ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jánošík na výbojnú cestu okrem svojich chlapcov zobral len sto chlapov, ale vyberaných. Rýchlym pochodom postupoval v noci po hradských, vo dne po tajných chodníčkoch hustých lesov. Na ceste odbočili na skalnatý hrad Muráň, v Gemerskej stolici. Tu dostal bližšie rozkazy od generála Pálffyho po poštových holuboch a od kastelána zámku dostal na cestu dvoch vyučených poštových holubov.

Odtiaľto čatu viedli Michalko, Musaj, Adamčík a Kozelko, všetko horskí chlapci, čo pochádzali z týchto slovenských krajov. Tí poznali Spiš, Šariš, Zemplín a Abauj ako svoju dlaň.

Pálffyho zpráva potvrdila sa ako pravdivá. Košice boli už v rukách kurucov, tak isto Turňa, Moldava a okolie. Nespokojenci húfmi tiahli pod Rákóciho zástavy. A práve sem, do skutočného osieho hniezda, vyslal Pálffy Jánošíka, lebo vedel, koho posiela. Jánošík so svojím malým, ale mužným vojskom osadil v srdci vrenia a nebolo sily, ktorá by ho stadiaľ bola vybila. Ba stadiaľ robil výpady, takže tisícim zbrojnošom dal roboty a prekážal im v napredovaní. Bolo to v ajskej doline, v takzvanej Hačave, kde inak nemohol sa dostať človek ani len peši. I takto si musel dať pozor, lebo takzvaný Čertov most bol len na tri stopy široký, z jednej strany bola kolmá hladká opacha^[71] skala, a z druhej desná priepasť. Skutočne od prírody stvorený hrad pre zbojníkov.

Ale Jánošík sa odvážil so svojím rýchlo rastúcim vojskom i na otvorené pole. No bolo to len na okamih, zjavil sa ako blesk, polomcoval nepriateľa a potom sa stratil. Takto raz pri šomoďskom kúpeli už bláhali si páni, že ho majú v rukách. „Ani živá duša nesmie ujsť!“ revali páni bratia a už ho mali skoro obkoleseného pred tamojšou jaskyňou — no včasná bola ich radosť. Jánošík i so svojím vojskom šibol rovno do jaskyne a zem ho prehltla. Páni si šúchali oči, chceli ísť za ním, ale ako; veď tam bola voda! Za ten čas Jánošík bol už zasa vo svojej Hačave. V boji z chlapcov dostali rany len Garaj, Demikát a Uhorčík, no i to len nepatrné.

Medzitým poštové holuby lietali z Hačavy na Muráň, stadiaľ do Pešporka a nazad, nesúc na svojom krku zprávy a rozkazy.

Odrazu Jánošík dostal zprávu, že i Honťania a Gemerčania sa vzbúrili a že obliehajú Muráň. „Dajte sa hneď na pochod a prepadnite ich od chrbta!“ znel Pálffyho rozkaz.

Jánošík neotáľal, ale sa naskutku pohol so svojím vojskom, ktoré vtedy už malo silu regimentu. Pod Muráň prišiel v noci a hneď sa na neučené vojsko zemanov hnal útokom. Za pol hodiny bola rozprášená alebo zajatá celá zberba, ktorá ani netušila, že ju niekto i napadnúť môže.

Ako víťaz vtiahol Jánošík na Muráň, ale tu ho čakala nemilá zpráva. Poľný maršal sa v poslednom svojom liste ponosoval, že má ruky poviazané, že nemôže nič podniknúť, aby sa povstanie hneď v zárodku udusilo, lebo nemá potrebné peniaze, bez ktorých sa na vojnu ani len myslieť nedá. Cisár je už úplne vytrovený.

Jánošík chodil zamyslený po kastelánovej izbe, potom sa rýchlo odhodlajúc, pristúpil k stolíku a písal: „Generalissime! Ak sú pre udusenie povstania a pre splnenie vášho mne daného sľubu potrebné len peniaze, tak neváham načať národný, mne zverený, poklad. Okamžite pošlite dva veľké silné vozy pod ochranou 24 mužov a s dvoma úplne spoľahlivými dôstojníkmi na Zakliaty zámok pri Terchovej, ta, kde ste boli zajatý. Na vozy naložte prázdne pevné debny, ja Vám ich naplním čistým zlatom a striebrom. Urobte to hneď, ja sa teraz vydám na cestu, aby som tam už vozy našiel! Váš Jánošík.“

Lístoček skrútil a obviazal ho okolo hrdla poštového holuba. Potom pobozkal milú hlávku múdreho poštára a pustil ho von oknom. Holub zatrepotal krídlami a ani blesk letel smerom na západ.

Po dlhšej porade so svojimi opustil potom Jánošík hrad Muráň a tajnými cestami sa ponáhľal k Terchovej…

O dva týždne sa zarmútený vracal tou istou cestou. Nie že by nebol vykonal, čo mal. Cisárske vozy prišli načas i odišli naložené. Ale on sa až teraz, meškajúc okolo Terchovej, dozvedel, akých ukrutností sa horskí chlapci dopustili na rozkaz Hrajnohu, kým boli bez kapitána. Dobre vedel, že to robili jedine z hnevu, z pomsty, ale sa predsa nevedel udobriť. Okrem toho počul i o zverskosti Gajdošíka, o ktorej ani sami horskí chlapci nevedeli. Hnevom kypiaci zjavil sa na Muráni, kde ho už čakal list od Pálffyho: „Pán plukovník! Vyslovujem Vám vďaku Jeho Jasnosti. Vec je takýmto spôsobom vyhraná a cisár nikdy nezabudne na Vašu vlasteneckú službu. A ja si doslovne dodržím dané Vám slovo. Vy teraz vykonajte všetko, čo za dobré uznáte; úplne sa spolieham na Vás. Len mi vždy hneď dajte vedieť, čo robíte.“

Jánošík ihneď odpovedal: „Ďakujem za vyznačenie! Aby sa vec určite podarila, oznámte Jeho Jasnosti, že okrem daného zaväzujem sa ešte na svoje trovy vystaviť štyri regimenty. Zajtra rúšam stadiaľto.“

Ale okrem maršalovho listu čakala Jánošíka i iná nepríjemná zpráva, ktorú mu v prvom okamihu nik nechcel zdeliť. Práve deň pred jeho príchodom urobili chlapci do Soboty akúsi žartovnú výpravu, ktorá sa končila tým, že dvoch z nich, Hrajnohu a Gajdošíka, uväznili.

Jánošík zbledol od hnevu, keď mu to Ilčík oznámil.

„Hanba!“ zvolal. „Kadejakými darebáctvami špiníte i moje i svoje meno. Pekné veci ste i v Trenčíne vystrájali, ani ste sa mi nepochválili! A práve tí páni sa vyznačili, čo teraz na šibeň čakajú.“

Chvíľu chodil hore-dolu a potom vydal rozkaz, aby si vojsko zastalo do radov. On sám prehodil niekoľko slov s kastelánom a potom sa postavil na čelo vojakov a viedol ich do Soboty. Za jasného dňa stihli ta a vojenským poriadkom vtiahli dnu i postavili sa na hlavnom námestí, zrovna naproti mestskému domu. Obyvateľov pochytil strach, nevedeli si predstaviť príčinu toho nástupu. Jánošík kývol rukou Ilčíkovi, ten vystúpil z radu a šiel do mestského domu oznámiť pánom predstaveným, že ak naskutku nevypustia Hrajnohu a Gajdošíka, zrazu im zbĺkne mesto nad hlavami.

Ilčík ešte ani neprišiel na svoje miesto, už z brány vystúpili Hrajnoha a Gajdošik a usmievavo sa blížili k svojim druhom. No Jánošíkova tvár sa nesmiala.

„Poviažte ich a požeňte rovno na Muráň!“ rozkázal prísnym hlasom.

Chlapci zadivene pozerali na neho, ale rozkaz je rozkaz, museli ho splniť a tak poviazali svojich druhov a hnali ich napred.

Na Muráni, vo veľkom, takzvanom rytierskom tereme zriadil Jánošík súd nad vinníkmi. Z neho vyšiel Hrajnoha bez trestu, lebo dokázal, že nikdy si nepočínal zo samopaše, ale všade trestal len skutočných oplanov, možno prísne, ale spravodlivo. Avšak Gajdošík, ktorý sa voči dcére hričovského žida dopustil necudného hriechu, odsúdený bol na 24 palíc, a tie sa mu hneď aj vymerali. Gajdošík neriekol ani slova, no Jánošík videl, že mu oči zbĺkli smrteľnou nenávisťou.

Z Muráňa Jánošík vzal len svojich starých vojakov so sebou, ostatných tam nechal. Mal totiž plán, že po verbujúcej výprave pošle sem Ilčíka a tak kurucov dostane medzi dva ohne.

Cesta z Muráňa bola pochodom víťazstva. Akoby sa zasa boli vrátili časy slávneho Sokola. Ľud výskal od radosti a v zástupoch s kvetmi, s usmievavou tvárou a s blyštiacimi očami vítal junáka Jánošíka.

Na Zámku, u rodiny Belíkovskej, zastavil sa na dlhší oddych. Teraz sa však nevkradol tajnými chodbami, ale pyšne, ako cisársky plukovník vtiahol dnu a verejne sa zaliečal Milke. Rozumie sa, že bol prijatý čo najsrdečnejšie, ba ešte i stará baba, ktorá prechovávala hnev oproti celému svetu, prijala ho s nápadnou láskavosťou. Ona — stará Belíková — vraj nikdy nepochybovala o tom, že taký krásny, telom i duchom vynikajúci, šuhaj, vyšinie sa do výšky, a toto je ešte len počiatok slávnej cesty, čo má nasledovať. Domáci sa s úsmevom dívali jeden na druhého. Veď tá žena dakedy celé týždne nepreriekla ani slova, a teraz, hľa, ako lichotí tomu, koho predtým tak urážala!

Ona, akoby sa bola premenila, mala len láskavé slová pre každého a zvlášť pre Jánošíkovu Milku.

„Vidiac vás dvoch mladých, plných nádejí do budúcnosti, celá omladnem,“ riekla im. „Prichodia mi pred oči dávne krásne časy vlastnej blaženosti.“

Na jej prosbu musel Jánošík obšírne vyprávať o svojom „kapitánskom“ živote. Zaujímala ju každá maličkosť. Najradšej však počúvala o Jánošíkových súdoch, lebo vraj i ona je zaťatou nepriateľkou otrokárstva a diví sa, že Jánošík hriešnych pánov len tak mierne pokutoval. Pre tých psohlavcov nebola by vraj žiadna muka dosť veľká. Jánošík jej vysvetlil svoje zásady a mimochodom s ľútosťou poznamenal, že veru stali sa i väčšie ukrutnosti zo strany horských chlapcov, keď v domnienke, že im uväznili kapitána, chceli sa zaňho pomstiť. Zdalo sa, že toto najviac zaujíma starenu a pýtala sa, čo na to Jánošík povedal? Jánošík by bol rád vyhol odpovedi, ale keď nebolo možné, rozpovedal zopár tých divých kúskov a dodal, že v Muráni bol prinútený posúdiť jedného z kamarátov na palice!

„Tak! A či sa neobávate, že takýto potrestaný stane sa vám neverným?“ pýtala sa rýchlo stará pani.

Jánošík sa usmial.

„Nikdy nie!“ riekol rozhodne. „Ono ho to ponižuje; v prvom okamihu ho azda i hnevom naplní, ale časom uzná svoju vinu a zradcom sa nikdy nestane.“

„No, no!“ vystríhala dobroprajným hlasom starena. „Šľachetný človek súdi podľa seba a — obyčajne sa sklame. Majte sa na pozore! Ja verím, ba viem, že vám ten váš muránsky trestanec nikdy to pohanenie neodpustí a pri prvej príležitosti bude sa vám hľadieť odplatiť.“ Jánošík sa smial.

„Nepoznáte vy horských chlapcov, milostivá pani!“ riekol veselo. „To sú z čistého zlata, drsní, hrubí, ale čestní. Ale ak vám je po vôli, pošlem vám toho pokutovaného a vy sa potom sama môžete presvedčiť, že on už dávno zabudol na všetko a len na to myslí, ako by napomohol náš spoločný cieľ.“

„Taká skúška by bola skutočne zaujímavá.“ riekla stará pani.

„Pošlem vám ho. Volá sa Gajdošík. On je duchom hudby v našom mládeneckom sbore,“ odvetil Jánošík.

Domáci sa nevedeli nadiviť premene, ktorá sa očividne stala so starou paňou, a veľmi sa tomu tešili. Veď ctili si a milovali starenu, kým nepočala zneužívať svoju moc. Je to predsa len čarodejník, ten Jánošík; jeho prítomnosť okreje ešte i polomŕtvu. A je to muž skutočne okúzľujúci ako svojou povahou, tak i krásnym zjavom.

Pánu kastelánovi, Jánovi Belíkovi, sa až teraz otvorili oči, keď tak pospolu videl sedieť svoju Milku s Jánošíkom. Oni dvaja málo hovorili jeden druhému, ale i slepý mohol vidieť, že — strecha blčí. Tak teda to bola príčina tej Milkinej bledosti, preto zbĺklo jej oko, keď sa hovorilo o Jánošíkovi, preto pán Petneházy, Palugyay a iní veľmoži dostali košiar. Kastelán sa usmieval, radostne si trel ruky a po obede s nápadnou vrelosťou pobozkal svoju manželku. Táto mu so smiechom šepla: „Tuším je láska chytľavá choroba.“ On jej zas povedal: „Teším sa svetu, ženička, dobré znaky do budúcnosti. Ešte sa mi nik na svete tak nepáčil ako on — Jánošík.“ „Ani mne!“ šepla kastelánka.

Vtedy i Jánošík naklonil hlavu k Milke a šepol jej: „Teraz sa o nás zhovárajú.“ Ona začervenená kukla na rodičov, a on pokračoval: „Teraz si riekli, že mi ťa dajú. Už si moja, chceš — nechceš. Ešte i stará matka privolí.“

V belíkovskom dome sa rozhostil taký divný, čudesný ruch, ktorý sa nedá ani opísať. Akoby i to povetrie, tie lúče jarného slnka blaženosťou boli plné. Z tvárí domácich nezmizol úsmev a v každých očiach čítal si akúsi vzájomne známu tajnosť, no žiadne ústa ju nedali do verejnosti. Chránili ju ako pol sladkosti.

Milka chodila ako ľahkonohá víla, žiarila krásou a bola veľmi citne naladená; zavše a bez zvláštnej príčiny objala matku a oči sa jej zarosili slzami blaženosti. „Čo sa to len porobilo s tým mojím dievčaťom?“ pokúšala ju matka pred otcom.

„Ale ozaj, čosi je bledá a akási maznavá,“ poznamenal ten s predstieranou vážnosťou.

A Milka sa odrazu i smiala i plakala, keď objala hlavu svojho dobrého otca.

„Najlepšie bude, keď ju dáme za mníšku,“ pokračoval kastelán. „Petneházyho nechce, Rudnayho nechce, Petöva nechce. Nuž čo? Pôjdeš?…“

Jánošík tiež tak chodil ako očarovaný. Belíkovci ho brali so sebou sem i tam, ukazovali mu to i to, a on na všetko len kýval hlavou a usmieval sa. Dakedy povedal „áno“ i na to, na čo nemal a vtedy by ho vysmiali. Ale on si z toho nič nerobil, ba tešilo ho, že sa i druhí smejú, čo hneď i na jeho rováš.

„Odpusťte,“ riekol veselo. „Zo mňa je teraz vonkoncom nič. Ja ani nevidím, ani nepočujem. Mám porobené.“

Takto zabudol vyplniť i sľub, daný starej panej, až ho táto naň upozornila. Hneď letel hľadať Gajdošíka. Tento sa zľakol. „Choď hneď k starej panej Belíkovej,“ rozkázal mu. „Rada by ťa poznala.“

Gajdošík s nechuťou vyplnil rozkaz. „Čo tá starena chce so mnou?“

Stará pani ho láskavo prijala a hneď mu i povedala, prečo ho chcela vidieť.

„S vašim plukovníkom som sa stavila, že si ty nezabudol, ani že nikdy nezabudneš na pohanenie, ktoré ti urobil tým, že ťa dal vyťať.“

Gajdošíkova tvár sa na okamih zamračila, z očí mu sršal hnev, ale v druhej chvíli sa už smial.

„Nestojí to za slovo, veľkomožná pani,“ odvetil chladne. „Ono to bolí i hanba je — nuž ale poriadok musí byť.“

Starena sa usmiala; dobre bola videla prvotný výraz jeho tváre.

„Ty si skutočne číre zlato,“ riekla sladko. „A či nikdy ani nepomyslíš na to? Nemáš ťažké srdce za tú hanbu?“

„Nie!“ vravel cez zuby Gajdošík.

„Ľudia sú obyčajne inakší,“ pokračovala pani. „Mne, napríklad, váš kapitán včera ublížil, a ja mu to nikdy nezabudnem. On je vôbec namýšľavý a hrubý chlap.“ Gajdošík mlčal, bál sa klepca.

„A je to skutočne pravda, že je on taký silák a taký chytrák? Včera sa verejne chvastal, že nebyť neho medzi vami, celá banda nestojí za nič.“

Gajdošík sa okúňal. „Je silák, ale jeden chlap je len jeden, a dvanásti sú dvanásti. On sám by tiež nič nevykonal.“

„A potom, čo vy vykonáte všetci…“

„To si on schová do vačku, i zásluhy, i peniaze a tovar,“ skočil jej Gajdošík do reči. Na dvore šiel ktosi popod okno. Starena vytiahla z vačku dukát a rýchlo ho podala Gajdošíkovi.

„Syn môj, nemohol by si po obede zasa sem prísť?“ pýtala sa ho sladko. „Niečo by som ti zdôverila. Ale v tajnosti.“

Gajdošík prisľúbil. Vedel už, koľká bije…

„Počkaj, Jánošík, uvidíme, koho ty dáš ťať ako psa!“ zašomral si na chodbe a pozorne si schoval dostatý dukát.

Na druhý deň sa Jánošík nemálo zadivil, keď na chodbe, vedúcej z bytu starej panej, stretol Gajdošíka.

„Čo ty tu robíš?“

Oplan sa strhol, ale hneď sa vynašiel.

„Neviem, čo si vzala stará pani do hlavy, len ma skúša, či som verný,“ odvetil so smiechom.

Jánošík sa tiež zasmial. „Vrtochy,“ riekol a vstúpil do izby.

„Však ti tie vrtochy — vyvrtia!“ zašomral za ním Gajdošík a rýchlo kráčal von z domu i hradu.

V lese si ľahol a počkal, kým sa stmelo. Tu i tu si omakal opasok, vybral šatku a vykrútil z nej hŕbu kremnických dukátov. S úľubou sa v nich preberal a nie s menším pôžitkom sa díval na neveľký zapečatený lístok, na ktorom stálo: „Veľkomožnému pánovi Palugyaymu v Lipt. Sv. Mikuláši…“

Ráno chlapci darmo hľadali Gajdošíka, nikde ho nebolo.

„Hádam niekde sám verbuje,“ riekol Hrajnoha a potom sa bez neho dali na desnú cestu: medzi ľud vojakov zháňať.

Tak to šlo po dva dni a Gajdošíka len nebolo. Hrajnoha oznámil vec Jánošíkovi a ten hneď vyslal vyzvedačov, aby sa dozvedeli, či ho niekde nedržia zavretého. No tí prišli takí múdri, ako odišli. Po Gajdošíkovi nikde ani stopy.

„To je divné! Stará pani predsa môže mať pravdu,“ šomral si Jánošík celý namrzený, ale svojim chlapcom nič nepovedal.

Hoci bol Jánošík až po krky v putách lásky, predsa prišiel k sebe a rázne sa z kúzla vymanil. Pri obede svojim hostiteľom oznámil, že zajtra odchádza. Bolo to zadivenia, ľutovania, odhovárania — no nepomohlo nič, ostal pevný. V tom zmysle písal i Pálffymu po holubovi: „Zajtra odchodím stadiaľto. Vojska dosť, ale zbrane nemám, ráčte mi objednať všetko pre štyritisíc mužov. Zaplatím zaraz.“

Darmo sa i stará pani namáhala ho prehovoriť, aby aspoň ešte jeden deň ostal; nedal sa sklátiť.

„Napozajtre by ma lúčenie bolelo práve tak, ako ma bude zajtra a už je čas, aby som rušal.“

Domáci s jemnou schválnosťou nechali zaľúbencov osamote, veď bohvie kedy sa zase uvidia, nechže sa vyhovoria. Boli to žiaľne, ale blažené chvíle, ktoré však pretrhol sluha s odkazom starej panej, že prosí pána plukovníka na pár slov k sebe. Jánošík okamžite poslúchol. Človek sa dakedy kvôli peknej vnučke zalieča i škaredej starej matke.

Stará pani ho prijala s láskavým hnevom.

„Taký slávny junák, a tu nás chce zanechať bez toho, aby si víťazstvo vydobyl,“ riekla žartovne. „Ja slabá starena musím mu rady dávať!“

Jánošík nerozumel narážke.

„Nuž či sa to patrí, aby ste takto odišli? Aby ste si len tak ruky podali a predo mnou tma, za mnou tma? Myslíte, že vaša láska k Milke a jej k vám je tajnosťou? Ha, ha! Veď o tom už vrabce čvirikajú, len vy to tajíte pred nami. Nuž a či by nebolo krajšie i pre vás hodnejšie, keby ste sa verejne zasnúbili? Vidíte, ja už jednou nohou v hrobe stojím, bohvie či dožijem váš návrat. I ja by som bola šťastná, keby som si vnučku videla oddanú takému mužovi, aký ste vy.“

Jánošík bol od toľkej láskavosti celý zmätený. V dojatí sa zohol a vrelo pobozkal vráskavú ruku starostlivej starej matky.

„Ráčte rozkázať…“ habkal.

„Tu ho máme!“ zvolala ona veselo. „Že vraj rozkázať! Ja vám len radím: ostaňte tu ešte zajtra, vypýtajte si Milku a slávne zasnúbenie. Potom choďte — kam musíte.“

Jánošík opätovne pobozkal suchú ruku.

„Ostanem a zo srdca vám ďakujem, pani matka, za vašu láskavosť,“ riekol citne.

I ostal a urobil tak, ako mu bolo radené. Pýtal a dostal Milku. Hostina zasnúbenia dlho trvala, až do dákej štvrtej popoludní. Potom sa zasnúbenci odobrali k starej matke poďakovať sa za jej pomoc. Našli ju v polotme, záclony na oknách od hradskej boli spustené, čo starena dôvodila tým, že ju čosi hlava bolí. Snúbenci sa hodnú chvíľu bavili a už viackrát sa zdvihli, že odídu, ale stará mať ich nepustila.

„Ostaňte, duše moje!“ riekla citne. „Obetujte tých niekoľko hodín mne starej. Veď bohvie kedy a či sa ešte takto zídeme v tom márnom živote. Osladíte mi aspoň posledné chvíle.“

Stará pani sa ani mladá nevesta točila okolo nich. Milke nalievala medovca a Jánošíkovi vína, tuhého ani hrom.

Za ten čas sa vonku diali divné veci. Vínom a radosťou trochu rozhorúčený kastelán vyšiel si na prechádzku, na valy, a tu vidí, ako sa hradskou k Zámku blíži veľký zástup vojska. Vybehol na baštu,^[72] a hľa, stadiaľ poznal, že sú to zbrojnoši Jána Palugyaya. Úsmev mu preletel tvárou.

„Pozde, milý drozde,“ zašomral. „Milka ti už raz dala košiar a teraz by ho dala čo priam i cisárskemu záletníkovi.“

Na predku vojska jazdil sám Palugyay a už zďaleka sa klaňal kastelánovi.

„Či rád hostí?“

„Rád, rád, len sa sem!“ volal Belík a sám spustil most brány. „A kdeže s toľkým vojskom? Veď je to celý regiment!“

„Čím viac, tým lepšie, tiahneme proti kurucom,“ odvetil zeman a pobozkal sa s pánom bratom.

„Sláva!“ zvolal natešený kastelán. „Tu nájdete i cisárskeho plukovníka.“

Vojsko sa rýchle hrnulo do hradu. Podvelitelia sa postavili za chrbát pánov.

„Ták? Zdá sa mi, že prichádzam na oddávky?“ trochu ostro riekol Palugyay.

„To práve nie, ale na zasnúbenie,“ s úsmevom vravel kastelán.

„Ej, ej, pán Belík! Tak teda je zbojník lepší od zemana?“ hrubo zvolal Palugyay.

Kastelán sa zachvel, z tváre mu zmizla všetka krv.

„Pane!“ zvolal rozhorčene. „Ako sa opovažujete?… Prišli ste urážať?…“

V tom Palugyay zdvihol ruku a štyria ľudia sa zaraz odzadu vrhli na kastelána. V druhej chvíli bol už poviazaný a ústa mal zapchaté šatkou.

Potom sa tá zberba vrhla na čeľaď a posádku, poviazala všetko a konečne sa húfom valila do bytu starej panej.

Jánošík, počujúc dupot krokov a divý krik zberby, vyskočil ako jeleň, no bolo už pozde. Dvermi sa rútili do izby po zuby ozbrojení zbrojnoši a drábi. Preľaknutá Milka tisla ho k náprotivným dverám, ktoré viedli do susednej izby; no tie boli zavreté.

„Nieže tadiaľ, nieže, pán zať!“ ako had syčala odrazu na Ježibabu zmenená stará pani. „To je Milkina izba, ta pôjdete, až vás kat zosobáši!“ a vtom vytiahla záclony.

Ako divá zver rútili sa drábi na junáka. Jánošík zaťal päste, nič nemal po ruke. No tie päste boli oceľové, koho raz zasiahli, ten sa polomŕtvy sprplal na zem. Lietali drábi ani hnilé hrušky, už ich celá hromada ležala na kope a tak sa zdalo, že niet sily, ktorá by premohla junáka. Odrazu zavrieskala stará baba od kúta:

„Nasypte hrachu pod neho a do života mu rúbte!“

Jánošík divo zaklial, päsťou odvalil roh dubového stola a jedným hodom na dva kusy rozštiepil stariginu hlavu. Potom novou silou odbíjal drábov. No tam, hľa, cez okno, cerí sa Gajdošík.

„Tak to ty, hadia stvora!“ zvolal Jánošík, vytiahol pištoľ a prestrelil zradcu.

Drábi už tratili odvahu i nádej, darmo strieľali, darmo sekali: Jánošík tam stál nedotknutý, kým okolo neho ako šiance^[73] ležali telá drábov. Márne bolo sypať hrachu pod jeho nohy, on tu i tu padol síce na koleno, no jeho päsť i vtedy smrť rozdeľovala naokolo. Tu odrazu zaznel v izbe srdcolomný výkrik. Jánošík sa striasol a prestal sa brániť. Veď to bol hlas Milkin, ktorá prestrelená padala na zem. Ako šialený priskočil k nej, láskavo ju vzal na ramená, kým ona krvácala z pŕs a umierajúc ovila svoje ramená okolo jeho krásnej hlavy a poslednýkrát ho bozkala na červené pery…

Prestal boj, junák stratil silu i odvahu…