ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po najnovších kúskoch nasledovala z Jánošíkovej strany úplná nečinnosť, lebo sa cez zimu i so svojimi druhmi utiahol do jaskyne, skadiaľ len cez nedele vychodil, aby navštívil svoju milú, Milku. Tým väčšiu činnosť vyvíjali páni, ktorým padlo srdce za sáru. Už teraz nielen v jednotlivých stoliciach, ale po celom Slovensku spoločným predmetom porád bolo to, ako by sa malo proti bezočivej zbojníckej bande vystúpiť. Za tým cieľom bolo rozhodnuté zväčšiť počet pandúrov a v každej stolici pridať im pár desatín zbrojnošov. Títo, rozdelení na území každej stolice, mali číhať na odvážlivcov a už či živých, či mŕtvych dostať ich do svojich rúk.

Jánošík sa prostredníctvom svojich vyzvedačov dozvedel o všetkom a len sa usmieval. Ale keď „počali sa bučiny rozvíjať“, opustil Zakliaty zámok a presťahoval sa na Kráľovu hoľu, ktorá bola nedobytným zámkom pre všetkých horských chlapcov. No sa on tu zato neuťahoval, ani neskrýval. Jeho čata lietala od Žiliny do Košíc, ba pustila sa i dolu Považím, i po Marmaroš, a všade udeľovala pravdu a právo ľudu proti prechmatom pánov a židov.

Košický letný trh — jarmok — Jánošík ozbil celý; pristavil všetok jarmočný svet a bral mýto od neho, a to podľa svojho spôsobu: tým, čo mali — bral, a tým, čo nemali — dal. Hneď nato o dva týždne zjavil sa pri Novom meste nad Váhom a urobil to isté. Na Váhu zastavoval pltníkov a obdaril ich. Chudobní študenti, pešo idúci do škôl, alebo zo škôl domov, mali v Jánošíkovi stáleho priateľa; hrsťami im meral kremnické žltáky. V Detve mal vyvaliť desať sudov vína a zabával sa dva dni a dve noci so statnými Detvanmi, a nikto sa neopovážil rukou naňho siahnuť. Tu vyviedol i kúsok, na ktorom sa ľudia mnoho nasmiali. Zábava práve voľne tiekla, keď ôsmi hajčiari^[50] cestou hnali rožný statok, krásne voly. Asi tridsať ich bolo.

„Čie sú to voly?“ pýta sa Jánošík Detvanov.

„To sú židove Náciho z Lomic.“

„Ale sa ozbrojili tí hajčiari, ani čo by do vojny šli,“ riekol nato Jánošík. „A to im predsa málo pomôže, ja im sám odoberiem ten statok.“

Prítomní sa zadivili, no nik nesmel pochybovať. Jánošík vstal a vzdialil sa. Asi o dve hodiny zadychčaní bežali hajčiari nazad ulicou.

„A voly sú vám kde?“

Hajčiari boli bledí ani smrť a nenašli slov k odpovedi.

„Tam máta!“ vyvrávoral konečne jeden z nich. „Jedno za druhým päťkrát sme našli na strome obeseného človeka a vždy toho istého.“

O hodinu za nimi prišiel Jánošík a potom bolo smiechu dosť.

Voly, ktoré „zasekal“ do hory, daroval Detvanom, aby, vraj, pamätali na Jánošíka, ako ozbrojeným hajčiarom bez násilia podvodom odobral voly.

Tu sa dopočul od svojich vyzvedačov, že liptovskí páni vyhlásili štatárium^[51] a že sa v Mikuláši zišli.

„Veď vám ja dám štatárium!“ riekol Jánošík nahnevane. „Chlapci, pôjdeme aj my na stoličnú kongregáciu.“^[52]

Jeho chlapci, zvyknutí ináč bez poznámky prijímať kapitánove rozkazy, teraz sa predsa zdesili. Dosiaľ vykonali už, pravda, krkolomné kúsky, ale ísť priam do osieho hniezda, to sa i im už zdalo prehnané. Jánošík videl na ich tvárach, čo si myslia, i zamračil sa.

„Čože je s vami?“ okríkol ich nechutne. „Vyzerá, že sa bojíte? Alebo ste už zunovali moje kapitánstvo?“

Chlapci sklopili oči. Len Hrajnoha sa ozval.

„Nič nie je s nami, kapitán! Pôjdeme s tebou, a čo hneď i pod šibenicu.“

Jánošík im hneď zdelil svoj plán a bolo po rečiach. Každý konal svoju povinnosť. Na detvianskych horách zišlo sa sto junákov a stadiaľ sa vydali na cestu do Mikuláša…

Páni zemani medzitým, ako to už bývalo, skončili stoličné zhromaždenie a v pohostinnom stoličnom hlavnom meste sa o dušu zabávali. Jánošíka už akoby boli mali v rukách a každý z nich ľutoval len to, že práve naňho nenadíde. Veď by mu on ukázal, tomu loptošovi! Slovom, všetci páni z mokrej štvrte sa stali neohrozenými junákmi. Už mali hotové i to, ako toho oplana Jánošíka popravia, že ho vraj v kolese dajú lámať a jeho zohavenú mŕtvolu dajú po celom Slovensku ukazovať na postrach poddanej zberbe…

Zvlášť velikánsky hostinec na rínku, zvaný „Ku korune“, bol každý večer preplnený pánmi. Tu sa zabávalo a hulákalo o dušu. Cigán vyhrával a páni rozhadzovali peniaze.

Už mali i pieseň na to, čo a ako spravia s Jánošíkom. Cigán ju i stokrát musel opakovať a zemani ho spevom sprevádzali. Práve si ju pán Drieňovský dnes dal vyhrávať a k tomu svojím zachrípnutým hlasom nehorázne reval:

Páni podnapito prikyvovali hlavami, dajedni i mrnkali do toho, keď sa bočnými dvermi hrnuli noví hostia a bez pozdravu obsadili prázdny stôl. Hostinský zadivene pozrel na neznámych a ostýchavo k nim pristúpil.

„Dones dvadsať fliaš tokajského,“ velil panovačným hlasom jeden z nich, čo mal krásnu veľmožskú rovnošatu.

Hostinskému to stačilo: kto tokajčinu^[53] pije, to je ozajstný pán. Hlboho sa uhol a ochotne bežal priniesť rozkázané. Ten, čo rozkazoval, vopred mu platil dukátmi. — „Nože posoť toho Cigána sem, keď už bude voľný,“ riekol mu potom.

Hostinský pošepol primášovi do ucha, že prišli „nové groše“ a tak netrvalo ani štvrť hodiny, už banda opustila pána Drieňovského a tam čvirikala pri nových hosťoch.

„Eh, nevieš nič, more,“ nechutne riekol pán. „Zahraj nám radšej Jánošíkovu!“

Cigán sa bojazlivo obzrel vôkol, bolo vidieť, že váha, no keď sa v ruke pána zablyšťal žlták, ochotne pritisol husle k lícu a odrazu zahučala nôta:

„Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník.“

Prekvapení páni zemani povyskakovali z miest, no ten neznámy pán nedal im prísť k slovu, lebo hneď po odohratí prvej strofy krásnym hlasom zanôtil druhý verš.

Zemani ešte nevedeli, čo sa to vlastne deje; každý však toľko vedel, že si niekto chce z nich posmech robiť. A to predsa nemožno strpieť, to treba pokutovať. Tak sa stalo, že tých pár nových hostí odrazu bolo obkľúčených hrozivými tvárami. Krížom-krážom hádzané boli slová, otázky, ba už sa i ramená dvíhali; no tí noví hostia si to nevšímali. Ich hlavný, ten pán, čo dosial rozkazoval, pokojne sa usmieval a vyhodiac za hrsť dukátov na stôl, ďalej kázal hrať Cigánom, ktorých muziku zemani boli pretrhli. Zemanov malo rozpučiť od jedu, že si ich takto nevšímali.

„Kto je to ten bezočivý chlapík? Von s ním! Naučiť ho na poriadok! Bezočivý holobrádok!“ a podobné výkriky bolo počuť zo všetkých strán.

Podnapitý pán Drieňovský pretisol sa cez húf k stolu, bezočivo položil ruku na rameno neznámeho votrelca a vyzývavo sa ho pýtal, že s kým má urodzená spoločnosť to — nešťastie?

„Práve pred chvíľou lámal si ma do kolies,“ odvetil pán a zdvihol sa. „Ja som Jánošík.“

Nastala hrobová tichosť. Ale vtom sa otvorili dvere a vojenským krokom vstúpili dnu obrovské postavy divných junákov a obkľúčili pánov zemanov.

Jánošík sa usmievavo díval na pánov.

„Tak hľa, vidíte, urodzení a veľkomožní páni, tu som,“ riekol uštipačne. „Teraz by som ja mohol nad vami držať štatárium, ale ja mám mäkšie srdce. Mne len zlatom zaplatíte za unúvanie. Hrajnoha a Ilčík vyberajte! Každý z milostivých pánov bude taký láskavý oddať vám svoju hotovosť a šperky.“

Pomedzi rady pánov stúpali Ilčík a Hrajnoha a do klobúkov zbierali vynútenú daň. Páni sa nesmeli vzpierať.

„Tak! Ďakujem vám, páni — v mene chudobných poddaných!“ riekol Jánošík, keď bolo odanenie skončené. „Majte sa dobre! Porozchoďte sa domov! Kongregáciu ste už skončili a na zábavu už i tak peňazí nemáte. Teda len domov! A držte sa po ľudsky, i teraz, i potom doma — lebo čo nevidieť môžem vás zase navštíviť!“

Čata zbojníkov vyšla z teremu.

„Ešte niečo!“ zvolal nazad Jánošík. „Upozorňujem vás, že mám so sebou vyše päťsto chlapov — ľahko by som s nimi zaujal celé sídelné mesto. Preto sticha, nerobte žiaden škrek, je synom smrti každý, kto sa za polhodinu opováži odtiaľto pohnúť.“

Páni si uľahčené vydýchli, keď sa nenávidený kapitán horských chlapcov stratil. A doslovne poslúchli jeho rozkaz.

Hneď za Vrbicou Jánošík hojne obdaril statných Detvanov a prepustil ich. Sám so svojou čatou stratil sa smerom k Ružomberku. Krásne letné ráno našlo ich na hore Smrekovici, kde Jánošík mal svoju kolkáreň, vytesanú valaškou do skalnej pôdy. Tu sa chlapci bavili a obodrili k ďalším junáckym kúskom.

Pri všetkom zdare Jánošíkových podujatí, každý, kto by si lepšie všímal kapitána, by videl, že on nie je spokojný a že ho akýsi tajný bôľ zožiera. Predtým bol ozaj veselý a teraz len nanútil na seba usmievavú tvár a často sa stratil z kruhu svojich druhov, aby sa v samote mohol venovať svojim myšlienkam a žiaľu.

Keby páni boli o jeho duševnom stave vedeli, iste by povedali, že ho to svedomie hryzie. Jánošík si bol vždy vedomý toho, že sa nedopustil hriechu, keď ako Sokol za dobro národa viedol boj a že ani teraz nerobí zle, keď ubitému poddanstvu pravdu a právo udeľuje. On sám sa nikdy nepokladal za zbojníka, veď jakživ nevraždil a keď koho skutočne ozbil, nerobil to z lakomstva, ale len preto, aby poddanstvu uľavil ťarchy. On, čistý duchom i vôľou, sa pokladal za povolaného sudcu.

A predsa tajný červ nespokojnosti žral jeho dušu. Cítil svoju malomocnosť napriek tomu, že čohokoľvek sa chytil, to sa podarilo; napriek tomu, že odkedy sa stal kapitánom horských chlapcov, stiahli páni rožky a láskavejšie zaobchádzali so svojimi poddanými, ba i napriek svojim miliónom, ktoré ležali v podzemných úkrytoch. Vedel, lebo sám prišiel k tomu presvedčeniu, že nie poklady — čo by vynášali i milióny — sú tým hýbadlom, ktoré môže národ z otroctva vymohnúť; že jednotlivec — čo ako odvážny a oduševnený — nie je schopný vzkriesiť údermi ubité telo národa. Ducha treba vymôcť, postaviť, aby iskra samostatného, uvedomeného života vošla do tela! A to bolo nemožné. Ten slovenský ľud bol tak ubitý, že i dýchať, len potajomky dýchal, lebo vždy sa obával panskej ferule, čo nad ním švihala. Do špiku bolo zotročené i telo i duch toho biedneho ľudu, takže i keby ho niekto vyslobodil z jarma, sám by si tiskal šiju späť doňho…

V tomto duševnom rozpoložení vyvádzal Jánošík svoje najodvážlivejšie kúsky, alebo sa utiahol do svojich podzemných chodieb. Tam, v susedstve nesmierneho bohatstva, pred krížom Krista a pod niekedy pyšným slovenským erbom neraz kľačal bohatier pravdy a prosil Všemohúceho o pomoc.

No daromné boli myšlienky, daromné vzdychy: Jánošík nenašiel východisko a prichádzal k vedomiu, že sa chytil do nemožnej, alebo aspoň do predčasnej práce. A toto vedomie ho mučilo: bol blízko zúfaniu. Darmo ho jeho peknoduchá družka Milka tešila tým starým príslovím, že „Čo sa nedá razom, to sa poddá časom“, — stratil všetku nádej. V takejto nálade rád vyhľadával miesta, kde trávil svoj detský vek, obzvlášť Zakliaty zámok. A vtedy to už bolo spojené s nebezpečím, lebo tam bola strážená každá stopa zeme. No Jánošík si málo čo robil z toho — veď šiel ta podzemnou chodbou.

Ale raz ho takéhoto skľúčeného napadla žiadosť ešte raz vidieť svoj domov, svojich milých v Terchovej, i zrúcaniny svojho otcovského domu. I dal sa na cestu, hoci bol už celý umdletý. Mesiačik milo osvetľoval známe chodníčky a on bystro kráčal dolu svahom zo Zakliateho zámku k dedine. Pritom nezbadal, že neďaleko za ním tiahnú sa počerné postavy. Veselo si pískal, voľne vdychoval voňavý vzduch lesov a skoro zabudol na svoju tieseň. Odrazu sa mu zazdalo, že čosi za ním prasklo. Rýchlo zastal a podíval sa nazad — no nič. Istotne len plachý zajačik prebehol chodníček a potriasol raždie. Nuž Jánošík stúpal len ďalej a prijdúc do dediny, zabúchal na dome svojich krstných rodičov. Bolo to radosti, ešte i slzy sa liali od nej! Stadiaľ zašiel k Ilčíkovcom, kde ho tiež prijali, ani keby prišiel z neba. Až odtiaľto sa prikradol nazad do rumov otcovského domu. Mesiačik osvietil tú pustotu. Dvor bol zarastený, že sa vlci mohli liahnuť, múry ošarpané a čoraz nižšie. Vstúpil dnu a posadil sa na spráchnivený trám, čo ležal uprostred prednej izby. Podoprel si hlavu a dumal. Silná hruď sa mu začala dvíhať a cez prsty mu tiekli žhavé slzy. Tu bol prisahal, že všetko vykoná… A čo vykonal? Bublina — nestojí za slovo! Ale pomaly sa do jeho duše vkrádal sladký pokoj; bol to azda následok vedomia, že urobil všetko, čo mohol, alebo azda dôsledok — ustatia? Vždy si nižšie a nižšie klonil hlavu, až usnul a v priestore sa ozval jeho pravidelný silný dych. Sníval o vílach, ktoré mu dali trávičku, aby ňou zo svojho mileného ľudu mohol strhnúť nielen tie telesné, železné okovy, ale i tie duševné… V tom čosi zašušťalo v burine na dvore… Jánošík vstávaj! A on nič, len sa usmieva v krásnom sne… Čierne postavy, po zuby ozbrojené, tridsiati na jedného valia sa do rumov a nesú v rukách rinčiace železné putá… Jánošík, kapitán, vyskoč!… A on nič! Len sa blažene zasmial v sne, ako už oslobodil svoj ľud, — a chabá zberba viaže jeho vlastné ruky, čo delili blaho, do otrockých pút…

Odrazu junák zdvihne prekrásnu hlavu a z očí mu strely hnevu lietajú. Chce sa zdvihnúť, no sputnané sú nohy, sprobuje zdvihnúť ruky, no na tých sú centy železa. Vystrie šuhaj ramená, i pukajú obruče. No holomci^[54] vedeli, koho majú pred sebou a desaťnásobné sú tie obruče; čím jedna popustí, tým hlbšie sa druhá — tretia zareže do tela.

A tam pred ním do očí sa mu diabolsky smeje oplan Kytko. Jánošík divo vykríkne, hlavou rúti sa doňho, prevalí ho a potom do druhých… No darmo, presile sa nedá odolať… Väzňom sa stal pán hôr a lesov…

No boj dlho trval a bol hlučný, takže sa Terchovania pozobúdzali a hrnuli sa k rumom jánošíkovského domu. Napoly oblečené ženy a deti bojazlivo, a predsa zvedavo sa tlačili, no chlapi, len čo videli, čo sa stalo, chvatom sa vracali domov.

„Jánošíka chytili pandúri,“ šírilo sa po dedine. „Nášho ochrancu a dobrodinca sputnali a teraz ho vedú do temnice.“

„Zajtra ho už obesia.“

„Nie, povezú ho do Ilavy.“

„Ba do Trenčína a tam ho obesia.“

Takto si šepkali zvlášť ženy, kým prestrašenými tvárami im tiekli slzy a z očí sa im hnev zrkadlil.

Pandúri chytili poviazaného kapitána medzi seba a socali ho von z domu a hore ulicou ku kaštieľu. Pritom sa mu posmievali všelijakým nedôstojným spôsobom. Jánošík len mlčal a obťažené nohy ťahal za sebou. Kytka za ten čas preberali z mdloby a potom ho odviezli domov. Pandúri s väzňom postupovali pomaly, lebo ho veľmi nakrátko boli sputnali, takže len ledva na pár piadí vedel nohy vystrieť.

„Nech ti tvoji horskí chlapci teraz pomôžu!“ riekol strážmajster posmešne.

Jánošík opovržlivo pozrel naňho a mimovoľne sa obzrel. I mal čo vidieť: pred ním — za ním pušky ani v hore stromy. Trpko sa usmial a mlčal.

Práve keď vychádzali z dediny, mesiačik zašiel za oblaky. Tu sa odrazu stalo, na čo nik z pandúrov nepočítal. Spoza posledných domov vrhol sa na nich celý húf neznámych ľudí. Tváre mali zakryté kusmi baranej kože, na ktorej mali len diery pre oči.

Už v prvom okamihu od úderu valašky ležal strážmajster na zemi a v druhej chvíli sa preľaknutí pandúri dali na útek. Potom maskovaní muži schytili Jánošíka a chceli ho oslobodiť z pút. No nešlo to. „Bež rýchlo po pilník,“ riekol druhovi silný muž, podľa všetkého vodca.

Ten utekal do kováčovho domu.

„My sme, nedáme ťa,“ riekol Jánošíkovi ten istý muž. Jánošík poznal hlas starého Ilčíka.

„Len rýchlo preč, aby sa tie beštie nevrátili,“ súril druhý. Vtom Jánošík poznal Mikuša.

Chlapi zdvihli okovaného Jánošíka na plecia a počali tak stúpať. No i to šlo pomaly.

„Kdeže je ten Mišo s tým pilníkom?“ mrzuto a rozčúlene vraveli z čaty.

Namiesto posla s pilníkom bolo však počuť dunenie ľudských krokov a v matnom osvetlení bolo vidieť od zámku ponáhľať sa hŕbu ľudí. Mohlo ich byť vyše päťdesiat a ich pušky sa lišťali v lúčoch mesiačka.

„Už sú za nami!“ zvolal starý Ilčík. „Do radu, zložte Jánošíka a každý pušku i valašku do rúk. Nedáme sa!“

Jánošík to však nedopustil. Zaňho nesmie tiecť krv. On sa radšej dá obesiť a ak sú mu skutočnými priateľmi, tak nech ujdú, nech sa schovajú po svojich domoch. Veď tak nik nebude vedieť, že to oni boli; každý zloží vinu na horských chlapcov, ktorí neďaleko Zakliateho zámku vo „Vlčej hore“ meškajú. Nech ich pozdravia a povedia, že je koniec všetkému, že… Jánošík nemohol ďalej hovoriť od bôľu.

„Bežte, straťte sa hneď!“ riekol rozkazujúcim hlasom. „Mne nepomôžete, a seba do záhuby vrháte. Ak ma len trochu radi máte, tak, preboha vás prosím, ujdite!“

Terchovania ťažko vzdychajúc poslúchli.

„Čo sa nedá razom — to sa podá časom! Vyslobodíme ťa!“ riekol Ilčík a prvý s Mikušom utekal preč, no nie domov, ale do Vlčej hory, za horskými chlapcami…

Pandúri na veľké prekvapenie našli Jánošíka samého.

„Videl som, že vás je presila, tak som sám poslal svojich horských chlapcov,“ riekol im Jánošík. „Dosť, že mňa máte, načo by i druhí mali skazu brať?“

Pandúri boli hrdí. Také slová z úst doteraz neprekonateľného Jánošíka im nadmieru lichotili.

Sputnaného väzňa viedli trochu jemnejšie napred. Medzitým sa už počalo brieždiť včasné letné ráno. Avšak pandúri zapálili fakle a takto slávnostným pochodom vtiahli dnu bránou kaštieľa. Tam ich čakal starý Lonovský i s dákym vysokým pánom. Z okien kaštieľa nastrašené dámy kukali v nočných nedbalkách.^[55]

„Tak ho už konečne máte!“ vítal Lonovský pandúrov.

Jánošík hrdo vztýčil hlavu a na tvári sa mu uhostil opovrhujúci úsmev. Nič, žiaden ťah tváre, ani tie krásne oči neukazovali, že je to ten vychýrený zbojník. Ba naopak, celý jeho postup bol taký, akoby on bol sudcom a tí, čo ho viedli, zbojníkmi. Hore na obloku štrnglo okno. Jánošík zdvihol hlavu a pozrel ta. Odrazu sa stadiaľ ozval desný srdcolomný výkrik a hneď nato okno bolo rýchlo zavreté.

Jánošík sa striasol — poznal i tvár i hlas tej, čo vykríkla. Bola to Margita Pálffyová.