ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Slovensku staré pohanské pohrebištia všetky sú na vŕškoch, na výšinkách, poliankach. Tam sa odbavovali bohoslužby a tam spaľovali i mŕtvych alebo kládli ich do hrobov — ešte i pred tisíc päťsto rokmi.

Po prijatí kresťanstva od nemeckých misionárov, ale najmä od svätých apoštolov slovanských, Cyrila a Metoda, i na Slovensku, po príklade iných krajín, stavali sa kresťanské kostolíky zase podľa možnosti na vyvýšených miestach a obrátené k východu. Vôkol týchto kostolíkov pochovávali sa veriaci celých krajov, ktorí do tohože kostolíka chodili k bohoslužbám. Takým kostolíkom môže sa chlúbiť i Dubová na Pohroní už v 13. století. Postavený bol i ten na výbežku horskom, nad ústím potôčka do Hrona, a vôkol tohoto kostolíka — v pozdejších dobách a najmä počiatkom 19. storočia základne zväčšeného — pochovávali sa veriaci za stáročia, až sa cintorín zaplnil. V pozdejších dobách a donedávna pochovávali vôkol kostola — iste aby základy sa nepohýbali — už len kňazov, ako kostolu najbližších. Posledným bol Martin Lepény, farár, čestný kanonik, zakladajúci člen Matice slovenskej, pochovaný pri kostole r. 1868.

Už predtým iste za stáročia pochovávali veriacich v terajšom „starom“ cintoríne, na dnešnom farskom poli, a keď sa i ten cintorín zaplnil, asi päťdesiat rokov pochovávajú sa v cintoríne „novom“, krásnom, múrom ohradenom. Ale už iba Dubovania. Ostatné fílie: Nemecká, Zámostia, Ráztoky majú svoje cintoríny už poldruhasto rokov.

A tu sme pri veci, o ktorej chcem písať.

Dnes platíme farárovi, rechtorovi, kostolníkovi „za pohreb“, vtedy hovorili alebo aspoň učene písali, „za proces (sprievod) mŕtveho tela“ a platili farárovi ako „starodávna obyčaj bola“ — jeden rýnsky zlatý (asi 100 Kčs), okrem obyčajnej, jemu prislúchajúcej štóly; od pohrebu malého dieťaťa dávali štóly päť groší, od schopného k sv. spovedi desať groší, od ženy jeden uhorský zlatý (80 Kčs).

Za Márie Terézie a Jozefa II., ktorí uvádzali všelijaké i dobré i zlé novoty (násilne nemčinu) do krajín, nariadené bolo, aby každá obec mala i svoj cintorín, žeby sa na nákazlivé choroby (cholera) umrevší ľudia neprenášali cez iné obce a nesiali semeno choroby a smrti. „Na rozkaz jasnosti kráľovskej Místa anebožto Cinteríny po všeckých dedinách a osadách vystavené jsú, ano i náš cinterín v Nemeckejsy pre ten cíl a konec 18. septembra 1780 posvecený bol, aby sa pozatým v nem mrtvych predmenuvanej osady Nemeckejsy obyvateluv telá pobožne, krsťansko-katolíckym spusobem pochovávati mohly.“

Mal som v rukách knihy, listiny staršej doby, mal som z pozdejších časov, a zvláštne, dosiaľ len na tomto „Contrakte“ nachodím dedinu Nemeckú pomenovanou „Nemeckejsa“, to jest Nemecká Ves. Ľud hovorí dnes proste „Nemecká“, pošta a úrady píšu „Nemecká nad Hronom“, ja myslím, že pre bližšie označenie dediny mal by sa prijať ten starší názov: Nemecká Ves, lebo obcí „nad Váhom“, „nad Hronom“ je už veľmi mnoho a všetky akosi na jednu vzorku.

Po „vystavení“ nových cintorínov po obciach vznikol spor medzi veriacimi a farárom i rechtorom a to, či teraz konajú namáhavejší proces (pochod), keď idú pochovať mŕtveho z Dubovej do Nemeckej Vsi a či konali ťažší proces, keď z Nemeckej Vsi odprevádzali mŕtve telo na cintorín dubovský. Táto cesta, zdalo by sa, bola namáhavejšia; farár dlhšie musel niesť na pleciach i v letný čas ťažké ornáty a pluviále, rechtor viac spievať po ceste, a predsa akosi únavnejším videl sa týmto duchovným osobám nový spôsob: pochovávať na mieste v Nemeckej Vsi, a nemčianski: richtár Ondrej Kohút, prísažní Ďuro Kováč a Maco Miloš i Maco Lichý, richtár, a Jano Čížik i Jano Živor, prísažní dubovskí, tiež svedčili dvojctihodnému Karlovi Schumannovi, farárovi, a Martinovi Gállovi, rechtorovi dubovskému, že veru namáhavejší je nový spôsob.

Prítomní páni zemania Joanes Kindrnai a Michael Kindrnai chytali sa za brady, stískali si sluchy do dlaní a v mysli hlboko skúmali: či je tak ďaleko z Dubovej do Nemeckej Vsi, ako do Dubovej po tej istej hradskej, a vyšlo im, že veru je to jedna diaľka, a preto tam pred farárom, rechtorom i spomenutými občanmi osvedčili sa, že keď i na prvé slovo boli súhlasní, teraz, uvážiac vec, nepodvoľujú sa a prajú si, aby zachovaný bol starý zvyk v platení.

Tvrdosť zemianska sedliakov a čipkárov naklonila v opačnom zmysle, a veru s farárom Schumannom, „dokud on u nás našim p. farárom zústávati bude“, učinili a upevnili — i bez pánov zemanov — nový kontrakt, podľa ktorého farárovi „pozatým nejužvícej jeden rýnský zlatý, mimo obyčajnej jemu prislúchajícej štóly skladati chceme, ale duplovanú štólu na budúcny čas platiti budeme“, a povýšili z päť groší na desať, z desať na dvadsať, zo zlatého na dva.

Pre farára Schumanna koniec-koncov dobre i tak, hoci opatrní sedliaci a čipkári i vypovedali, že len „dokud on u nás zústávati bude…“, teda nie i nástupcom jeho.

Zatým preniesol svoju prosbu rechtor. Ale iste bol horší rečník než farár, dojem zo zemianskeho odporu proti povyšovaniu pláce vycedili si obyvatelia poctivej osady Nemeckej Vsi na chudákovi rechtorovi, Martinovi Gállovi, frázou, z ktorej nič viac nemal ako dosiaľ, diktujúc mu do kontraktu toto: „Pánu rechtorovi ale mimo obyčajnej štóly, posavát obyčajných 5 groší za cestu, jako predtým, dávati budeme.“ Ten obišiel suchý a musel si to ešte i napísať. Dnešnému rechtorovi by sa pri takom pokonávaní aspoň ruka triasla, a na Gállovej to po písme nebadať.

Nový kontrakt podpísali všetci prítomní i chudák rechtor. Ale nepodpísali ho „páni zemäni s nami tu prebývající“.

Farár Schumann obrátil sa ešte raz na pánov zemanov, a keď tí podpisy zase len odopreli, dohodol sa s nimi aspoň na tom, že ich ani on, ani oni žalovať nebudú, ale túto ich zatvrdilosť srdca latinsky na kontrakt dolu na večnú pamiatku predsa len vlastnoručne pripísal.

Však ešte pred podpisovaním nového kontraktu akoby razom horlivosť sedliakov a čipkárov v obetavosti bola schladla. Proti mienke pánov zemanov sľúbili „dupľovanú štólu“, ale na druhej strane zachrániť groš nezameškali nadhodením žiadosti: „žeby skrzeva pohrebu malých dítek slobodní chceli byť, takže na proces takého mladého díťaťa nebudeme povinní p. farára zavolati“.

Rechtorovi odľahlo v nádeji, že takto nejaký ten väčší groš, farárovi platený za pohreb malých detí, kvapne jemu: ale chyba lávky… Farár trochu ustúpil, ale obránil svoje stanovisko, že „kdyby nekdo sám dobrovolne chtel mati prítomného kňaza na pohrebe takého malého díťaťa svého, jeho milosť pána farára uctive žádati a povolati múže“.

„K vatčému potvrzení pravdy tejto písmo toto zanechávame a našim menom u prítomnosti celej pocitvej obci upevňujeme.“ A richtár, prísažní, svedkovia pekne radom kladú krížiky. Podpísali i rechtor i farár; oba latinsky. Páni zemania — nie. Tí ani v čiernej zemi nového cintorína nechceli byť so sedliakmi a čipkármi zrovnaní za ten istý peniaz. Lichotivé by bolo pre nich bývalo, keby tak boli „triplovanú“ štólu ponúkli, aspoň za seba. Nie. Nenaučení od vekov dávať, len zberať z národa… nečudujme sa im. Azda sa im farár nepoprosil… a nebol zeman.

Vyše dvoch rokov sa páni zemania spierali novému kontraktu a boli by sa i ďalej.

Ale blížila sa kanonická vizitácia; dedinami, dolinami roznieslo sa, že príde sám biskup František gróf Berchtoldt; prídu kňazi, patronátski páni, stoliční páni, sudcovia a prísediaci, tiež zemania a sveta celé procesie.

26. júla 1783 zneli zvony od Bystrice celým Pohroním, hučali doliny od streľby z mažiarov za dubovským kostolíkom, v ktorom na pánov zemanov z Nemeckej Vsi — Kindrnaiovcov — čakala ich výhradná lavica…

Mali síce sľub a dohovor s farárom, že nebudú ani oni, ani on žalovať… ale ak predsa biskupovi, ako otcovi, no, povie a pri vizitácii kontrakt farár ukáže… Trnuli neistotou a nevedeli, kde oči podieť. Ale biskup tak pri vítaní, ako pri odchode srdečne im podal pravicu na pobozkanie posväteného prsteňa… a pri obede povedal im, že od západu mrcha vetry začínajú duť na zemanov…

Farár ich teda nezradil.

Sotvaže stačili vyprevadiť biskupa a jeho sprievod, Ján a Michal Kindrnai vrátili sa do fary a už novému kontraktu neodporovali, ba osvedčili, že chcú všetci zemania s ostatnými obyvateľmi tejto obce Nemeckej Vsi spolupatriť a preto prajú si, aby boli do kontraktu prijatí, kde od počiatku mali byť, a čo teraz žiadajú.

Farár pripísal hneď pred nimi ich žiadosť a na odstránenie i poslednej trpkosti z mysli vypili pohár „biskupského“ vína, čo sa neminulo pri vizitácii.

A tento pohár vína sporu a zmierenia pije dubovský farár s pánmi zemanmi už vyše sto rokov; vždy, keď vznikne nejaká otázka: či je zeman povinný niečím farárovi.

Farár tvrdí, že je: keď nie viac, aspoň raz do roka sa mu vyspovedať, že rád-nerád platí v tejto novotnej a rovnoprávnej demokracii…

Na dubovskom starom cintoríne stojí už len jeden pomník. I ten už sedemdesiat rokov nachýlilo, vrástol do zeme, chytá sa ho drobný žlto-zelený mach a pomaly i z jeho mramoru vypršia písmeny, ktoré latinsky oznamujú, že pod kameňom odpočíva dubovský učiteľ a notár Joannes Hlaványi alias^[6] Hlaváň. Robil Jano zo seba Maďara, podľa módy prvej polovice 19. veku.

Ostatné pomníky, akékoľvek boli, všetky sa už rozpadli a zmiešali so zemou tých tisícov a tisícov ľudských tiel, ktoré sem boli za stáročia zo štyroch-piatich obcí pochované.

Spadol i kríž Krista Ježiša, ktorý otcovsky prijímal všetkých k nemu uložených a ktorému Jano Kántor, richtár, a prísažní Matej Dančík i Matej Piestik sľúbili „jmeném celej obcy“ a 23. mája 1822 i na písme vyznali, „že nalezajúce se v chotáre Kríže Umučení Vykupitele našeho Krista Ježiša, jakožto v Cinteríne… (a inde) vždy v dobrém, slušném a k nábožnosto prislúchajícem stave zdržovať chceme i na budúce časy postupníkuv svojich, jestliby osobitní dobrodinci se nenachádzali, k tomu zavazujíc…“

Nie vina menovaných — richtára a prísažných — ani celej obce dubovskej, že nedomysleli šesťdesiat rokov napredok, čo spraví komasácia so starým cintorínom, že ho zruší a nový položí inam. Ale „postupníci“ (dedičia) zabudli na otcov, a keď v novom cintoríne pekný a maľovaný dubový kríž i udržujú, starý kríž, v starom cintoríne, píšem, buď spadol, alebo ho vzali otcom znad hlavy a preniesli do cintorína nového…

Spadla i ohrada, vyhnili stĺpy a dnes už iba kúsok lúčky, kúsok mohylkami zvlneného poľa na rovinke, no a meno ešte trvá u potomkov…

„Nech odpočívajú v pokoji!“ píše svet na brány cintorínov, na pomníky svojich drahých. Ale to je klam. Niet vďačnosti. V mestách na starých cintorínoch stavajú nové ulice, prach otcov splachuje sa do kanálov… na dedinách vypúšťajú ich pod role a lúčky. Aspoň že pod lúčky! Tu ešte skvitnúť môže kedysi slzami polievaný kvietok materidúšky, vzrásť lístok zimozeleňa, kríček bazičky starých koreňov… V tej tôni a vôni tak milo hlave i srdcu spomínať, spomínať…

Starý, zažltlý papier, vyše stopäťdesiatročný, pol hárka iba, dáva mi tak spomínať Janka Budu, zámostianského čipkára a hospodára z konca 18. stoletia, ktorý tiež, neznámo kde, medzi tisícimi odpočíva na dubovskom starom cintoríne bez znaku spasenia, pod holým nebom, hoci o spásu svojej duše, o ozdobu chrámu a služby božej dbal i v posledných svojich hodinách, a čo zdedil, v živote doma i vo svete nahospodáril, to podedil, ba väčšiu čiastku toho poručil dubovskému kostolu.

Hodváb, brokát pretrvajú veky. Azda ešte i dnes na výročné sviatky pod šerou gotickou klenbou, v medenej záplave svetla oltárnych voskovíc, v dyme a vôni tymianu s veľkou vážnosťou oblieka kostolník pánu farárovi ťažké ornáty, od ktorých pohľadu sa v očiach mení veriacemu národu; ale nikto nepomyslí: čie mozole vás, skvostné rúcha, utkali?

„Ja Janko Buda v težkej nemoci postavený súce, tela sice nezdravého, ale rozumu zdravého byvše, umínil sem tento porádek učiniť, který by slúžil jak mojej manželky, tak i jinším, a sice moje telo nech je s pekným spúsobem kresťanským a ceremoniami cirkevnými do matky zeme pochované, duši mú porúčam Bohu mému, ktorý mne ju dal.“

Takto začína svoj testament Janko Buda, zámožný čipkár a hospodár zamostiansky, posvätnou rečou biblickou, ktorá vtedy nielen u evanjelikov bola posvätnou rečou cirkvi, ale ktorou spoločnou písali a tvorili, Bohu slúžili — popri latinskej — i katolíci slovenskí; kňazi, učitelia, pisári obecní, richtári, starejší i kostolníci; hradní a zemskí páni v kaštieľoch a mestách po šírych krajinách Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska.

Učiniv poriadok s kravami, ovcami, tovarom čipkárskym, čo všetko poručil svojej žene spolu i s jedným zlatým (asi dnešných 100 českoslov. korún) v Bystrici u „jednej panničky, o kterém Ondrej a Martin Buda vedia“ — Janko Buda ostatné svoje hnuteľné imanie poručil na dva ornáty, na kostol a na sv. omše.

Čo tie dva ornáty mohli stáť, vyrozumieme približne z toho, že Janko Buda porúča na ne pohľadávky svoje u tkáča Prgnera v Bystrici desať zlatých, u Ondreja Kozu a Martina Budovie v Zámostí osem zlatých, u Turkov v Dubovej trinásť zlatých, u Červíka v Nemeckej pätnásť zlatých, spolu štyridsaťšesť zlatých, a ešte dokladá poznámku: „Co ale nebude dochodit na tie dva ornáty, to manželka moja má doložiť.“ Stáli vtedy dva ornáty aspoň dva voly, keďže jalovičky šli toho roku 1775, po šesť-sedem zlatých.

Bolo by hriechom myslieť si, že Janko Buda, po smrti jediného synka, Janka, bezdetný manžel, porúčal viac cirkvi, ako žene. Mária Budová, rodená Štrbáňová, manželka, bola prítomná, vďačne prikývla na každý bod poručenstva, a na testament sa krížikom podpísala, ako i brat Jankov, Martin, ktorý nič nežiadal a nedostal, iba že svedkom bol z bratskej dôvery, aby pred časom testament nebol rozchýrený, lebo Jankovi už nešlo o svetskú slávu, ale o radosť nebeskú. Preto ďalej porúčal Janko Buda „na kostál dubovský“ u Ďura Ľuptáka tridsať zlatých a k tomu ešte — dva voly. Štyri mal voly Janko Buda, ale že jeden bol „nemocný“, naložil Janko, že „všecke štyri sa majú ošacovať alebo predať a tak polovica prinde na kostal a na svaté Omše.“

„Kostálom“ nazývali Slováci kostol i tu, a v Podkoniciach ho ešte i dnes tak zovú.

„Pre lepšú jistotu tento testament činím a moje jmeno podpísané s krížikom potvrdzujem. Zamostia 27. juni 1775. V prítomnosti na ten čas rychtára zamostianskeho Ondreja Marčoka, Martina Buda a Marii Buda.“ — Janko Buda, čipkár a hospodár, len tridsaťjeden ročný, testament svoj neprežil iba dvoma dňami. Zaopatrený skrze pána administrátora Samuela Marčoka sviatosťami umierajúcich, rozlúčil sa s týmto svetom, v ktorom mal žiť a čipkáriť ešte mnohé letá, 29. júna 1775 na veľký zármutok mladej a k tomu i bezdetnej vdovy.

Opustená, smutná Mária druhého dňa čierno sa obliekla, vzala z truhly testament a vybrala sa do fary. Veď otvoria testament až po pohrebe, ale zarmútená vdova, aby bôľu svojmu uľahčila a našla potechu, skromne a zbožne rozložila pánu administrátorovi mužovo poručenstvo, ktoré už nemuselo byť tajnosťou a už nijak nie pred duchovným otcom.

Tretieho dňa ráno bol Janko Buda vnesený do dubovského kostola; pán administrátor slúžil veľkú smútočnú svätú omšu; pán kaplán Vendelín Wajdovič kázal prenikavo na slová Písma: „Dávajte a bude vám dané“; rechtor, kostolníci, miništranti všetko spievalo a bolo nádejne dojaté troma piesňami (okrem latinských), medzi ktorými poslednou bola:

obľúbená čipkárska pohrebná pieseň preto, že svetom putujúc, veru neraz bol čipkár utisnutý nielen na svetlo slnca, ale i mesiaca.

Janka Budu pochovali blízko kríža, ako pochovávali všetkých podobných testátorov, čili darcov chrámu božieho, i z úcty k rodine, i azda, aby Spasiteľ viac pamätal na nich v deň súdu, ak spravodlivo, ale i ak chytre, ako kupci, nadobudli imaní svojich…

Koľkí tu darcovia, chudobní na majetky a predsa bohatí duchom, ktorí dávali v duchu doby na kostol, na veže, zvony, na školu, na rúcha, na kňaza, na rechtora, kostolníka… z čoho i dnes, po stá rokoch, pamiatka i úžitok.

Tam na starom cintoríne ležia kňazi, zemania, rechtori, veľkí latináci, ale i obdivuhodní pisári starobylej spisovnej reči našej československej… Tam ležia na stá Janko Budovia, ktorí obetovali… Tam na tisíce pospolitého ľudu, krásneho v slove, v piesni, v povesti, v porekadle, ktoré zdedené sú i dnes našou chlúbou, našou múdrosťou životnou…

Dnes hroby všetkých zrovnané na farskej lúčke nad dedinou. Spadol dávno už i kríž Spasiteľa a ani postupníci, ani osobitní dobrodinci sa nenachádzajú, ktorí by kríž nalezli, pozdvihli na starom dubovskom cintoríne a zasadili podeň byľku-dve zimozeleňa živou pamiatkou dedom-otcom…

Farská lúka Sihôtka dnes nezaujíma nikoho okrem dubovského farára. I ten myslí na ňu iba tri razy do roka. Raz na jar: či mu ju štrkom a pieskom nezanesú z jednej strany rozbesnený Hron, z druhej nepatrný, ale z jari dravý podhôľny potôčik ráztocký; druhý raz o Jáne myslí farár na Sihôtku: či bude totižto šesť a či osem vozov sena, a tretí raz: či zase nepokazí voda otavu čiže mládzu, ktorej tiež býva skoro toľko ako sena.

Ej, ba!… I medzitým myslí farár na Sihôtku, a vtedy schytil by z klina pušku. Stáva sa to do Ďura, kým sa valasi nevyredikajú na salaše, že farár vše nájde ovčie bobky po lúke, neodtajiteľný dôkaz, že ráztockí alebo nemečianski páni valasi, rátajúc do toho i zemianskych, kindrnajovských, sa mu niekoľko ráz poprechádzali po lúke, nie ani tak sami, ako s pár sto ovcami…

„Na jednu hlavu, popri inom, napokon dosť starostí,“ odpovedal by mi dubovský farár, keby toto čítal.

Skoro pred dvesto rokmi zapodievali sa však so Sihôtkou nielen pán farár dubovský Mathias Lačko, ale i richtár a všetka obec nemečianska, ktorí na známosť dávali „komukoľvek vec túto vedieti prináležalo“, že Jano Frgula, „spoluobyvatel náš predešel nás s prosbú, aby sme jemu spravedlivosť a pravdu pre budúcu vedomosť vydali“.

Jano Frgula bol kúpil Sihôtku od Jarabáka za jedenásť nemeckých zlatých, čo — keby niet tých skoro každoročných záplav — na desať-dvanásť vozov sena a otavy bola by bývala kúpa veľmi lacná, asi dnešných tisícsto československých korún. Ale keď vysypali Hron a ráztocký potok päťsto-šesťsto vozov štrku na lúku, a to vše i na jar i v jeseni, tráva pod ním vyhnila, bolo po úžitku, lebo vtedy ešte štrk do betónu nepotrebovali.

Frgula lúku iba dva roky užíval; akiste po dvojročnej skúsenosti s prívalmi pomyslel si, že pobožný pán farár skorej odvráti prívaly vôd od Sihôtky ako on, hriešny človek. Zmyslel si teda preniesť Sihôtku Na Zúzovo, na ľavý breh Hrona, ďaleko a vysoko nad vody riečne, do strání a horských plešín, kde i za potopy sveta spokojne pásli sa plaché srnky a zajace a len azda diviaky zrývali zem do hronských dolín.

„A bude i ďalej vody i — čo hlavné — bližšie lesa,“ pomyslel by si dnešný hospodár…

Nie! Taký hriešny úmysel, lakomosť na drevo, nepredpokladajme, lebo ho nedokážeme. Frgula Na Zúzove už kúsok lúčky mal, a len aby si ho rozšíril a zväčšil, preto po čase Frgula zašiel s návrhom svojím k dvojctihodnej milosti pánu pátrovi Mathiasovi Lačkovi a ponúkol mu „frajmačiť“ Sihôtku za farskú lúku Na Zúzove.

Farár Lačko vypočul i dôvody, a že si rozmyslí, kázal prísť Frgulovi na druhý deň.

Farár dlho myslieť nemusí; prišiel na to, že to bude výhodné frajmačenie: dostane farskú lúku k dedine, štrk a piesok odnosia farníci a spravia i hate; veď je to stará poddanská ich povinnosť — farské polia obrábať; i farský majetok pri hradskej ceste už len skorej budú šetriť valasi, ktorí tiež chodia na spoveď, a hanbili by sa pozrieť farárovi do očú, a napokon i to bude výhoda, že ďalej bude od zúzovských diviakov, ktoré niektoré leto na posmech zryli i farskú lúku Na Zúzove.

Keď Frgula prišiel po odpoveď, farár sa netajil, že sa mu tá čara ľúbi; poslal ho k richtárovi Martinovi Pláštikovi, ten zavolal boženíkov Ondreja Turčíka a Martina Bobka, farár odkázal po rechtora Martina Gálla, a keď sa zišli, rechtor písal, ako nasleduje:

„Jeho dvojctihodná milosť pán Páter dal Frgulovi na úrek k užívaní lúku farskú ,na Zúzove‘ rečenú, Frgula dal ,Syhuotku‘ za tú lúku ,na Zúzove‘ na večnosť jeho milosti pánu farárovi dubovskýmu, na ten čas Mathias Lačko, i všetkým budúcim pánom farárom k užívaní.“

K tomuto „frajmačeniu“ došiel na faru i nevolaný Jarabák, od ktorého bol Frgula lúku kúpil, a veľmi želel za Sihôtkou, a že keby bol tušil, že Frgula kupuje lúku na frajmačenie, nebol by ju pustil.

Frajmačníci, oba spokojní v svojich mysliach, uspokojili i Jarabáka, keď „pán páter pridali mu dva mariáše na Syhuotku“.

A potom už „pre lepší jistotu a vedomost veci tejto písmo vydali, aby i potomci naši vedeli, kterak aj ako sa to stalo“. A stalo sa to dňa 12. novembra 1746.

„Písmo“ sa na fare zachovalo a teraz my, potomci, vieme: ako, za čo dostal dubovský farár blízko dediny krásnu lúku Sihôtku, na ktorú, či ide katechizovať, či spovedať a od sto rokov i sv. omšu slúžiť do Ráztoky, vždy sa môže kuknúť a tráve do kolena potešiť; veď Sihôtka leží práve pod cestou, na vtoku potôčka do Hrona.

Ale starosti o lúku Na Zúzove, keď i nie farskú, sa bol farár Lačko nezbavil jednak.

Ako?

Nuž takto:

Martin Pláštnik, už vyššie menovaný richtár nemčiansky, tiež mal na Zúzove lúku, zvanú „Lazovce“, popri lúke Frgulovej a Mrvíkovej. A z tejto richtárovej lúky, akým právom, akým nie: „jeden kus obec nemečianska usilovala sa odňať a sebe privlastniť“. Pre „kus“ lúčky strmo šla obec na richtára, ktorý „pak inej rady nevedíce užit, pristúpil pred jejich milost pána farára, na ten čas dubovskýho Mathiasa Lačka, prosil som, aby za mna zastali“. Farár, povinný vždy myslieť na zvelebenie a prospech cirkvi, a ako sme videli pri „frajmačení“ Zúzova za Sihôtku, i praktický hospodár, ľahko prišiel na myšlienku, ako riešiť spornú otázku obce s richtárom. Zastal sa richtára a ten „dobrovolne podzvolil sa“, že od toho kusa lúky bude každoročne „ku chrámu božímu platiť 15 groší, na kterú vec privolila i obec nemečianska“.

Farár, spokojný, že richtára dobre zastúpil, vpísal do kníh kostolných prvých pätnásť groší na rok 1742.

Za šesť rokov platil Pláštnik riadne, veď bol richtárom…

„Potom pak nedostatočný som bol vyplácať tú taxu“, takže za dvanásť rokov narástlo reštancií šesť toliarov.

Už si mohol Martin Pláštnik myslieť, že jeho dlžoba zapadne kdesi v kostolných knihách; veď pán farár Lačko, jeho dobrý advokát, bol už roku 1758 z Dubovej odišiel.

Ale čo je na písme, to ani mačka nevylíže, iba ak myši zhlodajú, plieseň, hniloba skazí. Dubovská fara je síce mokrá ako žabica, z ktorej je zbudovaná, ale obstál v kostolnej kase zápis i pred myšami i pred vlhkosťou.

Nový pán farár, dvojctihodný Štefan Sovovič, už i podľa symbolizovaného mena svojho, rád mal nielen sväté a klasické knihy, ktorých i dnes plná je dubovská fara, ale nazeral a zapisoval vše i do kníh kostolných a roku 1762 prišiel na to, že Martin Pláštnik pätnásť groší už dávno „ku chrámu božímu“ neplatí.

Farár Sovovič bol prísny pán a dbalý kostolných dôchodkov. Napomínal otcovsky Pláštnika medzi štyrmi, a keď to nepomohlo, 18. februára tohože roku 1762, práve keď robili počty kostolné „v prítomnosti ku celej fary rychtáruv, polgáruv a kostolníkuv“ i rechtora Jána Kubančíka, dal citovať Martina Pláštnika do fary a veru „nútili ho ku složení celej restancije“ — zapísal Kubančík, rechtor.

Šesť toliarov — ktože ich mal vtedy v almare? Veď to bolo akoby dnešných tisíc československých korún.

Zahanbený starý Pláštnik uznával dlh, „na který sám dobrovolne sem se podvolil“ — a čo robiť? V biede zase len „inej rady nevedíce užiť“, predložil prosbu, aby mu tú reštanciu prehľadeli a do smrti dovolili užívať tenže kus lúčky. Zablyšťali sa slzy v očiach starého človeka, keď ďalej sľúbil, že „po smrti mojej i tá celá lúka i ten kus ku chrámu božímu prislúchať bude“.

„To je vznešený úmysel“, vstal, podal pán farár starcovi ruku a chválil ho, že všetci prítomní boli dojatí a utierali si oči i zvlhlé nosy.

Odpustili mu šesť toliarov, a že bol po ruke pisár, rechtor Kubančík, urezal nové brko a napísal obligátor. A aby nikdy nebolo sporu, farár zadiktoval po slovách „ku chrámu božímu prislúchať bude“ — „koma“ — (čiarka) a pokračoval: „takže nebude sloboda žádnemu z prítelou mojich žádnym právom do toho se miešať, ale na úrek bude oddaná chrámu Božímu dubovskýmu, na kterej veci potvrzení moje jméno podepsané s krížikem potvrdzujem.“

Tak niekedy i ťažko sa zbierali kostolné políčka, z ktorých dnes majú úžitok „služobníci chrámu Božího“…

O tomto poručenstve, ktoré ak, tak zarmútilo len „prítelou“ (rodinu) Pláštnika, lebo jemu sa do smrti uľahčilo, svedectvo vydali richtári: Janko Mrvík, Janko Romanča; polgári: Ondrej Beluš, Melicher Koza, Janko Lupták, Ondrej Povrazník; kostolníci: Janko Kantor, zeman Mikuš Kindrnaj, Janko Hajnák, Janko Durčík i rechtor Joannes Kubančík, ktorý podal Martinovi Pláštnikovi a radom všetkým pero, aby sa „podpísali s krížikem“. Starý Martin Pláštnik, spokojný v kresťansko-katolíckom svedomí svojom, že sa ospravedlnil pred Bohom a pred ľuďmi, bozkal ruku pánu farárovi, a ten mu na odchod zavinšoval, aby s lúkou i s tým „Kútom“, prežil všetkých prítomných…

Sám nepodpísal sa na obligátor, iba ho vo dvoje zložil a vložil do okovanej truhlice-kasy „chrámu Božího“ k podobným písmam, poznačiac latinsky len toľko na rubrum: Urovnanie sporu Martina Pláštnika o lúku Na Zúzove rečenú.

Dnes tej lúky farár dubovský už neužíva; je erárna, zarastená kde svrčinou, kde bučinou a na prameňoch, studničkách lieskou, mukyňou, svíbou i tŕním… Ale chodí tam farár kradmo na diviaky, i keď sa to neľúbi svätoondrejskému nadlesnému, hoci — po starom, poldruhastoročnom práve — chodí farár Na Zúzovo akoby vlastne do svojho revíru…

Na svite, na poludnie i večer ozývajú sa v dubovskej farnosti z vežičiek, zvoničiek radostné i tklivé hlasy zvonov. Od detstva učia slovom, príkladom otcovia chlapcov snímať klobúčiky, ohýbať kolienka pred krížmi, kaplnkami; mamky dievčatká prežehnávať sa i kľakať. V nedele, na sviatky dva-tri razy ozývajú sa zvony: jeden, dva i tri razom a zvolávajú na služby božie do kostolíkov, a niekedy, v nepredvídaný deň, smutne ohlasujú smrť, volajú vyprevádzať na večnú cestu príbuzných, priateľov, susedov…

Rástli sme v tých zvukoch od mala; od detstva chodili sme popred kríže, kaplnky do školy, do kostola, na pole a niekedy i vyliať slzu na cintorín… A preto ani nepomyslíme, či to vždy tak bolo, či od vekov stoja tie kostolíky, kaplnky, zvonice, kríže? Či ich zniesli anjeli z neba, či vyrástli zo zeme a či ich zbudovali, postavili dedovia, kedy a za čo?

Dubovskí farníci, štyri obce, majú dnes krásny, maľovaný kostol v matkocirkvi, kostolík v Ráztoke, kaplnky, kríže na cintorínoch vyše i niže dediny i v poli pri cestách a v Zámostí už tiež murovanú kaplnku, štyri lavice, i drevenú zvonicu nad ňou, a to až s dvoma zvonmi…

Ale nebolo tak pred dvesto alebo i len pred sto rokmi.

Roku 1800 dubovský kostol bol len „kostolíkom“, iba dnešné presbytérium; poznať ho i dnes po gotických rebrách vo vysokej klenbe. Nebolo ani sakristie, ani veľkej dnešnej lode kostolnej, ani veže. A v Ráztoke nebolo ešte kostolíka vôbec. A keď kukneme tridsať rokov ešte hlbšie do minulosti, nevidíme v Zámostí ani — zvoničky.

Ale v srdciach dvoch rodín zámostianskych zvonička už sa budovala… A veru divná vec: budovať ju začínali — od krížika, hoci všetko vídame povstávať zo základov. Michal Marčok a Ján Ivanič premýšľali už v zbožných hlavách a srdciach a „chtejíce chválu Boží rozmnožiť, aby Buch uctený a chválený od nás byl, z dobrej vúle a z remesla čipkárskeho kúpili jeden kríž, ktorý dáme na našu zvoničku pripraviť“.

Zvoničky však v Zámostí nebolo. Veriaci čakávali hlas zvona z dubovskej zvonice, ak práve nedul vietor od Hôľ; ináče v Zámostí keď i vedeli, kedy je deň, kedy noc, ale kedy poludnie — to už si museli gazdinky samy spraviť.

Kovaný kríž, štyri šúchy vysoký, na spodku s pozlátenou makovicou, aby do štýlu ukončil nádejnú zvonicu; horlivé kázne a domluvy pána farárove predstaveným obce, dobrá vôľa na ďalšiu obeť menovaných dvoch rodín pohli veriacich k povinnosti „opatrit si zvoničku, na kterú by kríž položený byl“.

Kedy zbudovali zvoničku, kedy, ako a za čo kúpili zvon, to teraz ešte nevieme, ale Michal Marčok a Ján Ivanič 20. septembra 1772 „pre lepšú jistotu, jak sami sebe, tak i svoje famílie Markouskú a Ivaničovskú zaviazali, dokavad to pokolení bude trvat, že jestli by sa ten kríž pohubil, za našeho živobytí my ho chceme poznovu dat spravit a po našej smrti naši potomci se obligujú nato dostatočnými býti, aby tak vždycky na tom míste zustávala památka…“

Obligátor tento podpísaný bol v prítomnosti vrchnosti zámostianskej, na ten čas Martina Dančíka, richtára, a boženíkov Jána Luptáka a Jána Šarinu.

Zámostianske famílie Markouská a Ivaničovská dali pekný príklad. Neminuli štyri roky, a Martin Loderer, Jozef Brsko a Michal Šalkouský „umínili si ke cti a chvále Boskej v chotári Nemečianskem štátuu murovanú Umučení Spasitele Krista Ježiše vystaviti“.

Keďže im však vedomé bolo, že také štátuy stavať bez dovolenia vrchnosti duchovnej nikomu sa nedopúšťajú, ďalej i to, že také štácie bez vena na popravovanie, alebo znovuvystavenie zostávať nemôžu, menovaní vybrali sa na Dubovú k svojmu „pánu farárovi Georgiusovi Zabreckýmu, horného dištriktusa V. A. Diakonovi a pokorne žádali a prosili ho, aby im dovoleno bylo predjmenovanú Štáciu vystaviť, ktorej štátue veno každoročne od piatich zlatých interes, ratajíce od sta pet zlatých platit chceme, zakiaľ nás Buch všemohúci živit bude. Po smrti ale našej zavazujeme a obligujeme dítky naše, že kapitál dítkam našim a všeckým jejich potomkom zanechajíce od toho kapitálu interes výšjménovaní povinní platiť budú“.

„Pre hodne verné svedomí tento ze sebe dávame a rukama našima s krížikem potvrdzujeme. Dano v Dubovej, dne 18. augusta roku 1776.“

Richtárom v Nemeckej bol vtedy Ján Mrvík, boženíkmi Andrej Kohút a Andrej Urban.

Kamenná štátua táto, nedávno obnovená, stojí i dnes pri ceste medzi Zámostím a Dubovou, a kto pred ňu klobúk snímeš, nezabudni si spomenúť na jej zakladateľov, ktorí sa rozsýpajú, neznámo kde, na starom dubovskom cintoríne… Pamiatka ich však potrvá večne, veď keď i rod Brskov vymrel, žijú ešte rody Loderer a Šalkouský. A vena štátua táto 1. januára 1929 mala 152,23 československých korún.

Za štyridsaťšesť rokov po vystavaní tohoto kamenného kríža s umučeným Kristom akoby sa nenachodili nové obete v dubovskej cirkvi. Netvrdím to s určitosťou; možno že len mne zprávy o nich dosiaľ do rúk neprišli.

Kanonická vizitácia 29. mája 1822 nachodí však tohože roku obnovené záväzky dubovských farníkov, čo sa týka krížov, kaplniek a iných štátuí, ako tu budú vymenované.

Za ráztockú obec Jano Kantor, richtár, Matej Dančík a Matej Piestik osvedčujú sa:

„My niže podepsaní jmenem celej obci prítomným písmem vyznávame, že nalezajíce sa v chotáre našem Kríže Umučení Vykupitele našeho Krista Ježíše, jakožto v cinteríne, niže dediny, na hradskej ceste, a Svatej Nerozdílnej Trojici kaplnku v Bukouci, vždy v dobrém, slušném a k nábožnosti prisluchajícem stave zdržovat chceme i na budúce časy postupníkuv našich, jestliby osobitní dobrodinci se nenachádzeli, k tomu zavazujíc. Dano 23. mája…“

Zámostiansky richtár Štefan Sojak, prísažní Ondrej Rozim a Ondrej Dančík, „jménem celej obci“ vyznávajú, že sa budú starať o kríže v cintoríne, pri zvonici vprostred a na konci dediny, a zaväzujú k tomu i postupníkov svojich.

Za Nemeckú podpisujú sa richtár Ďuro Čižmár a prísažní Jano Laučík a Jano Chamko, že i s postupníkmi opatrovať budú kríže v cintoríne, pod zvonicou, vprostred obce a kaplnku pod Hrbkom.

A hneď tu spomeniem, že Nemečianci od tých čias zvonicu a pod ňou kaplnku predali na dom a či komoru. Zvon preniesli pod bráničku do cintorína a z domu teraz „Od kaplnkov“ zvaného vyšli po prevrate ideálni slovenskí národovci Budovci… kňaz i právnik… Základina tejže kaplnky činí dnes 2400 Kčs a bolo by dôchodok z nej venovať pilnému nemečianskemu žiačikovi. Kaplnka pod Hrbkom stojí.

Dubovský richtár Jozef Siman a prísažní Jozef Pipich a Jozef Prúny týmiže pobožnými slovami zaväzujú sa za celú obec i svojich potomkov dbať o kríže v cintoríne, v Baništiach, na hradskej ceste a o štátuu sv. Jána Nepomuckého „pred kostelem“, teraz pred starou školou postavenú.

Kto je doma v týchto obciach, iste po prečítaní týchto riadkov obzrie sa po chotároch, či po sto a vyše rokoch zachovali potomci sľub otcov, či zabudli, či nadobudli…

Nadobudli! znie zo všetkých dedín. Udržali, okrem kríža v starom dubovskom cintoríne a zvonice s kaplnkou v Nemeckej, všetko a v každej obci vybudovali školu a niesli i nesú s tým spojené ťarchy v prospech svojich „postupníkov“ — dietok, k chvále božej, k zveľatku národa a republiky.

Od r. 1810 — 20 postavili kostol, sakristiu, vežu a nedávno chór v Dubovej a ráztockí farníci kostolík.

Dňa 17. júla 1832 slávnostne známo činí úrad „v jmene celej obci Ráztoka, že kostelík, který vlastným nákladom sme vystavili, i na budúce časy v príslušném a svečném stave podobne našimi penezmi zdržovat chceme. Jano Kantor, rychtár, Jozef Štirák, Jano Badák, prísažní, Matúš Dančík, kostelník, i celá obec.“

„A aby nynejšímu, ani budúcim farárom obtižní nebyli, v kostelíčku ich dle urídení Vizitácii kanonickej, Mša svata slúžena bude len dne 18. mája, v den založení chrámu 2. juli a z príležitosti pohrebu. Na žáden spúsob nedelné aneb svátečné dni z pretrhnutím porádku pri farském kostele obtižní býti nechceme, krem kdyby v den všední pri zaopatrení chorého Mšu sv. nekdo požádal…“

Storočné „urídení“ časom sa trochu zmenilo. 18. mája sa omša sv. už asi pol stoletia neslúži, ale miesto toho raz na tri „krížové dni“ a navyše každú stredu.

Azda sa spýta niekto: prečo si boli „urídili“ omšu sv. na 18. mája? Farský kronikár zaznačil, že 18. mája r. 1762 bol vypukol oheň a okrem dvoch domčekov celá Ráztoka do vzniku vyhorela, len vprostred dediny zvonička a v nej drevená soška P. Márie s nemluvniatkom zostala divným divom božím nedotknutá; preto ten deň zasvätili sv. omšou.

Ráztocký kostolík stojí v dedine, v dolinke nad ústím dvoch potôčkov. Škoda, že nie na plošinke nad potôčkom. Z pilnosti, práce a šetrnosti národa, veriacich mu pribúda, a múry kostolíka niet kam predĺžiť, ani roztisnúť…

Podobné starosti majú i s druhou triedou školy, ktorú by postavili radi, ale v uzučkej dolinke niet sto siah nezastaveného, suchšieho políčka, a vyše dediny je taká strmina, ako do neba. Ale škola jednak bude! hrdia sa obetaví Ráztočania.

Koľko umeleckých pamiatok predstavujú spomínané sochy, zvonice a koľko ich skrývajú veže a kostoly — to zistiť čaká odborníkov. Ja iba pripomínam, že v dubovskej fare visí veľký obraz sv. Karola Boromejského, dielo maliara Jozefa B. Klemensa z r. 1867.