Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Ivana Černecká, Erik Bartoš.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 99 čitateľov

Hlava XIII. Škola v Radvani

(Sectio I, caput XIII, Schola Radvanensis)

[608]

Radvaň, mesto slávnej Zvolenskej stolice, leží blízko Banskej Bystrice.

Radvaň sa pretekala so susedným mestom Banskou Bystricou nielen remeselníckymi výrobkami, ale aj vedami, v čom sa jej dostalo účinnej podpory od rodiny Radvániovcov.[609] Takto mala už oddávna možnosť zhromažďovať mužov hlbšieho vzdelania a augsburského vyznania.[610] O tejto veci dostal autor Gymnasiologie dňa 28. februára 1727 nasledujúcu správu: „… O dejinách radvanskej školy je mi známo, že moji predchodcovia od dôb reformácie sa s najväčším úsilím o ňu starali a že táto škola vždy prekvitala…“

Radi by sme od začiatku až do konca vypísali rektorov radvanskej školy. Ale keďže nám chýbajú staré doklady, musíme začať od novších, a tak z radov učiteľov uvádzame už len tých, ktorí účinkovali v neskoršom veku.[611] Na prvom mieste uvádzame Jána Sartoria, ktorý s prideleným učiteľom Gabrielom Benedictim boli od roku 1621[612] ozdobou tejto školy. Obaja boli vyše troch rokov žiakmi Juraja Czapku z Predajnej (na Zvolensku), ako o tom svedčí Peter Zabler v Index ordinatorum, 74. Ján Lány, rektor školy v Roštári (v Gemeri), píše o Sartoriovi, ináč Sartoridesovi toto: „Keď ma rodičia vychovali v zbožnosti a počestnosti, získajúc v otcovskej škole základy vzdelania, uznali za vhodné poslať ma na vyššie učenie. Preto som odišiel r. 1620[613] do Radvane pod feruľu nezvyčajne vzdelaného a učeného muža Jána Sartoridesa“. Pozri Zablerov Index ordinatorum, 203.

Gabriel Benedicti,[614] syn Tobiáša Benedictiho, rektora ružomberského (1627) a bánovského (1622). Otec Tobiáš Benedicti v liste z 29. marca 1620 prosil Jána Lochmanna, rektora v Partizánskej Ľupči, o pomoc pre svojho syna Gabriela, ktorý je chatrne oblečený a nemá prostriedky na štúdiá. Keď Gabriel Benedicti po čase v rektorskej hodnosti pristál pri bráne radvanskej školy, poslal zanedlho tomu istému Jánovi Lochmannovi do Partizánskej Ľupče list zo 6. novembra 1622, ktorým ho pozýva na svoj sobáš so Zuzanou, dcérou Jána Kalinku.[615]

Ján Gobius pôsobil v Radvani do tých čias, kým ho nepovolali za rektora do Prievidze.[616] Stade ho prinútili odísť do vyhnanstva. Jeho účinkovanie v Radvani, neskôr v Prievidzi dosvedčuje Slezan Ján Motešický, niekdajší kantor v Hybiach. Podľa záznamu v Zablerovom Indexe na s. 206 Motešický sa vzdelával u Gobia v Radvani v roku 1632.

Daniel Reguli.[617] Rezik o ňom poznamenáva iba toľko, že keď bol už vyčerpaný a nevládal pracovať, prepustili ho v roku 1653 zo školských služieb.[618]

Joachim Kalinka[619] pochádzal rodom z Ružomberka a bol synom Jána Kalinku. Vyššie štúdiá skončil v Kremnici u M. Petra Leonhardyho, v Bánovciach u M. Izáka Lányho a v Prešove u Krištofa Ledvescha v období štyroch rokov. Odtiaľ ho povolali za správcu školy do Radvane azda r. 1627 a do Ružomberka, ale po poldruha roka mu ponúkli úrad diakona. Z Ružomberka sa dostal do Rajca a napokon do Ilavy, kde od roku 1646 nastúpil v hodnosti superintendenta po M. Zachariášovi Lánim. Pozri Scrinia Daniela Krmana. Roku 1678 žil vo vyhnanstve podľa dokladu v spise Pamiatka mužov exulantov z Uhorska. „Joachim Kalinka zomrel ako superintendent a chladné jeho telo pochovali v Žitave“.

M. Martin Tarnoczy napísal na jeho počesť v roku 1688 Threnographia Prosapiae Kalinkianae[620] (Žalospev na rodinu kalinkovskú). Joachim Kalinka sám napísal za svojho života Lemma funerum in ecclesiis (Pohrebná básnička pre potreby cirkvi) z príležitosti pohrebu Joachima Ostrositha v roku 1637. Pri úmrtí Barbory Markovej, manželky ilavského mešťana Mikuláša Hrehuša, napísal Prawá Ozdoba Prawé Pobožné a čistotné Matrony.

Matúš Kephalides narodil sa v Turčianskej Mare pri Košťanoch. Jeho otec sa menoval Juraj Hlaváč a matka Margita. Slovenský a latinský jazyk si osvojil predovšetkým na škole svojho rodiska. Pokračoval na škole v obci Helene,[621] neskôr v Martine. Navštevoval aj žilinskú školu, napokon bol poslucháčom preslávneho M. Jána Fabricia z Brezna. Ďalšie štyri roky veľmi svedomite študoval na banskobystrickom gymnáziu počas pôsobenia známeho rektora M. Jána Heinselia[622] a konrektora M. Matiáša Sztirczera. Ako alumnista bystrického gymnázia sa počas rektorátu Pavla Austerlitzera (1623) podrobil dišputácii na tému Ako pomáha aristotelovská filozofia upevňovať kresťanské dogmy. Pod predsedníctvom profesora filozofie a teológie M. Jána Heinszelia sa zúčastnil ako oponent dišputácie De creatione[623] (O stvorení), ktorá vyšla tlačou v Žiline u Jána Dadana v roku 1665. Z bystrickej školy ho povolali v roku 1665 zastávať rektorský úrad do školy vo Veličnej na Orave.[624] Tam pôsobil dva roky, až ho menovali za správcu radvanskej školy[625] vtedajší jej patróni Juraj Radvanský a Juraj Meško. Tento úrad tak skvele zastával, že podľa všeobecnej mienky nie že by len rektorská hodnosť dodávala česť Kephalidesovi, ale naopak jeho osobnosť bola ozdobou jeho pôsobiska.

V roku 1668 si vzal za manželku Annu, dcéru Jána Goldhammera, ktorá mu porodila dve dcéry a dvoch synov. Manžel dcéry Anny Chmelovej bol kedysi Ladiverovým oddaným žiakom a syn Samuel Kephalides, „veľmi svedomitý, dedič otcovských dokonalostí“, bol administrátorom v Lipanoch v Šariši.

Matúš Kephalides bol v dišputáciách natoľko pohotový, že sa nepoddal ani jezuitom v Banskej Bystrici, ktorí s ním veľmi často súperili v tom čase, keď bol ešte správcom radvanskej školy.[626] Podžupan Zvolenskej župy František Bohuš osobitne vyzdvihol, že samostatným usilovným štúdiom dosiahol takú učenosť v teológii a filozofii, na akú by bolo potrebné veľa učencov, a preto bol počas dišputácií v Radvani v roku 1669 predmetom všeobecného obdivu.[627]

Keď si školy znova získali stratenú slobodu, stal sa pýchou radvanskej školy Ján Hodikius. O jeho rodine pozri stať o bytčianskej škole, odd. I, hlava III, § 9.[628]

Martin Regis Pozri stať o fiľakovskej škole, odd. I, hlava VI, § 7, kde je zmienka aj o zániku radvanskej školy. Podľa citovaného miesta účinkoval Regis v Radvani v roku 1704.[629]



[608] V exemplári SAV je aj táto stať v diele III, hl. 38, s. 205 — 209. Witt. ex., III, hl. 37.

[609] Holuby 95 pripomína ešte ďalšie rodiny ako patrónov školy: rodina Gerhardiana de Királyfalva, rodina Bohušiana de Illésfalva trans Granum, rodina Meškiana z Dolného Kubína a na Radvani.

[610] Organizáciu evanjelickej cirkvi ustálil Juraj a František Radváni. — Fabó, u. d. III, 295.

[611] Martinský exempl. vpisuje v synopse týchto rektorov: Peter Simonides 1609 — 1621 (jeho žiakom bol r. 1609 Matiáš Murgatius, Holuby 95), Ján Masznicius 1626 — 1632, Ján Lány. — Hornyánszky, Beiträge 231 uvádza medzi prvými rektormi: r. 1570 Matiáš Hodik, neskôr bol diakon v Nitrianskych Diviakoch. — R. 1576 Martin Alitis, ináč Molitoris, narodený v Radvani r. 1554, študoval vo Zvolene a Trenčíne, od r. 1578 bol kazateľom v Radvani. — Pozri aj Fabó, u. d. III, 295, MEEE 53. — V r. 1578 pôsobil v Radvani rektor Juraj Francisci zo Slovenskej Ľupče (podľa Slávika u. d. 240 bol tam rektorom v r. 1583). Neskôr bol diakon špitálskeho kostola v Banskej Bystrici. — V r. 1618 spravoval radvanskú školu aj rektor Daniel Hodikius (Bartholomaeides, u. d. 124).

[612] Symbola Daniela Krmana r. 1630. — Gymn. SAV 208.

[613] V roku 1621. — Gymn. SAV 206.

[614] Pozri aj Symbola „alterius cuiusdam Anonymi“ v exempl. SAV 209. Záznam vykonal Ján Láni v Indexi ordinatorum Petra Zablera 203, wittenberský exempl. s. 412.

[615] II. zväzok Lochmannových listov, s. 475. Ich odpis v Gymn. I, hl. 13, § 4. — V r. 1623 Benedicti prešiel ako diakon do Brezna. — Hornyánszky 35. — Po Benedictim mal nastúpiť Daniel Masnitius okolo r. 1626 (pozri pozn. 430).

[616] Roku 1654. — Gymn. III, hl. 17, § 18. — Od 1. júna 1649 študoval vo Wittenbergu. — Bartholomaeides o ňom poznamenáva na s. 139. Joh. Gobius, Tót Pronensis (zo Slovenského Pravna), factus est SS Theologiae et Medicinae Doctor, sed Vittenbergae an. 1679 mortuus (Gobius dosiahol vo Wittenbergu doktorát teológie a medicíny, ale v r. 1679 zomrel). Jeho priatelia zložili o ňom pohrebnú báseň, ktorá vyšla vo Wittenbergu. — Rotarides v SAV III, hl. 38, s. 205 n. — Gobiovo meno sa objavuje aj v zozname 28 krajanov Juraja Gaudia, ktorý v r. 1652 obhajoval dizertáciu Filipa Heutschia Pentas quaestionum ethicarum (Päť etických problémov). — Klein u. d. I, 127 v pozn. — Tohto Gobia neslobodno zamieňať s Jánom Gobiom, farárom v Liešne pri Martine. Náš Gobius pôsobil r. 1671 na fare v Smrečanoch. — Sarvašský exempl. 498 a Symbola alterius cuiusdam Anonymi v exempl. SAV 209, wittenb. ex. 412.

[617] Daniel Reguli bol synom Jakuba Reguliho, kazateľa v Sastici (?) v Honte. — Hornyánszky u. d. 231.

[618] „Rude donatus est“ (Gymn. I, hl. 13, § 6), t. j. bol obdarený šermiarskym oštepom, ktorým vyznamenávali zaslúžilých rímskych gladiátorov, keď ich prepúšťali z vojenskej služby. Na uv. mieste je veľa príkladov starých vyslúžilých učiteľov a rektorov, ktorí mali za sebou aj 40 rokov svedomitej služby a prepustili ich pre starobu. Mestská rada sa o nich starala až do smrti. Napr. Otto Gaultpeius „rude donatus fuit, honestissime et liberaliter a senatu inclito Lubecensi ad mortem usque suscentatus“. — Burius v diele Micae 87 a 108 spomína si na Daniela Reguliho ako na farára v Kysuckom Novom Meste. Pozri aj Zablerov Index, č. 132. Na počesť jeho sedemdesiatky zložili ódu, ktorú vytlačili v Žiline r. 1670. Sarvašský exemplár 499, § 8, aj Holuby 96. Podľa sarvašského exemplára po Regulim nasledoval r. 1653 Michal Láni, ktorého pamiatku vďačnou spomienkou zvečnil Pavol Brodík zo Sliezska, uvedeného roku Lániho žiak v Radvani. Pozri Index ordinatorum Michala Lieffmanna, č. 9. — Meno Michala Lániho čítame aj medzi farármi cirkvi vo Vrbovom po r. 1663 (Protocollum Trenchinense, 198). Burius u. d. 106 spomína Lániho ako farára na Boci, ktorý sa počas tzv. leopoldovského prenasledovania uchýlil na faru v Kepešdi na Nitriansku.

[619] Podľa Kleina, Nachrichten II, 271 Joachim Kalinka sa narodil r. 1602 v Teplej pri hrade Strečno, t. j. v Tepličke nad Váhom, kde bol jeho otec Ján kazateľom. Tak aj Hornyánszky u. d. 231. — Gymn. I, hl. 13, § 7 označuje jeho otca nesprávne Joachim, čo je zrejmý omyl. Pozri Gymn. SAV 56, berlínsky exempl. 35 a Gymn. I, hl. 15, § 22. Študoval podľa uv. Kleina a Hornyánszkeho v Radvani, v Kremnici a v Bytči. V Kremnici za rektorátu Petra Leonhardiho r. 1620, v Bánovciach za Izáka Lániho ok. r. 1619, v Prešove za Ledvescha r. 1624. Stade ho povolali najprv za kantora a učiteľa do Radvane (1627 podľa Hornyánszkeho 231) a až r. 1628 prešiel za správcu školy do Ružomberka (Gymn. I, hl. 15, § 22). Toto miesto však po pol roku vymenil za tamojší diakonát. Potom pôsobil v obci „Granda“ na Nitriansku. Stadiaľ prešiel r. 1635 za farára do Rajca a v r. 1636 do Ilavy, kde pôsobil 30 rokov. Celou svojou autoritou sa zasadzoval o založenie prešovského kolégia (pozri Klein, u. d. II, 274, ponz. 201). Zomrel v Žitave 17. júna 1678. Tu a u Riznera II, 298 pozri jeho literárne diela. Ďalšie doplnky z jeho pastorskej činnosti uvádza sarvašský exempl. 500 — 502.

[620] Rizner VI, 8, odsek 9. — Sarvašský exempl., s. 500 spomína ešte ďalšiu báseň „elegans carmen“ Joachima Kalinku na počesť jeho otca, ordinovaného v Brzgu v Sliezsku. Cit. sarvašský exemplár podáva odpis tejto básne. Podľa Gymn. SAV 208 a berlínskeho exempl. 35 po Kalinkovi mal nastúpiť v radvanskom rektoráte istý Sluchovini, neskôr farár v Lopeji.

[621] Svätá Helena osada v Turci pri Dražkovciach.

[622] Fabricius pôsobil v Brezne r. 1666, Heinselius v Banskej Bystrici r. 1622.

[623] Pozri Gymn. II, hl. 17, § 21.

[624] Gymn. III, hl. 31, § 12.

[625] Chronologicky by vychádzal rok 1667, synopsa Gymn. I, hl. 13, § 12, ako aj exempl. SAV 208 (správne 8) píšu rok 1665.

[626] Pozri Rizner II, 349.

[627] Gymn. I, hl. 13, § 2 poznamenáva o ňom tieto slová: „O dejinách radvanskej školy je mi známe, že moji predchodcovia od dôb reformácie s najväčším úsilím sa o ňu starali a že táto škola vždy prekvitala. Posledný blahej pamäti Matúš Kefalides, otec súčasného dôstojného pána pastora košického, ktorý aj mňa vyučoval základy vied, spravoval školu veľmi chýrne, lebo medzi inými chovancami urodzených rodín za mojich čias zanechal významné svedectvo vysokej vzdelanosti a svojej usilovnosti v rodine Bohušovskej, Bolovskej a Gyurkiovskej a i.“

[628] Ján Hodikius pôsobil v Radvani r. 1700. — Gymn. SAV 208. Odtiaľ prešiel r. 1714 za farára do Badian v Honte. — Symbola Martina Regia v Gymn. SAV 209 a u Fabóa, u. d. III, 321. — K Hodikovi sa hlási jeho žiak, Ján Medzibrodský, ktorý získal u neho základy „humaniorum studiorum“, ako to zapísal do Zablerovho Indexu ordinatorum, č. 65. Sarvašský exemplár 507, poznamenáva, že náš Hodikius „Dubnicensis“ bol r. 1702 rektorom školy v Ratkovej.

[629] Podľa poznámky sarvašského exempl., s. 507 pozvali po jeho smrti syna Mojžiša, ktorý v r. 1733 študoval vo Wittenbergu a v r. 1737 ho ordinovali za farára do Štítnika. Zomrel 20. apríla 1738. Bartholomaeides poznamenáva, že sa wittenberská matrika o ňom nezmieňuje a že po návrate z Nemecka bol farárom v Toporci, v Marhani pri Bardejove a v Bardejove (s. 235). — Podľa záznamov Martina Regisa v Gymn. SAV 209 a vo wittenberskom exempl. jestvoval v Radvani v tom čase alumnát pre chudobných študentov v počte až 40. — str. 416 n.




Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.