ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sám pánbohvie ako, ako nie, ale Lonovský sa dozvedel, že od Cerovského odobraté peniaze prišli zase do Terchovej a že ich zase majú tí istí, ktorým boli nasilu odobraté. Jeho zlosť nemala konca kraja už preto, že jeden jediný človek, k tomu jeho poddaný, Jánošík, ho tak pohanil, a preto snoval pomstu. Telesnú svoju stráž, čatu drábov, zväčšil, opatril ju lepšou zbraňou a celkom po vojensky ju zariadil. Nočné a denné stráže, heslá, rozkazy, oznamy — slovom všetko ako v tábore. Lonovský si pokojne trel ruky a usmieval sa. „Počkaj, háveď, veď ti ja ukážem,“ šomral si pod šedivé fúzy. Len ho mrzelo, že Ilčíka nemohol chytiť; bol by z neho výborný dráb, ale keď ušiel do hôr, k tým prekliatym horským chlapcom… V Terchovej sa tiež — pravda len potajomky — usmievali ľudia: „Čo jeden človek narobí, ľaľa, zemský pán celé regimenty snuje proti nemu.“ Vtedy ešte nevedeli, že je to i proti nim namierené.

Až odrazu, keď v jednu sobotu čata drábov tiahla k Mikušovmu domu, prejala ich hrôza. Dom obkolesili a Lonovský so zúrivou tvárou zostúpil z pyšného koča a vošiel do domu. „Starý loptoš, kde sú tie peniaze, čo ti ten zbojník Jánošík poslal?“ osopil sa na gazdu. Mikuš obledol, vedel, čo bude nasledovať. Drábi ho na Lonovského povel prehodili a počali mlátiť. Mikuška kľačiac pred netvorom so zalomenými rukami prosila, aby jej muža nebili, veď on podelil peniaze medzi ľudí. „Daj, čo máš, a povedz, komu ste dali ostatné!“ a ďalej dal ťať úbohého človeka. Mikuška sa zdvihla a otvorila maľovanú truhlu. Vybrala všetky strieborniaky a trasúcou sa rukou odovzdala ich katovi. Odtiaľto tiahla čata k tým gazdom, ktorým Mikuš bol dal ich čiastku peňazí, a všade sa opakovalo trýznenie. A to bez rozdielu, či sa patričný zdráhal vydať peniaze, alebo nie. Takto za krátky čas Lonovský mal o tisíc toliarov viac, než bol predtým od poddaných vydral. Veď gazdinky, alebo deti dali mu všetky svoje úspory, len aby svojho milého zachránili od neľudských múk.

Lonovský sa ešte spupnejšie vracal domov. Veď sa pomstil, keď nie Jánošíkovi, tak aspoň jeho tajným prívržencom a k tomu odrazu zabil dve muchy: i Cerovského vyplatil i mal zase peniaze. — V nedeľu pred kostolom dal vybubnovať, že každý poddaný, ktorý sa opováži s Jánošíkom a s jeho zbojníckou bandou vstúpiť do akéhokoľvek spojenia, bude trestaný ťažkým žalárom. A na ulapenie Jánošíka vypísal päťdesiat dukátov odmeny.

Terchovania sa smiali, že vraj „rozkáž pán — urob sám!“

Stalo sa, že ešte v ten deň odpoludnia vybrali sa deti do hôr na májovky.^[17] Bol ich celý kŕdeľ. Ich veselý spev sa milo rozliehal po voňavom lese, ktorý sa práve začal odievať do svojho krásneho letného rúcha. Košíčky deťúreniec sa rýchlo naplnili bielymi hubami a deti sa už poberali domov, keď sa odrazu zjavil pred nimi vysoký muž s flintou^[18] na pleci a s pištoľami v zlatom opasku. Podajedny vykríkli od zdesenia, no usmievavá a láskavá tvár neznámeho muža im dodala smelosti. Neznámy sa im prívetivo prihováral a vypytoval sa, ako sa im darilo, čie sú, či chodia do školy, či sú im rodičia zdraví atď. Až nakoniec vzal malého Ondreja Závoru za ruku a podal mu neveľký trojrohý zapečatený list, aby ho odniesol do kaštieľa a tam oddal. Potom všetky deti obdaroval a zmizol tak, ako bol prišiel. Zadivené deti pozerali za ním a každému visela na ústach otázka: kto to mohol byť?

„Ja viem, to bol Jánošík!“ zvolal Ondrej Závora a oddajúc svoj košík mladšiemu bratovi, pustil sa behom k dedine.

Doma sa ani nezastavil, ale šiel rovno do kaštieľa a tam oddal list prvému človeku, s ktorým sa stretol.

Ledva však stačil ujsť z panského dvora, už sa tam strhla celá trma-vrma. Lonovský ako zjašený vybehol na dvor a okrikoval slúžobníctvo, že kto ten list priniesol? Nik mu nevedel odpovedať, až vyšlo najavo, že ho doniesol dáky neznámy chlapček. Lonovský bol celý pobúrený, v očiach sa mu zrkadlil hnev a strach.

„Zavolajte mi Kytka!“ rozkázal a rýchlo sa vrátil do pracovne.

O chvíľu dobehol Kytko, ktorý bol vtedy Jánošíkovým úderom len omráčený a už mu ani čert nechýbal.

Lonovský mu nemo podal list a Kytkovi mali oči vyskočiť z jamôk, keď ho čítal. Stál tam rozkaz, aby Lonovský za týždeň vrátil Terchovanom tritisíc toliarov a okrem toho, aby dal zahnať dvanásť volov a odviezť sud vína do dubovej hory — pre horských chlapcov.

Pán sa radil so sluhom a výsledok bol, že čata drábov sa zdvojnásobnila a stráže sa častejšie striedali. Všetky pušky a pištole boli plné „na ostro“ a vydaný bol prísny rozkaz zastreliť každého, kto sa v noci ukáže v panskom dvore a nevie heslo.

Vzdor tomu Lonovský sa necítil šťastný, bál sa Jánošíka, ktorý už ako mladý chlapec dokazoval toľkú odvahu a teraz ako muž sám zbil celú kopu ľudí. Za ten týždeň nespal skoro nič, ani sa nevyzliekal, ale len tak oblečený preležal noc na diváne^[19] v svojej pracovni. Pri každom šume sa strhol a chytal pištole, ktoré ležali vedľa neho na stolíku. Čím bola bližšie sobota, tým sa jeho rozdráždenosť len stupňovala. Kytko hrúzu vytrpel od jeho rozmarov a k tomu ešte i sám sa bál. Mal desné pamiatky na Jánošíka a veril, čo ten raz povie, že to i prevedie a čo by mu všetci čerti prekážky stavali. No pri tom všetkom porobil všetky poriadky, aby príchod nevítanej návštevy aspoň obťažil. Kaštieľ chránilo sto silných a po zuby ozbrojených mužov, takže by i celým plukom za pár dní mohol vzdorovať. A sám Kytko chodil ozbrojený ani nejaký harambaša.^[20] Napriek tomu len z opojných nápojov čerpal si smelosti, a preto na dve siahy smrdel na pálenicu.

Tak svitla sobota. U zemského pána, ako i u jeho správcu, rozčúlenosť a bázeň, stupňovaná bezsennými nocami, dospela k vrcholu. No zato Lonovský neposlal ani peniaze ich majiteľom, ani voly a víno pre horských chlapcov. Bol zbabelý, ako každý otrokár; ale tvrdý, ako všetci takí. Kytko sa už teraz nesmel zdržiavať pri ňom, ale musel dozerať, či sú stráže na svojich miestach a či si plnia svoje povinnosti.

„Nie na pleci, v ruke nech každý drží pušku!“ velil strachopud Lonovský. „Nech nefrflú medzi sebou, za každé slovo sto palíc, nech nefajčia, nevyzivujú, ale nech ako pes strežú a kto príde — oheň naňho.

Kytko verne vyplnil rozkazy zbaláchaného pána a pritom sekal zubami ani v zimnici.

Lonovskému sa už hlava točila, vyzeral ako kostlivec, čomu nie div, keďže už pár dní nemal duševný pokoj a mátohy ho strašili, či vo dne, či v bezsennej noci. Slniečko, zapadajúc spoza malebných pahorkov, ozlátilo okenice panskej pracovne, keď sa už celý umdletý ťažko odfukujúc vyvalil na kanapu.^[21] A príroda si vzala svoje právo: Lonovský usnul, a to tvrdo, takže sa izbou ohlášalo jeho nezdravé chrápanie.

Odrazu sa slabým vrzgotom otvorila dláždená podlaha izby a neveľkým otvorom jeden za druhým ľahkým skokom kročili do izby dvaja silní, ozbrojení muži. Boli to Jánošík a Ilčík.

Jánošíkova krásna tvár sa usmiala pri pohľade na spiaceho a celú tú zbrojáreň, čo bola vyložená na stolíku.

Ilčík potíšku spustil tajné dvierka a potom obidva vchody do izby zavrel. Bohvie, o čom sníval Lonovský, keď ho silná Jánošíkova ruka potriasla. Splašene otvoril oči a na smrť zbledol. Ústa sa mu pohýnali, ale od strachu nevedeli vydať hlasu.

„Ani slova!“ velil tlmeným hlasom kapitán horských chlapcov a oprel pištoľ o jeho čelo.

„Kde sú peniaze? Či som ti neodpísal zreteľne? Ty sa smieš mne zdráhať? Teraz zaplatíš duplom. Namiesto troch tisíc dáš šesť — rozumieš. Kde ich máš?“

Tvárou Lonovského tiekol studený pot. Nevládal sa pohnúť a nemohol prehovoriť. Len zrakom, očami ukazoval na neveľkú truhlu, čo stála pri komíne.

„Pozri, koľko je tam!“ riekol Jánošík Ilčíkovi.

Tento otvoril ládu a prehŕnajúc sa v nej rukou, spokojne kývol hlavou.

„Ešte niečo, starý hriešnik,“ riekol nato Jánošík prísne. „Zajtra podvečer nech stojí dvanásť volov a desať okovov^[22] vína pri kríži v dubovej hore. Ale žiaden podvod — ináč dostrieľať dám všetkých tvojich drábov^[23] a teba dám na prvý strom obesiť.“

Lonovský vydýchol. Teda ho nejdú hneď zabiť, keď hovoria, čo má zajtra urobiť.

„Stane sa,“ riekol chripľavým hlasom.

„Veď, ale nech sa stane, lebo ináč…“ Jánošík mu zahrozil. „Teraz poďme!“

Ilčík pristúpil k Lonovskému a poviazal mu ruky, uši mu zapchal bavlnou a oči zaviazal čiernou šatkou. Do úst mu vtisol akýsi ručník.

„Aby si ani nepočul, ani nevidel, ani kričať alebo strieľať nemohol, ty čert v ľudskej koži,“ riekol.

Potom sa zase otvorili klopivé dvierka. Muži schytili ládičku a stratili sa v priepasti, zavrúc za sebou tajný vchod. Nik sa nedozvedel, skadiaľ prišli a skadiaľ odišli. Ten mramorový štvorec, ktorý zavieral tajný vchod, bol taký istý ako ostatné…

Lonovského z nepríjemného položenia vyslobodili, a bol celý nadšený, že sa mu horšie nestalo. Na druhý deň, hneď za rána, vyhovelo sa Jánošíkovmu rozkazu. Dvanásť tučných volov vyhnal paholok na určené miesto a priviazal ich o stromy a voz vyviezol ta sud dobrého vína. Terchovania do haliera dostali svoje peniaze naspäť a na Zakliatom zámku strhla sa zábava, akú len horskí chlapci vedia usporiadať.

Na široko-ďaleko ospevoval ľud Jánošíka ako svojho ochrancu a nejednému nesvedomitému pánovi a dranciarovi židovi padlo srdce za sáru.

Druhá Jánošíkova návšteva patrila pánovi z Cerovej, ktorý nesmiernym spôsobom trýznil a vydieral svojich poddaných. Jeho dcéra mala sa onedlho stať ženou pána z Dubovej a tak Cerovský chcel ukázať, aký je on boháč a aké veno môže dať svojej jedinej. Preto nazbíjal, koľko sa len dalo.

No kleplo mu naprázdno. Dva týždne pred svadbou, keď sa už robili náhle prípravy, dostal Cerovský od Jánošíka trojrohý list, v ktorom sa mu rozkazuje, aby naskutku vrátil ľudu všetky nesprávne vydraté peniaze. Ak nie, môže očakávať, že sa s ním stane to isté, čo s Lonovským.

Cerovský sa hlasne zasmial od jedu. On nebol zbabelý Lonovský, prial si ešte raz sa stretnúť s tým „zbojníkom“, čo mu tak znenazdania vyrval dvetisíc toliarov. Len nech príde, však ho on privíta! Jeho drábi, sami bývalí zbrojnoši, boli chlapci ako kremeň a on sám sa nebál ani čerta, len nech ho ten odzadu nenapadne!

Ináč mu nebolo vo zvyku, ale teraz počastoval svoju čestnú stráž a čo i nedal, aspoň jej sľúbil povýšenie platu. Drábi sa divili štedrosti pána, no zato tým lepšie pili, jedli a tešili sa zvýšenej mzde. Bola to banda, pokazená vo vojnových ťaženiach, ktorá by za groš bola išla i proti svojim bratom a rodičom.

Cerovský im v krátkosti zdelil obsah listu a rozpovedal plán. Jemu nešlo o odrazenie útoku, ale o chytenie bezočivej „zbojníckej bandy“, ktorá na potupu sveta a zákonného práva vydáva rozkazy ako akási veľmoc. Rota podnapitých zbrojnošov s jasotom prijala slová svojho pána a o hodinu sa rozbehla sem i tam po dedine.

Podvečer toho dňa vyzerala Cerová, akoby bola vojskom obliehaná. Boli vydané prísne rozkazy. Ľudia len jedným východom smeli ísť von do poľnej práce a tým istým sa museli i vracať a pri tom boli prísne prezeraní zbrojnošmi. Kto nešiel do práce, mal sa v svojom dome zdržiavať a pod pokutou sto palíc po večernom zvonení zakázané bolo vyjsť na ulicu.

Nabaláchaný ľud nevedel si vysvetliť príčinu tých mimoriadnych poriadkov. Sprvu sväto-sväte veril, že zasa vypukla vojna; ale potom, bohvie odkiaľ-odkiaľ nie, zrazu sa rozchýrilo, že sa to všetko robí proti Jánošíkovi, ktorý poslal list zemskému pánovi. A ľud ledva vedel utajiť svoju radosť. „Toho na teba, toho, ty pes katanský!“ šomrali si ľudia cez zuby.

Tak prešiel týždeň — prešli dva a o Jánošíkovi ani chýru ani slychu. Drábi už zunovali namáhavú službu i sám Cerovský si myslel, že ho Jánošík mal za blázna. Pritom všetkom neodvolal doterajšie rozkazy, lenže neprizeral tak prísne, aby boli všetky navlas splnené.

I ľud, ktorý sa tešil príchodu osloboditeľa, stratil už nádej. Predtým sa radostný spev ozýval z radov robotníkov pri obrábaní sena, avšak teraz vidieť bolo tam len samé zasmušilé tváre.

„Bláznivé nádeje,“ hovorili starší. „Kto by sa staral o biedu otrokov!“ Cerovský hromžil, hrešil na „zbabelého zbojníka“ a vo svojom hneve sa už chystal, že sa na druhý deň sám vydá, i so svojou čatou, na honbu zbojníkov. Ale nešiel…

V ten deň zvážali práve panské seno. Dlhý rad velikánskych vozov tiahol sa hradskou do dediny. Stráž zbrojnošov sa ospalo dívala na ne a bez všetkého ich prepúšťala. Keď vtiahol posledný voz, bolo už pološero.

„Ale si ho nakládol!“ zvolal náčelník stráže, obzerajúc voz, veľký ani dom.

„Posledný, ale najlepší,“ riekol pyšne voziar. „Už ma skoro i zamrklo a kamaráti ma opustili. Dobre, že mi Jánošík nenadišiel.“

Strážmajster opovržlivo vypľul.

„Eh, čo Jánošík, taká baba! Drží zajace v strachu!“ riekol zlobne.

Voziar sa zasmial a pomaly ďalej hnal svoje koníky.

„Čí je to šuhaj?“ opýtal sa strážmajster jedného z drábov.

„Ja veru neviem — práve som i ja o tom rozmýšľal.“ odvetil tento.

Voz so senom medziiným dospel k druhým. Kočiš vypriahol kone, zaviedol ich do stajne a potom vyšiel von, vydriapal sa na voz a ľahol si.

O chvíľu z voza bolo počuť šepot.

„Už sme na mieste — ani dvesto krokov od kaštieľa. Sluhovia ešte nespia. Asi hodinu musíme dočkať.“ Potom nastalo úplné ticho, len čo z neďalekých stajní počuť bolo odfukovanie a kopanie koní.

Asi o hodinu ožil voz, na ktorom ležal kočiš. Seno tíško padalo z oboch strán a vystupovali z neho ozbrojení ľudia, počtom desiati. — Boli to horskí chlapci so svojím kapitánom.

… Na druhý deň bolo posmechu až nazbyt! Lebo ako oheň odrazu sa rozšírila zpráva, že si Jánošík svoje slovo dodržal a navzdor tlupám zbrojnošov navštívil Cerovského. Tam v pyšnom tereme jeho predkov dal mu vyťať päťdesiat palíc a potom mu zobral všetky hotové peniaze a drahocenné šperky. Ráno ho našli poviazaného, a tak isto i stráž pred kaštieľom. Okrem toho poviazaná bola i celá „posádka“ zbrojnošov, ktorá chránila príchod do dediny a jej strážmajster dostal dvadsaťpäť palíc zato, že Jánošíka nazval babou, čo zajace straší.

Oslobodení drábi sa schovávali pred svetlom božím, lebo sa hanbili ako psi. Ale Cerovský ležal v posteli a mohol rozmýšľať o tom, ako bolí päťdesiat palíc!

Deti, keď dajakého z drábov zazreli, o dušu kričali: „Utekaj, ide Jánošík!“ a starší sa im smiali.

Od tých čias i pre Cerovanov, ako i pre Terchovanov, svitli lepšie časy. Olúpené peniaze im Jánošík vrátil a ich páni, predtým bezsrdcí bašovia,^[24] neopovážili sa ich trýzniť. Či div, že ľud v srdci nosil a ospevoval meno Jánošíka, šľachetného „zbojníka“?

Chýr o Jánošíkových skutkoch sa rozletel po celom Slovensku a na mnohých miestach utlačení vzdychali, aby čím skôr prišiel i k nim.

Nie div, že chýr doletel i na Zámok a spôsobil tu nemalé prekvapenie. Na Zámku sa vôbec celkom zmenili pomery. Majetok síce ešte vždy bol v rukách Belíkovej rodiny, ale starý Belík bol už umrel. Kastelánom hradu bol ešte vždy jeho najstarší syn, ale pánom nad všetkým bola starého Belíkova vdova. Táto stariga neznamenala v dome nič, kým jej muž žil; Bola pokorná, tichá a vôbec sa nemiešala do ničoho. Tu i tu síce ukázala, že má zuby, rada si zašomrala, ale domáci nič na to nedali, pripisovali to slabostiam jej veku. Akonáhle však pochovali starého, stariga hneď celkom ináč vystúpila. Akoby bola omladla, vystrela svoje suché telo a jej hlas, predtým tichý, maznavý, hučal teraz panovite. „Ja to tak chcem,“ bola jej ustavičná odveta na námietky synov, a tí potom už z čírej úcty popúšťali jej vo všetkom. Takto úplne dostala kormidlo do rúk a viedla ho podľa svojej ľubovôle. Celá rodina trpela pod jej tyranstvom. Jej rozmaru a hlúpym vrtochom nik nevedel vyhovieť, takže niekdy v pokojnom dome zvada sa stala každodennou. Najmladší zo synov vyhol sa ustavičnému hriechu tým, že prijal spravovanie statkov grófa Lipnického v Šariši, a ta sa odsťahoval i s rodinou. Druhý si tiež hľadal miesto. To veľmi bolelo najstaršieho brata Jána a len silou sa zdržiaval, aby proti tvrdej matke neúctivo nevystúpil.

Takto stáli veci, keď sa počulo o Jánošíkovi. Všetci Belíkovci — až na Milku — odsudzovali Jánošíkove skutky, no stará striga, práve jedom naplnená, nemala v tom žiadnych hraníc.

„Pekný kvietok z Medveďovej záhrady!“ syčala pri obede. „Nuž ale čo, ovocie nepadá ďaleko od stromu; starý loptoš vychoval sebe hodného zbojníka.“

Nad takýmto rúhaním tváre prítomných zbledli. Veď oní všetci pokladali Medveďa za svätého a za najvyššieho dobrodinca. Ján vstal hore a tvár mu blčala svätým hnevom.

„Matka!“ riekol trasľavým hlasom k panej, sedávajúcej za vrchstolom. „Presadni si na vedľajšie miesto. Od dnes som ja pánom v dome. Budem si ťa ctiť ako dosiaľ, ale štvať a trýzniť sa nedáme!“

Starigu krúžil šľak — nenašla slov vyjadriť svoj jed. Hľadala si kvapky na utíšenie, no tie by málo pomáhali. Ján Belík schytil jej stolicu i s operadlom, preniesol ju i s matkou na iné miesto a sám si sadol na miesto svojho nebohého otca.

„Ešte toho týždňa vráti sa i brat Jozef a potom budeme tak svorne spolu žiť, ako predtým,“ riekol sviatočne.

Od tých čias potom zase bolo všetko po starom. Stará baba nesmela ani muknúť, no tajený jed ju tým viac hrýzol. Stala sa smrteľnou nepriateľkou vlastnej svojej krvi.

Darmo sa jej domáci usilovali nahradiť jej stratu úctivou láskavosťou, nadarmo lnuli k nej vnúčatá — ona sa neudobrila a v svojich vyschnutých ňadrách snovala pomstu. A skutočne nadišla i doba toho…

Za neprajný úsudok o Jánošíkovom kroku najviac trpela Milka, toto jemné a šľachetné stvorenie, ktorému bol Jánošík najdrahším pokladom. Rúhaním nazvala v duchu všetky tie slová, ktorými jej rodina odsudzovala Jánošíkove činy, veď len ona vedela, aká vysoká duša a aké vznešené srdce prebýva v hrudi jej milenca, slávneho Sokola a terajšieho kapitána horských chlapcov. No v svojom presvedčení musela mlčať a tak tajený bôľ tým prudšie zožieral jej srdce. Zlé následky ukrývaného žiaľu sa rýchlo dostavili: dievča ani ruža, plnej postavy, počalo blednúť a chradnúť. —

„Čo je to s tebou. Milka moja?“ pýtal sa jej nastrašený otec nežne, zdvihol jej briadku a pozorne sa jej díval do očí.

Milka sklopila oči a spod tmavých rias dolu bledou tvárou tiekli jej slzy.

„Nič — nič. tatíčko môj,“ riekla a vrelo ho objala.

Kastelán len starostlivo krútil hlavou.

„Čo sa stalo s tým dievčaťom?“ pýtal sa svojej ženy.

Žena sa usmiala. „Na tú nemoc neumrie,“ riekla figliarsky.

„Na koho myslíš, že jej ,porobil‘?“ pýtal sa celý natešený.

„Ktovie,“ odvetila žena. „Obšmietajú sa mnohí — i Radvan.“

Kastelán sa veselo vzdialil.

„Len ju viac posielaj na prechádzky, aby nám tak nebledla.“

Od tých čias potom Milka bola zavše vyháňaná z domu na čerstvý vzduch. Vtedy obyčajne obišla hrad, podívala sa na červený kríž na strmej skale, ktorý ju jediný upomínal na Jánošíka, a potom si sadla na západnej strane neďaleko rumov starej kaplnky a dumala — sny mladosti a lásky…

Raz, sediac tak na skale, počula akýsi šum za sebou. Rýchlo obrátila hlávku a jej tvár sa odrazu poliala rumeňom: blížil sa k nej Jánošík, vo svojom plnom skvoste kapitána.

Jeho tvár jasala od radosti.

„Rátal som na pomoc náhody,“ riekol veselo. „A hľa, nesklamal som sa. Neutekáš pred ,zbojníkom‘, Miluška?“

Jej srdce divo búchalo a po tele sa jej rozľahlá akási meravosť, ktorá ju hatila, aby vstala a hodila sa na prsia milého, túžobne očakávaného.

Jánošíkovi sa stratil úsmev z úst, keď zastal. Bôľna pochybnosť ním zatriasla. Čo ak ho Miluška pokladá len za obyčajného zbojníka?

Ale v tom Milka už pristúpila k nemu a chytila ho za obe ruky.

„Nebojím sa — najmenej teba, vitaj, môj milý!“ šeptala so zapýrenou tvárou. On si uľahčené vydýchol a letkom jej objal hybký driek a poceloval jej ružové ústa.

„Hrôza ma už pojala pri myšlienke, že ma hádam i ty odsudzuješ,“ riekol chvatne a hlas sa mu triasol od rozčúlenia. „Bolo by mi smrťou, keby si i ty, ako páni zemani, myslela, že ma lakomstvo alebo krvilačnosť viedli k zboju.“

„Nehovor tak,“ riekla citne a rúčkou mu zapchávala ústa.

Vtom sa asi na dvesto krokov od nich zjavil akýsi muž na valoch. Jánošík sa rýchle zohol za skalový balvan, takže ho nebolo možno vidieť.

„Vidíš — takto sa musím schovávať, hoci som i teraz bojovníkom za pravdu a právo,“ riekol trpko, keď neznámy zmizol.

Potom chytil Milku za ruku a viedol ju do rozvalín kaplnky. Tam, chránení hojným krovím, ako i pozostatkami múrov, sadli si tesne vedľa seba na machom zarastenú skalu a on jej rozprával priebeh udalostí od toho času, čo sa nevideli. Hovoril jej o svojom hroznom sklamaní sa v Heisterových slovách a ako generálovu zradu Pálffy chcel korunovať ešte tým, že ho chcel vojenským súdom dať odsúdiť, aby slávu, prislúchajúcu jedine Sokolovi, mohol sebe pripísať. Ako už na ceste k tomu súdu, pred samým Prešporkom, pod Modrou, bol poučený a odhovorený od Margity Pálffyovej. Ako rozpustil svoje slávne voje a s krutým žiaľom v srdci utiahol sa do trnavského kláštora.

„Najradšej by som bol umrel v svojom bezhraničnom zúfalstve,“ pokračoval. „Akoby mi tma bola zastrela zrak a z pŕs i hlavy sa potratili city a myšlienky. Bol som na smrť chorý — beznádejnosť ma ovládla. Chytala sa ma šialenosť a časom tisla sa mi krv do hlavy, takže som mal sto chutí ničiť všetko, živé i neživé, vinné i nevinné. Konečne som v jednotvárnom a hluchom kláštorskom živote našiel pokoj. Bol to však pokoj umelý, naoko, asi tak, ako keď sa na žeravej pahrebe utvorí vrstva popola a zakryje ju. Tvoj list a Ilčík boli potom tým vetrom, čo odfúkli popol a zbĺknuť dali ohňu. Prišiel som k sebe, k vedomiu svojich povinností. Keď som sa raz pustil do práce, mal som v nej i pokračovať, kým osud biedneho ľudu alebo nezlepším, alebo tam zuby nechám. Ale ako začať? Zatrúbiť zase do povestného Sokolovho rohu a zase vytiahnuť meč z pošvy? Veď k udržaniu veľkého vojska treba mnoho — a ten ľud nielen vojnou a panskou svojvôľou, ale i čiernou smrťou bol skúšaný. A keby som bol i sám poskytol tie prostriedky, viedlo by to k cieľu? A tie poklady, ktorým som ja teraz pánom, sú pokladmi národa a ako také nesmú byť hodené na kocku. Ony nesmú byť narušené, kým nesvitne doba a nedozrejú ľudia a pomery k národnej samostatnosti. Tak teda, čo som mal počať? Na neisté zase bojovať — zase sa dať zradiť dákemu mizerákovi a vrhnúť ľud do ešte horšej biedy, než v akej bol? Nie! Odhodlal som sa priložiť nôž rovno na tú ranu, ktorá v prvom rade zožiera telo národa, a to je otrokárstvo pánov a vydieračstvo židov. Stal som sa zástancom biednych, sudcom hriešnych, a to v podobe — zbojníka. Mnohé slzy som usušil, mnohé krivdy som pomstil; bral som tým, čo hriešne mali — a dával tým, ktorým hriešne bolo odobraté. A tak mienim i ďalej pokračovať. Mne samému netreba nič. Ja mám majetok, aký cisári nemajú — no mne ho netreba. Žijem pre myšlienku oslobodenia ľudu spod panských pazúrov, a keď to i neprevediem, aspoň toľko docielim, že prinútim pánov, aby po ľudsky zaobchádzali s ľudom! Nuž, Milka moja, či neodsudzuješ i ty moje účinkovanie?“

Milka sa tesnejšie pritúlila k nemu.

„Ja som vždy bola presvedčená, že ty nie si schopný na nešľachetné činy,“ riekla a z tváre sa jej zrkadlilo zbožňovanie.

Sladké chvíle sa rýchlo míňali a milenci ani nezbadali, keď sa počalo šeriť.

„Tak sa tu zídeme každú nedeľu, Miluška,“ riekol Jánošík pri odchode. „Rozumie sa, len dovtedy, kým budem tu na okolí.“

Nádej na blízke stretnutie osladila trpkosť lúčenia.

Posilnený na duchu, jarý^[25] ako pred rokmi, vrátil sa Jánošík k svojim chlapcom. Tam ho už čakali rôzne chýry. Kapitán mal totiž tak zariadené, že horskí chlapci zavše chodievali na výzvedy do dedín a mestečiek. Tak Surovčík zašiel do mestečka Kláštora v podobe chromého a ošarpaného žobráka. Dobrí ľudia mu udelili almužnu a prijali ho i na nocľach, a tu sa potom dozvedel strašné veci. Kláštorské panstvo patrilo kňazom-mníchom, a poddaným tam bolo natoľko lepšie, že okrem pár dní „roboty“ dávali len desatinu zo svojich úrod a ináč boli voľní. Časom sa tu i zmohli a mali slušné domce a pekný dobytok. Tu odrazu, na nešťastie, umrel staručký dobrák, prior^[26] kláštora, a bolo po blahobyte! Jeho nástupca, muž dychtivý za vedou, celé spravovanie panstva oddal šafárovi,^[27] istémusi Benkovi. Tento Benka bol rodom z Kláštora a syn poddaného, ale beštia od kosti. Mal z kláštora určený plat, a predsa horšie dral poddaných než hociktorý žid. Namiesto jednej desatiny bral deväť a podržiac pre seba osem, poddaným nechal len jednu a mníchom odviedol tiež len jednu. Ľud chodil do kláštora na ponosy, no prior ich nechutne odmietal. „Choďte k šafárovi!“ to bola jeho stála odpoveď. Ľud si zúfal a pozdejšie sa už ani na ponosy neopovážil chodiť, lebo Benka sa každému žalobníkovi kruto vypomstil.

Druhá, čo do podlosti podobná zpráva bola z dediny Sklabiny. Ta sa pred pár rokmi prisťahoval akýsi poľský židák, otrhaný, zašpinený a obsypaný deťmi. Ľud vždy mäkký voči každej biede, čo i nevrlo, predsa milosrdne prijal biedneho človeka a hľadel mu pomôcť. Žid Mojžiš a jeho žena Ráchel sa vtedy až zvíjali od vďaky — a teraz sa ľud zvíja pred nimi. Zemský pán trčí v Mojžišovom vačku, a preto tak tancuje, ako mu ten píska. Ľud je obrátený na žobrač a za najmenší pokus vymaniť sa zo židovského otroctva nasúdi zemský pán i sto palíc. Veď zemský pán tiež nebol ničím iným, než otrokom bohatého žida.

Keď Jánošík počul tieto zprávy, tvár sa mu zmraštila. Zamyslený sa utiahol do svojej izby.

Na druhý deň včasráno vybrali sa horskí chlapci do Kláštora. Ich kapitán sa spokojne usmieval, a to im dodalo veselého ducha. Gajdošík sa o dušu naťahoval s gajdami. Šli pozvoľna voňavými lesmi a mali časté oddychy. Podvečer boli už v kláštorských horách. Chlapci boli hladní, celý deň jedli len samé ovocie.

„Majte len trochu trpezlivosti, veď nám šafár dá navariť večeru,“ tešil ich Jánošík.

Chlapci sa učupili do svojich húň a v tichosti čakali — na prvé zaspievanie kohúta. Potom poskákali a rýchlym krokom stúpali k šafárovmu domu. Tento stál osamote na úpätí vrchu, na ktorom sa černel zámok. Keď sa priblížili k domu, sprvu psy počali štekať, ale potom odrazu prestali. Chlapci vedeli zaobchádzať so „strážou“.

V druhom okamihu Jánošík preskočil plot a za ním sa hrnuli ostatní. Dvaja muži sa postavili pred dvere stajne a tí druhí, prelomiac dvere, vrhli sa do domu. Šafára našli práve „šafáriť“. Pri biednom svetle kahanca počítal na stole z neveľkej ládičky vyberané toliare a dukáty. Bola ich pekná hŕba.

„Pánboh pomáhaj, či rád hostí?“ privolal mu Jánošík. Benka schytil pušku zo steny — no neprišiel k výstrelu.

„Čertova duša!“ zvolal kapitán a už ho držal za pažerák. — „Ešte by si i vraždu spáchal, aby si zachránil tie peniaze, na ktorých krv a pot ľudu ľpie?!“

Šafár bol chlapisko — no proti Jánošíkovi len chlapec.

„Čo chcete?“ chrčal zúfale.

„Večeru,“ odvetil mu Jánošík, odobral mu pušku a pustil ho.

V susednej izbe potom zobudili gazdinú a o nedlhú chvíľu sa už parila večera na stole. Chlapci sa najedli a napili do sýtosti a potom nasledoval súd. Šafár uznal všetko a zalamujúc rukami sľuboval polepšenie, len aby ho teraz nemučili. No darmo sa galgan zvíjal. Päťdesiat tvrdých palíc bolo mu ortieľom. Okrem toho zobrali mu všetky peniaze a zo stajne mu vyviedli dvanásť koní, na ktoré si hneď posadali.

Jánošík, sediac na koni, priblížil sa k oknu a valaškou ho rozbil.

„Počuj ma, Benka!“ riekol dnu k poviazanému. „Ani len tak som ťa netrestal, ako si si to zaslúžil. Ale si zapamätaj: ak neprestaneš ľud mučiť a okrádať, onedlho sa zasa uvidíme, a potom nerátaj na milosrdnosť!“

Potom sa ozval dupot koní — chlapci sa stratili v tmavej noci. V ich čele jazdil Surovčík a na kraji osady, pri biednom sedliackom domci zastali.

„Hej, gazda, strýčko Orság, poďteže von!“ zavolal Surovčík, pobúchajúc na okienko.

Gazda — azda poznal hlas — bez obavy vyšiel a nemálo sa zadivil, keď videl toľkých jazdcov.

„Poznáte ma, strýčko?“ pýtal sa ho Surovčík. „Ja som ten chromý žobrák, ktorému ste za pár dní dali prístrešie. Ale ja som, ako vidíte, nie žobrák a zdravý som ako buk.“

Starý Orság si div oči nevyhľadel.

„Ja som jeden z horských chlapcov, a toto je Jánošík, náš kapitán, ktorého ste si tak veľmi priali vidieť,“ pokračoval Surovčík.

Orság sa zachvel, ale od radosti, nie z bázne. Oboma rukami schytil Jánošíkovu pravicu a vrelo ju potriasol.

„Vitaj mi, holúbok, zástanca nás biednych,“ riekol a po hlase bolo poznať, že sa mu slzy tisnú do očí.

„Pánboh vám pomáhaj, starček!“ odvetil mu Jánošík dojato a oddal mu neveľkú truhličku. „Tu máte všetko, o čo vás ten oplan šafár ozbil. Je tam mnoho peňazí — podeľte ich. A keď sa vám niečo stane, oznámte len mne.“

Starčekovi sa ruky triasli, keď bral obťažnú truhličku a potom sa odrazu rozhodol a pobozkal kapitánovu pravicu.

„Boh ťa žehnaj!“ šepol v návale citov.

Jánošík ho pozdravil a potom sa šlo ďalej, do Sklabiny. Čata letela ani víchor a ešte hlásnik nebol oznámil druhú hodinu, už boli v Draškovciach a o pár minút už obkolesili dom žida Mojžiša. „Veľkomožný pán“ židák sa triasol ani list osiky.^[28] Hádzal sa o zem a trhal si vlasy a šaty. Jeho žena, veľkomožná Ráchel, i so svojimi deťmi, robila hurhaj, ako keď Jericho rúcali^[29] — no darmo, nik nechodil na pomoc. „Panská krčma,“ ako volali židov dom, stála obďaleč od iných domcov a bez toho žiaden z tých otrokov nebol by sa veľmi ponáhľal na pomoc dráčovi židovi.

Chlapci vyvalili najlepší sud vína a častovali sa.

Žid si myslel, že tým už všetko odbaví, nuž ochotne donášal rôzne lahôdky a pritom sa hlboko klaňal a každého zbojníka volal milostivým pánom a Jánošíka excelenciou. Medzitým Surovčík a Ilčík pobehali po dedine a na každom domci zaklepali. „Gazdovia, tu je Jánošík i so svojou čatou. Držia súd nad vašim katom, židom Mojžišom. Nech sa nik neopováži z domu vyjsť,“ povedali všetkým zo sna zburcovaným obyvateľom. Keď sa tí dvaja vrátili, nastal súd. Jánošík sedel za vrchstolom, vedľa neho po dvoch stranách sedeli desiati chlapci a pri konci stola stál obžalovaný Mojžiš i so žalobníkom Ilčíkom. Tento jeden za druhým vyratoval hriechy, ktorých sa židák dopustil a Mojžiš sa mal brániť. Lenže ako sa brániť, keď všetky obžaloby boli pravdivé? Nepomáhala mu ani lož, ani hrozba, ani prosba: na súde prepadol. A Jánošík mu vymeral pokutu podľa židovského spôsobu. Mojžiš totiž, keď mu niekto z jeho dĺžnikov prišiel zaplatiť, takto robil účet:

„Tak teda, gazdíčko, prišli ste mi zaplatiť?“ hovorieval sladko. „Veľmi pekne, že ste nezabudli na biedneho Mojžiša. On vám zasa zverí, a čo je haupt,^[30] nikdy vás neoklame. Pánbohchráň — on neoklame.“ Pritom vzal bridlicovú^[31] tabuľku a písal na ňu griflíkom.^[32]

„Hm, hm, tak to ste mi ostali dlžen v marci 24., hej, áno

***** tabuľka *****

za tri holby^[33] pálenky 3

aj dve holby vínca 2

potom 28. marca, hej, 28-meho 28

za 5 holbí pálenky 5

potom 30. marca 30

za 8 holbí pálenky 8

a 6. apríla 6

za dve holby páleného 2

Spolu ste mi dlžen za 20 holbí, jednako vám rátam

***** tabuľka *****

víno i pálené, gazdíčko 20

každá jedna holba 1

stojí 12 krajciarov, to je 12

teda 20 holbí stojí 20

po 12 krajciarov, to je 12

spolu 240

činí dohromady 413

a teda ste mi dlžen, gazdíčko môj, 826.“

Takto úbohý gazda zaplatil štvornásobnú sumu svojej dlžoby. Tým najsprostejším úlisný židák pripočítal ešte i ich roky; napríklad: „Tak, gazdíčko, a koľkože vy rokov máte?“ pýtal sa odrazu, medzi rátaním. Gazda, nič netušiac, povie „Štyridsaťšesť.“ Židák si zošomral „Hm, hm!“ a už pripísal k účtu i tých 46. Kto sa ho opovážil z klamu podozrievať, hneď bol ťatý od zemského pána.

No teraz sa zvrtla kocka: Jánošík vzal tabuľku do ruky a Hrajnoha griflík v podobe čerstvo rezaných prútov. Z divána odlomili operadlo a naň priviazali milého Mojžiša. „Budeš mať mäkšie, než na dereši,“ vysmievali sa mu chlapci.

Jánošík mihol okom; Hrajnoha zdvihol palicu.

„Tak, Mojžiško náš, odsudzujem ťa na dvanásť palíc,“ riekol posmešne kapitán. „Ako vidíš, nechcem ťa zničiť. Ale to trochu dostaneš na spôsob tvojho vlastného počítania. Teda ja, dnes, 15. augusta (Hrajnoha udrel 15 ráz) odsudzujem ťa na 12 palíc (Hrajnoha udrel zase 12), a aby viacerí mali z toho radosť, budú ťa biť šiesti chlapi (Hrajnoha udrel 6 palíc) a každý chlap ťa udrie po dvakrát (Hrajnoha udrel dvakrát). To bude práve šesťkrát (Hrajnoha ich vyčítal), dva (Hrajnoha zasa udrel), 12 (zasa udrel). Spolu teda dostaneš len 12 palíc.“ (Hrajnoha ich zasa vyčítal.)

Žid reval o dušu a už cisárskou jasnosťou nazýval Jánošíka. Nato vystúpili šiesti chlapi a každý vyťal mu dvoch. Žid zamdlieval a Jánošík ho dal štipľavým vínom oblievať.

„Bolí? Budeš ešte drať a trýzniť, Mojžiš?“ pýtal sa ho Jánošík tvrdo.

Žid sa zaklínal, že nikdy nie.

„Aby si teda na svoj sľub a na Jánošíka nezabudol, dám ti ešte ja dvanásť,“ riekol Jánošík, zdvihol palicu a jedno za druhým mu ich vyčítal.

Teraz vypusťte všetko víno i pálené a zapáľte dom zo štyroch strán,“ rozkázal Jánošík, ale prv prinútil židovku, aby mu vydala všetky hotové peniaze.

Žida vyhodili von zomdletého, židovku a deti vyhnali z domu a o chvíľu už praskala strecha ohňom.

Horskí chlapci obstali dom, kým neľahol popolom a potom posadali na svoje kone a tichým krokom tiahli dolinou. U istéhosi Kučeru odovzdali dve tretiny židových peňazí, aby ich podelil a potom sa ako víchor stratili v horách…

Požehnanie ľudu sprevádzalo kroky zbojníkov; ľud výskal od radosti.

Tým viac sa splašili páni a strojili sa spoločnou silou vystúpiť proti bezočivým „zbojníkom“. Na stoličných kongregáciách robili sa prípravy a poriadky. Vypisovali sa veľké odmeny na hlavy zbojníkov, no i tu tak bolo ako v Terchovej; ľud sa smial do dlane a vravieval: „Rozkáž pán — urob sám!“