ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[74]

Darmo zradné Palugyayho čaty hľadali horských chlapcov v Zámku. Tých nebolo, lebo chodili po okolí verbovať vojsko cisárovi.

A keď prišli, zatemnil sa im svet pred očami. Nádeje do budúcnosti stali sa bublinami, srdce páral im bôľ za svojím miláčikom.

Nad chlapcami čosi zatrepotalo. Ilčík zdvihne hlavu a vidí, ako jastrab naháňa chudáka holuba.

„Pozrite, to je z našich holubov!“ riekne a jemne zapískne.

Holub spúšťa krídla a sadne mu na plece.

„Môj zlatý holúbok, nebojíš sa do sveta?“ vraví Ilčík a tvárou slzy stekajú. „My sme mali Sokola nad všetkých Sokolov a lapili ho oplani.“

Dýkou pristrúha olovenú guľku, ktorá je istou smrťou kuruca, a píše tou ceruzkou lístočky: „Pán poľný maršal! Váš plukovník Jur Jánošík sa stal obeťou hnusnej zrady. Včera ho na Zámku ohavným spôsobom uväznil mizerák Palugyay, odviedli ho do Lipt. Sv. Mikuláša a teraz ho dajú pred rýchly súd. Kto bol Jánošík-Sokol pre cisára a náš zúbožený národ, to vám netreba pripomínať. Preto prosím porobiť rýchle kroky, aby sa nestal obeťou pomstivých zemanov. My nič nemôžeme urobiť, hoci nám nezáleží na našich životoch. Mikuláš je obsadený vojskom. Podveliteľ Ilčík.“

Druhý list znel:

„Vznešenej slečne Margite Pálffyovej. Milostivá slečna! Včera večer do okovov sputnali najšľachetnejšieho junáka Tatier — Sokola-Jánošíka. Boh vám daj sily a čo je hlavnejšie, rýchlosti, priletieť do Mikuláša ako anjel osloboditeľ. Ilčík.“

Pobozká krotkú hlávku poštára, priviaže mu lístočky okolo krku a so zarosenými očami sa díva, ako sa holub zdvihne na krídla a stratí sa na západnom obzore.

Chlapci sa zamračene dívajú do zeme. Ich neteší nič, oni už žiadnych nádejí nemajú.

Ich bôľ vyjadroval sa na rôzne spôsoby. Niektorí z chlapcov ustavične plakali, že sa nebesá mohli zrútiť na nich. Žalosť najviac dojala Ilčíka a Hrajnohu. Ilčík, priateľ z Jánošíkovho detstva, tak sa zdalo, že príde o rozum. Hrajnoha malé bučky a duby trhal zo zeme i s koreňmi, a to z vedomia svojej malomocnosti. Lebo darmo si napínali mozgy: Jánošíka nebolo možno ratovať. Muž do muža vojsko obstalo Mikuláš a bez jeho vedomia ani vtáčik letáčik nemohol sa dnu dostať…

A za ten čas sedel „pán Tatier, zbičovaný zlostne, tak skovaný v železách“ v hnusnom podzemnom žalári, kam vetríček nezavial, lúč slnca sa nevkradol…

Zaplesal panský Mikuláš radosťou, okrial novým ruchom. Nielen z Liptova, ale i z iných stolíc dochádzali páni vidieť súd i mučenie Jánošíka. A každý z tých liptovských pánov bol pyšný, že chýrneho zbojníka dostala do rúk liptovská stolica. Len dvaja boli, čo smútili, a to zeman Burian z Ružomberka a ten ubitý ľud celého Slovenska.

Tento posledný nemal k svojmu miláčikovi prístup, veď musel tajiť ešte i tie slzy, ktoré za ním ronil; ale Burian, ten ho navštívil. Cez hrubé mreže Jánošík podal okovanú ruku priateľovi a ten, usedavo plačúc neváhal ju bozkať.

„Náš jediný a trpiteľ,“ šepol vrele.

„I ty si jediný,“ vravel mu smutne väzeň. „Keby sme mali takých zemanov, nebolo by treba Jánošíkov.“

Nastal súd. Žalobu zastával stoličný fiškus^[75] Čemický, predsedom bol podžupan Okoličány a obranu viedli Burian a Palugyay, ďaleký rodák toho zradcu. Už v prvom zasedaní bolo vidieť, že súd nechce súdiť, ale len odsúdiť. Daromne sa obhajcovia namáhali dokázať, že žiadna krv neľpie na Jánošíkových rukách, márne protestovali proti mučeniu väzňa; nič nedosiahli. Súd chcel mať dokázané, že zbojník Jánošík je mnohonásobným vrahom, a po druhé, chceli sa dozvedieť o úkryte Jánošíkových pokladov a obe tieto doznania malo vynútiť mučenie. Nuž boli i to márne snahy! Darmo páni prekrúcali väzňove prsty, darmo ho dali objímať železnej panne s končitými klincami, ktoré sa vtisli do tela, márne ho varili v oleji, piekli mu nohy nad ohňom: Jánošík mlčal.

Súd si zúfal. Falošných svedkov dalo sa dosť nazháňať: nuž nešlo mu o výrok smrti, ale o to, ako sa dozvedieť o tých ohromných pokladoch.

Sám Čemický a Okoličány sa uponížili navštíviť hrozného hriešnika, že sa azda pekným slovom, klamným sľubom dozvedia o tajnosti. Nakoniec mu už sľúbili i úplnú slobodu, nech sa vykúpi svojimi pokladmi; no Jánošík sa im opovržlivo zasmial do tváre.

Páni zúrili hnevom. „Obesiť ho! Do kolies s ním!“ hučalo v radoch zemanov. No súd chcel aspoň naoko zachrániť správnosť pokračovania a na druhý deň určil záverečné konanie. Stoličná dvorana bola preplnená pyšným obecenstvom a každý netrpezlivo očakával príchod slávneho súdu. Konečne i ten vtiahol a vážne, v smrteľnej tichosti zaujal svoje miesto. Stoličný fiškus ešte raz predniesol svedkami potvrdenú žalobu, obhajcovia opäť v záujme svojho klienta hovorili k srdcu a citu sudcov a potom strážnici priviedli obžalovaného. Všetky oči prítomných obrátili sa naňho a hlas začudovania, ba priazne ozval sa zo všetkých strán. Junák pyšne vkročil do teremu, hoci boli:

Vznešenou hrdosťou orlím svojím zrakom pozeral sa vôkol po tom zhŕknutom panstve i po svojich nemilosrdných sudcoch. Za každým jeho krokom smutne zabrinkali reťaze, no predsa sa zdalo, akoby on prišiel súdiť, a nie byť súdený.

Nasledovali obvyklé otázky — no Jánošík pohŕdavo mlčal, až sa ho Čemický opýtal, čo by mohol povedať k obľahčeniu svojich hriechov, čím by mohol u svojich sudcov vzbudiť aspoň ľudskú sútrpnosť, aby mu nevymerali ten najprísnejší trest. Jánošík sa pyšne usmial.

„Sútrpnosť by som najlepšie mohol vzbudiť tým, že by som vám oddal svoje poklady!“ riekol opovržlivo. „Svoje hriechy obľahčiť? — Čože zavinil holub jastrabovi, a čo svetlo tme? Nuž len súďte, vy hriešni nad nevinnou!“

Vstal obhajca Burian. Jeho hlas sa chvel od rozčúlenia a oči sa mu svietili presvedčením, keď skutkami dokazoval väzňovu nevinnosť a prosil úplné oslobodenie. No márne bolo všetko. Súd chcel odsúdiť — a preto bol hluchý na všetky dôkazy. Jednohlasne bol vyrieknutý súd, že Jánošík má byť na šibenicu povesený za rebro, a to hneď na druhý deň.

Obhajca Palugyay, čestná duša, stratil dych a rukami mával v povetrí, až konečne prišiel k slovu. Takéto prisluhovanie pravdy a práva nazval hanbou a večnou potupou. Zemianstvo, ktoré si svojím neľudským zaobchádzaním s poddanstvom celkom zaslúžilo odpor každého silnejšieho ducha, takýmto nespravodlivým súdom samé si sebe kope hrob.

Trasúcim sa a hrozivým hlasom pokračoval:

„Mne, čestnému slovenskému zemanovi, je hanba, že vám musím povedať, že ste vy naničhodným hladným kŕdľom vrán, ktorý sa vrhá na božieho tvora a chce ho zničiť preto, lebo si ten bráni svoje mláďatá. Večná potupa na vás, vy nepríčetní a bezsrdcí neznabohovia!“

Sudcovia zlostne poskákali zo svojich miest. Župan Okoličány štrngal šabľou a bol červený ako rak.

„Vy mi stojíte za slovo!“ riekol divoko.

Palugyay si prekrížil ruky pred seba a pokojne riekol:

„Ja — vám? Nikdy! Vy ste od dnešného dňa vrahom a katom a s takými sa moja šabľa nezašpiní. Ba s takými mizerákmi nechcem ani len jedno povetrie dýchať,“ s tým sa obrátil na podpätkoch, pristúpil k Jánošíkovi, potriasol mu ruku, pobozkal ho na čelo a odišiel.

V tom desnom zmätku vstal Burian a žiadal, aby sa odročilo prevedenie súdu. I tí najpodlejší vrahovia majú právo uchádzať sa o milosť k zemepánovi, nuž i on hneď dnes po rýchlom poslovi pošle prosbu o omilostenie Jeho Jasnosti do Viedne.

Ale páni v svojej zúrivosti potratili už i ten kúsok pocitu pravdy, čo mali, a zavrhli i túto prosbu.

Zajtra musí byť Jánošík vešaný! Tak znel výrok… Burian ako hromom udretý klesol na stoličku, sklonil si hlavu do rúk a hlasne zaplakal…

Väzňa odviedli do temnice…

Svitol smutný deň, 13. marec 1713. Mikuláš bol celý ako v obležení, zeman-nezeman, každý chcel byť prítomný pri poprave: jeden z nízkej pomsty, zo zverskej radosti, aby mohol vidieť vešanie toho, pred ktorým sa triasol, druhý z túžby vidieť svojho ochrancu ešte raz a dať mu posledný sprievod.

Odrazu sa v zástupoch rozľahol zvláštny ruch a ľudia si čosi pošepkávali.

Svet sa díval na to desné divadlo, no pre slzy nevidel. Zástupmi sa ozval hlasný plač a tu i tu i udusená kliatba nevoľníkov.

… Horko zaplakal národ nad svojím miláčikom, kým páni zemani si uľahčene vydýchli a spokojne si treli ruky. Už sa pohýnali k spiatočnej ceste, keď ako elektrická iskra prebehlo z úst do úst, tam už od Váhu, že ide pardon^[76] pre Jánošíka. Pánom vlasy dupkom stavali a z čela im smrteľný pot tiekol.

A skutočne na spenenom koni v úžasnom cvale beží ženská postava k popravišti. Dlhé vlasy jej rozcuchano lietajú vetrom, jednou rukou máva šatkou v povetrí a druhou tne korbáčom ustatého koňa. Ona nesie milosť pre junáka, bojovníka… Ľud sa pred anjelským zjavom devy vrhol na kolená a hlasne zaplakal.

„Čo plačete, veď je tu milosť od samého cisára!“

Deva ďalej núti koňa, až vyjde na vŕšok k skupine pánov zemanov. Ľud počul len jej desný výkrik. Deva — Margita Pálffyová — mŕtva klesla pri nohách Jánošíka, ktorému už nebolo treba cisárskej milosti…

Bájka

… Nebesá sa zamračili, hromy zaduneli, blesky párali čierňavy. Zem sa triasla ani na súdny deň. Zvieratá splašene behali sem i tam, skaliská pukali, rúcali sa dolu, stromy sa odtŕhali od koreňov. Ľudia si ľahli na zem a v hrôze čakali svoj koniec. Ani čoby bol nastal posledný deň…

Okolo šibenice vyšľahli zo zeme vysoké modrasté plamene a kolembali sa vo víchrici spolu s Jánošíkovým telom.

Odrazu búra utíchla, plamene zmizli a nebo, ani rybie oko, usmievalo sa na obesenca. Nebeská vôňa sa rozšírila a z výšky bolo počuť nadzemský spev anjelského chóru. Spev sa blížil, neviditeľné krídla zatrepotali a jas žiaril zo všetkých strán. Bojazlivé jedle sa vystreli a otriasli zo seba dažďové slzy i zazelenali sa nádherným skvostom. Šibenice obstal biely kŕdeľ bájnych víl. Z ich krásnych očí tiekli slzy, pravé perly, a z červených úst vinul sa im hlások žalostný ako smrť, krásny ako život.

Králica víl zdvihla sa na neviditeľných krídlach k obesencovi, pozdvihla jeho kleslú^[77] hlavu a pobozkala ho na sklopené viečka. Jánošík otvoril oči a matne zrel vôkol. Poznal víly a bôľne sa usmievajúc riekol:

„Nepomohli… Ani valaška, čo sama rúbala, ani košieľka, čo guľky odrážala, ani opasok, čo nadľudskú silu dával! Hľa, visím, ako podlý zbojník, hoci som za pravdu a nezištne bojoval.“

„Pomohli!“ riekla králica víl. „To semä, čo si ty zasial, vzíde. A že visíš — to je osud apoštolov^[78] pravdy. Žiaľ, ale tak je: krv je tým jediným mokom, ktorým sa slovenská pravda polievať musí, akže má skvitnúť.“

Jánošík zazrel, že jedna z víl drží jeho valašku.

„Sláva Bohu, že nepríde do nečistých rúk! Dajte mi ju pobozkať!“ riekol s blaženým úsmevom.

Víla sa podvihla k nemu a on so slzavými očami bozkal svoju vernú družku. „Sekaj, rúbaj našich vrahov!“ šeptali jeho pery. „Nech tvoj budúci pán i v srdci nosí len túhu po pomste, a nie, ako ja, i cit milosrdenstva!“

Králica víl ho prerušila.

„Povedz nám, Jánošík, hovoril si ty niekomu o svojich pokladoch?“

„Áno, hovoril som,“ povedal. „Niet slovenského dieťaťa, čo by nevedelo, že tie krásne Tatry skrývajú ohromné poklady v sebe. No nik, žiadna živá duša nevie k nim cestu.“

Králica spokojne kývla hlavou.

„Tak je dobre. Každý národ má svoje poklady, no zvlášť bohaté ich má národ pod Tatrami. Avšak ony by sa stali bezcennými, keby sa ten národ ľahko dostal k nim. Až keď nielen pozná, ale i do srdca si vryje svoje heslo a krv bude zaň prelievať, až vtedy nech spadnú zámky, otvoria sa skaly a vydajú nesmierne bohatstvá, ktoré sú strážené rozkazom: „Slovák, netrp už!“ Prvou podmienkou toho je, aby národ ten verne plnil prikázanie „Cti otca i matku“! Len tak môže počítať na úspech. A svojich rodičov-predkov najviac môžeme ctiť tým, že nielen zachránime, ale i zveľaďme ich dedičstvo, ktoré je dvojaké: hmotné a duchovné. Držať, nedať nikomu za nič ani tie jalové skaly, a čo by osud na čas i za hranice vyhnal ich pánov! Držať, láskou objať a ani za život nedať to najvzácnejšie dedičstvo — reč, ducha svojich predkov!“

Víla láskavo pohladila vetrom rozcuchané vlasy Jánošíkove.

„Ty skoro spať musíš, bo si skoro vstal.“ Slovenský národ, dlhým a ťažkým otroctvom na tele i na duchu ubitý, nevedel pochopiť tvoj prorocký hlas. No príde doba, v ktorej tisíce Jánošíkov povstane. Doba slávy. Tak spi, bohatier náš! Zasiate semeno vzíde.“

Víly sa jedna za druhou zdvihli a pobozkali obesencove ústa. Nakoniec králica ovila rameno okolo jeho uboleného hrdla.

„Len jedno slovíčko ešte,“ zaúpel^[79] Jánošík prosbou. „Či je ďaleko ešte deň slávy? Dlho ešte potrvá slovenská poroba?“

Smutná králicina tvár sa ešte viac zachmúrila a oči sa jej zarosili slzami.

„Ten ľud bude zradu páchať na vlastnej krvi, na sebe, a preto bude dlho trpieť, ťažko pykať, no…“ víle sa vyjasnilo čelo, oči sa jej zališťali. „On má v rukách osud a príde k vedomiu. Zem zaduní pod krokmi tisícich bohatierov, na ich víťazný huk ozvú sa nebesá a jasný junák opáše šabľu za pravdu a na jeho pokyn slovenská zem vydá svoje ohromné poklady, i padnú putá otrocké…“

Jánošík sa cez slzy smial.

„Ó, ako sladko je mrieť s nádejou, že aspoň živý nebudú mŕtvi za živa!“ zvolal a objal hlavu čarovnej víly.

Králica ho pobozkala na obe oči.

„Spi sladko, junák!“

Viečka sa sklopili. Na šibenici viselo už len mŕtve telo… Zase nastala búrka — víly sa stratili… Na druhý deň ľudia našli pod šibeňou pravé jagavé perly. Boli to slzy víl, čo na zem padali…

Tak skonal junák junákov, skvelý bohatier pravdy, neohrozený obhajca ľudského práva.

Sám cisár proti jeho neľudským sudcom nariadil prísne vyšetrovanie a celú stolicu vraj pokutoval na ohromný poplatok. Jánošíkovu mŕtvolu zabalzamovali a na každý Nový rok ju vážia. Koľko funtov^[80] má, toľko zlata musia Liptáci zaplatiť cisárovi zato, že obesili muža junáka, ktorý mu sľúbil štyri regimenty. Preto je vraj v Liptove taká veľká porcia. Tento poplatok má sa vraj dotiaľ platiť, kým sa zasa nenájde Jánošíkovi rovný šuhaj. A bol sa vraj v Orave kedysi už i našiel šuhaj, ktorý v svojom deviatom roku zdvihol celý dom, no vtedy sa vraj rozpučil. Iní tvrdia, že ho matka otrávila, začo ešte i teraz sedí v ilavskom väzení… Boh by vedel, čo je na tom pravda.

Za Jánošíkom rovnakým spôsobom skončili i jeho verní druhovia, horskí chlapci, rad radom: Hrajnoha, Ilčík, Surovčík a tak ďalej…

… Od tých čias čo nevidieť uplynulo dvesto rokov. A my, bratia, národe slovenský, čo sme urobili? Dlho ešte budeme zradu páchať na vlastnej krvi? Dlho ešte sami budeme stískať svoju šiju do ohavného jarma vrahov, šliapať svoje práva a pľuť si do vlastnej tváre? A či je už čas, aby sme povedali: „Slovák, netrp už!“?

… Keď po strašných vrchoch ľudia nájdu vyvalené storočné buky a štíhle jedle, tak povedia: „To Jánošík vytrhal z hnevu, že ľud nevstáva.“ Jeho žiaľny plač i desné kliatby vraj počuť možno v tom jačaní víchra a dunení hromu… Ľud, ten holubičí a vedomia zbavený ľud si hlboko vzdychne a smutne povie: „Tak to musí byť!…“

A predsa, či musí? Nie, to nemusí, to nemôže, to nesmie tak byť. „Slovák, netrp už!“