovali sme my. Halaša sa nezdržal niektorého silnejšieho, krajšieho i po holom pupku poťapkať, a každého sme sa spytovali, či je na hutniansku faru ešte ďaleko. Trochu nás omínalo — na dlhej ceste — rozchýrené detvianske zbojníctvo, ktoré sme znali trošku z piesní a príhod, a tak sme sa vše ohnali farárom a „Pochválenom“… Halaša, ako vždy, i teraz bol veľmi tolerantným luteránom. Ja som, pravda, Halašovi vykladal, že nás ani „Pochválen“, ani farár pred zbojníkom neochráni, lebo že zbojník ukradne i farárovi, a že do čím nebezpečnejšej krádeže ide, tým viac vzdychá a prosí, i klobúk pridvihne: „Pomôž, panebože!“ Proti zbojníkovi len zbraň, revolver…

„Ale dá Pán Boh, že sa nám nič nestane,“ veril a utešoval i mňa Halaša. „Za dobré slovo, ktože by nás zbíjal?“

„Len nepovedzte, že ste fiškál,“ doberal som si ho. „Ak by som to na vás vyzradil, tak neviem, ako by bolo…“

„A ja poviem na vás, že ste bankár; odierate ľudí na interesoch…“

Ale čím ďalej a vyššie, tým menej sme sa zhovárali a šli mlčky; len by mi bolo stačilo dychu na krok, nie to na reči… Ja mám rád strminy a hory na obrázkoch…

Už od chlapectva vždy som si musel do strminy kolená rukami potískať…

Tak sme hádam okolo deviatej došli pred faru, keď nás už niektorý Belko i na farskom dvore zvetril a vyzvŕtal.

Vyšla dievčica, slúžka. Dali sme od nej pozdraviť pána farára a že sme „dvaja páni z Martina“. (Navštívenky sme ani jeden nemali.)

Farár, milý môj tajovský kaplán Kúdelka, nás neprijal. Slúžka vyšla a hodila nám, že „aby ste prišli po kostole“…

Skromní, zoskromneli sme ešte viac.

„Iste sa na kázeň chystá,“ ospravedlňoval ho Halaša.

„Detvanom sa treba kázeň učiť! Vy len viete… Revať na nich, postobohovať a na púť hnať,“ zlostil som sa na Kúdelku a šli sme ku kostolu a ďalej na cintorín — hľadať Tomkuljaka, Petra, ktorý by iste nebol zaprel „dvoch pánov z Martina“.

Našli sme ho a sa zadumali, keby mohol z hrobu vstať… A žaloval som hlasne na jeho nástupcu, že už čo by, reku, ako bolo… na slovo… a potom… mám robotu… príďte inokedy… Začal som v mysli otáčať tú jeho tajovskú pieseň… a bol by som sa hneď vrátil.

Nie tak Halaša. Vrátil sa pred kostol, zachytil tam chlapov i staré ženy, odviedol ich za kostol a začal sa vypytovať, ako to a inô volajú na šatách, a keď chlapci prejavili smiechom ochotu odpovedať, vytiahol notes a zapisoval… Sľúbil šesták, a chlapci i ženy jedni pred druhými začali diktovať, a Halaša zvedel hneď, ktorý bližšie býva, a už šiel do chalupy…

Zazvonili. Halaša dobehol uradostený, že už je doma na Hute, šiel do kostola. Ja som, ako bývalý rechtor nie zvedavý na kázeň, zostal za kostolom fajčiť… To ja už, reku, dávno viem, čo sa kázava… Kázať o láske, a pocestných neprijať…

Okolo kostola postávali cez kázeň aj iní panskí ľudia, ale nedal som sa do známosti, lebo hovorili maďarsky, čo mňa náramne v duchu zlostilo, že sa maďarčina driape už i na detviansku Poľanu… Vyrozumel som, že sa zhovárajú o nás, najmä o Halašovi, ktorého akiste videli do domu vojsť a zapisovať…

Na sv. omšu vošiel som do kostola i ja a po službách božích, ako neodvádzaná prespanka, nevedeli sme: ísť, neísť do fary? Totižto vychodiaceho z kostola Kúdelku boli sme veľmi úctivo pozdravili, on ďakoval nám nemo, vážne, veľmi vážne a šiel sám ďalej, nezastaviac sa pri nás, nespýtal sa, či sme to my, tí „dvaja páni z Martina“, na čom sme si my tak zakladali. Teraz by nám, reku, hádam lepšie bolo byť z Lučenca…

Ale konečne sme sa osmelili, pravda, len do kuchyne.

Pozdravili sme a že prosíme oznámiť nás pánu farárovi.

A tu aká radosť! Hodna veľkej písmeny.

Kúdelkovou gazdinou bola sestra nebohého Tomuljaka, ktorá gazdovala bratovi, a keď umrel, zostala a gazduje Kúdelkovi. Srdečne sme sa zvítali, ako bratia so sestrou, poželeli brata Petra, že ešte mohol žiť… a gazdinka, Slovenka, odberala ešte na svoje meno Národného hlásnika, šla ku Kúdelkovi ľad lámať a nás odporúčať.

Tak sme sa dostali konečne pred neho, Halaša rozpovedal mu cieľ svojej cesty, ja som mu potrel pod nos starú známosť našu i pesničku tajovskú…

„Čo zo starého haraburdia a z pesničiek komu? Načo to?“ skepticky súdil farár a Halaša ho skromne poučoval.

„Čo tu nájdete? Starú praslicu, vypĺznulý kožuch. Iba smrad z toho…“

„Bude na tom rezba, výšivka… Bude vybíjaná valaška, fujara… A pieseň!“

„To poklady ducha nášho ľudu!“ rozohrieval Halaša Kúdelku, ale chytal sa ako mokrý, hnilý peň.

Gazdinka, hoci prekvapená, pričinila sa, dostali sme dobrý obed — s pánom farárom. Ona si neprisadla, hoci by nám to veľmi milé bolo bývalo. Halaša pri obede vykladal pánu farárovi o Muzeálnej slovenskej spoločnosti, o novej budove a chcel ho získať aspoň za člena. Zneli mená: Kmeť, Osvald, Mišík, Medvecký… Ale Kúdelka sa nezohrial.

„Čo z toho komu?“

Až nás mrazili tie slová.

„Národu!“

„Ja som si kedysi tiež zapisoval… Mám ich z pol druha sto tých pesničiek…“

„Dajte, dajte mi ich,“ prosil Halaša.

„Neviem napochytre… Musel by to hľadať…“

Nebolo reči s farárom. Šiel na litánie, potom na pohreb. Halaša chodil po domoch, znášal staré praslice i posekance. Ja som sa s gazdinkou zhováral v kuchyni o národe a jej bratovi…

Potom sme sa s Halašom pustili na lazy, na najbližší salaš. Baču sme našli v kolibe, Halaša dal si fujarovať, zapisoval piesne, kúpil fujaru a šli sme na Nový svet, do hostinca, na kolkáreň.

Prišiel i Kúdelka s niekým.

Halaša platil mládencom víno, tí spievali a Halaša zapisoval.

Teraz zohrial sa i Kúdelka, spieval a pili sme a spievali.

Halaša si mohol prsty dolámať, bolo čo zapisovať. Kúdelka bol zase v Tajove na majálese… Slovák, až radosť, hoci tam prišli i učitelia, pisári a taká mládež maďarónska. Ale všetko sme to prehádali a slovenskú pravdu obránili.

Večer potme vracali sme sa do fary a prosili o nocľah.

Dal, a sme veselo besedovali pri večeri i s gazdinkou o detvianskom ľude, aký vie byť srdečný, úprimný, vďačný k tomu, kto ho ozaj má rád.

Kúdelka nebol toho názoru. Svet sa musí báť, len tak poslúcha… Na stene boli skrížené dve flinty.

I on sa bál a poslúchal… a piesní ani na novú prosbu Halašovu nepohľadal, za člena Muzeálnej slovenskej spoločnosti nevstúpil, na budovu Múzea nič nedal, do rána vyspal večernú náladu a ráno pustil nás pešky na stanicu, hoci stál a celú nedeľu oddychoval jeho pár koní a druhý deň bol sviatok.

Azda by teraz, po smrti, mohlo sa nájsť v jeho papieroch aspoň tých stopäťdesiat piesní… Tá v Tajove spievaná je zachovaná v dobrých slovenských dušiach…

*

A aby sme si ešte lepšie zapamätali, kedy sme boli na Hute, z ktoréhosi lázka nad cestou zavolal podrostok: „Drž!“ a už nám aj boli na pätách dvaja psi, veľkí ako teľce, a len chytiť a chytiť. Kričali sme na parobka, aby psov odvolal, ale ten sa smial, že nás „belaskárov“ dobre zvŕtajú, a my sme otĺkli muzeálne praslice a fujary o nosy psov, kým sme sa pomaly, račkujúc, dostali nižšie a ďalej, až psi počali zaostávať…

Boli sme vtedy ozaj nevítaní hostia na Hute.

*

Dnes je na Hute farárom dobrý národovec Jožko Buda. Keby ožil Halaša, osladil by nám všetku trpkosť a vstúpil za člena Muzeálnej slovenskej spoločnosti a na Národné múzeum dal ovcu, ako by iste bol urobil Tomkuljak…

Nech ho, nového pána farára, Boh poteší v ťažkom žiali nad smrťou svojho ideálneho brata — právnika, ktorého nedávno vo zvolenskej Dubovej skosili suchoty… na smútok rodiny, na škodu národa!

(Za Národné múzeum)

Keby sa mňa spýtali — starej muzeálnej budovy by som nepredal, ale staval k nej novú.

Videl som napr. v Tokiu, že dve muzeálne budovy, jedna už ctihodne stará, druhá moderná, znesú sa krásne vedľa seba. Japonci iste mali groš: zboriť starú a postaviť kolosálnu novú.

Ja nie pre ten groš, ale pre tú posvätnú mi stopu a pamiatku otcov, živých i mŕtvych. Iné bolo so starou matičnou budovou, na ktorej nešľachetná maďarská ruka všetko popremieňala, že zostali vari iba hlavné múry…

Na muzeálnej budove vidí vlastenecké oko dobrého syna alebo dcéry národa ešte stopy rúk zakladateľa Andreja Kmeťa, Halašu, Osvalda, Janošku, Pietra, Vanoviča, Petrikovicha, Mišíka, Riznera, Sokolíka, Škultétyho, Medveckého i Andreja Budaya, kremnického mincovného úradníka… a koľkých nemenovaných literátov, ktorí tam študovali pramene…

Vidí tých idealistov, ktorí obetovali a prišli sa raz-dva v roku pozrieť na zbierky; koľkí, nejako odvislí, len skryte, mimo slávností, ale verne v duši a srdci, ako práve spomenutý Andrej Buday.

Koľko hrdosti, ba pýchy bolo v nás, keď prišli bratia Česi, alebo iní bratia slovanskí… a my sme sa chlúbili svojimi pokladmi, ktoré nám nemohol odškriepiť ani Tisza, ani Apponyi! Iba zhabať, o čo sme mávali nevýslovný strach. A ešte cudzinci keď prišli a pochválili… ako sme rástli! Už nás bude kultúrny svet znať a azda nedopustí, aby nám krivdy spravili zo stoličného domu alebo z Pešti.

Mala by sa vydať muzeálna pamätná kniha, do ktorej sa hostia zapisovali. Tam by sme videli národovcov a priaznivcov. Aké sladké mená srdcu starých národovcov! Kiež by sa tak pre budúce veky zapísali pri stavbe novej budovy všetci mladí, celý slobodný národ československý.

Nestará je budova: veď moja žena, ktorá za slovenské devy bojazlivo klepla kladivom na základný kameň, mohla by dnes svoju dcérku poslať poklepať iba za školskú mládež, a vôkol stoja ešte živé Slovenky: Oľga M. Horváthová, Elena Maróthy-Šoltésová, Oľga Šoltésová-Hrušovská, Anna Halašová, Jóža Gallová-Mikesková, Želmíra Švehlová, Ella Melfelberová, Anna Rolková-Kmeťová, Matilda Košinová, Oľga Kučerová-Čičmancová, Ľudmila Galandová-Dulová a mladších dievčatiek celý venček; Slováci: dr. Milan Ivanka, bratia Houdekovci, dr. Ferdiš Juriga, dr. Šaršún, Škrovina, Hlavaj, Kuchárik, Kompiš, Obuch a rad nemenovanej mládeže mužskej. A už to, ako sa zbieralo na budovu! Veď sme všetci boli iba takí chudobári… A bez amerických Slovákov ani by sme jej vari neboli postavili.

A keď prišiel mamut Kmeťov, čo to bolo obdivu! A tá Jánošíkova stopa v kameni! Keby bol mohol tak pristúpiť stolici na šiju! Koľko naivnej lásky a radosti! A plastická mapa Slovenska, ktorú úrady zakázali ukazovať, i chodili sme sa na ňu tajne dívať na povalu, kde starý tajomník Vraný sušil zelinky, s čím sme — popri baťkovi Vajanskom — ozaj mnohí necítili, že veď zeliny budú i o tisíc rokov také, ako dnes, a vtákom chvosty ofukovať že je vari tiež pre nás nie na čase; nám ide pozbierať poklady ducha a umu slovenského, kým ich čas a zlosť nezničia… I to, tie trpkosti, je tam všetko milé a pamätné. I ten nejaký falzifikátik v urnách, ktoré vyrábal figliar-sedliak kdesi pod Prenčovom, Kmeťovi na veľkú radosť (a materiálnu škodu). I ten môj falzifikát, že som na starú miniatúrku pripísal rok asi 1740 (hoci som nemal Hankovho černidla). To bolo všetko z nadšenia. Odborné umy a oči to už zistili a odložili stranou. Ja sa nehanbím za svoj čin. Chytro, chytro sme to chceli mať: múzeum, starú kultúru, staré spisy, báje, Niebelungy… Čo sa ja ešte i teraz naupomínam prof. Chaloupeckého, aby našiel slovenský rukopis aspoň z 10. storočia, alebo ešte starší, z ríše Veľkej Moravy…

Tie kroje Živeny! Tie ženské kroje od Piešťan. Ach, len dušu vdýchnuť figuríne a objať, vzdychalo si koľko mládencov! Tie tenké riedke čipôčky, výšivôčky… anjelská šata.

A ten Dürerov originál! Ešte dnes sa bojím o ňom hovoriť. A tie cechové, zemianske archívy, pergameny a československý a slovenský archív literárny, novší! Aké tajomstvá odkliatia a spásy slovenského národa v nich, keď sa budeme držať svojho, bratov Čechov a Slovanstva!

A tých kníh čo sa naznášalo! A čo sa ich naprekladali neúnavné ruky Halašove, slečny Goldpergerovej a ruky starej a mladej hofierky Hanky! Ach, tá slečna Goldpergerová! Ako s dušou vítala každého, kto zazvonil!

„Pekne vás vítam,“ znie mi sladko i dnes. Mladí volali sme ju „Živou starinou“, ale veru toľko mladistvej rodolásky a obetavosti máloktorý mal, čo ona. „Nože sa nám ráčte zapísať do našej pamätnej knihy,“ podávala pero a kým ste podpisovali, chlúbila sa takými a takými vzácnymi hosťami, a že veru boli hodinu i dve v Múzeu…

Boh jej odplať za všetko to mrznutie a únavu… Z police na policu a vše inak a inak, ale vždy s radosťou, že ich pribýva, že už ich niet kde dávať, že sú už tri rady jeden za druhým na policiach — tých kníh!

A tá zima veselá, rodáci, v celom Múzeu! Lebo nebolo došlo ani na pece a tým menej na ústredné kúrenie, a bohchráň; ani nebolo treba, aby sa nešťastie nestalo, lebo veď ak by nám to zhorelo, vyšli by sme na duchovnú mizinu. Až kedy-nekedy povolil výbor aspoň jednu piecku, aby sa dalo pero do ruky chytiť… Ináč sa tam každý pracovník musel zohriať prácou a návštevník vnútorným ohňom nadšenia z nakopených pokladov!

Nie, nepredávajte budovy starého Múzea. Bude ešte prameňom všetkých básnických diel! Položte nazad nad schody to asketické poprsie Andreja Kmeťa… a vedľa stavajme monumentálnu, slobodného národa dôstojnú novú budovu.

Na starú dajte starý nápis: Muzeálna slovenská spoločnosť, hoci ho bol vicišpán Beniczky dal pozrážať, a na novú budovu nápis: Slovenské Národné Múzeum. Roku Pána 1928 a roku československej slobody X. A na najväčšiu stenu novej budovy obraz zakladania kameňa starej budovy. Brožík, vstaň z hrobu, alebo pošli z neba syna svojho štetca!

Nie, nepredajme staré Múzeum!