Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

Hlava VIII. Škola v Ilave

(Sectio I, caput VIII, Schola Illaviensis)

[375]

Ilava, mesto slávnej Trenčianskej župy, bolo kedysi známe chrámom a hradom s početnou posádkou, ktorý dal vystavať pán Ostrosith (Ostrožič). Po smrti posledného potomka tejto rodiny Mateja Ostrositha[376] na hrade sa usadili mnísi.

O rodine Ostrosithovej de Gylenitz[377] sa dočítame v Dissertatio Paralypomena Rerum Memorabilium Regni Hungariae (Rozprava o pamätihodných udalostiach kráľovstva uhorského) od Martina Szentiványiho,[378] s. 229 a i. Po Štefanovi Ostrosithovi, ktorý tam priviedol majstra Dapesa, najviac vynikol Mikuláš Ostrosith, strážca svätej kráľovskej koruny uhorskej, ktorého oslávil vavrínom ovenčený cisársky básnik M. Ján Bocatius v Trenčianskych Tepliciach vo svojom diele Hungaridos libri poematum, kniha IV, s. 331.[379] Tento Mikuláš so svojím bratom Ondrejom venoval značné prostriedky na vydanie Stöckelovej Postily[380] (r. 1595). Každodenne starostlivo zaznamenával dôležité politické udalosti a veľmi dobre poznal najmä uhorské dejiny. Jeho zásluhy o povznesenie náboženského života si možno prečítať v diele Daniela Krmana Scrinia.

Ondrejov syn Ján Ostrosith sa narodil v roku 1600. Vzdelával sa sa vo Wittenbergu.[381] V roku 1616 tam predniesol vo veľkej posluchárni reč De maiestate, ktorú venoval Jurajovi Thurzovi. Navštívil aj akadémiu v Lipsku, v Tübingene, Štrasburgu, Marburgu, Frankfurte a v Helmstadte. Jeho všeobecnú vzdelanosť vyzdvihol v Pohrebnej básni[382] v roku 1637 pri príležitosti jeho smrti ilavský farár Joachim Kalinka. Ján Ostrosith mal brata Štefana a troch synov, Mikuláša, Pavla a Matiáša, ktorým ustanovil za učiteľa veľmi učeného muža Matiáša Gažura, profesora teológie a filozofie.[383]

O Matiášovi Ostrosithovi sa zmieňuje Štefan Pilárik v spise Currus Jehovae mirabilis[384] (Čudesný voz Hospodinov) a Ján Laurenti z Veľkého Poľa (v Tekove) v predslove svojej dišputácie De salute et iustificatione nostra (O spáse a našom ospravedlnení), ktorá sa uskutočnila za predsedníctva M. Izáka Cabana v Prešove 24. januára 1668. Matiáša Ostrositha označil „otcom vlasti, neohrozeným obhajcom evanjelického náboženstva, jedinečným podporovateľom vied a učencov a najštedrejším dobrodincom všetkých chudobných“.[385]

Na ilavskej škole účinkovali:[386]

Andrej Adelphi, ináč Baratko, Bratko, o ktorom pozri stať o škole v Bytči čl. 3. V Ilave bol správcom asi v roku 1608.

Tobiáš Kacserius (Káčer), syn Juraja Káčera, nadobúdal vedecké vzdelanie na školách v Prievidzi a v Hlohovci pod vedením vtedajšieho učiteľa Baltazára Demiana, Pavla Mala a Mikuláša Fidicina.[387] Títo jeho učitelia ho odporučili za učiteľa a vychovávateľa na ilavskú školu, kde dobre spĺňal svoje učiteľské poslanie od roku 1610 do r. 1616.[388] Neskôr ho Alexander Szotzovinus, prepošt a farár v Novom Meste nad Váhom ustanovil za tamojšieho diakona.

[389]Matiáš Gažur pochádzal z turčianskych Mošoviec. Už v útlom detstve ho dali do opatery Matiášovi Lochmannovi a Tomášovi Fabianovi z Mošoviec.[390] Menovaní ako jeho tútori ho zverili najlepším a najskúsenejším učiteľom jazykov. Svoje skvelé vzdelanie v gréčtine dokázal grécky písanými listmi Jánovi Lochmannovi z Nového Mesta nad Váhom.[391] Iný list Jánovi Lochmannovi z roku 1615 osvetľuje jeho situáciu ako správcu necpalskej školy.[392] Tento úrad prijal na radu Matiáša Lochmanna proti svojej vôli. Píše, že zavše síce prežíva slasť vodcu, zavše ale trpkosť kríža. „Aká a ako veľká je bieda, keď ju treba s horkosťou pregĺgať v školskom prachu, opominiem zo široka opisovať…“ Píše ďalej, že nijaká moc na svete ho nezadrží, aby stade neušiel do Prešova. „Určitě bych o život přišel, kdybych dlouho w škole měl býti“ — píše po slovensky a pokračuje: „Veľká práca, zriedkavá vďačnosť, alebo skôr žiadna, sputnaný svojimi povinnosťami, práca bezuzdná, s ktorou je ťažšie zaobchádzať ako s najhroznejšou šelmou“.[393]

Matiáš Gažur sa stal v roku 1617 správcom ilavskej školy a vyučoval spomenutých synov Štefana Ostrositha veľa rokov svojskou metódou. Patrón školy Štefan Ostrosith pozoroval jeho schopnosti, ktoré skúsenosťou pomaly nadobúdal, daroval mu v Ilave dom a na vlastné trovy vymohol preňho od cisára Ferdinanda šľachtickú hodnosť.[394]

Gažur napísal viac spisov.[395] V roku 1649 napísal Enneas Diversi generis Epithalamiorum, v ktorom oslavuje sobáš Pavla Ostrositha, v roku 1651 náboženskú úvahu o mene Kristovom. Nasledujúceho roku spracoval pohrebnú báseň pri úmrtí svojho žiaka Pavla Ostrositha. Od Gažura pochádza aj dielo Colossi Hymenaei na počesť sobáša Zachariáša Kalinku v roku 1655. O rok neskôr zostavil pohrebnú báseň pri jeho úmrtí.

[396]Ján Láni čiže Caban. Pozri o ňom stať o hlohovskej škole, I, hlava VI, čl. 16. V Ilave pôsobil desať rokov od roku 1629 do roku 1639.[397]

Ján Skrovný, ináč Parsimonius, po nemecky Karg. V Ilave pôsobil r. 1639.[398]

Jeremiáš Pilárik z Brezna bol synom Štefana Pilárika. Pôsobil roku 1640. Keď skončil školy v rodnej obci, študoval v Partizánskej Ľupči, Spišskej Novej Vsi, Sabinove a v Bardejove. Potom zavítal na slávnu akadémiu v Rostocku. Po návrate ho povolali za konrektora do Bratislavy,[399] kde bol vtedy rektorom M. Ján Helgenmayer. Neskôr prešiel do Nitrianskeho Pravna, potom za konrektora do Banskej Bystrice a napokon v roku 1640 sa stal rektorom v Ilave. V roku 1646 bol farárom v Novej Bani v Tekove.[400]

Ján Molitoris z Dežeríc v Trenčianskej župe, nazývaný pre malú postavu po slovensky „Krátky“. Vzdelával sa v Trenčíne u Jonáša Hadika (1638) päť rokov, v Bratislave u M. Jána Jakuba Helgenmayera (1642) dva roky.[401] Zo Zadunajska (1622 bol v Csőlesztő) prišiel do Ilavy[402] a v roku 1646 ho menovali tam diakonom.

Ján Durraeus, syn Jána Durraea, farára v Pruskom na Trenčiansku. Vedy slobodných umení študoval v Bytči za rektorátu M. Eliáša Lániho, v Bratislave za správcu škôl M. Daniela Tischenbachera, v Csepregu, Kyseku (Kőszeg, Güns) a napokon v Levoči v období pôsobenia M. Jána Windischa (1632). Vstúpil aj na akadémiu v Kaliningrade, kde bol poslucháčom Calovia, M. Michala Eiflera[403] a iných. Po návrate do vlasti stál na čele ilavskej školy štyri roky, od roku 1642 do roku 1646. V roku 1646 stal sa farárom cirkvi v Dovalove v Liptove. Scrinia Daniela Krmana. Pozri aj Subsidia Samuela Michalidae.

Gašpar Zelenikius (Zelinkius, Zelník), ináč aj Herbinus, čo je latinský preklad slovenského mena, pochádzal z Varína. Podľa Scrinia Daniela Krmana školu navštevoval vo svojom rodisku u Petra Dolmaniho (1625), v Brezne u rektora Jána Bornaja (1628), v Novom Meste nad Váhom u Jonáša Piskatora a v Okoličnom u Jána Skrovného. Po ňom tam prevzal pôsobisko, ktoré na všeobecnú spokojnosť zastával štyri roky.[404] Po tomto čase sa stal rektorom vo Veličnej[405] a napokon v Ilave, až ho v roku 1647 vymenovali za ilavského diakona. Pozri Subsidia Samuela Michalidae.

Ondrej Sartorius bol synom Juraja Sartoria, rektora školy v Pezinku.[406] Základy vied čerpal od svojho otca, ktorého však za mladi stratil. Tobiáš Masnik v diele Synopsis vitae Rev. Andreae Sartorii[407] z roku 1680 (Prehľad života dôstojného Ondreja Sartoria) o ňom píše takto: Nastúpil na školu v Bánovciach, kde sa iba krátko zdržal a obľúbil si skôr žilinskú školu,[408] na ktorú sa aj dostal. Tam obzvlášť vynikal ako rúči mladík, svoje povinnosti si plnil tak horlivo a svedomite, že postupom času dával oprávnenú nádej, že sa čo najlepšie uplatní na školách a stane sa ich veľmi užitočným správcom. A v tejto nádeji nesklamal. Keď totiž pri rozličných príležitostiach osvedčil svoje schopnosti, povolali ho naozaj v roku 1648 do Varína pri Žiline za správcu školy.[409] Tam vykonával svoj úrad s veľkým uznaním, takže už nasledujúceho roku ho povolali za správcu ilavskej školy na základe právoplatného pokračovania.[410] Tamojší úrad viedol sedem rokov a napísal tam v roku 1652 Responsio ad Postulata duodecim (Odpoveď na dvanásť požiadaviek). Dielo vydal 2. júla 1652 jezuita Jodoeus Kedd. Vytlačili ho v Trenčíne, s venovaním Joachimovi Kalinkovi, superintendentovi a farárovi ilavskej cirkvi.[411]

„Z prachu školských trampôt“ ho v roku 1655 povolali za diakona ilavskej cirkvi, nasledujúceho roku pôsobil už ako farár v Košeci. Keď ho odtiaľ vypudili, odišiel v januári 1673 na cirkev v turčianskom Michale, ale aj odtiaľ ho po čase násilím vyhostili, až našiel konečne útulok v Sedmohradsku, kde 12. júna 1679 zomrel.[412]

Ján Petronius, iným priezviskom Buzik, rodom z Brezna. V Ilave pôsobil v r. 1655 — 1656.

Ján Hadikius (Hadík) z Trenčína, kde bol jeho otec Jonáš v roku 1638 rektorom.[413] Študoval v Žiline, Trenčíne, Bánovciach, Bratislave, Levoči a v Kremnici. Keď dostal illésházyovské štipendium, pobudol tri roky vo Wittenbergu,[414] kde aj dišputoval na tému De motu et quiete[415] (O pohybe a pokoji) dňa 18. februára 1654 pod predsedníctvom M. Jána Fridricha Tattinghoffa.[416] Sám predseda vyznačil nášho Hadikia nasledujúcou básňou:

„Mladému mužovi, učenému a znamenitému pánu Jánovi Hadikiovi, usilovnému milovníkovi čistej a pravej filozofie:

Hadikius vedecky dokazuje a ostrovtipne obraňuje otázku, akú silu majú fyzické pohyby v hmote každého telesa: za to mu patrí skvelá pochvala, otcovia, zatlieskajte veselo učenému uhorskému mladíkovi.“[417]

Po návrate prijal pozvanie na ilavskú školu, ktorú spravoval dva roky.[418] Potom ho povolali na melčickú cirkev v beckovskom panstve. Ako 26 ročný bol ordinovaný v roku 1658 od Joachima Kalinku. Keď ho František Nádasdy vypudil, prijali ho v roku 1664 vo Veľkej Slatine pri Zvolene, odkiaľ ho Ladislav Zay preložil do Uhrovca. V roku 1673 odišiel do exilu a zomrel v Hamburgu 9. júla 1681. David Czwittinger v diele Specimen Hungariae Literatae, s. 166, uvádza ešte jeden jeho spis: Regia coeli, Augusta Porta, arcta Via z roku 1679.

Štefan Francisci. Rodiskom mu bola údajne dedina Lišov, v Hontianskej župe. Jeho otec sa podľa Scrinia Krmanových nazýval František Ferenčík.[419]

Štefan Francisci študoval na škole v Tekove, Nových Zámkoch, Komárne, Pápe, kde si osvojil maďarský jazyk. Potom sa vzdelával v Jelšave u Eliáša Lániho, vo Veľkom Šariši u Štefana Budinca, v Brezne u Ondreja Hueretia a v Žiline u Ondreja Horvátha a Mikuláša Nigriniho. Potom prešiel k Jánovi Petroniovi-Buzikovi do Brezna, aby sa oboznámil s filozofiou Petra Rama.[420]

Ako rektor v Považskej Bystrici,[421] kde pôsobil sedem rokov, bol známy odporca Aristotelovej náuky o sofizmách. Z Bystrice ho povolali na ilavskú školu, kde účinkoval len jeden semester, vystupujúc aj tam ako zjavný odporca Aristotelovej logiky. V roku 1659 podpísal zákony trenčianskeho kontubernia a prešiel na cirkevnú dráhu. Podľa Subsidia Samuela Michalidesa nastúpil v roku 1659 miesto diakona v Ilave.

Matiáš Smidelius skončil s výborným prospechom štúdiá v Jelšave u svojho ujca Jána Augustiniho, tamojšieho rektora, s ktorým odišiel do Žiliny a Bánoviec. Ďalej sa päť rokov vzdelával u Ondreja Sartoria, rektora ilavského.[422] Tobiáš Masník v diele Synopsis vitae Rev. Andreae Sartorii z roku 1680 zaraďuje aj Smidelia medzi značne prospešných mužov cirkvi a štátu. Ako učiteľ bol neúnavný a v svojom odbore dobre podkutý, teda ako Gréci hovoria chalkeuteros stále bažiaci po novom vzdelávaní. Prílišným štúdiom si privodil zápal očú a takmer oslepol. Scrinia Daniela Krmana. Dňa 21. januára 1660 podpísal v rektorskej hodnosti zákony trenčianskeho kontubernia.[423] Pozri Subsidia Samuela Michalidaea.

Mikuláš Fabricius z Dubovice. Zo školy vo Varíne, ktorú tri roky spravoval, preložili ho na základe zákonitého povolania do Ružomberka, kde vyučoval poldruha roka. Potom si ho zvolila ilavská škola,[424] na ktorej vydržal tri roky a deväť mesiacov „v trampotách a školských povinnostiach“, až v roku 1668 sa stal diakonom ilavskej cirkvi. Básnické nadanie prejavil v pohrebnej elegickej básni Lessus in Funere… Dominae Elisabethae Thököli, napísanej pri úmrtí Alžbety Thököliovej, manželky Štefana Petróczyho. Báseň vyšla tlačou v Trenčíne roku 1662.[425] Zákony trenčianskeho kontubernia podpísal 14. januára 1666. Pozri Subsidia Samuela Michalidaea.

Eliáš Augustini bol synom farára Jána Augustiniho v Dubnici a Lednici.[426] Opatrený otcovými prostriedkami a radami venoval sa štúdiám najprv v Ilave za rektora Ondreja Sartoria tri roky, ďalej v Modre pod vedením M. Jána Biringera, pokračoval v Brezne u M. Jána Petronia-Buzika a napokon v Žiline po boku M. Eliáša Ladivera ml.[427] Keď sa pričinením týchto svedomitých mužov a učiteľov natoľko vzdelal, že pomáhal kázať svojmu otcovi, poslali ho do Wittenbergu[428] študovať teológiu a filozofiu. Takto úspešne skončil tri roky akademickej dráhy, ako symbolicky zdôraznil Ján D. Deutschmann pri jeho dišputácii v roku 1665 De beati Lutheri ministerio legitimo (O Lutherovom legitimnom úrade).[429]

Keď už nadobudol solídne vzdelanie, dostal sa za správcu školy v Mošovciach,[430] ktorú viedol od roku 1666 do roku 1667. Odtiaľ ho povolali na ilavskú školu, ktorú spravoval rok a semester. V roku 1669 si ho väčšia cirkev tohto miesta zvolila za diakona. Pozri Subsidia Samuela Michalidae.

Tobiáš Masnicius, syn Daniela Masnicia, farára v Zemianskych Kostolanoch,[431] kde sa Tobiáš 28. októbra 1640 narodil. Tri roky študoval v Dubnici u Matiáša Sabbaticia, v Novom Meste nad Váhom bol rok famulusom u Daniela Perlitzia.[432] V Ilave sa tri roky vzdelával u Matiáša Smidelia. V Prešove štyri roky počúval „v zbožnej úcte“ rektora M. Jána Bayera a konrektora M. Izáka Cabana. Dva roky bol poslucháčom profesorov, ktorí vtedy účinkovali na novovybudovanom kolégiu a dišputoval pod Ladiverovým predsedníctvom na tému „De analogia Entis mediae Naturae“ (Obdoba súcna neurčitej prirodzenosti).[433] František Nyáry, ktorý vtedy takisto študoval na prešovskom kolégiu, ho poveril správou senickej školy.[434] V tejto funkcii zotrval rok (1668). Ďalšie roky vykonával rektorský úrad na ilavskej škole, až podpísal zákony trenčianskeho kontubernia dolného dištriktu slovami: Rektor ilavskej školy Tobiáš Masnicius. Podľa Subsidia Samuela Michalidae.[435]

V roku 1671 prijal pozvanie na cirkevný úrad a stal sa ilavským diakonom. David Czwittinger spomína jeho vyhnanstvo v Specimen Hungarie Literatae, s. 249.[436] K jeho spisom, tam citovaným, treba pripojiť: Synopsis vitae ac fatorum Reverendi Andreae Sartorii, Wittenbergae 1680. (Prehľad života a osudu dôstojného pána Andreja Sartoria). Potom dielo Zittavia triplici P. P. P., Patre, Praetore, et Praeceptore coronata, 1679 (Žitava, korunovaná trojakým P. — otec, predstavený a učiteľ). Ďalej Electa Dei vinea renovata, in Lingua Schlavorum, Dráždany, r. 1682 (Wywolena Božj Winnice Obnowena). — Napokon Compendium grammaticae Bohemicae, huic Orthographia Slavica, pod titulom Zpráwa Pjsma Slowenskeho.[437]

Masnitius bol aj kazateľom na hrade Blatnica pri Turčianskych Tepliciach, odkiaľ ho povolali do cirkevných služieb v Uhrovci,[438] kde svoj úrad niekoľko rokov spravoval so striedavým šťastím — a tam aj zomrel. „Zasluhoval si lepší životný osud.“[439]

Pavol Maior z Prievidze. Na wittenberskej akadémii[440] dišputoval v roku 1667 s vynikajúcim úspechom (cum applausu) pod predsedníctvom Jána Deutschmanna na tému De ministerio ecclesiastico et eius affectu (O cirkevnom úrade a jeho pôsobnosti). Po návrate ho pozvali za rektora martinskej školy v Turčianskej stolici, kde vypracoval v roku 1669 rozpravu De principio Theologiae (O základoch teológie). Jeho oponentom bol František Ztupka.[441] V roku 1683 ho z desaťročného vyhnanstva povolali späť na ilavskú školu, odkiaľ si ho čoskoro vyžiadali do susednej cirkvi v Košeci.[442]

Daniel Kermann, vlastne Krman. Pochádzal zo vznešenej a starobylej superintendentskej rodiny. Jeho pradedom bol Tomáš Kermann, prievidzský občan nemeckej národnosti, pôvodom z Nitrianskeho Pravna. Jeho prababa sa nazývala Charita Fabryová z Ľadzian (v Honte); dedo Ján Krman; pozri o ňom stať o zvolenskej škole, sectio II, caput XXXIII, § 9. Dedova žena bola rodená Pauliny. Otec Daniel Krman bol najprv farárom blesovickej cirkvi,[443] neskôr cirkvi myjavskej, čížickej a turolúckej. Jeho matka Anna Masniciová, dcéra Daniela Masnicia, v roku 1663 uprchla zo strachu pred Turkami a v obci Omšenej pri Trenčianskych Tepliciach dňa 30. augusta 1663[444] porodila Daniela ako šieste dieťa. Dala ho na výchovu do sobotištskej školy Martinovi Novatiovi a Pavlovi Maiorovi, do Trenčína Jurajovi Holvajthovi, Greškovicovi z Diviackej Novej Vsi a učiteľom: Ujfalussymu, Lánimu, Belanymu a Zelenkovi. Pomocou rodičov sa dostal z vlasti do Vratislavi[445] na Alžbetínske gymnázium, kde vynakladal na štúdium mimoriadne úsilie. Študoval tam pod feruľou Jána Akolutha, Friderika, Eliáša Thomaea, Martina Hankia, Melchiora Weissia a Griffia. Odtiaľ na radu učiteľov a rodičov prešiel na univerzitu v Lipsku, kde dva roky „vo dne v noci“ lipol na ústach profesora teológie Alberta Schertzera, profesora logiky, metafyziky a pneumatiky a M. Juraja Lányho.[446] Po uplynutí semestra zavítal do Wittenbergu, kde poldruha roka študoval pod vedením D. Deutschmanna, Donáta, M. Juraja Michaelisa a M. Pavla Platanyho. Tam aj obhajoval samostatne spracovanú vlastnú dišputáciu De vocatione ministrorum. (O povolaní kňazov) pod predsedníctvom J. Deutschmanna.[447] Po návrate zo štúdií s otvorenou náručou ho prijala ilavská škola a stal sa tam nástupcom Pavla Maiora. Po polročnom vyhnanstve pani Ostrosithová pozvala Krmana na mošovskú školu.[448] Tam vyučoval dva roky s veľkým oduševnením veľmi početnú mládež. Keď jeho otca ranila mŕtvica, na prosby väčšiny tamojších cirkevníkov nastúpil v Turej Lúke do cirkevných služieb. Dôkladné vzdelanie, vytrvalosť v práci, vážnosť v reči, triezvosť a skromný život ho uspôsobili zastávať hodnosť superintendenta. Pre účasť v posolstve k švédskemu kráľovi Karlovi XII, ktorý bol v tom čase pri Moskve, aby obránil prešovské kolégium, ho obžalovali a na peštianskom súde súdili. Ale sa obránil.[449]

Rezik uvádza z jeho spisov: Oratio funebris in funere Excell. M. Martini Tarnovii, Superintendentis, in Arce Blatnicza mortui, iussu totius Contubernii Thurocziensis, Zolnensi Ecclesiae, dum praefuisset ab Anno 1704. (Pohrebná reč pre superintendenta M. Martina Tarnovia, zomrelého na blatnickom hrade). Počas svojho účinkovania viedol žilinskú cirkev od roku 1704 do roku 1708, vydal kázeň na text žalmu 60, verš 1 — 8 pod názvom Actus inaugurationis Vexilorum (Akt vysvätenia zástav). Napísal pohrebnú kázeň z príležitosti úmrtia kníhtlačiara Jána Dadana na text Apokalypsy, hlava 3, verš 5, na tému De libro vitae (O knihe života). Po latinsky spracoval Nucleus precationum (Jadro modlitieb) od Gašpara Neumanna. Vydal dielo Historia versionis a vlastnoručne podpísal protipietistické listiny.

Svoj protipietistický osten vyjadril Krman v liste superintendentovi M. Jánovi Schwartzovi a Samuelovi Antoniovi, písanom z Myjavy dňa 10. júna 1724. Krman je známy aj ako autor niekoľkých náboženských piesní.

*

Ilavskú školu rozpustili a spustošili asi v roku 1684.


[375] V martinskom a prešovskom exemplári je stať o ilavskej škole v diele I, hlave 8., v exempl. SAV v odd. III, hlave XXV (s. 177 — 182) a podobne vo wittenberskom na s. 360 — 371.

[376] Matej Ostrožič zomrel r. 1703. — Fabó, Monumenta III, 115.

[377] Fabó, u. m. píše Ostrosith de Giletincz et Illava. Na s. 94 poznačuje Ghiletincz. Korabinszky 260 píše: „von Gilenowa“. — Gymn. II, hl. 13 a 14 prepisuje Ghiletnicz. — Okrem rozsiahleho referátu o Ostrožičovej rodine v Gymnasiologii I, hl. 8, § 2 — 5 píše aj berlínsky exempl. na liste 236 n.

[378] Martin Szentiványi žil v rokoch 1633 — 1705.

[379] Bocatiovu báseň odpisuje Gymn. I, hl. 8, § 3.

[380] Stöcklova kniha: Postilla, sive Enarrationes Erotematicae Epistolarum et Evangeliorum Anniversariorum… Bartphae 1596.

[381] Ján Ostrožič študoval vo Wittenbergu od 14. februára 1616. — Bartholomaeides 121, kde dišputoval na tému Disputatio Politica De Majestatis absoluta Ostrozith de Ghylethincz, Liber Baro In Illava… MDCXVI. — Szinnyei, Magyar írók IX. 1448 n. a i.

[382] Rizner II, 298.

[383] Tituly Gažurových básní pozri v Riznerovej Bibliografii II, 13, č. 1 a 3. Časť pohrebnej básne odpisuje Gymn. I, hl. 8, § 4.

[384] Štefan Pilárik, Currus Jehovae, s. 67 v origináli, v preklade Jána A. Fábryho z r. 1900 na s. 118.

[385] Pozri Mikleš, u. d, s. 25. Dišputáciu možno nájsť v knižnici Matice slovenskej pod sign. SD 2400/7. Venovanie je na s. 2.

[386] Jozef Ľudovít Holuby v čl. Rektori školy ilavskej v Trenčiansku (Cirkevné listy IV, 1890, 141 — 142) podáva nasl zoznam:

1 Georgius Glosius pôsobil asi v r. 1560: neskôr prešiel na cirkevnú dráhu do Slovenského Pravna; od r. 1580 bol až do smrti farárom v Ilave. Zomrel r. 1599.

2 Ondrej Schindler pôsobil asi v r. 1576, úradoval tam dva roky, potom bol učiteľom vo Veľkom Meziříčí, r. 1580 bol farárom v Trenčíne. — Pozri pozn 271.

3 Georg (Valentín?) Conradi pôsobil v Ilave v rokoch 1578 — 1587 keď prešiel za kňaza do Beckova a za prepošta v Novom Meste nad Váhom — Pozri aj Haan, Jena Hung — Ord. vo wittenb r. 1587. — MEEE, s. 88.

4 Mikuláš Baroš od 1597 do 1601. Stade ho ordinovali vo Wittenbergu za farára v Omšení pri Trenčíne, 24. VI. 1610. — MEEE, 129.

5 Mikuláš Nicolaides r. 1601 — 1603, keď bol ordinovaný vo Wittenbergu.

6 Ondrej Bratko, syn Martina Bratku, inak Turovského, mlynára a Doroty Rybárskej. Najprv bol kantorom v Trenčíne, odkiaľ prešiel do Bánoviec ako konrektor v období rektorátu M. Eliáša Ursiniho a Daniela Pauliniho a r. 1615 bol ordi- (Poznámka Zlatého fondu: Tlačová chyba, nedokončená poznámka.)

7 Ondrej Hájnický, povolaný z Bytče asi v r. 1600, neskôr bol rektorom v Bánovciach. Celkom iné poradie má wittenb. ex. hl. 3, kap. 25.

[387] Demian v Prievidzi r. 1604, Pavol Malus v Hlohovci 1600, Mik. Fidicinus tamže r. 1616.

[388] V dobe Káčerovho rektorovania v Ilave účinkoval tam Pavol Müller ok. r. 1610 azda ako učiteľ. — Cirkevné listy IV, 142.

[389] Holuby 48 vsúva sem pred Matiáša Gažura rektora Gašpara Gažura, ktorého otec Ján bol farárom v Turanoch. Na ilavskej škole mal zastávať rektorský úrad v r. 1617, lenže po veľmi krátkom čase sa vrátil na štúdiá do Slovenského Pravna k Jánovi Pinnerovi. Po ich absolvovaní prevzal cirkevný úrad v Gemerskej Polome v r. 1625.

[390] Matiáš Lochmann bol farárom v Mošovciach r. 1608 (Fabó u. d., III, 258). Jeho list z Mošoviec z 1609 pozri v Gymn. II, hl. 20, § 20. — Tomáš Fabiani bol farárom v Mošovciach r. 1611. — Gymn. I, hl. 3, § 7.

[391] Rukopis Epistolarum I, 229. — Odpisy Gymn. I, hl. 8, § 10.

[392] Gymn. IV, hl. 7, § 3.

[393] Rkp. Epistolarum I, 227, Odpis Gymn. u. m.

[394] Meno Matiáša Gažura spomína Ondrej Molitoris v Zablerovom Indexe ordinatorum 170 a Jakuba Stanislaiho tamže na s. 67.

[395] Gažurove diela pozri v Riznerovej Bibliografii II, 13 n. a Lombardiniho stati v Slov. pohľadoch VII, 43. — Horányi, Memoria Hungarorum oceňuje jeho básnické umenie slovami: „Gažur vynikol najviac v básnictve a na tému o Apolónovi skladal básne, že zasluhuje, aby bol zaradený medzi najslávnejších básnikov Uhorska.“ II, 11 v preklade.

[396] Gymn. SAV 178 zaraďuje po Gažurovi rektora Mikuláša Csernelia a Jána Ladislaidesa, rodom z Trenčína. Pod ich vedením si sedem rokov osvojoval základy vzdelania Štefan Regis z Beluše, derževický rektor. Pozri Index ordinatorum Petra Zablera bez uvedenia strany. — Fabó u. d. III, 111 píše o Cserneliovi:„… tandem anno 1604 Nicolaum Csernel (Hornyánszky, Beiträge 23 píše Czernili), scholae (t. j. Beluša) ab annis 25 rectorem, Vittenbergae in diaconum ordinandum curavit“.

[397] Lániho — Cabanovo pôsobenie v Ilave dokazuje Ján Lapy Cassensis, farár v Budikovanoch, ordinovaný 25. júla 1642 podľa Zablerovho Indexu, č. 196, a Juraj Moller, farár v Matiašovciach, ordinovaný 30. júna 1658 podľa Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 138. — Sarvašský exempl., list 236. — Láni-Caban prišiel do Ilavy z Hlohovca — Gymn. I, hl. 6, § 16 a berlínsky exempl. list 237. Od r. 1639 pôsobil ako farár v Bolešove. — Cirk. listy IV, 142.

[398] Meno Jána Skrovného zamieňajú Gymn. SAV 180 aj 41, berlínsky exempl. 237, wittenberský exempl. I, hl. 12, za tvar Ján Škrovina (Sskrowina). Cit. wittenberský exempl. na s. 40 prezýva rodné meno Jána za Daniela Škrovinu s odvolaním sa na Buchholtzove poznámky a na záznam cuiusdam Anonymi Škrovina študoval v Brezne u Jána Rotaridesa ok. r. 1620 a u Jána Banaka (čiže Bonagia) pred r. 1624 podľa Gymn. II, hl. 2, § 10 a 11. Odtiaľ prešiel do Krupiny k rektorovi M. Melchiorovi Krummovi r. 1630 — 1638, hoci v tejže dobe čerpal vedomosti v Spišskom Podhradí u Tobiáša Pollucia a v Levoči u Jána Windischa. V Okoličnom zastával rektorský úrad tri aj pol roka a v r. 1637 — 1639 zakotvil v Ilave. Školský život zamenil za farársky v r. 1641, vo Sv. Petri. — Cirk. listy IV, 142.

[399] Štefan Pilárik v diele Currus Jehovae 51 (v preklade s. 92) spomína návštevu Jeremiáša Pilárika u jeho synov Štefana a Jeremiáša na gymnáziu v Bratislave. — Jeremiáš pôsobil v Bratislave r. 1640. — Pozri Gymn. II, hl. 18, § 10. — V tom istom čase tam účinkoval rektor Helgenmayer.

[400] Podľa Gymn. SAV 180 roku 1641.

[401] Pod Heidelmajerovým čiže Helgenmayerovým predsedníctvom dišputoval Johannes Molitoris Dežeritzenus r. 1640 na tému Disputatio logica de conversione Orationum Enuntiativarum (Logický obrat dialektických výpovedí čiže axióm). — Pozri Rizner III, 234.

[402] Molitoris prišiel do Ilavy v r. 1641 podľa Gymn. I, hl. 8, § 15 v synopse, ako aj v exempl. SAV 180 a v berlínskom 237. — Od r. 1656 zastával farársky úrad v Kostolanoch. Sarvašský exempl. 289.

[403] Pozri stať Vlad. Ružičku v Pedag. sborníku V, 121. O Calovovi pozri pozn. 113. — Michal Eiffler bol prof. logiky a metafyziky, zomrel r. 1657. — Jöcher I, 854.

[404] Fabó, u. d. III, 67, sarvašský exempl. 289, berlínsky 238.

[405] Fabó, u. d. III, 83, kým stať o škole vo Veličnej jeho meno nepozná. V Ilave pôsobil v r. 1647 podľa synopsy Gymn., u. m.

[406] „Rector scholae Baznensis“ píše Gymn. I, hl. 8, § 18, ale Holuby 54 píše ,Varnensis‘. Správne však referuje berlínsky exempl. 238: ,Baynensis‘, t. j. Bojná pri Topoľčanoch.

[407] Rizner III, 163.

[408] V Bánovciach Sartorius študoval v období rektorátu M. Daniela Lániho (1629), Jána Kirschera (1637) a v Slovenskom Pravne poldruha roka sa vzdelával u rektora Jána Bugára, oddaného stúpenca Petra Rama. V Žiline študoval u Jána Augustiniho (1643) a Ondreja Horvátha (1649) a ďalej ešte v Jelšave. — Gymn. SAV 181, berlínsky exempl. 238.

[409] Gymn. III, hl. 30 jeho meno nepozná.

[410] Sartorius pôsobil v Ilave v rokoch 1648 — 1655 podľa synopsy Gymn., u. m., „magna cum laude“. — Porovnaj Gymn. SAV 177.

[411] Rizner V, 9, kde je však nesprávne uvedené meno vydavateľa. O diele uvádza marginálny záznam aj exempl. berlínsky 238. — Sartorius napísal aj divadelnú hru Theodorus Nupturiens, seu Actus Scenicus pri príležitosti zásnub Matiáša Ostrožiča s Katarínou Sidóniou Révayovou de Reva. Hru zahrali študenti ilavskej školy 29. novembra 1654. — Rizner V, 9. — V diele Colossi Hymenaei z r. 1655 je zoznam 26 žiakov ilavskej školy, ktorí predstavovali jednotlivé osoby hry. Gymn. SAV 181, berlínsky exempl. 238 — Sarvašský exemplár 294 sa zmieňuje aj o doteraz takmer neznámom diele: Andreae Sartorii Scholae Illaviensis Rectoris Musarum Illaviensium Applausus, nuptias C. Gabrielis Illésházy cum Eva Ujfalussy, Pauli quondam OSTROSITH R. Vidua cohonestans, 1655 (Na oslavu zásnub Gabriela Illésházyho s Evou Ujfalussyovou, vdovou po Pavlovi Ostrožičovi).

[412] Na Sartoriovu pamiatku vydali spis Threni dispersae Sionis Hungaricae, Mausolaeum Andreae Sartori, pastoris quondam cassensis et Michaeliensis 1679 denato in Academia Wittenbergensi erectum (Žalospev rozptýleného uhorského Sionu, náhrobok Ondreja Sartoria, vybudovaný kedysi pastorovi košeckému a svätomichalskému, zosnulému r. 1679 v akadémii wittenberskej r. 1680). — Sarvašský exempl. 295.

[413] Otec Jonáš Hádik bol rektorom v Trenčíne v r. 1638. — Gymn. III, hl. 21, § 20 — Kleinov údaj, Nachrichten II, 212 a Horányiho, Memoria II, 66, Štefana Pilárika v diele Currus Jehovae 30 a i., podľa ktorého by sa jeho otec volal takisto Ján, treba pokladať za nesprávny. Jeho matka Alžbeta bola dcérou žilinského farára Michala Crispiniho. — Bartholomaeides 146, Holuby 56 označuje za otca ilavského Jána Hadikia, bánovského rektora Jána Hadikia, čo nezodpovedá skutočnosti.

[414] Ján Hadikius bol zapísaný vo Wittenbergu 8. mája 1652 za rektorátu Kristiána Trentscha, profesora logiky a metafyziky. — Bartholomaeides 146.

[415] Rizner II, 58 n.

[416] Holuby 56 píše nesprávne Fattinghoff. M. Ján Fridrich Tattinghoff bol pôvodom Holaďan.

[417] Gymnasiologia I, hl. 8, § 20.

[418] Hadikius pôsobil v Ilave r. 1657 — 1658. — Synopsa Gymn., u. m., list 127. — Podľa Kleina, u. d. II, 213 bol vtedy 26-ročný.

[419] Ilavského rektora Štefana Francisciho treba odlišovať od žilinského rodáka toho istého mena, ktorý v r. 1650 na wittenberskej akadémii pod predsedníctvom M. Jána Meissnera obhajoval 24. dišputáciu De iustificatione (O ospravedlnení) — Gymn. I, hl. 8, § 21.

[420] Eliáš Láni pôsobil v Jelšave ok. r. 1597, Štefana Budinca Gymn. III, hl. 14 neuvádza, Ondrej Huertius v Brezne r. 1632, Horváth v Žiline 1649 a Nigrini tamže 1650.

[421] V Považskej Bystrici učil Francisci po r. 1650 (Gymn. I, hl. 18, § 13), v Ilave podľa synopsy tamojšej školy na liste r. 1659.

[422] Ján Augustini učil v Jelšave asi v r. 1638, v Žiline v rokoch 1640 — 1643 a v Bánovciach v r. 1640. U Sartoria v Ilave sa vzdelával v rokoch 1648 — 1653. — Pozri príslušné miesta v Gymnasiologii. Podľa exempl. SAV 181 a berlínskeho exempl. 239 učil sa ďalej ešte v Modre u Jána Büringera r. 1651. Krátky čas bol rektorom v Považskej Bystrici r. 1650, stade prešiel v tej istej hodnosti do Ilavy, kde pôsobil v rokoch 1660 — 1664. — U ilavského rektora Ondreja Sartoria ,čerpal ľúbozvučnú rameovskú filozofiu‘ (Ramaeam Harmoniam Philosophiam ab eo hauriebat). — Berlínsky exempl., list 239, Holuby 57.

[423] V r. 1664 sa stal Smidelius diakonom v Ilave. — Gymn. SAV 183 a berlínsky exempl., 239.

[424] Mik. Fabritius pôsobil vo Varíne r. 1659 (Gymn. III, hl. 30, § 15), v Ružomberku v r. 1663 — 1664 (U. d. I, hl. 15, § 38). Do Ilavy sa dostal od r. 1664 do r. 1667 (Gymn. I, hl. 8, § 23 v synopse a v berlín. exempl. 238).

[425] Rizner I, 375 n.

[426] Gymnasiologia v prešovskom aj martinskom exempl., ako aj SAV, hl. 30 píše Duboviczensis. Fabó u. d. III, 114 označuje Dubniczensis, kde Ján Augustini pôsobil v r. 1646 a po druhýkrát v r. 1660. V Lednici účinkoval v r. 1651. — Fabó u. d. III, 116. — Jeho syn Eliáš bol rodom z Brezna. — Gymn. SAV, hl. 30.

[427] Sartorius pôsobil v Ilave v rokoch 1648 — 1655, Büringer v Modre 1651, Petronius-Buzik v Brezne ok. r. 1648, Ladiver ml. v Žiline v r. 1655. — Okrem toho podľa exempl. SAV, hl. 30, vzdelával sa ešte u M. Matúša Rakšániho v Kremnici tri roky, t. j. ok. r. 1666.

[428] Vo Wittenbergu bol Eliáš Augustini zapísaný 2. decembra 1663, v období rektorátu Kristiána Augustu. — Bartholomaeides, u. d. 164.

[429] Rizner I, 48.

[430] Eliáš Augustini v Mošovciach r. 1667. — Gymn. I, hl. 10, § 20.

[431] Masnitiov otec Daniel pôsobil najprv ako rektor v Žiline a v Radvani ok. r. 1627, potom ako farár v Zemianskych Kostolanoch. Jeho syn Tobiáš študoval v Prešove u Jána Bayera a Izáka Cabana, v r. 1661 ho pozvali za rektora do Senice (synopsa prešovského a martinského exempl. I, hl. 16, § 14, podľa Fabóa III, 150 r. 1669, podľa Gymn. SAV 66 a berlínskeho exempl. r. 1668). Zo Senice prešiel za rektora do Ilavy 1669 — 1671. — Gymn. I, hl. 8, § 25.

[432] Daniel Perlicius pôsobil v Novom Meste nad Váhom r. 1658. — Gymn. III, hl. 28, § 12.

[433] Smidelius pôsobil v Ilave v rokoch 1660 — 1669, Bayer v Prešove v r. 1667 — 1672; do tohto obdobia spadá aj Cabanov konrektorát. Ladiver ml. pôsobil v Prešove r. 1667 — 1672.

[434] František Nyáry bol v Senici diakonom (Haan, Jena Hungarica 20, a nie v Lednici, ako píšu Slov. pohľady VII, 176).

[435] Samuel Michalides (Michaelides), ev. superintendent, žil v rokoch 1674 — 1740, prispel k dejinám slovenského školstva svojimi ,Príspevkami‘ — Subsidia, t. j. zoznamami a zápiskami o slovenských cirkevných a školských dejateľoch. — Literatúru o ňom pozri u Riznera III, 205.

[436] Tobiáš Masnitius študoval na wittenberskej akadémii od 15. januára 1676 za rektorátu Michala Sennerta po návrate z neapolských galejí. — Bartholomaeides, u. d. 182. Vo Wittenbergu obhajoval pod predsedníctvom Jána Deutschmanna dišputáciu Vera et clara Apologiae Apostolicae… Explicatio et Applicatio, ktorú vytlačili tamže v r. 1679 a v ktorej scholastickým spôsobom dokazoval z Písma nesprávnosť svetskej vrchnosti, obviňovať evanjelikov z herézie. V dedukcii poukazoval na neoprávnenosť štátu predávať evanjelikov do otroctva. — Rizner III, 163, č. 3 a berlínsky exempl. 239. — V r. 1680 sa dal zapísať na univerzitu v Jene. — Haan u. d. 29. Podľa Fabóa Masník bol počas Tököliho povstania farárom v Ilave; v r. 1683 — 1684. — Fabó u. d. III, 115, exempl. SAV 182 a berlínsky exempl. 240.

[437] Okrem Gymn. I, hl. 8, § 25 a exempl. SAV 182 a berlínskeho exempl. list 239 a 240 nájdeme jeho diela u Riznera III, 163, kde je uvedená ďalšia literatúra.

[438] Po už spomenutom pôsobení v cirkevných službách v Ilave odišiel Masník v r. 1685 do Blatnice, o rok (1686) do Hája v Turci a potom do Uhrovca, kde 28. júla 1697 zomrel. — Porovn. Slov. pohľady VII, 1887, č. 8.

[439] „Vir meliore fortuna dignus“ — zakľučuje Gymnasiologia stať o Masnítiovi.

[440] Majorus sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 5. mája 1666 počas rektorátu Michala Wendlera. — Bartholomaeides 167.

[441] Rizner III, 137, kde je však meno Ztupkovo uvedené vo forme Zrubka. Podobne Klein u. d. II, 429, pozn. 308, č. 20.

[442] Berlínsky exempl. píše rok 1683 (list 240). Potom bol farárom v Nozdroviciach, v Krnči, v Sklabine a v Púchove (1704); zomrel v Banskej Bystrici 28. septembra 1714.

[443] Rotarides v exempl. SAV u. m. píše v Beluši.

[444] Rotarides u. m. označuje Daniela Krmana „Trenchinensis Hungarus“, narodený 28. augusta 1662.

[445] Do Vratislavi sa dostal Krman ako 16 ročný. — Exempl. SAV u. m.

[446] Ján Akoluth, doktor teológie, zomrel v r. 1689. — Gottfried Friderici, prof. teológie, zomrel r. 1684. — Eliae Thomae, básnik a rektor, zomrel r. 1687. — Martin Hancke (Hankius), prof. praktickej filozofie, histórie a elokvencie, rektor alžbetínskeho gymnázia, žil v rokoch 1633 — 1709. — Ján Adam Schertzer rodom z Chebu, prof. hebrejčiny, žil v rokoch 1628 — 1683. — Valentín Alberti, prof. logiky a metafyziky, žil v rokoch 1635 — 1697. — Juraj Láni, krupinský rektor, pôsobil vo Viedni a Lipsku, žil v rokoch 1646 — 1688.

[447] Vo Wittenbergu študoval Krman na trovy Matiáša Ostrožiča v r. 1682 podľa Bartholomaeidesa 187, v r. 1683 podľa Rotaridesa na u. m. Do Wittenbergu prišiel z Lipska a pobudol tam len veľmi krátko, preto sa jeho meno nevyskytuje v matrike zapísaných poslucháčov. — Ján Deutschmann, doktor teológie a prof. primarius, žil v rokoch 1625 — 1706. — Jöcher I, 793. — Kristián Donati, prof. dialektiky a „sapientiae primae“ v 17. stor. — Jöcher I, 816. — Gregorius Michaelis, teológ a filozof, zomrel v r. 1686. — U. d. II, 160. — Krmanovu dišputáciu pozri v Riznerovej Bibliografii II, 469, č. 1.

[448] V Ilave nastúpil Krman v r. 1683 podľa synopsy Gymnasiologie I, hl. 8, § 27, v Mošovciach v r. 1685 podľa synopsy Gymn. I, hl. 10, § 22.

[449] Do cirkevných služieb v Starej Lúke nastúpil Krman v r. 1685 (Fabó, Monumenta III, 103). Ďalší podrobnejší životopis pozri u Fabóa, u. m., u Kleina, u. d. II, 302 n. — Súpis jeho diel uvádza Rizner II, 469.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.