Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

Hlava X. Škola v Mošovciach

(Sectio I, caput X, Schola Moschoviensis)

[468]

Mošovce (Moschovia) je rozsiahle a pôvabné mestečko v Turčianskej župe, ktoré patrí kniežatám Révayovcom.

Marka a Šebestiána Révaya spomínajú v roku 1524 Rhetores Cassovienses in Imagine Hungariae, čl. 5. Pozostatky Františka Révaya sú uložené v martinskom kostole pred oltárom. Rezik odpísal list Martina Luthera z Wittenbergu adresovaný zo dňa 7. augusta 1539 Révaymu, v ktorom ho odrádzal od Zwingliho učenia.[469] Synovia Františka Révaya, Michal a František, chceli verne zachovávať otcovský závet, a preto položili základný kameň školským budovám vo svojej obci v Mošovciach, aby sa v nich mládež mohla vzdelávať a venovali na udržiavanie tejto školy mestský mlyn, ďalej sa všemožne starali o to, aby na škole pôsobili hlboko vzdelaní učitelia.

Rezik spomína ešte na dvoch Révayovcov — Petra, študenta slávnej štrasburskej akadémie, ako to vyznieva z jeho reči De laudibus M. Tullii Ciceronis (O chválach M. Tullia Ciceróna), ktorú predniesol za predsedníctva Melchiora Junia. Druhý potomok tohto rodu — Pavol Révay — bol známy a povestný bojovník, ktorý zomrel v boji v Lotrinsku.[470]

V povolávacom liste Jánovi Lochmannovi[471] z 21. augusta 1616 píše František Révay mladší: „Pravda, ak naša mošovská škola od nepamäti prekvitala najučenejšími mužmi, po malej prestávke práve v týchto ostatných dobách niečo upadla.“

Na mošovskej škole pôsobili títo rektori:[472]

Tomáš Doršič,[473] bol najprv učiteľom na ružomberskej škole, po troch rokoch sa stal jej správcom.[474] V roku 1589 ho povolali zveľaďovať vedy do Mošoviec, ale v roku 1596[475] sa zasa vrátil do Ružomberka, kde presídlil z kresla menšieho kostola na katedru väčšieho kostola. V roku 1615 písal Matiášovi Lochmannovi list ako „ružomberský vyhnanec“.[476]

Pavol Malus. Pozri stať o hlohovskej škole, I, hlava 6, § 9 a 10[477]

[478] Daniel Láni, ktorého treba rozlíšiť od Daniela Lániho, o ktorom bola reč v stati o bánovskej škole, oddiel I, hlava I, § 24.[479]

Tomáš Francisci z Martina.[480] Pozri stať o bytčianskej škole, oddiel I, hlava III, § 7.[481]

Ján Rhitius, dakedy aj Ritius,[482] pokračoval v osvedčenej usilovnosti a svedomitosti svojho predchodcu Daniela Lániho, ktorý žiakov dovádzal až na samý koreň vied. Skôr chcel mať školu opustenú ako rozháranú. Zdôrazňoval, že nerozhoduje počet žiactva, ale ich dobré vlastnosti.

[483]Ján Lochmann sa narodil koncom 16. storočia v Banskej Bystrici[484] ako syn Matiáša Lochmanna, seniora turčianskeho kontubernia a farára mošovskej a sučianskej cirkvi, o ktorom pozri stať o štiavnickej škole, odd. III, hlava XX, § 15. Štúdiá končil na domácich školách, kde vynikal najmä v gréckom jazyku, preto často zamieňal svoje meno za grécky tvar Joannés Trymander. Základy vzdelania získal v Žiline u Štefana Crispina, v Levoči u Gašpara Kramera, v Prešove u Michala Rohatia, v Banskej Bystrici u M. Martina Weignera, v Kremnici u Petra Leonhardiho. Hneď potom sa stal poslucháčom akadémie wittenberskej.[485]

Dva roky, teda od roku 1618 do roku 1619, stál na čele trenčianskej školy. Po roku 1622 ho pozvali za správcu cirkvi v Liptovskom Michale; v roku 1628 prešiel na cirkev do Dubnice, v roku 1631 do Trenčína a napokon zakotvil v roku 1645 v Partizánskej Ľupči.[486]

František Révay mladší pozýval Jána Lochmanna týmto listom na mošovskú školu:

„Keď sme chceli povzniesť k pôvodnému stavu vážnosť školy a obnoviť ju, rozmýšľali sme s úzkostlivou starostlivosťou o mužovi učenom, vážnom a vhodnom správcovi a zvolili sme spomedzi ostatných tvoju osobnosť, ktorá sa nám priveľmi doporučovala tak rýdzosťou pravoverného vyznania, ako vysokým vzdelaním a čistotou mravov. Preto prosíme, ak príjmeš tento úrad na svoje bedrá, môžeš očakávať a určite dostaneš od nás najväčšiu vďačnosť, ochranu, podporu s patričnými odmenami za prácu. Písané na hrade v Sklabinej dňa 21. augusta 1616.“ [487]

Z Mošoviec ho povolali do Trenčína a odtiaľ do Partizánskej Ľupče. O jeho starostlivosti o rozvoj školy a mládeže svedčí list z Partizánskej Ľupče písaný roku 1620 školským patrónom a priaznivcom školy. Najprv v ňom zdôrazňuje význam školy pre cirkev a spoločnosť, no ťažká si aj na časté opovrhovanie školami a učiteľstvom. Preto nečudo, že sa títo usilujú čím prv striasť zo seba namáhavú a neľahkú prácu i bremä a zacieľujú sa na výnosnejšie zamestnanie. Učitelia trpia nedostatkom materiálnych potrieb, lebo peniaze sú základom všetkého; ani školy sa bez nich nezaobídu. Pretože udržiavanie škôl v Partizánskej Ľupči je veľmi chatrné, áno takmer nijaké, si chcú študenti hudbou zadovažovať peniaze a nevyhnutné obilie na živobytie. Preto pisateľ prosí patrónov o hmotnú podporu, za čo sľubuje vďačnosť a povinnú službu.[488]

Pavol Faško. Pozri o ňom stať o brezovickej škole, odd. I, hlava 2, § II.[489] Pozri I, pozn. 161.

Matiáš Reberus (aj Reberius),[490] vďaka svojmu nadaniu a schopnostiam učiteľov, ktorí ho vychovávali v školách, usiloval sa byť milý ku všetkým, s ktorými sa stýkal. Vynikal schopnosťami, výrečnosťou v latinskej aj materinskej reči a vzdelanosťou; začal pôsobiť asi v roku 1630 na mošovskej škole. Ako sa to veľmi často začiatočníkom stáva, mával všakové ťažkosti na začiatku svojho pôsobenia, no ako rozumný rektor školy nezľakol sa množstva rozličných protivenství.

Rezik si spomína na svojho žiaka na prešovskej škole Pavla Rebera, ktorý takisto pochádzal z tej istej rodiny a bol neskoršie rektorom na Boci a verejným učiteľom triedy gramatistov. Zomrel ako farár na Boci v júni roku 1762; nastúpil po ňom N. Schmal.

Martin Andreades bol rektorom mošovskej školy, a to vo veľmi neistých časoch. V roku 1639 František Révay odňal evanjelikom kostol, ale v roku 1646 im ho opäť vrátil.[491]

Mikuláš Nicolay[492] z Brezna. Jeho otec toho istého mena bol v roku 1629 farárom v Košeci.[493] Na čele mošovskej školy stál úspešne od roku 1642.[494] „Mal kyklopskú ozrutnosť a viedol epikurejský život, preto dobrou výchovou a výukou okolo roku 1648 vychovával z dobrých chlapcov lepších mladíkov a dobrých mužov.“

Zachariáš Hagara mával v škole veľmi tuhú disciplínu. Spravoval sa podľa slov Godofreda Wockerodta v jeho knihe Consultatio de litterarum studiis (Porada o štúdiu), XX, 382: kde niet disciplíny, tam ani najvynikajúcejší učitelia nemôžu byť bezpeční pred poddanou čriedou žiakov, podobne ako odstránením vojenskej disciplíny nie sú bezpeční ani najlepší vodcovia vo vojne pred prostými vojakmi… Hračkou mladíckej bezuzdnosti sa učiteľ stane, nech by akokoľvek vynikal učenosťou a schopnosťami, ak sa mu vezme právomoc trestať.

Hagara bol správcom mošovskej školy v roku 1649.[495]

Daniel Francisci pochádzal z Oravy a bol synom farára predmierskej cirkvi Tomáša Francisciho.[496] Študoval v Žiline u Mikuláša Mocsovského, v Kysuckom Novom Meste u Jána Bugara, v Sabinove u Jána Regia, v Bregu v Sliezsku u M. Jána Lucea.[497] Keďže chcel dosiahnuť vyššie vzdelanie, odobral sa na slávnu wittenberskú akadémiu, kde bol poslucháčom Calovia, kde si osvojil náhľady Jána Meisnera, stal sa prívržencom Jána Scharffa a ctiteľom Sperlingovým.[498] Po návrate do vlasti spravoval mošovskú školu od roku 1652 poltreťa roka, vynikajúc dokonalosťou, usilovnosťou v prácach a skromnosťou. V roku 1655 ho žilinskí občania zvolili ako najvhodnejšieho v tejže cirkvi za diakona.[499]

[500]M. Michal Institoris sa narodil v Mošovciach ako syn Eliáša Institorisa Mošovského[501] a vlastný brat Jána Institorisa, o ktorom sme sa už zmienili v stati o bánovskej škole, odd. I, hlava I, § 34. Roku 1620[502] spravoval obratne mošovskú školu, ale v túžbe po vyššom vzdelaní sa dobrovoľne zriekol rektorskej hodnosti a odišiel študovať na akadémiu do Kielu.[503] Potom podľa príkladu spomenutého brata podnikol ďalšie cesty po krajinách, kde si starostlivo všímal všetky pamätihodnosti. Navštívil aj akadémiu v Oxforde a Cambridgi. Keď sa vrátil do svojej vlasti, menovali ho na základe zákonitej voľby za správcu žilinskej, potom mošovskej školy.[504]

Napísal chváloreč z príležitosti smrti svojho brata Jána Institorisa v roku 1661. V roku 1667 napísal aj Phosphorus clamorum syderum Kiloniensium. V roku 1668 Paraenesis de visibilitate Ecclesiae, potom v roku 1662 Ominosa imundatio. Nemali by sme vynechať ani jeho protichiliastické dielo Chiliasmus dirutus (Vyvrátený chiliazmus). Toto dielko napísal na mošovskej škole a venoval ho cirkevným a svetským činiteľom mesta Prešova a ostatných obcí.

Eliáš Augustini.[505] Pozri stať o ilavskej škole, odd. I, hlava VIII, § 24.

Matúš Palumbiny.[506] bol mužom veľmi bystrého nadania a voči protivníkom pohotového úsudku. V roku 1668 sa stal riaditeľom mošovskej školy po Eliášovi Augustinym a bol ním až do roku 1671, keď musel odísť do vyhnanstva. Pravda, namiesto vyhnanstva sa uchýlil už po druhýkrát na prekvitajúcu akadémiu v Jene,[507] kde dosiahol hodnosť magistra vied. Tam nielenže v súhlase so svojou povahou a schopnosťami, ale aj pre svoju vlasť, z ktorej ho vyhnali, osvojil si dôkladne znalosti lekárskeho umenia, ktoré aj vykonával. V tomto štúdiu sa natoľko zdokonalil, že mu verejne priznali hodnosť doktora medicíny. Keď sa vrátil do vlasti, Trenčianska župa mu pridelila nemocnicu. Trenčianski mešťania ho vysoko cenili ako lekára. A tak sa z rektora školy stal Hypokrates, ktorého všetci obdivovali a si vážili. Napísal dišputáciu o prozreteľnosti božej, ktorú vyvodzoval z prírodného diania. Oponentom mu bol v roku 1675 Samuel Rhetofortus, ktorý vykonával aj funkciu predsedu. Palumbiny predsedal v roku 1678 na dišputácii v Jene o formálnom predmete metafyziky.[508]

[509]Daniel Krman. Pozri stať o ilavskej škole, odd. I, hlava VIII, § 27 n.[510]

Eliáš Sartorius. Listy Juraja Sartoria, rektora školy v Chrenovci (Nitrianska župa) z roku 1587 a Jeremiáša Sartoria, rektora školy v Trenčíne z roku 1592, písané Matiášovi Lochmannovi, svedčia, že sme mali viac mužov tohto mena, ktorí stáli na čele škôl a cirkví našej vlasti.[511]

Eliáš Sartorius bol synom farára Juraja Sartoria z Tvrdošína na Orave, ktorý zomrel v roku 1669.[512] Jeho matka bola rodená Katarína Sluhovinová. Svoje detstvo a mladosť strávil na domácich školách pod starostlivou výchovou vychýrených učiteľov, najmä však na prešovskom kolégiu a na škole v Hrhove. Stade prijal prvé pozvanie na magnátsku školu v Liptovskom Jáne,[513] skoro na to do Štítnika a napokon do Jelšavy.[514] Keď ho odtiaľ vypudili, uchýlil sa do Mošoviec,[515] kde spravoval školu až do svojho vyhnanstva, kde ho sudcovia poslali na bratislavský snem. Odtiaľ do Necpál[516] a z Necpál zasa do Štítnika, kde dvanásť rokov zastával rektorské miesto s veľkým úžitkom pre vlasť a mládež.[517] Nie nedostatok nadania, ale macošský osud zabránil mu prístup na akadémiu. Eliáša Sartoria zvolili potom do Jelšavy[518] za farára. Svoje meno zapísal v Index ordinatorum Petra Zablera na s. 85.[519]

*

Predošlý zánik školy je opísaný v dodatku Historia Diplomatica de statu religionis in Hungaria na s. 23 slovami: V Turčianskej župe boli v roku 1639 zhabané kostoly v Martine, Mošovciach, v Turanoch a v obci Belej s farami, školami a s celým majetkom Františkom Révayom.

Neskorší zánik chrámov, fár, gymnázií, škôl pozri v tej istej Historia Diplomatica na s. 204 a nasl.


[468] Exempl. SAV píše o mošovskej škole v kap. XXX, s. 187 n., berlínsky exempl. na liste 246 a 247, wittenb. ex., III, hl. 30, s. 378 — 386 nepag.

[469] Odpis listu v Gymn. I, hl. 10, § 3.

[470] Správy sú napísané podľa Symbolov Daniela Krmana v exempl. SAV 190, pozri aj uv. berlínsky exempl. 246 n. a Riznerovu Bibliografiu IV, 225 n.

[471] Manuscript Epistolarum ad Lochmannum II, 247.

[472] Zoznam najstarších rektorov, ktorých rukopis Gymnasiologie neuvádza, veľmi ťažko možno zostaviť na základe nepresných a navzájom si odporujúcich prameňov. Jozef Holuby podľa Laučekových Collectaneí v Cirkevných listoch IV, 1890, s. 51 n. pokladá za prvého známeho rektora v Mošovciach Ondreja Kramára. Pôsobil asi v r. 1568. — Po ňom nastúpil Mikuláš Colacines, čiže Galacei, „magnus sui temporis paedagogus“ podľa Bartholomaeidesa 45. Podľa tohto prameňa Colacinus študoval v r. 1564 na univerzite vo Wittenbergu (pozri stať o bánovskej škole). Z bánovského rektorátu ho pozvali r. 1569 (Hornyánszky, Beiträge 141 tvrdí r. 1580) do Mošoviec; v r. 1572 prešiel do Žiliny. — Vystriedal ho Jozef Bascenus, čiže Bastianus Mošovský v rokoch 1573 — 1575. MEEE 66 — Nasledoval Imrich Peluch r. 1578, nasledujúceho roku 1579 sa vrátil do Mošoviec Mikuláš Colacinus zo Žiliny, ale odišiel r. 1582 (podľa Fabóa, u. d. III, 144 r. 1572) do Trenčína, kde 26. februára 1583 zomrel Ján Gažur cca 1580. — MEEE 65. — Uvedený Fabó III, 256 uvádza po ňom v r. 1583 Juraja Institorisa, kým sarvašský exempl. 358 kladie na r. 1583 — 1584 Alberta Husselia. List, ktorý písal ešte ako študent z Levoče Melchiorovi Schutkovi, prezrádza, že Husselius pochádzal z Prievidze. List nemá dátum a odpisuje ho uv. sarvašský exempl. Husselius nadobudol ,artium fundamenta‘ v Prievidzi r. 1560 — 63, ,in studiis humanioribus ac philosophicis‘ pokračoval v Levoči u Gašpara Kramera, hebrejskú literatúru študoval u Serafína Gosnovicera. V Mošovciach ,iuventutem scholasticam ea tempestate magno numero ad mercaturam bonarum artium illuc confluentem sedulo ac diligenter… informavit‘ r. 1583 — 84 (vyučoval školskú mládež na tie časy veľmi početnú do tržnice dobrých vied sa sem zbiehajúcu — horlivo a usilovne — uv. sarvašský exempl.). V r. 1584 sa vrátil do Prievidze, kde bol diakonom. Odtiaľ ho Juraj Thurzo pozval na cirkevný úrad do Bytče. Zomrel 14. februára 1596, ako to dosvedčuje Tomáš Dorschitz vo svojom Diariu. Pozri aj Fabó, Monumenta II, 54, r. 1584. — MEEE, 79. — Jeho nástupcom podľa uv. Holubyho bol Ondrej Francisci, rodom z Martina, ktorý zomrel 31. októbra 1585. — Jeho úrad prevzal Matiáš Lochmann z Banskej Bystrice; do Mošoviec ho povolal listom Mikuláš Révay 29. októbra 1588. — Pozri stať o prievidzskej a banskoštiavnickej škole v Gymnasiologii na prísl. miestach. Tento zoznam najprvších rektorov podáva aj bratislavský exemplár. — V r. 1586 Fr. Révay povolal z B. Bystrice konrektora Tob. Stöckela. — Frankl 192.

[473] Doršic, nazývaný aj Doréch alebo Doroticius.

[474] V Ružomberku bol učiteľom od r. 1584, rektorom od r. 1587 do 1589. — Gymn. I, hl. 15, § 10.

[475] Do Mošoviec povolali Doršica v januári 1589, podľa Gymn. I, hl. 15, § 12 r. 1592, od r. 1596 viedol už tam farársky úrad. — Holuby 73. — V r. 1587 sa oženil s Uršuľou, dcérou Matiáša Rojku, ktorá r. 1608 zomrela.

[476] Odpis listu v Gymn. I, hl. 10, § 7.

[477] Obdobie príchodu Pavla Mala do Mošoviec najpribližnejšie, lenže neurčito datuje Daniel Krman v berlínskom exempl. list 246 (vložka). Podľa jeho záznamu pôsobil tam v poslednom desaťročí 16. stor. — Gymn. u. m., § 9 a berlínsky exempl., list 13 determinuje jeho príchod na rok 1595 (Paulus Malus, ex schola Moschoviensi… iam tum anno 1595 praeerat), synopsa na uv. m. pripisuje k jeho menu rok 1596, Fabó, u. d. III, 256, rok 1598, Hornyánszky, Beiträge 141 rok 1599. — Gymn. SAV, hl. 30, § 2 stanoví jeho nástup podľa záznamov Jána Mičinského na r. 1597, čo dedukuje z pohrebnej reči pri úmrtí Gregora Horvátha a z pohrebnej reči M. Mikuláša Erharda Dalhemia, rektora v Strážkach, pri smrti Pavla Mala, ktorá bola vytlačená v Bardejove r. 1597. V nej stojí, že Pavol Malus žil najprv na gymnáziu v Strážkach ako alumnus Gregora Horvátha, onedlho ako učiteľ a kantor a napokon ako rektor v Mošovciach. Báseň odpisuje exempl. SAV 187, ako aj prešovský a martinský exempl. Za Pavla Mala pôsobil v Mošovciach učiteľ Daniel Láni, brat Eliášov, významný „non vulgaris eruditionis“ (nevšednej vzdelanosti). — Laučekove Colectanea kladú pobyt Pavla Mala do Mošoviec v rokoch 1595 — 1603. — Pozri Cirk. listy IV, 51. Z Mošoviec odišiel do Hlohovca ok. r. 1600. — Gymn. I, hl. 6, § 9, wittenb. ex , III, hl. 30, § 2. Porovn. pozn. 289 v I. diele.

[478] Bratislavský exempl. a Holuby 74 pokladajú za nástupcu Pavla Mala Ondreja Graffa, ktorého inak ani martinský ani prešovský exempl. Gymn. nepozná.

[479] Daniel Láni pochádzal z Mošoviec, ako píše otvorene Krman v berlínskom exempl., list 246. Záznam tohto prameňa, ako aj exemplár SAV 190 a Fabóa v Monumentoch III, 256, dôvodia, že Daniel Láni prišiel do Mošoviec za rektora v r. 1610, zatiaľ čo prešovská a martinská Gymnasiologia v synopse, hlava 10, § 9 uznávajú jeho pôsobenie v Mošovciach do r. 1599. Hornyánszky 141 dôvodí, že Lániho pozvali do Mošoviec najprv ako učiteľa v r. 1599 a na rektora ho povýšili v r. 1605. K Lánimu sa priznáva jeho žiak Imrich Kiss, ktorý pri ňom — akožto u Paedotribu = učbára — šesť rokov študoval Melanchtonovu Gramatiku a Lutherov Katechizmus. — Pozri Symbola Anonymi v exempl. SAV, hl. 30, § 4 a wittenb. ex, u. m. Do predhovoru knihy svojho brata Eliáša Lániho, mošovského farára (nie otca, ako píše Klein, Nachrichten II, 324, pozn. 242) z r. 1599 pod titulom Defensio libertatis christianae in usu imaginum historico, quam pro afferendo scuto suo, adversus exarmationem Thomae Fabricii, pastoris Patakini scripsit (obrana uctievania obrazov proti potockému pastorovi Tomášovi Fabriciovi) vpísal grécky epigram. Pod ním sa podpísal Daniel Láni „collega“ (teda nie rektor) Moschoviensis. — Gymn. hl. 10, § 9. — Súrodenecký pomer, a nie rodičovský, Eliáša a Daniela dokazuje Protocollum Liptoviense, s 27, cit. v sarvašskom exempl., 398 v pozn.

[480] Francisci prišiel do Mošoviec r. 1603 podľa exempl. SAV 190, v r. 1610 podľa berlínskeho exemplára, list 246, v r. 1611 podľa synopsy Gymn. martinskej a prešovskej hl.10, § 10 a roku 1612 podľa Fabóovych Monumentov III, 256. Z Mošoviec ho povolali za rektora do Bytče a napokon za farára do Predmiera (Fabó I, 40). O jeho synovi Danielovi pozri ďalej. Vo Wittenbergu študoval Francisci v r. 1603. — Bartholomaeides 106.

[481] Zápis Bartholomaeidesov, s. 107 o príchode študenta Serafína Vilhelmiho dňa 22. marca 1604 na akadémiu do Wittenbergu a o jeho ďalšej púti na rektorských kreslách v Prievidzi r. 1609, v Žiline r. 1610 a napokon v Mošovciach dáva podnet zaradiť tohto rektora po Tomášovi Francisciovi do mošovskej školy.

[482] Aj Ritschius podľa Fabóa v Monumenta III, 256. — Pochádzal z Banskej Bystrice, kde aj študoval (Holuby 74), vo Wittenbergu vydal svoju Disputatio ethica de appetitu eiusque affectibus (etický problém o pudových žiadostiach), ktorú obhajoval v r. 1611 pod predsedníctvom Mikuláša Hunnia ,Marpurgensis‘. Bartholomaeides 112, ktorý určuje dátum jeho zápisu na deň 14. októbra 1609. Azda ide o tú istú osobu, ktorú vsúva Gymnasiologia III, hl. 24, § 10 medzi rektorov v Nitrianskom (Nemeckom) Pravne pod menom Rittlinus (r. 1633).

[483] Rhitiovým nástupcom mal byť podľa Holubyho 74 Alexander Szovirius.

[484] Tak Gymnasiologia v prešovskom a martinskom exemplári, I, hl. 10, § 12, list 160. Pravé jeho rodisko sú Mošovce, kde pôsobil v r. 1594 jeho otec. Berlínsky exempl. 246 a Lombardini v Slov. pohl. VII, 78.

[485] Štefan Crispini, správne Krušpier, pôsobil v Žiline r. 1607, Kramer v Levoči 1610, Roháč v Prešove 1600, Weigner v Banskej Bystrici 1607, Leonhardi v Kremnici 1620. — Vo Wittenbergu sa zapísal na štúdiá 31. októbra 1615, počas rektorátu Imricha Thurzu. — Bartholomaeides 121.

[486] Chronologický postup Lochmannovej životnej dráhy je v úprave prameňov nasl.: Najprv pôsobil v Žiline, nie však r. 1611, ako uvádza Gymn. III, hl. 33, §9, ale vzhľadom na jeho štúdiá vo Wittenbergu azda len po r. 1615. Potom bol v rokoch 1616 — 1618 rektorom v Mošovciach. Odtiaľ prešiel do Trenčína r. 1618 — 1619. Žilinská obec požiadala listom z 20. júna 1618 Františka Révaya, aby im poslal za rektora Jána Lochmanna. Lež Révayovým zákrokom zostal Lochmann v Mošovciach, hneď nato bol rektorom v Trenčíne, odtiaľ prešiel v r. 1619 — 1620 do Partizánskej (Nemeckej) Ľupče, kam nastúpil na žiadosť obce s Melchiorom Roháčom, tamojším farárom dňa 14. októbra 1619. Odpis listu v Lochmannovom zväzku listov I, s. 281. — O tom, že pôsobil v Partizánskej Ľupči, dokazuje jeho žiak Ján Jehova v Zablerovom Indexi ordinatorum č. 37. Dňa 23. februára 1621 Lochmanna ordinovali v Bytči za farára v Liptovskom Michale. — Pozri Protocollum Liptoviense, s. 55. — Od 25. januára 1631 bol farárom v Partizánskej Ľupči (u. m., 124). Tam napísal r. 1639 Cinera allemanici, to gest: Kázanj o Ohni (Rizner III, 104) a tam aj v r. 1646 ako poeta laureatus zomrel na mor. (podľa cit. Riznera 2. augusta alebo 26. sept. 1645). — Sarvašský exempl. 406 n.

[487] Originálny odpis listu v Gymn. I, hl. 10, § 12, list 161. Pôvodný odpis v Manuscriptum Epistolarum ad Lochmannum datarum II, 247.

[488] Zväzok Lochmannových listov II, 904, odpis v Gymn. u. m. — Medzi literárne práce Jána Lochmanna patrí ešte jeho kázeň Pohřebnj Dwoge, včiněné při Pohřbu… Girjika Tranowského… roku 1637 pod titulom Vale Tranoscianum (Rizner III, 104 a VI, 101). Okrem toho spevákovi Tranosciovho spevníka sa prihovoril latinskou prívetnou básňou, ktorej odpis pozri v Gymn., u. m., list 162, § 12. Bartholomaeides 121 dôvodí, že Ján Lochmann a jeho otec Matiáš zozbierali vyše 2000 listov z Uhorska, ktoré Rotarides odniesol do cudziny a ktoré tvoria základný kameň slovenskej histórie.

[489] Pozri aj stať o škole v Okoličnom v Gymn. SAV I, hl. 12, s. 42. — Gymn. SAV III, hl. 30, § 6 zadeľuje po Faškovi, podľa záznamu ,akéhosi‘ Anonyma Jána Cabania Hlinicenus. Jeho meno ako rektora mošovskej školy sa objavuje v podpise listu, ktorý písal Matiášovi Lochmannovi, rektorovi v Partizánskej Ľupči 5. mája 1620. Cabanovo pôsobenie dosvedčuje aj jeho žiak Leonhard Mokoschinus, ktorý v r. 1621 a 1622 študoval v Mošovciach základy katechizmu a gramatiky u Jána Cabana. Tak isto zaraďujú Cabana do tejto doby v Mošovciach Collectanea Laučekiana k r. 1620, zatiaľ čo Fabóove Monumenta III, 256 ho dávajú až za rektora Rebera bez časového určenia. Podľa chronológie synopsy Gymnasiologie mošovskej školy, ktorá kladie činnosť rektora Fašku do r. 1626, spadalo by Cabanovo účinkovanie ešte pred Faškovu dobu.

[490] Matiáš Reberus nastúpil 19. januára 1633 v Mošovciach za diakona. Od r. 1636 pôsobil ako farár v Turč. Petre. — Holuby 75, Fabó III, 267.

[491] Andreades Ponický bol v r. 1631 rektorom, podľa Hornyánszkeho 141 v r. 1640, podľa Krmanovho zápisu v berlínskom exempl. 247 aj podľa synopsy mošovskej školy Gymn. § 15, a v r. 1648 podľa exempl. SAV 191. — Jeho žiakom v Mošovciach bol Samuel Gall (alebo Gallo), ako dosvedčuje zápis Zablerovho Indexu č. 187. — Pozri sarvašský exempl. 411 a exempl. SAV III, hl. 30, § 7. s. 184. Laučekove Collectanea zaznačili, že do Mošoviec ho povolali František a Pavol Revayovci. Cirkevné listy IV, 51 dôvodia, že v r. 1634 bol farárom v Omšenej na Trenčiansku.

[492] Gymn. SAV u. m. § 8 používa tvar Nicolaides, ako aj sarvašský exempl. 412 n.

[493] Fabó Monumenta III, 114 a list Jánovi Lochmannovi z októbra 1629 z fary v Košeci v rkp. Epistolarum II, 496 a v Gymn. list 163 n. Predtým pôsobil jeho otec v Liptove. — Sarvašský exemplár 415.

[494] Exempl. SAV III, hl. 30, § 8 uvádza rok 1646, Laučekove Collectanea roky 1641 — 1645 (Cirk. listy IV, 51), berlínsky exempl. 247 píše circa an. 1648. Smerodajný je údaj jeho žiaka Jána Marka, ktorému bol Nicolay praeceptorom v rokoch 1636 — 1640. Pozri Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 24. Podobne sa hlási k svojmu učiteľovi Ondrej Laurenti z Hája v Turci v Index ordinatorum Michala Lieffmanna, č. 32. Ďalší jeho žiak Ján Lány podliehal pod Nicolaidesovo pedagogická vedenie okolo r. 1642 — 1645. — Pozri Index ord. Martina Wagnera, č. 124. Amoenius z Beckova študoval v Brezne u Nicolaidesa v r. 1644. U. d., č. 148, sarvašský exempl. 415.

[495] Hagara napísal svojmu nástupcovi Michalovi Inštitorisovi pre jeho spis Chiliasmus dirutus (pozri nižšie) latinský veršovaný oslavný prívet. Pozri jeho odpis v Gymn. o mošovskej škole § 17, list 164. Dňa 6. februára 1649 podpísal zákony turčianskeho kontubernia a r. 1653 sa stal farárom cirkvi v Svätej Mare. — Holuby 76 a sarvašský exempl. 416.

[496] Podľa Fabóa III, 116 Tomáš Francisci bol v Predmieri farárom v r. 1615.

[497] Správne meno žilinského rektora znie Mikuláš Milochovinus, ktorý tam pôsobil v r. 1634. — Gymn. III, hl. 33, § 19. Rektor Bugar pôsobil v Kysuckom Novom Meste r. 1639, Regius pôsobil v Sabinove v rokoch 1663 — 1669. — Pozri Gymn. na príslušných miestach. — Ján Lucae z Claus v Sliezsku, magister filozofie a rektor gymnázia v Brzegu, profesor orientálnych rečí, histórie a filológie. V období jeho pôsobenia malo gymnázium slávne renomé. Zomrel v r. 1663. — Jöcher I, 1600.

[498] O Caloviovi pozri Gymn. I, pozn. 113. Ján Meissner (1615 — 1681) prednášal tam teológiu. — Doktor teológie Ján Scharff (1595 — 1660) prednášal filozofiu, logiku, fyziku a pneumatiku. — Jöcher II, 944. — Ján Sperling (1603 — 1658) bol profesorom teológie, medicíny, fyziky, antropológie a zoológie. — Jöcher II, 2117.

[499] Daniel Francisci prešiel v r. 1657 zo Žiliny za farára cirkvi Sv. Heleny, v r. 1658 do Slovenského Pravna, kde aj zomrel. — Gymnasiologia I, hl. 10, § 18 ho charakterizuje slovami: „hic ille est, quem ceu olim Franciscum Petrarcham adolescentia feffellit, iuventa corrupuit, senecta autem correxit“ (Tento je onen, ktorého — ako kedysi Františka Petrarku — mladosť sklamala, mužný vek skazil, staroba napravila).

[500] Bartholomaeides 142 n. zaraďuje sem rektora Juraja Fabritia zo Žiliny, syna Tomáša Fabritia, farára v Prievidzi a matky Justíny Czepcsényiovej. Je však nápadne nepresvedčivá zhoda o pravdivosti historických údajov životnej púte Juraja Fabritia a predošlého rektora Daniela Francisciho. Daniela Francisciho spomínajú jeho žiaci, ako Mikuláš Nohaides z Turca v Index ordinatorum Martina Wasnera, č. 183, ako aj v Protocollum Trenchiniense na s. 171.

[501] Jeho matka bola Anna Stupavská. — Klein, Nachrichten II, 261 a i jeho brat Ján sa narodil v Považskej Bystrici, naproti tomu Mošovce boli rodiskom Michala Institorisa, kde bol vtedy jeho otec kazateľom.

[502] Uvedený letopočet 1620 sotva zodpovedá skutočnosti. Podľa historických prameňov Michal Institoris bol žiakom svojho brata Jána najprv v Bánovciach, kde r. 1654 obhajoval dizertáciu svojho brata Jána De transsubstantione (O prepodstatnení) a v nasledujúcom roku 1656 Michal obhajoval takisto dizertáciu brata Jána Institorisa, v tom čase ešte rektora v Banskej Bystrici, De exemptione clericorum a potestate seculari (O vymanení kňažstva spod svetskej moci). Sarvašský exempl. s. 418 a po ňom Holuby 77 dávajú prvé rektorovanie Michala Institorisa v Mošovciach do r. 1649, odvolávajúc sa na záznam Ondreja Albiniho v Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 204. Dotyčný študoval v Kremnici za rektora M. Matúša Rakšányho, vo Zvolene pod Jakubom Scapalidesom (1652) a v Mošovciach pod Michalom Institorisom. Údobie týchto rektorátov spadá do 50 rokov 17. storočia, preto letopočet 1620 je neprijateľný.

[503] Do Kielu mohol ísť študovať až po r. 1655, keď ako sme už spomenuli, ukončil štúdiá v Banskej Bystrici.

[504] V Žiline podľa záznamov Gymn. III, hl. 33, § 28 bol rektorom v r. 1670, v Mošovciach podľa Gymn. SAV 191 v rokoch 1661 — 1665. Je teda uvedený poriadok obrátený, čo vyplýva aj z chronológie jeho literárnej pozostalosti, ako uvádza Rizner II, 221 n. a Lombardini v Slov. pohľ. VII, 44, k čomu treba pripojiť ešte básne z r. 1689 a z r. 1691, o ktorých sa zmieňuje Horányi, Memoria II, 135 a Klein. Nachrichten II, 270. Po skončení rektorskej činnosti bol Michal Institoris kazateľom „variarum ecclesiarum pastor“, ako o ňom referuje jeho syn Eliáš mladší v matrike superintendentov a iné pramene (Klein, u. d. II, 267, pozn 194). Počas tököliovských nepokojov bol farárom v Zaškove na Orave, neskôr v Trstenej, až kým nešiel do exilu na neznámom mieste, kde r. 1705 zomrel — Horányi, u. m.

[505] Eliáš Augustini pôsobil po návrate z Wittenbergu r. 1666 — 1667 v Mošovciach. Potom bol rektorom a r. 1669 diakonom v Ilave. Po desaťročnom vyhnanstve bol slovenským farárom v Banskej Štiavnici. — Berlínsky exempl., list 247 a exempl. SAV 191.

[506] Matúš (iní píšu Matiáš) Palumbini, rodom z Martina (Hann, Jena Hungarica 22 a Klein, u. d. II, 380, pozn. 280). Colectanea Laučekiana v Cirk. listoch IV, 52 kladú jeho rodisko do Diviak (Divék-Ujfalu Thurociensis).

[507] Na štúdiá v Jene sa zapísal v r. 1674 a získal tam doktorát medicíny. Napísal dizertačnú prácu o tuberkulóze. Obhajoval ju za predsedníctva Henricha Aug. Faschia. — Haan u. m., Rizner IV, 11, bod 5. Ozdobený súc akademickou hodnosťou napísal oslavnú báseň M. Danielovi Kleschovi, ktorú odpisuje Gymn. I, hl. 10, § 21, list 166. Do vlasti sa vrátil r. 1674.

[508] Palumbiniho spisy uvádza Rizner IV, 10 n. a ďalšia tam uvedená literatúra. K jeho spisu, ktorý sa uvádza v texte, o formálnom predmete metafyziky (De objecto formali metaphysices) z r. 1678 treba pridať, že udalosť spadá do mája uv. roku „adplaudentibus Matthia Gessen, Domini Illustr. Regiminis Saxo Jenensis Advocato ordinario et Johanne Scholistici, SS Theologiae et Philosophiae Studioso. (Ján Scholastici pochádzal z Mošoviec, bol synom Matiáša a Anny Tesákovej. Študoval v Mošovciach u Matúša Palumbiniho, s ktorým prešiel do Žiliny, v štúdiách pokračoval v Šoproni u Fridricha Tieftrunka a napokon v Jene. Po šiestich rokoch bol v Mošovciach konrektorom, neskôr farárom vo Varíne, ako o tom svedčí Zablerov Index ordinatorum, č. 157 a záznam Šebastiána Cesnaka na u. m., č. 10). — Pozri sarvašský exempl. 426.

[509] Holuby 78 zaraďuje po Palumbinim rektora Jána Palackého, ktorý 29. januára 1671 na generálnej kongregácii v Mošovciach podpísal zákony turčianskeho bratstva. S manželkou Annou Bartholomaeidesovou mal syna Daniela Palackého, neskoršie rektora v Hrachovom. Pozri Gymn. I, hl. 14, § 11.

[510] Daniel Krman mladší prišiel do Mošoviec v r. 1685, keď ho vyhnali z Ilavy. Po dvoch rokoch (1687) nastúpil za farára na miesto svojho otca v Turej Lúke. — Exempl. berlínsky 247, exempl. SAV III, hl. 30, § 12, Hornyánszky, Beiträge 141. Z obdobia rektorátu Daniela Krmana pochádzajúci Leges scholae Moschoviensis, písané rukou Samuela Jestrebiniho r. 1686. — Cirk. listy IV, 52.

[511] Manuscr. Epistolarum ad Lochmannum I, 22 a 34, Gymn. I, hl. 10, § 23.

[512] Fabó, Monumenta III, 87.

[513] Gymn. I, hl. 17, § 16.

[514] Sartorius pôsobil v Štítniku v r. 1692. — Pozri Bartholomaeides, Memorabilia provinciae Csetnek 144. — V Jelšave bol podľa Hornyánszkeho u. d. 77 v r. 1682, lenže Gymn. III, hl. I, § 9 označuje pri jelšavskej škole v tom čase ,Juraja‘ Sartoria.

[515] V Mošovciach pôsobil v r. 1687. — Berlínsky exempl. podľa Krmanovho záznamu, list 247, Gymn., martinský a prešovský exempl., u. m , § 23.

[516] V Necpaloch pôsobil v r. 1691. — Gymn. IV, hl. 7, § 5.

[517] V Štítniku bol Sartorius v r. 1649 (Fabó, Monumenta III, 17) a druhýkrát v r. 1704 (Bartholomaeides u. d. 144), teda približne 12 rokov, lebo v r. 1704 nastúpil tam Juraj Francisci Lissovinus, ktorého v r. 1708 vystriedal Andrej Holveith. - Gymn. III, hl 6. § 22.

[518] Do Jelšavy prišiel Eliáš Sartorius za farára v r. 1708 a v nasl. roku zomrel. — Hornyánszky, u. d. 76.

[519] Fabóove Monumenta III, 256 a Holuby 79 ukončujú zoznam mošovských rektorov takto: „et Johannes Kuzmány initio seculi hujus“. Hornyánszky u. d. 141 uvádza ako posledných rektorov: v r. 1705 Ondrej Matthaeides, Johann Kuzmany. Aj Laučekove Collectanea a bratislavský exempl. pripisujú ešte meno Jána Kuzmányho, ktorý pôsobil v rokoch 1706 — 1708 v Mošovciach. Ale keď ho stadiaľ vyhnali, šiel študovať do Wittenbergu, kde sa podľa Bartholomaeidesa 204 zapísal 19. októbra 1708. Po návrate ho vymenovali za rektora v Ivančinej, kde vyučoval 12 rokov, až sa stal farárom v Krnči pri Topoľčanoch. Zomrel ako farár v Maškovej (Novohrad) v r. 1741 — Cirk. listy IV, 52.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.