Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov

Hlava XV. Škola v Ružomberku

(Sectio I, caput XV, Schola Rosaebergensis)

Ružomberské gymnázium bolo známe tým, že tam riadne pôsobili traja učitelia a udržiavalo sa na vysokej úrovni výnosnou podporou župana Jána Krusitha, najmä však jeho nástupcov Illésházyovcov. Evanjelici ho mali v rukách dlhé roky.[667]

Mená ružomberských rektorov a ich časové poradie, zaznamenané svojho času rukou Tomáša Dorschitza staršieho[668] a jeho pokračovateľa brata Pavla Dorschitza, dostal Rezik od Ondreja Czemanku z Trnova v Turci, ktorý „sa vyznal v knihách a zaznamenával dôkladne udalosti svojho veku“. Zadováženie týchto historických poznámok Rezikovi sprostredkoval Juraj Ambrosi, vtedajší rektor necpalský,[669] „dnes“ farár vrbovský, o ktorom referuje pokračovateľ Rezikovej Gymnasiologie Samuel Matthaeides v odd. IV, hlava VII, čl. 11.

Andreas Jacobi bol v roku 1567[670] rektorom v Ružomberku.

Samuel Andreades pôsobil v roku 1567; súčasne tam účinkoval aj farár Juraj Csemelius.[671]

Andreas Schindler z Liptova si sedem rokov (1563 — 1570) osvojoval základy vied u Jacobaea a Czenglera. V roku 1570 nastúpil ako rektor v Ružomberku a 9. marca 1580 ho ordinovali v Trenčíne.

Ondrej Czengler, veľmi vzácny kazateľ, pôsobil ako rektor v Ružomberku v roku 1570.[672] Zomrel r. 1589 podľa poznámky Tomáša Dorschitza (tiež Dorotitiusa) v jeho Poznámkach, zaradených do „Historického kalendára“ Pavla Eberia.[673]

Ondrej Czubor, rodom z Liptova, pôsobil v Ružomberku v roku 1573 — 1576.[674]

Žigmund Nostitius v roku 1576.[675]

Ján Philometes starší bol rektorom v roku 1578.[676]

Imrich Drobný pôsobil v roku 1580, zomrel ako rektor v Sučanoch.[677]

Ján Philometes mladší z Prievidze bol rektorom v roku 1581.[678] Študoval na wittenberskej akadémii. Povolali ho v roku 1575 za farára do Pezinku, podľa horeuvedených Poznámok Tomáša Dorschitza.

Samuel Andrias (Andreas, aj Andreades) z magnátskej školy v Liptovskom Jáne[679] prišiel v roku 1584 do Ružomberka (podľa záznamov Tomáša Dorschitza). Zomrel v roku 1586.[680]

Tomáš Dorschitz (aj Dorotitius) starší. Pozri stať o škole mošovskej, odd. I, hlava X, § 7. V Ružomberku vyučoval dva roky, t. j. v rokoch 1587 — 1588.[681]

Joachim Fabri[682] bol v roku 1589 rektorom v Ružomberku. Od roku 1593 bol farárom v Necpaloch, od roku 1601 v Žiline.

David Budinus (aj Budaeus), syn otca Melchiora a matky Heleny, učil v Ružomberku v rokoch 1590 a 1591.[683]

Tomáš Dorschitz (po druhýkrát). Pozri stať o mošovskej škole, odd. I, hlava X, § 7. V Mošovciach[684] spravoval školu v rokoch 1589 — 1591, odkiaľ ho vyžiadali na ružomberskú školu. Spravoval ju v rokoch 1592 — 1595, keď sa tam stal diakonom a v roku 1598 farárom.[685]

Ondrej Lucae (tiež Luce), syn Jána Lucae z Kysuckého Nového Mesta, o ktorom sa zmieňuje aj Index ordinatorum Petra Zablera, 127. V Ružomberku účinkoval v roku 1596.

Ján Kalinka,[686] syn farára Štefana Kalinku a matky Kataríny Šlossarovej z Bystrého. Najprv pôsobil ako učiteľ 16 rokov na škole v Trenčíne, potom bol farárom v Radvani.[687] Na jeho pohrebe recitovali smútočnú reč Justa Cygnea,[688] ktorá neskôr vyšla tlačou v Trenčíne v roku 1638. Pozri Scrinia Daniela Krmana. Ružomberskú školu spravoval v rokoch 1598 — 1600.

Adam Rzek bol rektorom v Ružomberku okolo roku 1600. Pochádzal z Bojníc; predtým zastával rektorský úrad vo svojom rodisku.[689] Pozri Scrinia Daniela Krmana.

Ján Licius (Lycius, tiež Lyci) pôsobil ako rektor v Ružomberku v rokoch 1602 — 1603. Od roku 1622[690] bol kazateľom v Trenčíne. Rezik odpisuje časť Lyciovho listu Jánovi Lochmannovi, v ktorom mu zvestuje svoj nádejný sobáš.[691]

Matúš Zarkoczij (Zarkotczi, Zorkóczy) „bol učený muž“; pôsobil v Ružomberku na škole roku 1604. V roku 1609 ho ustanovili za diakona v Partizánskej Ľupči. Pozri Scrinia Daniela Krmana.

Mikuláš Accipitrinus[692] (ináč Jastrabinský z Bytče). Pozri stať o škole v Brezovici, odd. I, hlava II, § 4. V Ružomberku pôsobil r. 1609.

Florián Duchoň[693] mladší, rektor r. 1612.

Martin Munkoviczenus (aj Monkoviczenus).[694] Pozri stať o bánovskej škole, odd. I, hlava I, § 14. Ružomberským rektorom bol v roku 1617.[695]

Tobiáš Benedicti bol v roku 1617 rektorom v Ružomberku, v roku 1619 farárom v Liskovej v Liptove.[696]

Melchior Szmertnik,[697] rodom zo Slovenskej Ľupče, vzdelával sa u Martina Crauselia v Slovenskej Ľupči, v Bánovciach u prorektora Andreja Adelphiho a rektora Daniela Pauliniho,[698] v Mošovciach u Jána Lochmanna[699] a v Toruni u M. Konráda Grassera. Jeho pôsobenie na ružomberskej škole[700] dosvedčuje list, ktorý písal po návrate z Pruska do vlasti z 18. júla 1619 Jánovi Lochmannovi,[701] v ktorom ho pozdravil ako svojho bývalého učiteľa. V liste je podpísaný: t. č. rektor školy v Ružomberku.

Tobiáš Benedicti (je uvedený po druhýkrát pre rok 1619). Pozri stať o škole v Bánovciach, odd. I, hlava I, § 13.

Jakub Splenius mladší, r. 1621.[702]

Joachim Kalinka, r. 1625. Pozri stať o radvanskej škole, odd. I, hlava 15, § 7.[703]

Gabriel Benedicti, r. 1627. Pozri stať o radvanskej škole, odd. I, hlava 15, § 4.[704]

Ján Maytan, pochádzal zo Žiliny, bol v roku 1618 riaditeľom v Martine; tam si vzal za manželku Zuzanu, dcéru Ondreja Carbona.[705] Odtiaľ ho povolali do Ružomberka, ako dosvedčuje jeho list písaný Jánovi Lochmannovi,[706] v ktorom vyzýva študujúcu mládež diskutovať o uctievaní obrazov. Od roku 1632 spravoval školu v Partizánskej Ľupči.[707] Rezik odpisuje ešte jeden Maytanov list Lochmannovi z roku 1621, datovaný v Martine.[708]

Ján Braxatoris z Hnilca,[709] preto ho volali aj Hniliczenus, ktorého však treba rozlíšiť od Jána Hniliczena z Rajca, žilinského rektora. Ako dozorca prešovských alumnistov dišputoval v roku 1668 za predsedníctva M. Izáka Cabana na tému De ratione Entis obiectiva (O objektívnom dôkaze súcna). Nasledujúceho roku viedol dišputáciu na tému De minoris Entis abstractione (O menšej abstrakcii súcna). Napísal aj Gymnasium Theologicum, ktoré sa nachodí medzi poznámkami Jána Mičinského. V Ružomberku bol rektorom v roku 1630.[710]

Eliáš Chalupka pochádzal zo Zaškova na Orave ako syn tamojšieho farára Žigmunda Chalupku.[711] Na štúdiách v Bytči bol poslucháčom veľmi obľúbeného učiteľa Zachariáša Flotvedelia a Gregora Lániho, V. Szabelia v Šariši, Jána Krmana[712] vo Zvolene. V roku 1619 bol učiteľom v Prievidzi a po poldruha roku rektorom ružomberskej školy.[713] Pozri Zablerov Index 50.

Juraj Sutoris pochádzal z rodiny učených Szutorovcov.[714] V Ružomberku bol v roku 1634 rektorom, v roku 1635 ho ordinovali za diakona vo Veličnej na Orave. Pozri Scrinia Daniela Krmana.

Tobiáš Fabritius[715] z Turca, syn žilinského farára Joachima Fabricia a Žofie Matiaschiovej. Rodičia pochádzali z Partizánskej Ľupče. Okrem iných učiteľov bol žiakom M. Martina Weigmanna, Jána Krmana, rektora prievidzského, v Bytči rektora M. Zachariáša Flottvedelia a M. Gregora Lániho,[716] doktora Olaniho a Štefana Revicia, ktorý bol licenciátom práv. Po návrate z Gdanska sa stal rektorom v Gelnici, Ružomberku a vo Zvolene. Dňa 15. mája 1635 ho vymenovali za farára v Bacúrove na Zvolensku.[717] Tieto údaje pripísal vlastnoručne do Zablerovho Indexu ordinatorum k číslu 82. Zomrel v roku 1692 ako farár ostrolúcky (na Zvolensku).

M. Eliáš Splenius, narodený dňa 25. júla 1610 zo zemianskeho rodu Jakuba Splenia, farára ružomberského a seniora liptovského kontubernia.[718] Aj jeho matka Dorota Klačániová pochádzala z urodzených rodičov. Základné vzdelanie si osvojil na gymnáziách vo vlasti; v štúdiách pokračoval v Sedmohradsku u Henricha Alsteda a v Alba Julii[719] u Jána Bisterfelda. Pre jeho mimoriadne schopnosti si ho obľúbil Gašpar Illésházy, ktorý štedrou veľkorysosťou pomáhal uspokojovať Spléniovu zápalistú túžbu po vzdelávaní. Illésházyho podpora umožnila mu pobyt v Toruni, Gdansku a Kaliningrade, odkiaľ sa odobral do Rostocku. Tam ho zvábila sláva mena Jána Quistorpia, Aselmanna, Petra Laurenbergera a Abraháma Calovia.[720] V Rostocku veľmi úspešne obhájil dišputáciu na tému De fundamento fidei (O základoch viery) a získal tam hodnosť magistra. Po šiestich rokoch ho pozýval domov jeho tútor, ale Spleny ešte istý čas zotrval na švédskej akadémii v Upsale, na dánskej v Kodani[721] a precestoval Poľsko, kým sa vrátil do svojej vlasti.

Z vôle patróna ružomberskej školy v roku 1638 uznali ho za schopného zastávať hodnosť rektora. Poznali ho ako muža neobyčajne učeného, schopného, svedomitého a usilovného, a preto sa k nemu hrnuli ako do tržnice vied všetci tí, ktorí svoje schopnosti zasvätili vyšším vedám. Sám knieža Illésházy ako patrón školy mu zveril svojich synov Gabriela a Juraja, aby ich vychovával v mravoch a vedách. Predovšetkým mladý vek potrebuje vychovávateľov, lebo prijíma do seba semená ctností aj nerestí veľmi hlboko a inakšiu úrodu nevydá, než akú prijíma od rozsievača.

Ale tento vynikajúci umelec vo výchove a výučbe nedokončil svoje dielo v Ružomberku. V roku 1639 ho najvznešenejší magistrát obce Bardejova povolal za učiteľa „najvybranejšej školy“. Po osemročnej školskej práci[722] ho preradili na kúriu v Bardejove, kde veľmi svedomite viedol svoj notársky úrad. „Týmto povýšením a ocenením iste bol svetlým vzorom, že aj muži poškvrnení školským prachom sa môžu stať ozdobou radnice“.

Jakub Zabler načrtol jeho znamenité vlastnosti a venoval mu ako svojmu tesťovi dielo Frommer Christen Lust und Unlust (Radosť i žiaľ nábožných kresťanov), ktoré obhajoval v Jene pod M. Godofredom Czapsiom[723] v roku 1666. Podobnou poctou zahrnul Splenia aj Krištof Parschitius v teologickej dišputácii proti prívržencom Fotiovým vo Wittenbergu roku 1667.[724]

Štefan Bazko (Boczko), ktorého vynikajúce osobné vlastnosti a schopnosti sú zachytené v jeho povolávajúcej listine, ktorou ho pozývala Partizánska Ľupča s jednomyseľným súhlasom a voľbou všetkých občanov za vedúceho chóru a učiteľa menšej mládeže; túto listinu napísal Ján Lochmann v Partizánskej Ľupči dňa 29. februára 1630.[725]

Ján Kučera, syn Ladislava Kučeru, zvaný aj Kraus, bol veľmi nadaný a nevšedne vzdelaný muž.[726] Rezik vyratúva množstvo jeho diel teologickej, filozofickej, matematickej a fyzikálnej povahy;[727] údajne vydal aj logiku,[728] ktorá však nie je známa.[729]

Pavol Lochmann[730] bol konrektorom ružomberskej školy a Kučerov kolega.

Ján Benedicti pochádzal z Radvane. Bol synom tamojšieho rektora Gabriela Benedictiho[731] a matky Zuzany Kalinkovej. Študoval v Kežmarku,[732] v Nitrianskom Pravne za Jeremiáša Pilárika, v Levoči za Michala Laziho a jeho nástupcu Juraja Krischkeho.[733] Ako správca viedol ružomberskú školu vyše troch rokov.[734] Potom sa stal farárom cirkvi Všechsvätých pri Ružomberku, kde pobudol viac ako tri roky a napokon pôsobil v Dolnom Kubíne. Pozri Scrinia Daniela Krmana.

Pavol Tomka z Turca. Poslali ho so synmi akéhosi Moravana do Prahy,[735] aby hlbšie študoval aristotelovskú filozofiu, v tých časoch ešte na všetkých školách prekvitajúcu.

Esaiáš Fabricius sa narodil v Partizánskej Ľupči. Bol synom pribylinského farára Martina Fabricia a žiakom Ondreja Grelneria vo svojom rodisku. U Jána Augustiniho sa učil v Žiline dva roky, u M. Jána Gratza v Banskej Bystrici takisto dva roky.[736] V túžbe po vyšších vedách pobral sa do Gdanska, kde vtedy prednášal známy učenec Calovius. S Caloviom odišiel do Wittenbergu, kde bol usilovným poslucháčom Meisnera, Sperlinga a iných.[737] Tam aj zavŕšil teologické a filozofické štúdiá. Keď sa vrátil do vlasti, spravoval ružomberskú školu dva roky, od roku 1652 do roku 1653. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[738]

Dňa 27. januára 1655 prijali ho za diakona liptovskomikulášskej cirkvi, ako o ňom neskôr poznamenal jeho predstavený na tej istej fare Samuel Tranoscius v matrike tamojšej cirkvi.

Zachariáš Clementis pochádzal z Prievidze ako syn Juraja Clementisa, o ktorom sa už hovorilo v stati bánovskej školy, odd. I, hlava I, § 39. Základné vzdelanie si osvojil vo svojom rodisku, potom sa usilovne vzdelával v Sučanoch u Ladislava Katonu, vo Zvolene u Jána Fabricia, v Bojniciach u Samuela Fabricia, v Jelšave u Jána Augustiniho, v Trenčíne u Ondreja Graffia, v Žiline opäť u Jána Augustiniho a Ondreja Horvátha.[739]. Tam zastával aj kantorský úrad. Potom sa stal rektorom varínskej školy,[740] odkiaľ ho povolal superintendent Martin Spetkius spravovať školu v Bzovíku neďaleko Krupiny; napokon sa dostal na ružomberskú školu, ktorú viedol dva roky.[741] Po desaťročnom rektorovaní na rôznych školách stal sa v roku 1657 diakonom v cirkvi v Partizánskej Ľupči.[742] Daniel Krman spomína pri tejto príležitosti vo svojich poznámkach Scrinia slová Martina Luthera v jeho Colloquia Mensalia, hlava 22, s. 411, že mladíci by sa radi dostali hneď k cirkevným úradom. Na to však má právo iba taký, čo strávi desať rokov v školskej službe.

Eliáš Udiceni, o ktorom autor vyzdvihuje iba jeho apostáziu. Pozri Subsidia Martina Regisa.

Matiáš Meško, ktorého šľachtická rodina pochádzala z Dolného Kubína a Radvane a podľa predkov asi z Poľska. Na základe svedectva Cimelia od Jána Mičinského odvodzuje svoj pôvod až od prvého poľského kniežaťa Mečislava Mešku. Na ružomberskú školu ho preložili zo slovenskopravnianskeho[743] rektorátu. V Ružomberku pôsobil v roku 1657 do roku 1660, keď prešiel ako farár na cirkev Všechsvätých, kde aj zomrel.[744]

Mikuláš Fabricius z Dubova. Pozri stať o ilavskej škole, odd. I, hlava VIII, § 23. Zo školy vo Varíne, ktorú spravoval od roku 1659,[745] zákonitým pokračovaním ho preložili do Ružomberka, kde vyučoval poldruha roka.[746] Potom si ho zvolila ilavská škola, na ktorej strávil tri roky a deväť mesiacov 1664 — 67.[747] Až v roku 1668 prešiel na cirkevný úrad za diakona. V roku 1662 napísal báseň z príležitosti úmrtia Alžbety Thököliovej, manželky Štefana Petroczyho.[748] Dňa 14. januára 1662 podpísal zákony trenčianskeho kontubernia. Trenčiansky protokol ho spomína medzi farármi slatinskej cirkvi. Neskôr žil vo vyhnanstve v Čiernej Lehote až do tököliovského povstania, keď sa stal farárom v Uhrovci, kde aj zomrel.

Roku 1665 nastúpil po ňom v Ružomberku Mikuláš[749] Parschitius, rodák zo Žiliny, syn Juraja Parschitia a Kataríny Košelovej. Na domácich školách bol žiakom Pavla Nosticia, Juraja Conradyho, M. Jakuba Helgenmayera a Jána Kučeru.[750] V zahraničí[751] sa vzdelával u M. Jána Zimmermanna, M. Mikuláša Henriciho, M. Dan. Lagusa, Abrahama Calovia, Celestína Myslentu, Jána Boemiho, Michala Behmia, Kristiána Dorffa, Jána Ledselia, Juraja Vogezina, Jána Beckera, Daniela Keplera, Mikuláša Seeligmanna. Na slávnej akadémii v Greifswalde bol v roku 1659 poslucháčom Jána Hennia. Tam získal aj titul licenciáta v Galenovej ako aj Theofrastovej[752] medicíne. Po návrate do vlasti sa z poverenia Gabriela Illésházyho a Štefana Thököliho dostal na čelo ružomberskej školy,[753] na ktorej aj vydal dišputáciu De iustitia Scribarum et Phariseorum (O spravodlivosti zákonikov a farizeov) v roku 1665.[754] Na štúdiách v Kaliningrade pod predsedníctvom doktora medicíny Juraja Vogesina obhajoval disertáciu Conclusiones medicae[755] (Lekárske uzávery), ktorých bol autorom aj respondentom. Venoval ich v roku 1652 Štefanovi Thökölimu a tento ho v roku 1668 povolal, aby viedol cirkev selnensem. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[756]

Eliáš Urbanovič pôsobil v Ružomberku v rokoch 1660 až 1666. Bol synom Jakuba Urbanoviča,[757] ružomberského farára. Vyučoval na ružomberskej škole približne šesť rokov. Stade ho povolali za rektora školy v Bertotovciach (v Šariši), ako píše Index ordinatorum Michala Lieffmanna na s. 12.[758] Od 10. mája 1668 bol farárom v Jankovciach.

M. Matiáš Romenechius[759] z Havlíčkovho Brodu, bol chovancom Gašpara Illésházyho. Vo Wittenbergu viedol dišputáciu De persona Christi (O osobe Kristovej), ktorú obhajoval v roku 1645 pod predsedníctvom Jána Hülsmanna.[760] Keď ho po odchode svojho patróna vyhnali z pôsobiska, uchýlil sa do Jelšavy. Tým zanikla táto ružomberská záhradka. Žili na nej kedysi učení mužovia medzi ružami a ako vonné ruže viedli ľúbezné reči.[761]

Samuel Nigrini.[762] Keď ruže v ružomberskej záhrade opäť rozkvitli, dostal do rúk opraty školy v tejto dobe Samuel Nigrini, ako dôvodí Matthaeides slovami: „Tento Samuel Nigrini, môj učenlivý a milý spolužiak kedysi na krupinskej škole pod Martinom Dubovským (po r. 1704), ako ružomberský rektor svojím traktátom Consilia xenotica circa unionem ecclesiasticam Catholico-Evangelico-Reformatorum[763] (Zjednocovacia rada o jednote cirkve katolíckej, evanjelickej a reformovanej) r. 1707 v Žiline vytlačeným šíril viac zápachu ako vône“.[764] Z ružomberskej školy ho poslali do Trnavy do cirkevných služieb (1708). Tam ale prestúpil do svetského povolania.

Ale Daniel Krman a Ján Mičinský v stati De Schola Zolnensi, III, s. 64 (vydanie Rotaridesovo) píšu, že Samuel Nigrini bol v roku 1707 rektorom v Žiline, a tam napísal prv uvedené dielo (1707) a r. 1708 uverejnil spis Roma et Geneva Hungariae irreconcilibilis etc. Neskôr sa stal farárom v Trnave, ktorá bola oddaná evanjelickému vyznaniu, ale prešiel do svetského povolania.

Krman (vyd. Rotaridesovo) De Schola Zolnensi, u. m. píše, že Nigrini bol v roku 1707 v Žiline, študoval vo Vratislavi a Wittenbergu,[765] bol nevšedným znateľom teológie, filozofie, jazyka gréckeho, hebrejského, nemeckého, maďarského a slovenského. Ovládal aj viaceré hudobné nástroje a vynikal ako spevák, „promptus in genio et facilis in informanda juventute“.

Ondrej (Samuel)[766] Strnisko (Strisko). Po návrate z akadémie bol posledným rektorom ružomberskej školy, ako o tom referuje Rezik podľa Lucaeovej správy.



[667] Dôkladnejšie si pozri Fabó, Monumenta III, 58, 63.

[668] Tomáš Dorschitz (Dorsicz) bol r. 1589 rektorom mošovskej školy. — Gymn. I, hl. 10, § 7.

[669] V r. 1724. — Gymn. IV, hl. 7, § 11. Zomrel r. 1746 v Štítniku. — Fabó, u. d. III, 15. V r. 1724 — 1732 pôsobil vo Vrbovciach. — Fabó, u. d III, 191.

[670] Meno Jacobiho (aj Jacobaei) pripisuje cudzia ruka v prešovskom exempl., s. 206 v synopse. Andreas Jacobi patril medzi prvých reformátorov liptovských ok. r. 1564. — Fabó, u. d. III, 46. — Index ordinatorum Vittenbergensium v podaní Fabóa III, 58 o ňom píše: Anno circiter 1567 Andreas Jacobi, vir doctissimus et successu temporum vicearchidiaconus liptoviensis, primus hic loci evangelicorum praeceptor exstit. Sigismundus Nostitius (pozri o ňom Gymn. I, hl. 15, § 5 k roku 1576), sane posthac, eius in munere successor, ipsius rectoratui attribuit sua in religione et bonis literis incrementa (Ondrej Jacobi, muž vysoko učený, postupom času liptovský arcidiakon, prvý evanjelický učiteľ na tomto mieste. Jeho nástupca Zigmund Nostitius ako rektor značne prispel k rozkvetu náboženstva aj vzdelania). — Ten istý Index ordinatorum vittenb. ad annum 1578 zaznamenáva ďalej: Initio reformationis celebris fuit hic doctor Andreas Jacobaei, circa annum 1576 archidiacus, ut scribit Sigismundus Nostitius in Indice ordinat. vittenb. ad annum 1578 (Začiatkom reformácie pôsobil tu slávny rektor Ondrej Jacobaei, ok. r. 1576 arcidiakon, ako píše Ž. Nostitius). Jacobi bol od r. 1584 farárom v Predmieri, od r. 1593 farárom v Považskej Bystrici (podľa Kovalevského Dejiny ev. a. v. cirkvi v Ružomberku, s. 35 — už v r. 1589, keďže zomrel 31. októbra 1593 ako 68 ročný).

[671] Meno opäť bolo neskôr pripísané v exempl. prešovskej Gymnasiologie v synopse, s. 206. — Podľa Matricula ordinatorum Martina Wagnera 84 po Jacobaeim nastúpil Samuel Andreades (sic!) r. 1567; keď bol súčasne farárom v Ružomberku Juraj Csemelius. Dátum nemôže byť správny, pretože v Liptovskom Jáne pôsobil r. 1584. (Gymn. I, hl. 17, § 3) a stade prešiel do Ružomberka.

[672] Iní udávajú rok 1577 — 1589. — Martinský exemplár Gymn. I, hl. 15, § 3. Kovalevský, u. d., s. 35 uvádza roky 1568 — 1573. Umrel ako ružomberský farár r. 1589.

[673] Czengler zomrel uvedeného roku ako ružomberský farár. — Pavol Eberius (nesprávne Ember v prešovskom exemplári), protestantský teológ, žil v rokoch 1511 — 1590, bol profesorom vo Wittenbergu, kde učil matematiku a hebrejčinu. Spísal Calendarium historicum. — Jöcher I, 843.

[674] Aj Žúbor. V listine, Rudolfa II., ktorou cisár potvrdzuje liptovských farárov, je označený Andreas Zubir Zagyelensis. — Fabó, u. d. 49. — V r. 1609 ho vyhnali z fary v Drietome. — U. d. 125.

[675] Žigmund Nostitius z Trenčianska, študoval v Partizánskej Ľupči počas rektorovania Šimona Jessenia a Petra Barossia, potom v Ružomberku za Ondreja Jacobaea. V r. 1567 odišiel do Vratislavi, r. 1571 do Wittenbergu, odkiaľ sa o krátky čas vrátil do Ružomberka za rektora školy, neskôr bol tam farárom. Ordinovali ho vo Wittenbergu 11. februára 1578. — Bartholomaeides, u. d. 56.

[676] Fabó, Monumenta III. diel píše tvar Philomates.

[677] Drobný zomrel 27. novembra 1585. — Hornyánszky, u. d. 265.

[678] Podľa martinského exemplára bol rektorom sedem rokov. Zomrel r. 1587.

[679] Gymn. I, hl. 17, § 3.

[680] Podľa martinského exemplára mal učiteľa-kolegu Tomáša Dorothitia. Inak neskoršie prípisy v martinskom exemplári pôsobia zmätok v obsahu textu. Po Czenglerovi by mal nasledovať r. 1590 rektor Jeronym Thuroczensis, po ňom Thomas Dorothitius r. 1598 — 1611, ďalej Florián Duchoň a napokon Jakub Splenyi r. 1621.

[681] Martinský exemplár uvádza, že v r. 1589 prešiel do Mošoviec. — Gymn. I, hl. 10, § 7.

[682] Meno dodatočne pripisuje prešovský aj martinský exemplár v synopse (I, hl. 15, § 10).

[683] Budinusa r. 1592 ustanovili za diakona v Liptovskom Mikuláši pre okoličiansky kostol. — Fabó, u. d. III, 63.

[684] Gymn. I, hl. 10, § 7.

[685] Gymn. SAV 54 určuje jeho pobyt v Ružomberku na r. 1596, hoci iné rukopisy zhodne uvádzajú rok 1590. — V Ružomberku pokračoval v zázname tamojších rektorov, ktoré započal farár Frativel (čiže Patinel). V r. 1596 vymohol u Štefana Illésházyho štipendium pre osem alumnov (Fabó, u. d. III, 59). Z farského úradu v Ružomberku ho odstránili r. 1612, keď odišiel do Zaškova za farára. Zomrel 21. apríla 1629. — Martinský exempl. I, hl. 15, § 12. — Bartholomaeides, u. d. 86 sa zmieňuje o Davidovi Simonidesovi, rodom zo Zvolena, synovi Melchiora Simonidesa, ktorý študoval vo Zvolene u Juraja Velicza, v Bardejove u Severína Scultetiho a pokračoval v štúdiách r. 1587 vo Wittenbergu. Od nasledujúceho roku bol dva roky rektorom v Ružomberku. Dňa 29. marca 1592 ho ordinovali tam za diakona.

[686] Ján Kalinka sa narodil v Ružomberku r. 1586, zomrel v Banskej Bystrici r. 1640 „ako exulant“. — Rizner II, 298.

[687] V roku 1607 — Hornyánszky, u. d. 231.

[688] Rizner II, 298.

[689] Gymn. o bojnickej škole III, hl. 3 nepozná jeho meno.

[690] Hornyánszky u. d. 269 udáva r. 1619.

[691] Rukopis Epistolarum ad Lochmannum datarum II, 413. — Odpis v Gymn. I, hl. 15, § 16.

[692] Podľa martinského exempl. Dorschitz v uvedenom zozname ružomberských rektorov dáva Accipitrinovi rodné meno ,Mathias‘. V Ružomberku pôsobil osem rokov (do r. 1617). Na svojho ružomberského pedagóga si vďačne spomína jeho žiak Izák Pentekius, rektor v Šintave, v Zablerovom Indexi ordinatorum 91. — Z Ružomberka Accipitrinus odišiel za rektora do Breznice r. 1618.

[693] Meno Duchoňovo, mošovského rodáka, vpisuje prešovský exemplár v synopse 206. — Pozri Riznerovu Bibliografiu I, 348. — Podľa cit. Kovalevského na s. 36 nastúpil za farára r. 1612; r. 1620 bol farárom v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči.

[694] V r. 1609 zomrel Štefan Illésházy. Po ňom nastúpil Gašpar Illésházy, ktorý obdaril školu väčšími dôchodkami a našiel pre ňu r. 1616 vhodného učiteľa, Martina Monkovicena. — Fabó, u. d. III, 59. Z Ružomberka prešiel do Partizánskej Ľupče. — Sarvašský exemplár 561.

[695] V Bánovciach, kam prešiel za rektora, pôsobil Munkoviczenus r. 1618. — Gymn. I, hl. I, § 14. — Stálymi cudzími zásahmi v texte martinského exemplára vzniká doslovná obsahová motanica.

[696] Gymn. SAV I, hl. 17, § 55. V roku 1617 povolali Tobiáša Benedictiho z Banskej Bystrice za rektora do Bojníc, ako uvádzajú správy Buchholtza mladšieho. Jeho mienku potvrdzuje Gymn. SAV III, hl. 4, § 4, kde výslovne stojí, že Benedicti bol kedysi ružomberským rektorom. To popiera Daniel Krman v Gymn. SAV, s. 11 a dokazuje, že Benedicti viedol rektorský úrad v Bánovciach (čo zodpovedá skutočnosti podľa Gymn. I, hl. I, § 16), kým v Bojniciach bol prepoštom. Rok jeho nastúpenia na ružomberskej škole 1617 Krman zavrhuje a dokazuje, že to bolo v roku 1620. — Jasnejšie svetlo vnášajú do problému Symbola Jána Mičinského, že Tobiáš Benedicti začal 15. decembra 1617 výklad nedeľňajších evanjelií, r. 1621 diktoval tam latinské scholastické vedecké poznámky na texty nedeľňajších epištôl pre kandidátov teológie. Z uvedeného by vyplývalo, že Tobiáš Benedicti nastúpil na ružomberskej škole r. 1617 po odchode Martina (Dorothius v Diariu píše Matúša) Munkovicena z Partizánskej Ľupče a vyučoval tam niekoľko rokov ako collaborator čiže colega. Ružomberská škola mala vtedy viacerých kolaborátorov, napr. v r. 1624 zastával túto funkciu Gabriel Benedicti a Ján Maytan, v r. 1630 tam pôsobili Ján Braxatoris a Eliáš Chalupka. Meno učiteľa Tobiáša Benedictiho dosvedčuje spomienka jeho žiaka Mikuláša Lucaeho v Zablerovom Indexi ordinatorum, 119. Pozri pozn. I, 646.

[697] Pramene uvádzajú niekedy aj tvar Smrtník, vulgo Melchior Lipschensis podľa svojho ľupčianskeho rodiska. — Gymn. SAV 55.

[698] Obidvaja pôsobili v Bánovciach v r. 1615 — 1616. — Gymn. I, hl. I, § 12.

[699] Lochmann pôsobil v Mošovciach r. 1617. — Gymn. I, hl. 10, § 12.

[700] Exempl. SAV 55 — 56 určuje nasl. časové poradie: v r. 1617 Tobiáš Benedicti, v r. 1618 Melchior Smrtník, čo potvrdzuje aj Daniel Krman v Scriniách. Martinský exemplár pripisuje k jeho menu r. 1619, opierajúc sa o Diaria Dorschitzove záznamy. — Smrtník spravoval ružomberskú školu poldruha roka. V r. 1637 zložil pohrebnú báseň z príležitosti úmrtia Juraja Tranovského (Rizner V, 117 a VI, 101, Jozef Jireček, Rukověť k dějinám české literatúry II, 235). V r. 1649 sa stal farárom cirkvi v Lipt. Mikuláši. — Gymn. SAV 56. Rizner V, 117 predpokladá, že bol ešte predtým farárom v Bodiciach.

[701] Epistolarum ad Lochmannum II, 1086. — Sarvašskýexempl. 562, odpis Gymn. I, hl. 15, § 20.

[702] V synopse prešovského exemplára neznáma ruka pripísala, že pred Joachimom Kalinkom mal pôsobiť na ružomberskom gymnáziu rektor Jakub Splenius mladší r. 1621 (Splényi alias Neussel, ako zaznamenáva aj Fabó, u. d. III, 64). — Ten istý prameň III, 70 ho uvádza ako farára v Liptovskom Michale r. 1610 súčasne s Jánom Lochmannom (lenže ide tu o Splenia staršieho!) a na s. 57 ako ružomberského farára v r. 1630.

[703] Meno Jána Kalinku na s. 210 cit. Gymnasiologie opravuje cudzia ruka v synopse na s. 206 Joachim Kalinka. — Pozri pozn. 619. — Podľa Gymn. SAV 56 Kalinka nastúpil asi r. 1621, lebo Melchior Smertník, ktorý nastúpil r. 1618, rektoroval tam len „sesquinnium“ (poldruha roka), ako to zaznamenal Daniel Krman. Pravda, zostáva tu stále časová nezhoda, lebo Kalinka bol ešte v r. 1624 v Prešove. (Pozri stať o radvanskej škole v Gymn. I, hl. 13, § 7). Inak pramene zväčša datujú jeho nastúpenie v Ružomberku na r. 1625, hoci podľa pozn. 619 mal by to byť skôr rok 1628. Neistotu vysvetľuje Rezik „buď nedbanlivosťou, alebo omylom prepisovačov“ (Gymn. SAV 56). — O Kalinkovom živote píše Lombardini v Slov. pohľ. VI, 1886, 227 a VII. 1887, 153.

[704] Gymn. SAV 56, wittenb. ex., 133.

[705] Ondrej Carbonarius (sic!) bol seniorom turčianskeho kontubernia a farárom v Martine.

[706] Rkp. Epistolarum ad Lochmannum II, 813, podľa sarvašského exempl. s. 566 nachodí sa list na s. 183.

[707] Gymn. III, hl. 23, § 15.

[708] Rkp. Epistolarum ad Lochmannum I, 963. — Odpis listu v Gymn. I, hl. 15, § 24, list 212. — O Maytanovi píše Gymn. SAV 57 nasl.: Čo sa týka Jakuba Maytana (niektorí ho nesprávne označujú Ján Maytan — pozri pozn. 705), tento podľa Krmanových záznamov mohol byť v Ružomberku už asi v r. 1624. Krman píše takto: Jakub Maytan, rodom zo Žiliny, bol r. 1618 rektorom školy v Martine, kde sa oženil so Zuzanou, dcérou Ondreja Carbonaria. Odtiaľ ho pozvali do Ružomberka, ako to dokazuje v liste Lochmannovi (zv. II, s. 813). Podľa Matthaeidesových poznámok (škola nemeckoľupčianska SAV III, kap. 47) v Martine pôsobil päť rokov (teda v rokoch 1618 — 1623). Potom dva roky spravoval školu v Ružomberku (1624 — 1625); šesť a pol roka (1626 — 1632) viedol školu v Partizánskej Ľupči. V r. 1632 ho ustanovili v Ľupči za farára. V Ružomberku bol Maytanovým žiakom Melchior Adrius (Zablerov Index č. 172), Mikuláš Žarko (u. d., č. 183), Matiáš Notatius (Wagnerov Index, č. 75) a Melian Hrabetius (Zablerov Index, č. 179). Maytana 11. decembra 1645 ordinovali za farára v Odoríne na Spiši, ako to dosvedčuje Wagnerov Index ord., č. 7. Sarvašský exempl. 570.

[709] Pred r. 1629 spravoval ružomberskú školu Ladiver Eliáš starší na základe záznamov Mateja Šuleka v jeho rukopisnom diele Rectores, Ludimagistri, Cantores in ecel. evang. A. C. Contubernii Liptoviensis, na s. 85. — Pozri pozn. 233 v diele I. a Ružičkovo dielo Eliáš Ladiver, s. 10.

[710] Podľa exemplára SAV 57 Braxatoris pôsobil v Ružomberku v r. 1629. — Braxatorisa a Eliáša Chalupku označuje Jeronym Splenius „Praeceptores honorati“ (vážení učitelia) v Indexe ordinatorum od Wagnera, 93. — Braxatoris pochádzal — podľa Krmana — z Hnilca. Vyučoval štyri roky v Ružomberku. Pod jeho vedením Štefan Detezicenus obhajoval 7. mája 1629 v dišputácii Gymnasma Theologicum pravosť luterovskej viery oproti katolíckej. V inej dišputácii pod tým istým titulom vystúpil polemicky proti katolíckej viere dňa 12. júna t. r. Ondrej Melikius. — Poznámky Jána Mičinského, sarvašský exempl., 571, Mikleš, Izák Caban 26, 27.

[711] Žigmund Chalupka pôsobil v Žaškove asi v r. 1611. — Fabó, u. d. III, 91.

[712] Štúdium Eliáša Chalupku usporadúva Gymn. SAV 57 a sarvašský exempl. 372 takto: V r. 1611 študoval vo Veľkom Šariši u N. Szabolia, v r. 1616 vo Zvolene u Jána Krmana, ok. r. 1617 v Bytči u Zachariáša Flotvedelia a Gregora Lániho a ich kolegu Jeremiáša Roxatia.

[713] Eliáš Chalupka pôsobil v Ružomberku pred r. 1623, v tom čase nastúpil za farára do Farkašoviec (Vlkovce) vo Spiši, ako to vysvitá zo záznamu v Zablerovom Indexe ordinatorum, č. 48, s časovým údajom: Anno PaX Del sIt VobIsCVM (= 1623) - Sarvašský exempl., 572.

[714] Autor sarvašského exempl., s. 573 vymenúva rad Sutorovcov, ale o našom poznamenáva sucho: De Sutore hoc nihil invenio (O tomto Sutorovi nemám čo povedať).

[715] Celá stať o Fabritiovi je zapísaná len v prešovskom exemplári in margine, list 212.

[716] Weigmann pôsobil v Bardejove od r. 1606, Ján Krman v Prievidzi v r. 1613, Flotvedelius a Láni pozri pozn. 712.

[717] Gymn. v III. diele v stati o gelnickej škole jeho meno neuvádza, ani pri škole v Ružomberku. V stati o zvolenskej škole sa uvádza iba v synopse s letopočtom 1635 (Gymn. III, hl. 23, § 15). Sarvašský exempl. 573 poznamenáva, že 14. apríla r. 1600 Ondrej Just v Necpaloch daroval autorovi dotyčných riadkov Komentár k evanjeliám od Mik. Hemmingia v prítomnosti Joachima Fabricia, necpalského farára, a jeho syna Tobiáša Fabricia. — Pozri aj prešovský exemplár, I, list 212.

[718] Fabó, Monumenta III, 57 a 64. — V Ružomberku pôsobil Jakub Splenius ok. r. 1630.

[719] Ján Henrich Alsted (1588 — 1638), bol Komenského učiteľom v Herborne. Od r. 1629 pôsobil na akadémii v Alba Julii (Gyula-Fehérvár). — Ján Bisterfeld (1605 — 1655), vynikajúci diplomat, filozof a pedagóg. Pozri pozn. 13 v Úvode Gymn.

[720] O Jánovi Quistorpovi pozri pozn. 11. — Peter Laurenberger, doktor medicíny a prof. poetiky v Rostocku. Zomrel r. 1639. — O Caloviovi pozri pozn. 113.

[721] Academia Haffniensis — akadémia v Kodani. — Gymn. I, hl. 15, § 28.

[722] Synopsa školy v Bardejove (Gymn. II, hl. I, § 21) uvádza rok 1641. V Bardejove pôsobil Splenius v r. 1639 — 1646.

[723] Haan, Jena Hungarica, 16.

[724] Krištof Parschitius sa narodil v Ružomberku. Bol r. 1665 rektor v Banskej Štiavnici (Gymn. II, hl. 20, § 33). V stati ide o Parschitiovu dišputáciu Disputatio Theologica Antifotiana z r. 1667 (Dišputa proti Fotiovi). — Pozri Rizner IV, 21, odsek 4.

[725] Štefan Bocko pochádzal z Varína (Varnensis). Lochmannov list je zaradený v rkp. Epistolarum ad Lochmannum II, 291. — Gymn. SAV 58 zaraďuje Bocka po Tobiášovi Fabritiovi na r. 1638. Neskôr od r. 1656 bol farárom v Námestove. — Protocollum Trenchinense, ktorý na s. 297 pridáva ešte poznámku, že Bocko vyučoval 12 rokov aj na cirkevnej škole v Dubovej na Orave. — Sarvašský exempl. 578.

[726] Ján Kučera podľa exempl. SAV 59 pochádzal z Hlohova (Glogau) v Sliezsku, ako to dosvedčuje aj Ján Hülsemann v diele Breviarium Theologicum, kap. VI, De Facultatibus hominis naturalibus post lapsum r. 1640, Wittenberg. Meno jeho otca spomína Historia de persecutione Bohemica, kap. LI, s. 141.

[727] Klein, Nachrichten II, 263, v pozn. 191 vyzdvihuje Kučerovo skvelé víťazstvo nad jezuitmi v Bratislave (kde vtedy študoval), za prítomnosti ostrihomského arcibiskupa v dišpute o dogmatické otázky, pri čom dostal ako odmenu nové šaty a 100 zlatých.

[728] Keď sa Kučera vrátil z Wittenbergu, kde sa zapísal na štúdiá 16. mája 1638 (Bartholomaeides 135), stal sa r. 1640 rektorom gymnázia v Ružomberku, kde usporiadal pod svojím predsedníctvom veľa teologických dišpút. Gymnasiologia I, hl. 15, § 30 ich vyratúva 14, opierajúc sa o záznamy (Scrinia) Daniela Krmana a berlínsky exempl. 48. — Porovn. Rizner II, 487, Klein u. d. a sarvašský exempl. 582. Kučeru zvolili 10. októbra 1646 na kongregácii v Trnovci za člena liptovského bratstva a 9. januára 1647 v Partizánskej Ľupči nadobudol titul decanus secundus. V tom istom roku ho 7. júla ustanovili za farára v Ružomberku (Protocollum Liptoviense, 204 a 209). Tam asi r. 1648 zomrel.

[729] Gymn. SAV 60.

[730] Pavol Lochmann bol bratom Jána Lochmanna. — Jeho diela pozri u Riznera III, 104. Melchiorovi Tinctoriovi, ktorý obhajoval dišputáciu Thematum Philosophicum za predsedníctva Jána Kučeru, napísal Pavol Lochmann priateľské verše v elegickom distichu. Ich odpis je v Gymn. u. m., prešovský exempl., list 216. — V tom čase pôsobil v Ružomberku konrektor Juraj Conrady, rodom zo Sliezska. Pozvali ho 30. 6. 1645 za rektora do Jelšavy. — Protokol mesta Ružomberka, cit. Kovalevský, u. d. 26. Gymn. v stati jelšavskej školy III, hl. I, § 6.

[731] Gabriel Benedicti pôsobil v Radvani r. 1622. — Gymn. I, hl. 13, § 4.

[732] Za M. Davida Praetoria. — Berlínsky exempl. 48, r. 1608 (Gymn. II, hl. 14, § 8).

[733] Pilárik pôsobil v Nitrianskom Pravne v r. 1639, Lazius v Levoči r. 1646, Krischke tamže r. 1642.

[734] Benedicti pôsobil r. 1646 v Ružomberku podľa exempl. SAV 60 a berlínskeho exempl. 48. — Podľa synopsy prešovského exempl. na liste 206 pôsobil tam v r. 1649 — 1651. — Sarvašský exempl. 583 zapisuje, že Ján Benedicti už ako farár zo Všechsvätých pri Košiciach zapísal r. 1652 svoje meno do liptovského protokolu na s. 227 a r. 1653 a r. 1656 rečnil v Partizánskej Ľupči, u. m. 229 a 347.

[735] Juraj Bucholtz mlad. v Gymn. SAV 61. — V Ružomberku bol v r. 1650 rektorom. — Synopsa Gymn. I., hl. 15, § 33.

[736] Augustini pôsobil v Žiline v r. 1643 — 1644, Gratza v Banskej Bystrici r. 1642.

[737] Fabritius sa dal zapísať vo Wittenbergu 31. augusta 1650 počas rektorátu Michala Wendlera. — Bartholomaeides u. d. 141 n. — O Caloviovi pozri pozn. 113, o Meissnerovi a Sperlingovi pozn. 497.

[738] Berlínsky exempl. píše na liste 48 dátum 1653 a 1654. Takisto aj wittenberský exemplár.

[739] Ján Fabritius učil vo Zvolene r. 1620. — Samuel Fabritius v Bojniciach r. 1638. — Ján Augustini v Jelšave ok. r. 1638, Ondrej Graff v Trenčíne r. 1644, Augustiny v Žiline r. 1643 a Horváth r. 1649.

[740] Clementis pôsobil vo Varíne r. 1651. — Gymn. II, hl. 30, § 12.

[741] Clementis pôsobil v Ružomberku r. 1655 — 1657. — Gymn. I, hl. 15, § 35, kým ostatné pramene (berlínsky ex. 48 a wittenb.) zaznamenávajú približný rok 1655.

[742] Clementis sa 28. januára 1657 zosobášil s dcérou Štefana Regisa, farára v Liskovej a v tom istom roku sa 18. októbra rozlúčil s Ružomberkom a 23. novembra sa presťahoval do Partizánskej Ľupče. — Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 164 zaznačil, že Ján Regis, syn ružomberského farára Štefana Regisa, študoval osem rokov v Ružomberku počas rektorátu Jána Benedictiho, Ezaiáša Fabritia a Zachariáša Clementisa. — Sarvašský exempl. 585.

[743] Matiáš Meško pôsobil v Slovenskom Pravne v r. 1655. — Gymn. III, hl. 26, § 7.

[744] Meško podpísal 19. januára 1661 zákony liptovského bratstva (Protocollum Liptov., 302); zomrel r. 1667 (u. m. 347). — Údaje dosvedčuje jeho žiak Michal Bodorovinus v Indexi ordinatorum Michala Lieff-Manna, č. 35. — Sarvašský exempl. 597.

[745] Gymn. III, hl. 30, § 15, stať o škole vo Varíne.

[746] Fabritius vyučoval v Ružomberku v r. 1663 — 1664 podľa synopsy prešovského exemplára v Gymn. I, hl. 15, § 38, list 206.

[747] V Ilave pôsobil Fabritius v r. 1664 — 1667. — Gymn. u. m., list 127, § 23.

[748] Báseň sa začína slovami: Lessus in Funere Spectabilis ac magnificae Dominae, Dn. Elisabethae Thököly de Kesmerk… per Nicolaum Fabritium Typis Trenchinj Anno 1662, na 8 listoch. — Rizner I, 325, Szabó-Hellebrandt, Régi magyar könyvtár II, 274, Szinney, Magyar írók III, 61.

[749] Berlínsky exempl. 38 síce výslovne opravuje jeho meno: Georgius (nie Nicolaus) Parschutius (sic!), ale na liste 48 píše predsa Nicolaus.

[750] U Pavla Nostitia študoval pravdepodobne v Rajci r. 1619 (Gymn. III, hl. 19, § 8), Juraj Conrady bol rektorom v Jelšave ok. r. 1620 (Dtto III, hl. I, § 6). Jakub Helgenmayer pôsobil r. 1642 v Bratislave (U. d. II, hl. 18, § 10) a Ján Kučera r. 1661 v Ružomberku.

[751] Ján Zimmermann, magister filozofie a farár v Drážďanoch, umrel r. 1681. — Jöcher II, 1619. — Daniel Lagus pochádzal zo Šumperka na Morave, prof. v Gdansku, umrel 1678 (u. d. I, 1487). — O Caloviovi pozri pozn. 113. Celestin Myslenta, prof. v Königsbergu, umrel r. 1653 (u. d. II, 251). Meno Juraja Vogesina píše Gymn. SAV 62 a berlínsky exempl. 49 formou Vosegin (Wosseginus). Ján Becker bol prof. medicíny v Königsbergu (u. d. I, 340), Ján Hunnius, doktor medicíny a prof. na univerzite v Greifswalde, umrel 1672 (u. d. I, 1294). Pod jeho predsedníctvom konal Fabritius r. 1656 v Greifswalde dišputu: Disputatio inauguralis medica decologica (vstupná dišputácia z medicíny na získanie akademických hodností). Rizner IV, 23.

[752] Galenos (Klaudius) žil v rokoch 129 — 199 n. l., vedľa Hippokrata bol najslávnejší staroveký lekár, naposledy žil v Ríme. — Theophrastus Paracelsus (1493 — 1541) nemecký chemik a lekár, prof. medicíny v Baseli, po vypudení žil aj v Čechách.

[753] Parschitius pôsobil v Ružomberku r. 1663 — 1664. — Gymn. I, hl. 15, § 38.

[754] Rizner IV, 23.

[755] Rizner IV, 22. Na s. 23 píše Rizner tvar mena Georgii Wosegin.

[756] Na ružomberskej škole dva roky vyučoval Parschitius Štefana Foxia, ako znie zápis v Indexi ordinatorum Martina Wagnera, č. 109, ktorý ordinoval 28. septembra 1683 Foxia. K Parschitiovi sa hlási aj jeho bývalý žiak Ondrej Dothlemides; ordinoval ho r. 1667 Lieffmann. Pozri jeho Index, č. 6. Parschitius zomrel 10. januára 1667. — Sarvašský exempl. 597.

[757] Gymn. SAV 62, berlínsky exempl. 49 a wittenberský exempl. píšu, že Eliášov otec sa volal takisto Eliáš Urbanovič. Správne sa však volá Jakub Urbanovič a r. 1639 bol rektorom v Kysuckom Novom Meste. — Gymn. I, hl. 19, § 11 a Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 83. Potom bol farárom vo Varíne a v Ružomberku, kde podpísal 1. októbra 1654 zákony liptovského bratstva. — Sarvašský exempl. 594.

[758] Podľa sarvašského exempl., u. m. má dotyčný pasus znieť takto: Eliáš Urbanovič vyučoval v Ružomberku od r. 1668 asi šesť rokov Michala Urbanoviča, azda svojho príbuzného, farára v Bertotovciach, ako referuje Index ordinatorum Michala Lieffmanna, č. 12.

[759] Rizner IV, 256 píše o nemeckobrodskom rodákovi menom Ján Romenec; bol farárom v Derževiciach na Slovensku. — Fabó, u. d. III, 41 uvádza meno Matiáš Rumenerius, ale Hornyánszky u. d. 236 ho nazýva Romenescius, čo používa aj wittenberský exemplár. — Sarvašský exempl. si poplietol Matiáša Rumenescia, ružomberského rektora, s Ondrejom Rumenesciom, jelšavským rektorom a vkladá stať o Ondrejovi k textu o Matiášovi do časti o ružomberskej škole (s. 598).

[760] Bartholomaeides meno Romenechia vôbec neuvádza. Ján Hülsemann bol vo Wittenbergu rektorom v rokoch 1638 — 1642. Rizner IV, 256 uvedenú dišputáciu nepozná.

[761] Ružomberskí protestanti stratili školu a chrám v rokoch 1672 — 1683 a po druhýkrát v rokoch 1686 — 1704.

[762] Samuel Nigrini pochádzal z Belej pri Banskej Štiavnici. — Bartholomaeides, u. d. 201.

[763] Traktát Consilia henotica vydal podľa správy Riznerovej Bibliografie III, 289 Samuel Nigrini ako „Gymnasii Solnensis Evangelici Rector“ — teda ako žilinský, a nie ružomberský rektor. Aj oslavný spis pri príležitosti oživotvorenia ružomberského gymnázia „Rosa Rosaebergea Reflorescens“ vydal Nigrini ako žilinský rektor r. 1707. — Ani Bartholomaeides u. m. sa o Nigriniho rektorovaní v Ružomberku nezmieňuje.

[764] Naráža na Nigriniho synkretizmus, ktorý Samuel Matthaeides odsúdil v spise: „Roma et Geneva Hungariae Irreconciliabilis, adversus Hungarum Syncretistam Samuelem Nigrini, Gymnasii Solnensis Rectorem“. Greifswald, 1708 (Nezmieriteľný Rím a uhorská Ženeva, proti uhorskému synkretistovi Samuelovi Nigrinimi, žilinskému rektorovi).

[765] Vo Wittenbergu sa zapísal 29. apríla 1704 za rektorátu doktora teológie Jána Deutschmanna. — Bartholomaeides, u. d. 201. Jeho literárne práce z tejto doby pozri u Riznera III, 289, sub. 1.

[766] Meno Ondrej píše Bucholtz mladší a sarvašský exempl. 579. Meno Samuel určuje exemplár wittenberský, prešovský, martinský, SAV a berlínsky 51. — K menu Lucae pripisuje sarvašský exempl. v pozn. na s. 600: Meno tohto muža som našiel v Protokole šarišského bratstva. Bol farárom v Ružomberku, neskôr pre nežičlivé pomery ho povolali za farára do Raslavíc pri Bardejove a podpísal zákony tamojšieho bratstva 13. februára 1715.




Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.